Poviedka:
Pridaná: 16.7.2016, 17:24:01
Čítaná: 4873×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Nemôžem spoilerovať. O:)
Stručný dej: Keď smrťožrút potrebuje zachrániť...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Táto kratučká poviedočka mi napadla počas cesty v autobuse :D Je trochu... iná, vlastne je to len lyrický opis, výlev emócií, pocitov... Snáď pri čítaní nebudete mať taký veľký chaos, aký pravdepodobne má dotyčný hrdina. :D O:)

***

Bojoval som. Mučil som. Zabíjal som. Dal som svoju dušu Temného pánovi. Nevrátil mi ju. Chcem ju späť. Dal som svoje srdce tebe. Nevrátila si mi ho. Nechcem ho späť. Neviem, čo s ním. Nech zostane u teba. Postaráš sa oňho najlepšie.

Bojoval som. Bojoval som po boku Temného pána, bojoval som po jeho boku oddane a plný viery, ochotný kedykoľvek zomrieť, obetovať všetko, dokonca aj život. Nebál som sa smrti. Nie, pokiaľ som mal zomrieť za vyššie ideály. Bolo mojím poslaním bojovať za pravdu a česť, za vyššie dobro, za šľachetné srdce môjho pána. Nič som si neprial väčšmi, ako mu ulahodiť, ako mu dať zo seba všetko, spraviť preňho viac, ako som bol schopný spraviť. Spravil som to. Prekročil som vlastné hranice.

Mučil som. Mučil som po tvojom boku, opantaný bolesťou v prekliatych očiach a uchu lahodiacim krikom. Mučil som zlých, tých, čo sa stavali proti Temnému pánovi, trestal som ich, trestal som zlo, špinu, háveď. Chcel som potrestať všetkých zradcov, všetkých opovážlivcov, všetkých zločincov, pričom práve my sme bolí tí, ktorí za zločincov považovaní boli. My, čo sme čistili svet. My, čo sme bojovali za najvyššie dobro. My, ktorí sme vždy kráčali v šľapajách svojho pána.

Zabíjal som. Zabíjal som nepriateľov, uľahčoval som pánovi prácu, pozeral som na to, ako im v očiach vyhasína život. Upokojovalo ma to. Tešil ma pohľad na ich mŕtve tváre a nemé výkriky.

A teraz? Nechcem bojovať. Nechcem mučiť. Nechcem zabíjať. Chcem byť s tebou, vziať ťa za ruku, utiecť, nevrátiť sa, zabudnúť, otvoriť oči do nového dňa… Máš moje srdce. Nevracaj mi ho. Len ho zachráň.

Nechcem bojovať. Nie za Temného pána. Chcem bojovať iba za teba, za seba, za nás, za náš život, za našu budúcnosť, za náš svet, do ktorého nikoho tretieho nepustíme. Ani Temného pána.

Nechcem mučiť. Nechcem ubližovať. Už v tom nebadám pôžitok. Nechcem hľadieť na utrpenie druhých. Nechcem niekomu ubližovať len preto, lebo mi to on povedal.

Nechcem zabíjať. Azda nemôžu všetci žiť? Aj ja chcem žiť. Bojím sa smrti. Bojím sa umierania. Bojím sa toho, že smrť nás rozdelí. Nechcem umrieť. Chcem byť s tebou navždy.

Avšak čo mám? Nič.

Obklopuje ma temnota. Nepreniknuteľná temnota, tma, prázdnota. Nevidím pred seba, nevidím vedľa seba, nevidím za seba. Nevidím dokonca ani na dno svojej duše. Temný pán mi ju vzal.

Žijem? Som mŕtvy? Neviem. Zúfalo túžim nájsť východ, ujsť, vyjsť na svetlo, pocítiť lúče slnka na mojej chladnej tvári, vziať do ruky tvoju dlaň.

Tma. Tma. Tma. Nič len tma. Azda slnko zhaslo? Obloha ostala čierna? Som slepý? Temný pán ma obral o oči? Chlad mi preniká až do špiku kostí. Trasiem sa. Na tvári cítim čosi horúce. Umieram?

Strach. Strach. Strach. Kde si? Stratil som ťa? Odišla si? Si mŕtva? Zobral mi ťa?!

Bolesť. Bolesť. Bolesť. Nekonečné kŕče, šípy napustené jedom, ostré čepele meča ma bodajú po celom tele. Kde si? Príď! Zachráň ma! Vylieč ma!

Priepasť. Priepasť. Priepasť. Večná priepasť, do ktorej sa rútim, a predsa ostávam nehybný. Hlava mi ide odpadnúť, krúti sa, točí sa a ja nevládzem. Sú tu chladné steny. Sú okrúhle? Či azda ploché? Narážam do nich. Som dobitý. Omdlievam a zas vstávam.

Život. Život. Život. Čo je to život? Spomínam si naň ešte? Bola si tam ty. Bez teba môj život nie je životom. Nie je ničím. Prečo však stále žijem? Načo? Ako? Je to vôbec možné? Dýcham ešte?

Smrť. Smrť. Smrť. Aké sladké vykúpenie. A predsa to bolí. Nechcem zomrieť. Nechcem, aby nás niečo rozdelilo. Zachráň ma! Smrť chodí v dlhom čiernom plášti, však? Je chladná. Má vráskavú tvár a zošúverené ruky. Nosí kapucňu. Skrýva pod ňou oči bez zreníc.

Tvoja tvár. Tvár. Tvár. Zabúdam. Ako len, pre Merlina, vyzerala?! Aký si mala hlas? Ako si sa volala? A ako si volala mňa? Kto si vlastne bola?

Neviem. Neviem vôbec nič. Len dúfam. Cítim. Verím. Prepadávam samote, čiernote a prázdnote, no napriek tomu ťa vidím, i keď vlastne nevidím tvoju tvár. Počujem ťa, i keď nerozumiem slovám. Cítim ťa, i keď vlastne necítim nič, len tie chladné múry.

Kedy to skončí? Život nebol vždy takýto. Bol lepší. Krajší. A bola si tam ty. Temný pán ma trestá, že som si vybral teba, a nie jeho? Alebo ma trestá nepriateľ? Za to, že som bojoval, mučil, zabíjal?

Bezmocne dvíham ruku a vkladám ju do väčšej, chladnejšej, slizkejšej ruky. Nechám sa viesť. Nemám na výber. Azda ma vedie samotná smrť?

Vracia sa mi zrak. Bolia ma oči. Svetlo škodí, ubližuje, spaľuje, zabíja. Horí mi pokožka. Trhajú sa mi pľúca. Bolia ma uši. Udiera do nich čosi nepríjemné, čosi hlasné, čosi blízke.

Toto je život? Takýto je život? Bolestivý? Musím vnímať toľko vecí naraz? Zbláznim sa.

Otváram oči a vidím tvoju tvár. Jediné, čo chcem, je stáť po tvojom boku. Máš na anjelskej tvári široký úsmev a čierne kučery ti lietajú okolo hlavy. Beriem ťa za ruku. Cítim teplo. Bolí. Je to však príjemná bolesť. Hľadím na teba, ani nežmurkám. Si zo všetkých najkrajšia a to, čo k tebe cítim, je silnejšie ako mágia. Zvieram ti ruku a šepkám ti, že ťa ľúbim. Ak mám bojovať, mučiť či zabíjať, spravím to. Spravím to pre teba. Na ničom inom mi nezáleží.

Iba na tebe, Bella.

[ » na začiatok « ]