Tak, a je tu pokračovanie (ak si ešte pamätáte, o čom táto poviedka je :D Hádam sa vám bude páčiť :)

***

Chvíľu kráčali rovno, lenže potom sa začala chodba rozvetvovať piatimi rôznymi smermi. Trance zastal, v tesnom závese za ním aj Avina. Pozrel na ňu, no ani len nemukol. Prekrížil si ruky na mohutnej hrudi a čakal.

Zdvihla svetlo vyššie. Vedela, že tu sú nejaké ukazovatele, no netušila, aké presne. To sa zo Salazarovho rozprávania nezachovalo, hoci to bolo vzhľadom na nekonečnosť tunelov, na ktorú svojich potomkov vždy upozorňoval, nepraktické.

Stačila však iba chvíľa a všimla si po svojej pravici malého hada vyrytého do steny. Takmer nebadateľne sa vlnil smerom doprava.

„Tadiaľto,“ ukázala.

Trance na ňu spýtavo pozrel, no pery stále držal pevne stisnuté pri sebe.

„Jednoducho to viem,“ odpovedala a kývnutím hlavy ho primäla k tomu, aby kráčal potrebným smerom.

Na ďalšej križovatke išli rovno, potom opäť doprava a nakoniec dvakrát doľava. Napokon sa pred nimi vynorili oválne drevené dvere.

Avina iba s veľkými ťažkosťami držala svoje nadšenie na uzde. Keď však zachytila Tranceov výraz, uvedomila si, že on sa o to ani nesnaží. S očakávaním, aké vídala na tvári svojho brata zakaždým, keď mu predvádzala nové kúzlo, hypnotizoval hada vypáleného do zošúvereného dreva a vôbec jej nevenoval pozornosť. Pokrútila hlavou, spolovice potešená, že niekto zdieľa jej radosť, a spolovice urazená z toho, že táto komnata je dedičstvom jej rodiny, a že niekto iný jej kradne plnú zásluhu za jej znovuobjavenie.

Preto sa zhlboka nadýchla a vydala sa k dverám. Položila na ne roztiahnutú dlaň a prešla ňou po hadovi, ktorý slabo zasyčal.

„Otvor sa,“ požiadala ho. Dvere zaprašťali a začali sa otvárať smerom k nej. Odstúpila o pár krokov a s napätím očakávala prvý pohľad do slávnej miestnosti, v ktorej má driemať Salazarova beštia. Čakalo ju však sklamanie v podobe rýdzej tmy, ktorú mohla očakávať, a predsa sa jej na chvíľu zmocnili obavy. Túto chvíľu si – naivne – predstavovala ako veľkolepú – tajná komnata by bola zaliata svetlom a v jej strede by v košíku ležalo takmer dvestoročné mláďa baziliska.

Rýchlo sa však otriasla a otočila sa k Tranceovi. „Toto musím urobiť sama.“

Zvraštil obočie.

„Len tu počkajte. A nech vám nenapadne ma tu zavrieť. Hoci...“ zaváhala, „tieto dvere môže ovládať iba Parselan.“

„A kto povedal, že neovládam Hadiu reč?“ opýtal sa jej po parselsky.

Tentoraz nedokázala svoje emócie zakryť. Ani on svoje. Ak by sa tváril o kúsok samoľúbejšie, zrejme by od nadutosti praskol. A ona od hnevu zmiešaného so šokom.

„Salazar by nepovedal môjmu pradedovi o komnate pre nič, za nič,“ vyhlásil vážne, hoci bolo zjavné, že sa zabáva. „No nemám záujem vás tam zavrieť, iba by som vám tým urobil radosť a sebe by som uškodil. „Teraz navrhujem, aby sme pokračovali spoločne.“

„Nie,“ vyhlásila. „Táto časť je určená iba pre Salazarovho potomka.“

S povzdychom pokrútil hlavou. „Dobre teda. Počkám vás tu.“

Konečne prešla cez prah a zasvietila si prútikom pod nohy. Biele svetlo siahalo do diaľky sotva jeden meter, no stačilo to na to, aby postrehla tri šmykľavé schody, ktoré musela zdolať. Nadvihla si sukňu a pomaličky po nich zišla dole, spokojná s tým, že sa nepotkla, a najmä že nepotrebovala Tranceovu pomoc.

Mávnutím prútika zažala oheň na starých fakliach. Ovanul ju horúci vzduch a svetlo ju na chvíľu oslepilo, no keď pred sebou zbadala malý košíček opradený vlhkou plesňou, nedokázala potlačiť smiech. Pribehla k baziliskovi, no až keď si kľakla, pochopila, aké je toto zviera výnimočné. Jeho koža sa i v tieni nádherne leskla, a keď sa ho dotkla, cítila život, ktorý v ňom prúdil.

„Zobuď sa,“ šepla mu. „Zobuď sa a pomôž mi dokončiť Slizolinovo poslanie.“

Cyng sa pomrvil a vzápätí sa zvlnil. Vyliezol z košíka, slabo sykol a potom sa otočil k Avine. Chvíľu na ňu hľadel bez slov, a potom povedal: „Som hladný.“

„Mám tu pre teba jedlo,“ odvetila s úsmevom a siahla do vrecka šiat, ktoré si mágiou zväčšila tak, aby sa doňho zmestil plátenný vak s mŕtvymi potkanmi, ktoré sa jej podarilo za uplynulý týždeň nachytať.

„Smiem vojsť?“

Tranceov hlas ju tak vystrašil, že po ňom vypálila Flipendo. Uhol sa mu, no bazilisk sa medzitým prešmykol okolo nej a s prekvapujúcou rýchlosťou sa plazil k Tranceovi. Roztvoril papuľu a než ho Avina stihla zastaviť, zahryzol sa Tranceovi do lýtka. Ten zvreskol od bolesti a pokúsil sa baziliska odkopnúť. Avina vykríkla, aby ho nechal na pokoji, no to už Cyng preletel okolo nej. Bol by dopadol na tvrdú zem, nebyť toho, že ho zastavila pár centimetrov nad podlahou.

Pribehla k baziliskovi a vzala ho do náručia. „Si v poriadku?“ opýtala sa náhlivo. „Ukáž sa.“

Skontrolovala ho celého, vrátane úst, z ktorých trčali maličké zuby, sotva väčšie ako jej nechty, a potom sa otočila k Tranceovi. Sedel na schodoch, spodnú časť nohavice mal roztrhnutú a prútikom si vysával jed z rany. Keď zachytil Avinin pohľad, v očiach sa mu nebezpečne zablyslo. „Šťastie, že je taký malý.“

„Nemali ste sem liezť,“ odvrkla. „Tento muž je náš spojenec. Zatiaľ. Takže ma nemusíš chrániť, dobre?“ prízvukovala hadovi.

„Dobre.“

„Najedz sa a potom sa porozprávame, dobre?“

Namiesto odpovede si od nej vzal jedného potkana, ktorého naraz zhltol. Avina sa vrátila ku vchodu.

„Ako vám je?“ spýtala sa Trancea.

„Už dobre. Ešteže som odborníkom na jedy a protikliatby. Ale aspoň viete, že je verný,“ kývol hlavou smerom k baziliskovi. „Čo s ním plánujete urobiť?“

„Do toho vás nič,“ odsekla.

„Teoreticky nie. No už viem, kde sa komnata nachádza. A nedovolím vám na to zabudnúť,“ žmurkol na ňu.

„Bude vám to aj tak nanič. Tento rok končíte štúdium.“

„Ale školu neopúšťam,“ vstal a zišiel dole po schodoch. Kúzlom si napravil nohavice a vyčaroval si palicu, o ktorú sa oprel. „Budem tu učiť. Takže chcem vedieť o všetkom, čo sa v tejto škole deje.“

Nadvihla obočie. „Chcete na mňa ísť s autoritou?“

„Počul som, že ju rešpektujete.“

„Rešpektujem vedomosti a čistú krv. Vy máte len to druhé.“

Pokrútil hlavou. „Ak myslíte. Tak sa porúčam,“ poklonil sa a otočil sa na odchod. Avina ho pozorovala, zvedavá, kedy si uvedomí, že iba jej ukážu hady na stenách chodby cestu von, no zdalo sa, že ho to neodradilo. Tak ho nechala zmiznúť v tme, kým ona sa vrátila k Cyngovi a sľúbila mu, že kým bude na Rokforte študovať, dovolí mu rásť a vyvíjať sa.

***

Od Avininej prvej návštevy komnaty uplynulo niekoľko rokov. Sama si už nepamätala podrobnosti toho dňa. Spomínala si však na to očakávanie, napätie i nadšenie, ktoré ju ani počas nasledujúcich návštev neopustili. Spomínala si aj na to, že Trance sa vtedy nestratil. Čakal na ňu nad padacími dvierkami, a keď mu dovolila pomôcť jej vyjsť von, bol si veľmi dobre vedomý toho, že urobil prvý krok k tomu, aby mu dôverovala.

Trvalo takmer rok, kým ho do komnaty vzala znova. Bol však trpezlivý. Mal ju toho ešte veľa čo naučiť; rovnako ako ona jeho. Z obyčajnej provokácie sa stala príťažlivosť, a z príťažlivosti láska. Kým dokončila štúdium, boli zasnúbení.

Trance ostal učil na škole i naďalej a ona sa starala o neďaleký pozemok. Ani jeden z muklov, ktorý na ňom pracoval, netušil, že se podriadený čarodejnici. Vládla im bez toho, aby si toho boli vedomí. A čakala. Čakala ďalšie štyri roky, kým sa jej narodil syn. A ďalší rok, kým bazilisk dospel.

***

Deväť rokov po tom, čo po nich kráčala prvýkrát, zišla po tých istých klzských schodoch znova. V rukách držala to najcennejšie, čo mala. Ročného synčeka, Wortigena Trancea Corvinusa Walda Slizolina Gaunta. Pokojne spal na jej hrudi, rovnako ako svojho času Cyng, keď ho Salazar priviezol zo svojich ciest.

Pomrvil sa iba vtedy, keď sa pred nimi otvorili kamenné dvere.

V tej chvíli sa jej oči naplnili slzami. Dieťa, ktoré vychovávala počas celého štúdia, sa stretne s dieťaťom, ktoré ho jedného dňa bude ovládať. Cyng a Wortigen – dva mocné druhy, ktoré spojí práve ona.

Cyng čakal pod sochou, kým k nemu Avina podíde aj so synom, a keď konečne stála pod ním, sklonil hlavu a oňuchal malého Wortigena.

„Jedného dňa budete priatelia,“ usmiala sa. „Volá sa Wortigen. Po mojom bratovi. Vždy túžil študovať tu… No…“ nadýchla sa a zavrela oči, „zomrel, keď som čakala malého.“

„Preto si sem tak dlho neprišla?“ opýtal sa.

„Presne tak. Zlomilo ma to… Vždy sníval o tom, že ťa raz stretne.“

„Chápem. No teraz si tu. Aj malý Wortigen.“

Ich pohľady sa stretli. Za tých osem rokov sa medzi nimi vytvorilo puto, ktoré nemohli pretrhnúť ani mesiace odcudzenia sa. Cyng nebol jej majetkom. Bol jej priateľom. Partnerom. Radcom. Mohla ho ovládať jediným slovom, no ona ho radšej prosila. Bol tu predsa pred ňou, a bude tu dlho po nej.

„A spoločne konečne začneme pracovať na Salazarovom diele,“ kývla hlavou, plná novonájdenej chuti do života. Prestúpila na mieste a s neskrývaným nadšením, tisnúc si maličkého k hrudi, zasipela: „Zabi, prosím.“

[ » na začiatok « ]