Autorka: J. K. Rowling Vydavateľstvo: Ikar (v r. 2003) Počet strán: 832 s. Väzba: tvrdá Rozmer: 125x200 mm Hmotnosť: 0,7340 kg
Fakty o knihe zoznam zaujímavých faktov Chyby preklepy, chyby nájdené v knihe Zaujímavosti ostatné zaujímavé veci o/v knihe	Ukážka ukážka z Fénixovho Rádu Obsah kapitol obsah jednotlivých kapitol knihy
Objednaj si knihu: Kúpiť! Cena v slovenských e-shopoch:

   Práve ma napadli dementori a možno ma vylúčia z Rokfortu. Chcem vedieť, čo sa deje a kedy sa odtiaľto dostanem. Harry napísal tieto slová na tri kusy pergamenu, len čo si sadol za stôl vo svojej tmavej izbe. Prvý adresoval Siriusovi, druhý Ronovi a tretí Hermione. Jeho sova Hedviga bola práve na love, jej prázdna klietka stála na stole. Harry sa prechádzal sem a tam po izbe a čakal na jej návrat, srdce mu prudko tĺklo a mozog mu pracoval naplno, takže by nezaspal, hoci oči ho štípali a svrbeli od únavy. Bolel ho chrbát od toho, čo vliekol Dudleyho domov a v dvoch hrčiach na hlave - jednej od okna a druhej od Dudleyho úderu - mu pulzovala bolesť.
   Prechádzal sa sem a tam plný hnevu a pocitu márnosti, škrípal zubami, zatínal päste a nahnevane pozeral na prázdnu, hviezdami posiatu oblohu zakaždým, keď prešiel okolo okna. Poslali naňho dementorov, pani Figgová a Mundungus Fletcher ho tajne sledovali, je dočasne vylúčený z Rokfortu, čaká ho výsluch na Ministerstve mágie - a napriek tomu mu nikto nepovie, čo sa deje.
   A čo malo znamenať to vrešťadlo? Čí hlas sa to tak strašne, hrozivo ozýval v kuchyni?
   Prečo tu musí trčať celkom bez informácií? Prečo s ním všetci zaobchádzajú ako s neposlušným deckom? Už viac nečaruj, zostaň v dome...
   Kopol do školského kufra, keď prechádzal okolo neho, ale vôbec si tým neuľavil v hneve, ba cítil sa ešte horšie, pretože teraz ho okrem všetkého iného bolel aj palec na nohe.
   Práve keď krivkal popri okne, vletela dnu Hedviga a ticho zašuchotala krídlami ako malý duch.
   "Už bolo načase!" zavrčal Harry, len čo pristála na klietke. "Môžeš to odložiť, mám pre teba prácu!"
   Hedvigine veľké okrúhle jantárové oči vyčítavo naňho hľadeli sponad mŕtvej žaby, ktorú držala v zobáku.
   "Poď sem," Harry zobral tri malé zvitky pergamenu a kožený remenec a priväzoval ich na jej šupinatú nohu. "Toto zanes rovno Siriusovi, Ronovi a Hermione a bez poriadne dlhých odpovedí sa ani nevracaj. Ak to bude nutné, ďob do nich dovtedy, kým nenapíšu poriadne listy. Rozumela si?"
   Hedviga tlmene zahúkala so žabou v zobáku.
   "Tak teda choď."
   Okamžite odletela. Len čo bola preč, Harry sa oblečený hodil na posteľ a hľadel na tmavý strop. Okrem ostatných nepríjemných pocitov mu pribudli ešte aj výčitky, že sa k Hedvige správal tak podráždene. Na Privátnej ceste číslo štyri to bola jeho jediná priateľka. Vynahradí jej to, keď sa vráti s odpoveďami od Siriusa, Rona a Hermiony.
   Určite mu rýchlo odpíšu, nemôžu predsa ignorovať útok dementorov. Keď sa zajtra ráno zobudí, určite nájde tri hrubé listy plné súcitu a plánov na okamžitý odchod do Brlohu. A pri tej upokojujúcej myšlienke ho premohol spánok a vytisol mu z hlavy všetko ostatné.

Lenže na druhé ráno sa Hedviga nevrátila. Harry strávil celý deň v izbe a vychádzal z nej iba na záchod. Tri razy za deň mu teta Petunia strčila do izby jedlo cez dvierka pre mačku, ktoré zmajstroval strýko Vernon v lete pred tromi rokmi. Vždy keď ju Harry počul prichádzať, pokúšal sa od nej niečo dozvedieť o vrešťadle, ale dostal asi také odpovede, ako keby sa na to pýtal kľučky na dverách. Inak sa Dursleyovci jeho izbe vyhýbali. Harry nepovažoval za potrebné vnucovať im svoju spoločnosť, ďalšou hádkou by nič nedosiahol, iba čo by ho možno rozhnevala natoľko, že by sa uchýlil k ďalšiemu ilegálnemu čarovaniu.
   Tak to pokračovalo celé tri dni. Harry striedavo prekypoval energiou, takže pri ničom neobsedel, a vtedy sa prechádzal po izbe, nahnevaný na všetkých, že ho nechali dusiť sa v tejto kaši, a potom upadal do takej letargie, že mohol hodinu preležať na posteli a omámene hľadieť do prázdna a všetko ho až bolelo od hrôzy z výsluchu na ministerstve.
   Čo ak rozhodnú v jeho neprospech? Čo ak ho vylúčia a prútik mu zlomia napoly? Čo by robil, kam by išiel? Teraz, keď spoznal iný svet, ten, do ktorého naozaj patrí, by nemohol znova žiť celý rok u Dursleyovcov. Mohol by sa presťahovať do Siriusovho domu, ako mu Sirius navrhoval pred rokom, predtým než musel ujsť pred ministerstvom? Dovolili by Harrymu, aby tam býval sám, aj keď nie je plnoletý? Alebo niekto rozhodne zaňho, kam pôjde? Porušil medzinárodný zákon o utajení tak vážne, že skončí v cele Azkabanu? Zakaždým, keď ho prepadla táto myšlienka, zliezol z postele a znova sa začal prechádzať.
   Na štvrtý večer po Hedviginom odchode Harry ležal v jednej z apatických chvíľ, hľadel do stropu a vyčerpanú myseľ mal celkom prázdnu, keď do jeho izby vošiel strýko. Harry sa pomaly obzrel. Strýko Vernon mal na sebe svoj najlepší oblek a tváril sa nesmierne samoľúbo.
   "Ideme preč," oznámil.
   "Prosím?"
   "My... teda tvoja teta, Dudley a ja... ideme preč."
   "Fajn," otupene prikývol Harry a znovu hľadel do stropu.
   "Nie aby si vychádzal zo svojej izby, kým tu nebudeme."
   "Okej."
   "Nesmieš sa dotýkať televízora, sterea, ani ničoho z nášho majetku."
   "Dobre."
   "Nesmieš kradnúť jedlo z chladničky."
   "Jasne."
   "Zamknem ťa."
   "Pokojne."
   Strýko Vernon vyvalil na Harryho oči a zjavne mu bolo podozrivé, že sa s ním neškriepi, potom s dupotom vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere. Harry počul, ako sa v zámke otáča kľúčik a na schodoch dunia strýkove kroky. O chvíľku sa zabuchli dvere auta, zavrčal motor a bolo počuť, ako po príjazdovej ceste auto odchádza.
   Harrymu bol odchod Dursleyovcov ľahostajný. Nevidel v tom nijaký rozdiel, či sú v dome, alebo nie. Nemohol pozbierať ani toľko energie, aby vstal a rozsvietil si v izbe. Ako tam tak ležal, cez okno, ktoré nechával stále otvorené, sa vkrádala čoraz väčšia tma a on počúval večerné zvuky a čakal na požehnanú chvíľu, keď sa vráti Hedviga.
   V prázdnom dome okolo neho to vŕzgalo. Potrubie klokotalo. Harry ležal ako omámený, na nič nemyslel, utápal sa v skľúčenosti.
   Vtedy celkom zreteľne začul, ako dolu v kuchyni niečo tresklo.
   Prudko si sadol a napäto načúval. Dursleyovci sa ešte nemohli vrátiť, bolo by to priskoro, a vôbec nepočul ich auto.
   Chvíľu bolo ticho a potom počul hlasy.
   Lupiči, pomyslel si. Vstal z postele - ale vzápätí mu zišlo na um, že lupiči by predsa hovorili potichu, ale tí v kuchyni sa vôbec nenamáhali stíšiť hlasy.
   Schmatol z nočného stolíka prútik, postavil sa oproti dverám a pozorne počúval. Vzápätí nadskočil, keď v zámke nahlas šťuklo a dvere sa otvorili.
   Harry nehybne stál a cez otvorené dvere hľadel na tmavú plošinku schodiska, napínal uši, či nezačuje ďalšie zvuky, ale nič sa neozvalo. Chvíľu váhal, potom rýchlo a potichu vyšiel z izby ku schodom.
   Srdce mu vyskočilo až do hrdla. Dolu v tmavej predsieni stáli ľudia, ich siluety sa črtali vo svetle pouličných lámp, ktoré dopadalo cez sklené dvere. Pokiaľ videl, bolo ich osem či deväť a hľadeli hore naňho.
   "Odlož prútik, chlapče, aby si niekomu nevypichol oko," povedal hlboký bručivý hlas.
   Harryho srdce sa neovládateľne rozbúšilo. Spoznal ten hlas, ale prútik neodložil.
   "Profesor Moody?" spýtal sa neisto.
   "Ten profesor nemusí byť," zavrčal hlas, "k učeniu som sa veľmi nedostal, no nie? Poď sem dolu, chceme sa na teba poriadne pozrieť."
   Harry trochu sklopil prútik, ale neuvoľnil zovretie, ani sa nepohol. Mal dobrý dôvod byť podozrievavý. Deväť mesiacov si myslel, že je v spoločnosti Divookého Moodyho, a až potom sa dozvedel, že to vôbec nie je Moody, ale podvodník, a navyše podvodník, ktorý sa ho prv, než ho odhalili, pokúšal zabiť. No kým sa stihol rozhodnúť, čo ďalej, vzápätí sa k nemu doniesol chrapľavý hlas.
   "To je v poriadku, Harry. Prišli sme po teba."
   Harrymu poskočilo srdce. Aj ten hlas poznal, hoci ho nepočul vyše roka.
   "P-profesor Lupin" spýtal sa neveriacky. "Ste to vy?"
   "Prečo tu všetci stojíme potme?" ozval sa tretí hlas, tentoraz celkom neznámy a ženský. "Lumos."
   Vzbĺkol koniec prútika a čarovným svetlom osvetlil chodbu. Harry zažmurkal. Ľudia sa tlačili dolu pri schodoch, uprene naňho hľadeli, ba niektorí naťahovali krk, aby lepšie videli.
   Najbližšie stál Remus Lupin. Hoci bol dosť mladý, vyzeral unavene a nezdravo, mal viac šedivých vlasov, než vtedy, keď sa s Harrym lúčili, a habit mal ešte zaplátanejší a ošúchanejší. No aj tak sa na Harryho široko usmieval a Harry sa usiloval napriek šoku jeho úsmev opätovať.
   "Och, vyzerá tak, ako som si myslela," vyhlásila čarodejnica so svietiacim prútikom v zdvihnutej ruke. Zdalo sa, že je zo všetkých najmladšia, mala bledú srdcovitú tvár, tmavé iskrivé oči a krátke vlasy krikľavofialovej farby, odstávajúce na všetky strany. "Čau, Harry!"
   "Teraz to chápem, Remus," povedal plešatý čierny čarodejník v úzadí - mal hlboký, pomalý hlas a v jednom uchu zlatý krúžok, "vyzerá presne ako James."
   "Okrem očí," ozval sa chrčivým hlasom striebrovlasý čarodejník vzadu. "Liliných očí."
   Divooký Moody, ktorý mal dlhé šedivé vlasy a z nosa mu kus chýbal, nerovnakými prižmúrenými očami podozrievavo hľadel na Harryho. Jedno oko mal malé, tmavé a striehnuce, druhé veľké, okrúhle a oceľovomodré - čarovné oko, ktorým videl cez steny, dvere i dozadu vlastnej hlavy.
   "Si si istý, že je to on, Lupin?" zavrčal. "To by bolo pekné, keby sme priviedli nejakého smrťožrúta, ktorý vzal na seba jeho podobu. Mali by sme mu položiť nejakú otázku, na ktorú vie odpovedať iba skutočný Potter. Ibaže by mal niekto so sebou Veritaserum."
   "Harry, akú podobu má tvoj Patronus?" spýtal sa Lupin.
   "Jeleňa," nervózne odvetil Harry.
   "To je on, Divooký." potvrdil Lupin.
   Uvedomujúc si, že všetky oči hľadia naňho, Harry schádzal dolu schodmi a zastrkoval si prútik do zadného vrecka džínsov.
   "Nestrkaj si tam ten prútik, chlapče!" zreval Moody. "Čo keby sa zapálil? Aj lepší čarodejníci, než si ty, prišli o zadok!"
   "Koho poznáte, kto prišiel o zadok?" so záujmom sa spýtala Divookého Moodyho žena s fialovými vlasmi.
   "Na tom nezáleží, len si nedávaj prútik do zadného vrecka!" zavrčal Moody. "To je jedno zo základných pravidiel bezpečného zaobchádzania s prútikmi, ale dnes oň už nikto nedbá." A zamieril do kuchyne. "Videl som to," dodal podráždene, keď žena prevrátila oči k stropu.
   Lupin podal Harrymu ruku.
   "Ako sa máš?" spýtal sa a pozorne si ho prezeral.
   "D-dobre..."
   Harry nemohol uveriť, že je to skutočnosť. Štyri týždne nič, ani najmenší náznak, že by ho chceli vziať z Privátnej cesty, a odrazu si tu len tak v dome stojí celá hŕba čarodejníkov, ako by toto bol dlho pripravovaný plán. Pozrel na ľudí okolo Lupina a všetci naňho uprene hľadeli. Cítil sa nesvoj, lebo štyri dni sa nečesal.
   "Som rád... máte šťastie, že tu Dursleyovci nie sú..." zamumlal.
   "Že šťastie, ha!" vyprskla žena s fialovými vlasmi. "To ja som ich odlákala, aby nám nezavadzali. Poslala som im muklovskou poštou list, že sa dostali do užšieho výberu v celoštátnej súťaži o najlepšie udržiavaný trávnik pred domom. Práve teraz majú namierené na odovzdávanie cien... alebo si to aspoň myslia."
   Harry si na chvíľku predstavil tvár strýka Vernona, keď sa dozvie, že nijaká celoštátna súťaž o najlepší trávnik neexistuje.
   "Tak teda odchádzame, však?" spýtal sa. "Kedy?"
   "Takmer vzápätí," povedal Lupin. "Čakáme iba na signál, že cesta je voľná."
   "Kam ideme? Do Brlohu?" s nádejou vyzvedal Harry.
   "Nie, nie do Brlohu," odvetil Lupin a ukázal Harrymu na kuchyňu. Skupinka čarodejníkov ho nasledovala a všetci si Harryho stále zvedavo obzerali. "To by bolo priveľmi riskantné. Hlavný stan sme si rozložili na neodhaliteľnom mieste. Chvíľu to trvalo..."
   Divooký Moody sedel za kuchynským stolom a upil si zo svojej príručnej fľašky. Čarovné oko sa mu krútilo na všetky strany a pozeralo si množstvo kuchynských prístrojov Dursleyovcov.
   "Toto je Alastor Moody, Harry," pokračoval Lupin, ukazujúc na Moodyho.
   "Áno, ja viem," rozpačito odvetil Harry. Zdalo sa mu čudné, Keď ho predstavovali niekomu, o kom si myslel, že ho už rok pozná.
   "A toto je Nymphadora..."
   "Nevolaj ma Nymphadora, Remus," prerušila ho mladá bosorka a striaslo ju, "som Tonksová."
   "Nymphadora Tonksová, ktorá je radšej, keď ju volajú priezviskom." dokončil Lupin.
   "Aj vy by ste boli radšej, keby vám vaša matka dala meno Nymphadora," zahundrala Tonksová.
   "A toto je Kingsley Shacklebolt." Ukázal na vysokého čierneho čarodejníka, ktorý sa uklonil. "Elphias Doge." Čarodejník s chrčivým hlasom Lupinovi prikývol. "Dedalus Diggle..."
   "My sme sa už stretli," zapišťal popudlivý Diggle a pustil fialový cylinder...
   "Emmeline Vanceová." Čarodejnica dôstojného vzhľadu so smaragdovozeleným šálom naklonila hlavu. "Sturgis Podmore." Čarodejník s hranatou bradou a hustými slamovožltými vlasmi žmurkol. "A Hestia Jonesová." Od hriankovača mu zakývala ružovolíca čarodejnica.
   Pri predstavovaní Harry každému nemotorne kývol hlavou. Radšej keby sa pozerali na niečo iné než naňho. Mal pocit, akoby ho uviedli na javisko. Bol zvedavý, prečo ich je tam toľko.
   "Až prekvapujúco veľa ľudí sa ponúklo, že pôjdu po teba," povedal Lupin, akoby čítal Harrymu myšlienky, a kútikmi úst mu trochu myklo.
   "Iba čakáme na signál, že je bezpečné vydať sa na cestu," vysvetľoval Lupin a pozrel cez kuchynské okno. "Máme asi pätnásť minút."
   "Títo muklovia sú veľmi čistotní, pravda?" poznamenala Tonksová, ktorá sa s veľkým záujmom obzerala po kuchyni. "Môj tatko sa narodil v muklovskej rodine a je to starý lajdák. Asi je každý iný, tak ako my čarodejníci."
   "Ech... áno," prikývol Harry a znova sa obrátil k Lupinovi: "Čo sa deje? Nikto mi nič nenapísal, čo Vol..."
   Niektorí z čarodejníkov zasipeli. Dedalus Diggle znova pustil klobúk a Moody zavrčal: "Ticho buď!"
   "Čo je?"
   "Tu nebudeme o ničom diskutovať, je to priveľmi riskantné," vysvetľoval Moody a pozrel na Harryho normálnym okom. To čarovné hľadelo na strop. "Doparoma," dodal nahnevane a zdvihol ruku k čarovnému oku. "Odkedy ho nosil ten darebák, zasekáva sa."
   Vybral si oko, pričom sa ozval nepríjemný mľaskavý zvuk, ako keď vytiahnete zátku z výlevky.
   "Divooký! Viete, že je to nechutné?" nenúteným tónom poznamenala Tonksová.
   "Daj mi, prosím ťa, pohár vody, Harry," požiadal Moody.
   Harry šiel k umývačke, vytiahol čistý pohár a napustil doň vodu, pričom ho celá skupinka čarodejníkov stále uprene sledovala. Ich nemilosrdné pohľady ho začínali hnevať.
   "Na zdravie," povedal Moody, keď mu Harry podal pohár. Vložil čarovné oko do vody, pichal doň, oko sa točilo a civelo na všetkých do radu. "Na spiatočnej ceste potrebujem tristošesťdesiatstupňové videnie."
   "Ako sa ta dostaneme - tam, kam ideme?" spýtal sa Harry.
   "Na metlách," odvetil Lupin. "To je jediný možný spôsob. Na premiestňovanie si primladý, hop-šup sieť je sledovaná a neautorizované prenášadlo by nás stálo život."
   "Remus hovorí, že vieš dobre lietať," hlbokým hlasom poznamenal Kingsley Shacklebolt.
   "Výborne," upresnil Lupin, ktorý pozeral na hodinky. "Radšej sa choď zbaliť, Harry, aby sme mohli odísť, keď dostaneme signál."
   "Idem s tebou a pomôžem ti," nadšene sa ponúkla Tonksová.
   Vyšla s Harrym na chodbu a hore schodmi a zvedavo a so záujmom sa obzerala.
   "Je to tu zvláštne. Až priveľmi čisté," poznamenala. "Vieš, ako to myslím. Trochu neprirodzené. Och, toto je lepšie," dodala, keď vošli do Harryho izby a on rozsvietil.
   V jeho izbe bol v každom prípade oveľa väčší neporiadok než inde v dome. Keďže Harry bol v nej zavretý štyri dni a mal veľmi zlú náladu, nenamáhal sa upratovať. Väčšina jeho kníh sa povaľovala po zemi, lebo sa chcel trochu rozptýliť, ale vždy ich len odhodil. Hedviginu klietku bolo treba vyčistiť - už začínala smrdieť - a kufor ležal na zemi otvorený a okolo neho hromada muklovského oblečenia pomiešaného s čarodejníckymi habitmi, ktoré sa z neho vysypali.
   Harry začal zbierať knihy a náhlivo ich hádzať do kufra. Tonksová zastala pred jeho otvorenou skriňou a kriticky sa obzerala v zrkadle na vnútornej strane dverí.
   "Vieš, fialová vlastne nie je moja farba," povedala zamyslene a potiahla sa za pramienok vlasov. "Nemyslíš, že v nej vyzerám trochu vyziabnuto?"
   "Ehm..." Harry sa pozrel na ňu ponad Metlobalové mužstvá Británie a Írska.
   "Áno, veru tak," energicky vyhlásila Tonksová. Sústredene privrela oči, akoby sa usilovala niečo si spomenúť. O chvíľu sa jej vlasy zmenili na žuvačkovoružové.
   "Ako ste to urobili?" spýtal sa Harry, zízajúc na ňu, keď znovu otvorila oči.
   "Som metamorfmág," vysvetlila, pozrela na seba v zrkadle a otočila hlavu tak, aby si videla vlasy zo všetkých strán. "To znamená, že môžem meniť svoj výzor, ako chcem," dodala, keď zbadala za sebou v zrkadle Harryho nechápavý výraz. "Narodila som sa tak. Z ukrývania a maskovania som na školení aurorov dostala najvyššie známky, hoci som sa vôbec nemusela učiť, a to bolo skvelé."
   "Vy ste auror?" Na Harryho to zapôsobilo. Byť lovcom čiernych mágov, to bola jediná kariéra po skončení Rokfortu, o ktorej uvažoval.
   "Áno," potvrdila Tonksová a bolo, že je hrdá. "Aj Kingsley, ale on je trochu vyššie než ja. Ja som sa kvalifikovala iba pred rokom. Skoro som prepadla pri utajenom pohybe a sledovaní. Som hrozne nemotorná. Počul si, ako som rozbila ten tanier, keď sme prišli?"
   "Dá sa metamorfmágii naučiť?" spýtal sa jej Harry, vystrel sa a celkom zabudol na balenie.
   Tonksová sa zasmiala.
   "Asi by si niekedy najradšej skryl tú jazvu, však?"
   Jej oči spočinuli na jazve v tvare blesku na Harryho čele.
   "To veru áno," zahundral Harry a odvrátil sa. Nemal rád, keď ľudia civeli na jeho jazvu.
   "Nuž, obávam sa, že sa na tom narobíš," povedala Tonksová. "Metamorfmágovia sú vzácnosť, rodia sa, nemožno ich urobiť. Väčšina čarodejníkov potrebuje prútik alebo elixíry, aby zmenili svoj výzor. Ale my už musíme ísť, Harry, mali by sme baliť." dodala previnilo a obzerala sa po neporiadku na zemi.
   "Ach, áno," Harry chytil pár ďalších kníh.
   "Nebuď hlúpy, bude rýchlejšie, ak to urobím ja - Zbaliť! " zvolala Tonksová a dlhými švihnutiami mávala prútikom nad zemou.
   Knihy, oblečenie, ďalekohľad a váhy, všetko vzlietlo a jedno cez druhé padalo do kufra.
   "Nie je to veľmi úhľadné," ospravedlňovala sa Tonksová, keď podišla ku kufru a pozrela na ten chaos v ňom. "Moja mama má nejaký trik na to, aby sa veci pekne poukladali - dokonca aj ponožky vie donútiť, aby sa poskladali, ale ja som sa nikdy nenaučila, ako to robí - je to také malé švihnutie..." A s nádejou šibla prútikom.
   Jedna z Harryho ponožiek sa trochu zatriasla a znova ochabnuto klesla na ten zmätok v kufri.
   "Ach, no dobre," Tonksová zabuchla vrchnák kufra, "aspoň, že je všetko v ňom. Aj tú by sa zišlo trochu vyčistiť." Namierila prútikom na Hedviginu klietku. "Odstrániť!" Pierka a trus zmizli. "No a je to trochu lepšie - nikdy som neprišla na koreň domácim zaklínadlám. No dobre, máš všetko? Kotlík? Metlu? Fíha! Blesk? "
   Vyvalila oči, keď jej pohľad padol na metlu v Harryho pravej ruke. Bola to jeho pýcha a radosť, darček od Siriusa, metla medzinárodnej triedy.
   "Ja ešte stále lietam na Kométe dvestošesťdesiat," závistlivo povedala Tonksová. "Ach... prútik máš v džínsoch? Zadok celý? Okej, poďme. Lokomotor, kufor! "
   Harryho kufor sa vzniesol do vzduchu. Tonksová držala prútik zdvihnutý ako dirigent taktovku a kufor preletel cez izbu, cez dvere a vznášal sa pred nimi, a v ľavej ruke niesla Hedviginu klietku. Harry schádzal dolu schodmi za ňou s metlou v ruke.
   Moody si v kuchyni nasadil oko, ktoré sa po vyčistení krútilo tak rýchlo, že Harrymu bolo pri pohľade naň až zle. Kingsley Shacklebolt a Sturgis Podmore skúmali mikrovlnku a Hestia Jonesová sa smiala na škrabke na zemiaky, ktorú našla pri prezeraní zásuviek. Lupin pečatil list adresovaný Dursleyovcom.
   "Výborne," pozrel na Tonksovú s Harrym. "Myslím, že nám zostáva ešte asi minúta. Radšej by sme mali vyjsť do záhrady, aby sme boli pripravení. Harry, napísal som list tvojej tete a strýkovi, aby si nerobili starosti..."
   "Nebudú." skočil mu do reči Harry.
   "... že si v bezpečí..."
   "Z toho budú akurát nešťastní."
   "... a že sa k nim vrátiš na budúce leto."
   "A musím?"
   Lupin sa usmial, ale neodpovedal.
   "Poď sem, chlapče," zabručal Moody a prútikom kývol Harrymu. "Musím ťa splynúť."
   "Čo ma musíte?" nervózne sa spýtal Harry.
   "Splývacie zaklínadlo," Moody zdvihol prútik. "Lupin hovorí, že máš neviditeľný plášť, ale keď poletíme, nedržal by na tebe; toto ťa ukryje lepšie. Aha..."
   Silno ho klepol po hlave a Harry mal zvláštny pocit, akoby mu Moody na nej rozbil vajce; zdalo sa mu, že z miesta, ktoré zasiahol prútikom, stekajú studené pramienky.
   "To sa vám podarilo, Divooký," pochválila ho Tonksová a hľadela Harrymu na driek.
   Harry pozrel na svoje telo, či skôr ta, kde bývalo jeho telo, lebo už vôbec tak nevyzeralo. Nebolo neviditeľné, jednoducho malo rovnakú štruktúru a farbu ako kuchynská linka za ním. Akoby sa stal ľudským chameleónom.
   "Poďme," Moody prútikom odomkol zadný vchod.
   Všetci vyšli von na krásne udržiavaný trávnik strýka Vernona.
   "Jasná noc," zahundral Moody a čarovným okom sliedil po oblohe. "Zišlo by sa trochu mrakov. Tak počuj," vyštekol na Harryho, "poletíme v tesnom útvare. Tonksová bude priamo pred tebou, drž sa tesne za ňou. Lupin ťa bude kryť zospodu. Ja idem za tebou. Ostatní budú krúžiť okolo nás. Za žiadnu cenu nesmieme narušiť postavenie, pochopil si? Ak jedného z nás zabijú..."
   "Je to možné?" s obavami sa spýtal Harry, ale Moody si ho nevšímal.
   "... ostatní letia ďalej, nezastavujú sa, neporušia formáciu. Ak nás všetkých dostanú a ty prežiješ, Harry, prevezme to za nás pripravená záloha, len leť ďalej na východ, pripoja sa k tebe."
   "Prestaňte vtipkovať, Divooký, lebo chlapec si pomyslí, že to neberieme vážne," povedala Tonksová, keď priviazala Harryho kufor a Hedviginu klietku do popruhov na svojej metle.
   "Iba chlapcovi vysvetľujem náš plán," zavrčal Moody. "Našou úlohou je bezpečne ho odpraviť do hlavného stanu a ak pri tom pokuse zomrieme..."
   "Nikto nezomrie," hlbokým upokojujúcim hlasom prehovoril Kingsley Shacklebolt.
   "Vysadnite na metly, to je prvý signál!" zrazu sa ozval Lupin a ukázal na oblohu.
   Vysoko nad nimi medzi hviezdami zažiarila spŕška jasnočervených iskier. Harry hneď spoznal, že sú to iskry z prútika. Prehodil pravú nohu cez Blesk, pevne zovrel rukoväť a cítil, ako nepatrne vibruje, ako keby sa už nemohla dočkať, kedy sa znova ocitne vo vzduchu.
   "Druhý signál, poďme!" nahlas prikázal Lupin, keď vysoko nad nimi vybuchli ďalšie iskry, tentoraz zelené.
   Harry sa silno odrazil od zeme. Chladný nočný vzduch mu prúdil pomedzi vlasy a úhľadné štvorcové záhradky na Privátnej ceste sa vzďaľovali, rýchlo sa zmenšovali, až vyzerali ako zošívaná prikrývka z tmavozelených a čiernych kúskov a všetky myšlienky na výsluch na ministerstve mu vymietlo z hlavy, akoby mu ich odtiaľ vyfúkal vietor. Mal pocit, že mu srdce vybuchne od radosti, že znova letí, letí preč z Privátnej cesty, tak ako o tom fantazíroval celé leto, ide domov... Na zopár nádherných chvíľ jeho problémy zmizli a v porovnaní so šírou hviezdnatou oblohou sa zdali bezvýznamné.
   "Prudko doľava, prudko doľava, tamto sa díva nejaký mukel!" kričal Moody spoza neho. Tonksová zabočila a Harru ju nasledoval a videl, ako sa jeho kufor pod jej metlou divo hojdá. "Potrebujeme väčšiu výšku - skúste ešte štvrť míle!"
   Harrymu v tom chlade a z toho stúpania slzili oči. Teraz už dole nevidel nič iba drobučké svetelné bodky reflektorov áut a pouličných lámp. Možno dve z tých drobných svetielok patria autu strýka Vernona... Dursleyovci sa teraz asi vracajú do prázdneho domu, nazlostení, že nijaká trávniková súťaž neexistuje. A Harry sa pri tej predstave nahlas zasmial, hoci jeho smiech prehlušil pleskot čarodejníckych habitov vo vetre a vŕzganie remencov, ktoré držali jeho kufor a klietku, a svišťanie vetra v ušiach, keď sa rútili vzduchom. Za celý mesiac sa necítil taký svieži a šťastný.
   "Smer juh!" kričal Divooký Moody. "Pred nami mesto!"
   Zabočili doprava, aby neleteli priamo nad trblietajúcou sa pavučinou svetiel pod nimi.
   "Smer juhovýchod a stúpajte, pred nami je nejaký nízky oblak, môžeme sa v ňom stratiť!" volal Moody.
   "Cez oblaky nepôjdeme!" kričala Tonksová. "Boli by sme premočení, Divooký!"
   Harrymu odľahlo, keď už počul, lebo ruky na rukoväti Blesku mu už meraveli. Ľutoval, že mu nezišlo na um obliecť si kabát, lebo sa začal triasť.
   Každú chvíľu menili kurz podľa pokynov Divookého Moodyho. Harry privieral oči pred ľadovým vetrom, od ktorého ho začínali bolieť uši. Pamätal si, že takáto zima mu bola na metle iba raz v treťom ročníku na metlobalovom zápase proti Bifľomoru, ktorý sa hral za búrky. Strážcovia okolo neho neprestajne krúžili ako obrovskí dravci. Harry stratil pojem o čase. Bol zvedavý, ako dlho letia, zdalo sa mu, že najmenej hodinu.
   "Točíme na juhozápad!" zavelil Moody. "Chceme sa vyhnúť diaľnici!"
   Harry bol už taký premrznutý, že zatúžil sedieť v pohodlných suchých autách, ktoré sa valili pod nimi, a ešte väčšmi po cestovaní pomocou hop-šup prášku. Možno by bolo nepohodlné krútiť sa v kozuboch, ale v plameňoch je aspoň teplo... Kingsley Shacklebolt sa mihol popri ňom a jeho plešatá hlava a náušnica sa zatrblietali v mesačnom svetle... teraz mal vpravo Emmeline Vanceovú, prútik mala pripravený a otáčala hlavou doprava-doľava... potom aj ona preletela ponad neho a vymenil ju Sturgis Podmore...
   "Mali by sme sa kúsok vrátiť, len aby sme sa presvedčili, či nás sledujú!" zakričal Moody.
   "ZOŠALELI STE, MOODY?" zakričala Tonksová spredu. "Veď sme už všetci primrzli k metlám! Ak sa stále budeme vychyľovať z kurzu, dostaneme sa tam až na budúci týždeň! Veď sme už skoro na mieste!"
   "Je načase klesať!" ozval sa Lupin. "Sleduj Tonksovú, Harry!"
   Harry zamieril nadol za Tonksovou. Blížili sa k najväčšiemu zoskupeniu svetiel, aké doteraz videl - obrovské navzájom sa križujúce zhluky, ligotajúce sa v čiarach a mriežkach nad čiernou čierňavou. Leteli čoraz nižšie, až Harry videl jednotlivé reflektory a pouličné lampy, komíny a televízne antény. Už veľmi chcel byť na zemi, hoci mal pocit, že ho určite budú musieť odmraziť od metly.
   "A sme tu!" zvolala Tonksová a o chvíľku pristála.
   Harry sa dotkol zeme hneď za ňou a zosadol na kus neupraveného trávnika uprostred malého námestia. Tonksová už odväzovala Harryho kufor. Harry sa triasol a obzeral sa. Špinavé priečelia okolitých budov vyzerali neprívetivo, na niektorých z nich boli porozbíjané okná, ktoré sa matne leskli vo svetle pouličných lámp, z mnohých dverí sa odlupovala farba a pred niekoľkými vchodmi ležali kopy smetia.
   "Kde sme?" spýtal sa Harry, ale Lupin potichu povedal: "O chvíľku."
   Moody niečo hľadal pod plášťom a ruky mal od chladu nešikovné.
   "Už to mám," zamumlal a zdvihol dohora vecičku, ktorá vyzerala ako strieborný zapaľovač, a šťukol ňou.
   Najbližšia pouličná lampa s puknutím zhasla. Znovu šťukol zhasínačom a zhasla ďalšia lampa, a tak ním šťukal, až kým nepozhasínal všetky lampy na námestí. Jediné svetlo vychádzalo z okien zastretých závesmi a z kosáčika mesiaca nad nimi.
   "Požičal som si ho od Dumbledora,l" zamrmlal Moody a strčil si zhasínač do vrecka. "To pre prípad, že by sa nejaký mukel pozeral z okna, vieš? A teraz poďme, rýchlo."
   Chytil Harryho za ruku a viedol ho cez trávnik a cez cestu na chodník. Lupin a Tonksová šli za nimi a niesli Harryho kufor, ostatní strážcovia s vytiahnutými prútikmi ich chránili zboku.
   Z horného okna v najbližšom dome bolo počuť tlmené stereo. Z kopy vriec plných odpadkov za zlomenou bránkou sa šíril prenikavý pach hnijúcich smetí.
   "Tu máš," zašepkal Moody a strčil do Harryho splynutej ruky kus pergamenu a pridržal pri ňom rozsvietený koniec prútika, aby osvetlil, čo je tam napísané. "Rýchlo si to prečítaj a nauč sa to naspamäť."
   Harry pozrel na kúsok papiera. To úzke písmo mu bolo akési známe. Stálo tam:
   Hlavný stan Fénixovho rádu sa nachádza na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť v Londýne.