Kapitola:
Pridaná: 27.9.2016, 11:22:00
Čítaná: 5664×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

„Nie je ti zle od žalúdka alebo niečo podobné?“ spytoval sa, keď sme vystúpili z auta a náhlivo vošli do nemocnice.

„Nie, len rozmýšľam, čo im poviem, keď na nich dýchnem alebo mi dajú spraviť test na alkohol. Určite mám ešte aspoň pol promile,“ vzdychla som si, usádzajúc sa v čakárni. „Je to moja vina. Celkom som zabudla na Eliškinu pripomienku. Ach, ak je to zlomené, nič s tou rukou nebudem môcť robiť,“ zúfala som si.

„Uvidíme. Nikto tu nie je, snáď to vybavia rýchlo. Nemám zazvoniť?“ zamračil sa na zvonček pri masívnych dverách.

„Nie som akútny prípad.“

„Nie? A kedy by si bola? Keď by ti trčala kosť von a všade striekala krv?“

„Fuj...“

„Zazvoním.“

Odhodlane spravil to, čím sa vyhrážal. Krátko na to vyšla von zachmúrená sestra.

„Áno?“

Gabriel jej vysvetlil, čo sa stalo.

„Chvíľočku.“

Znovu zatvorila.

„Slovenské zdravotníctvo je otrasné. Človeka by nechali aj zomrieť...“ rozčúlil sa.

„Ale veď vidia, že nezomieram,“ tíšila som ho. Aj mi to bolo smiešne, ako sa kvôli mne rozčuľoval.

Znovu otvorila dvere.

„Poďte.“

„Počkáš tu?“ pozrela som na neho.

„Jasné.“

O polhodinu som vyšla von so zaviazanou rukou.

„Prasknutá kosť,“ oboznámila som ho s výsledkom. „Zopár týždňov sa poprechádzam s dlahou a bude to okej. Snáď.“

„Hm. Aj tak mám pocit, že som na vine,“ otvoril mi dvere na nemocnici. „Naozaj nechcem, aby si sa cítila blbo kvôli tej noci. Nie že by si sa mi nepáčila, ale jednoducho, po tej skúsenosti so svojou bývalkou, sa do vzťahov nevrhám strmhlav,“ mrkol na mňa, tváriac sa vážne.

Tak týmto si mi naozaj pomohol. Teraz sa cítim fantasticky. V podstate som podľa teba nymfomanka. Krása.

„To neznamená, že som to nechcel,“ otočil sa ku mne a odhrnul mi z čela zatúlaný pramienok. „Chcel som. A strašne. Ale bola si pripitá a možno by si to ľutovala.“

Krásne, on myslel aj na mňa. Mal by radšej mlčať, inak sa budem cítiť čoraz horšie.

„Ale celú noc som na teba myslel, ani som nespal,“ chlapčensky sa usmial a priložil si čelo na to moje.

Dobre, tak teraz sa už vo mne zapálil ohník. Či skôr vatra.

„A chcel som to vyriešiť skôr, než odídem, pretože mi s tebou bolo fajn.“

„Kedy ti to ide?“ odtiahla som sa.

Pozrel na hodinky.

„O hodinu. Mali by sme si švihnúť, nech si ešte stihnem vziať veci a ísť na stanicu,“ vzdychol si.

„Pôjdem s tebou,“ vyhŕkla som.

Potešene na mňa pozrel. Potom pohľadom skĺzol na parazita na mojej ruke.

„Zvládneš to?“

„Nemám chromé nohy, iba ruku.“

Pre ten úsmev, čo mu skrášlil tvár, by som aj vraždila. A keď ma chytil za ruku, aby sme posledné metre prešli spoločne, už ma nikto nemohol zastaviť, aby som odstránila každého, kto by sa medzi nás postavil.

Cestu domov sme strávili rozprávaním sa o samých nepodstatných veciach.

„No ako? Čo ti povedali? To máš sadru?“ zasypávali ma otázkami Biba aj Eliška.

„Stíhaš? Môžem ťa zaviesť na stanicu,“ vravel Milan Gabrielovi.

„Pôjdem s vami.“

Baby sa s úsmevom pozreli na seba a na mňa žmurkli.

Gabriel ma obdaril ešte jedným zo svojich fascinujúcich úsmevov a stratil sa s Milanom, aby si zbalil veci a priniesol tašku.

„Čo to, čo to?“

„No, baby, čo vám budem hovoriť. Nebesia sa nado mnou zľutovali a celkom som mu padla do oka,“ šťastne som sa zasmiala. No potom nasledoval povzdych. „Jediný problém je, že je z druhej strany republiky. A to neviem, či má význam.“

„To uvidíš. Treba skúsiť,“ povzbudzovala ma Biba.

„Až tak sa nepoznáme, nie je to natoľko zakorenené...“

„Kto chce, hľadá spôsoby, kto nie, hľadá dôvody,“ zamudrovala Eliška. „No čo, páni, pripravení?“ pozrela za mňa.

Keď som pozrela na Gabriela, žalúdok mi znovu spravil salto. Neviem, prečo na mňa tak silno pôsobil.

„Všetko nachystané. Ale zostal by som ešte,“ pozrel na mňa a uhol pohľadom. „Poďme, lebo zmeškám. To by som šéfovi zajtra asi ťažko vysvetľoval.“

Milan nepovedal nič, keď sme si obaja sadli dozadu a akosi automaticky si preplietli prsty. Len sa potmehútsky usmieval. Gabriel ma zľahka hladkal po ruke, zamyslene pozrel na mňa, potom von oknom...

Na stanici už stálo dosť ľudí. Akoby sa celá Trnava zgrupila pri vlakoch.

„Škoda, že zo Serede spoj nechodí, bol by si dlhšie s nami,“ prehodila som, keď sme kráčali po schodoch na nástupište. Milana sme nechali pri aute.

„Čo už. Vandi, budeš mi fakt chýbať. Ale nemysli si, že sa teraz rozlúčime a už o sebe nebudeme počuť,“ prepaľoval ma tým tmavomodrým pohľadom, ktorý ma pri prvom stretnutí dostal do kolien. „Ani som si nemyslel, že ťa ešte niekedy uvidím, že ťa dokonca stretnem na kamarátovej svadbe a budem s tebou svedčiť. To sú celkom dobré znamenia. Nadiktuj mi, prosím, číslo,“ siahol do vrecka a vytiahol mobil. „Prezvoním ťa, nech mi môžeš kedykoľvek napísať. Ja ti isto rád zavolám,“ žmurkol na mňa, keď som diktovala. „Ak ma niekto obleje horúcou polievkou, určite si na teba spomeniem.“

„Haha,“ prevrátila som očami, no napriek tomu som sa usmievala.

„Bola by si ochotná prísť niekedy za mnou?“

„Ak budeš chcieť...“

„Ja určite,“ pritiahol si ma opatrne k sebe, aby mi príliš nestlačil ruku. „A ja, len čo budem môcť, prídem. V Seredi mám predsa zaujímavé dievča,“ usmial sa a zľahka sa obtrel perami o moje. Pulz sa mi zrýchlil, dych prehĺbil. Napriek pocitom šťastia sa vo mne zdvíhala vlna smútku. Ako rýchlo sa nám dokáže niekto dostať pod kožu. Stačí niekoľko hodín, pár dní. A potom sa s ním musíme rozlúčiť s vedomím, že možno...

„Na koľaj číslo dva prichádza vlak...“ ozvalo sa z ampliónu.

„Hneď ako budem môcť, prídem. Ani sa nenazdáš a som tu.“

Pozrel na vlak a rýchlo ma pritiahol k sebe ešte bližšie. Tentoraz sa bozk prehĺbil. Akoby spečaťoval svoj sľub. Nechcela som, aby odišiel, cítiť, akoby mi vnútro trhalo na kúsky. Aj som sa preto na seba hnevala. Veď on možno na mňa čoskoro zabudne. Čašníci sú promiskuiní. To som nedávno čítala.

Vlak už bol pri nás.

„Musím ísť,“ šepol mi do úst. „Ahoj.“ A ešte jeden bozk. A ešte jeden. Nezainteresovaný by si myslel, že sa lúčia dlhoroční milenci. Navždy.

Vlak si už vymenil spolucestujúcich, bolo len otázkou času, kedy odfrčí. A Gabriel ma stále stískal v náručí, neschopný odtrhnúť sa. Znovu a znovu mi zasypával pery bozkami. Celkom sa nám to vymklo spod kontroly.

„Bež už!“ odtrhla som sa a on v poslednej chvíli naskočil do vlaku. Už sa pohýnal.

Zakývala som, počkala, kým sa vlak stratil z dohľadu, a potom som sama samučká zostúpila do podchodu. Zamyslená som pristúpila k Milanovi, ktorý mi bez slova otvoril dvere na aute.

Naštartoval a až po hodnej chvíli pozrel do spätného zrkadla na moju smutnú tvár.

„Dobre si si vybrala, Gabriel je skvelý chalan. Ak ste si súdení, tá diaľka len preverí, či to myslíte vážne a či dokážete stavať aj na niečom hlbšom.“

Slabo som sa usmiala a znovu pozrela von oknom. V náručí som pestovala ťažkú ruku. Netradičná spomienka na Gabriela.

Vtom mi zapípal mobil.

Ešte len desať minút sedím vo vlaku a už mi tu chýbaš. Neviem, ako to zvládnem zajtra v práci. Drž sa a nech ručička čo najmenej bolí. :) Pá.

Po prečítaní esemesky sa mi na tvári rozlial šťastný úsmev. Milan má pravdu. Ak to má vydržať, diaľka nám pomôže. Preverí, či dokážeme vzťah budovať aj na takú vzdialenosť. A ak áno, ktovie. Nikde nie je napísané, že by sa nemohol presťahovať on sem alebo ja tam. Spokojne som sa oprela a naťukala odpoveď.

KONIEC

Takže, dnes posledná kapitola. Dúfam, že sa vám páčila. Dalo by sa ešte pokračovať, ale všetkého veľa škodí a keď to mala byť len jednorázovka, nebudeme to zbytočne predlžovať (pri pokračku by už príbeh nevydržal byť len vtipný :D). Strašne ma to bavilo, takže sa teším, že ste čítali a komentovali a snáď vás koniec veľmi nesklamal. Snažila som sa o taký reálny, trošku otvorený, môžete si už domyslieť, ako asi dopadli. Ja budem veriť, že dobre. :) A poďakujte smejovi, že ma na začiatku nahovorila na pokračko. :)

Krásny deň ešte prajem. :-*

[ » na začiatok « ]