Poviedka:
Pridaná: 12.5.2016, 23:02:41
Čítaná: 5374×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Ona a on
Stručný dej: O sile myšlienok, skrytých túžbach, láske...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

„S vami je radosť pracovať,“ poznamenal Jakubec, keď som zasa raz sedela v jeho kabinete a pracovala s ním na grantovej úlohe.

„To ma teší,“ pousmiala som sa, nezdvihnúc pohľad od papierov. Aj naďalej som rátala.

„Zvyčajne študentky nie sú také ochotné. Predsa len, idú Vianoce, každý sa chce zastaviť na vianočný punč.“

Popravde, vôbec som nevnímala, čo hovorí. Chcela som dokončiť dnešnú prácu a konečne si vystrieť chrbát. Každý štvrtok som bývala zatvorená v Jakubcovom kabinete, aby sme riešili náročný výskum. Verila som, že mi to výrazne pomôže do praxe a, samozrejme, mňa to aj bavilo.

Zrazu sa mi zdalo, že v miestnosti je už riadne šero, ktoré som doteraz nevnímala. A predovšetkým ticho.

Vzhliadla som k Jakubcovi.

Pohodlne sa opieral na stoličke, nohy mal natiahnuté pred sebou a ruky voľne položené na operadle. Neskrývane si ma obzeral. Na perách mu panoval slabý úsmev a v očiach sa zračil záujem. Nervózne som mrkla na blúzku, či sa mi nerozopol gombík. Vždy som mala problém s prsiami a nadieť ich do čohokoľvek bol značný problém. Našťastie, všetko bolo, ako má byť.

„Deje sa niečo?“ vytisla som zo seba. Naštvalo ma, že mi začínali horieť líca. Vďakabohu, že tu bolo prítmie, snáď si to ani nevšimne.

„Ani nie,“ pousmial sa, naklonil sa ku mne a aj naďalej na mňa so záujmom hľadel. „Iba rozmýšľam,“ začal, keď som chcela povedať, že je načase ísť domov, keď sa správa tak zvláštne. Možno by ma tak neznervózňoval, keby nepatril k tomu málu príťažlivých chlapov, ktorých sa mi darilo stretať. Každému niečo chýbalo. Jeden mal príliš svetlé oči, ďalší málo vlasov, tretí pivné bruško. Nuž, som náročná. Ale som si vedomá, že keď príde tá pravá láska, bude mi jedno, aj keby bol bezzubý. Preto si zatiaľ môžem vyberať na koho sa pozriem a pri kom si v duchu poochkám. Ako napríklad pri Jakubcovi. Vysokom, vyšportovanom sexošovi, ktorému pri nohách ležala polovica študentiek. A on si žiadnu nevšímal. Profesionálnejšieho pedagóga by ste sotva našli. Ktovie, čo si o nich myslel, keď sa pri ňom chichotali, behali za ním po každej hodine ako také husičky, pýtali sa ho najrôznejšie hlúposti, s ktorými by si vedelo poradiť aj sopľavé decko.

„...či by sme už nemali skončiť. Je dosť neskoro. Čo by ste povedali na vianočný punč?“ doľahlo ku mne. Posledná veta ma ihneď prebrala.

„Ehm...“ vytisla som zo seba priblbo. Paráda, tak teraz už aj ja vyzerám ako jedna z tých zaostalých študentiek, čo pri ňom slintajú.

„Samozrejme, ak nechcete, nič sa nedeje. Iba mi to tak napadlo, že sa poznáme už dlho a pritom o sebe nič nevieme.“

„Och, no ja...“ Celkom ma vyviedol z miery. Tuším som ešte pred chvíľou tvrdila, že je nesmierne profesionálny. Asi mi čosi ušlo. „A vlastne prečo nie.“

Vážne som to povedala?

Usmial sa. „Výborne. Tak na dnes to zabalíme.“

Obaja sme vstali. Podarilo sa mi zhodiť všetky papiere na zem. Rýchlo som sa k nim sklonila. On tiež. Zrazu čosi zapraskalo.

„Do riti!“ vyletelo mi z pier a rýchlo som sa vyrovnala. Pritom som mu vrazila hlavou do brady. „Prepáčte!“

Na môj údiv sa začal smiať.

„Asi s vami nikam nepôjdem,“ začala som červená ako pivonka, „praskla mi... sukňa. Bože, hanbím sa ako pes.“

To ho rozosmialo ešte viac. Výhražne som na neho pozrela.

„Prepáčte,“ zmĺkol. Až teraz som si uvedomila, že stojí v mojej intímnej zóne. Zaspätkovala som, šmátrajúc si po zadku, kde sa mi tiahla trhlina v látke. Zabudla som povedať, že okrem veľkých pŕs mám aj zadok ako loď, nečudo, že mi praskajú veci. V tejto chvíli som sa cítila asi ako ponorka.

„Máte dlhý kabát, zakryje vám to. Ale ak to chcete zrušiť, pochopím to. No ktovie, či sa niekedy podobná možnosť naskytne,“ poznamenal nevinne.

Mal pravdu. Budúci týždeň končí semester. A či som si to chcela priznať alebo nie, toto bol môj sen. Á, čert ber sukňu, tak keď padne, aspoň sa bude mať na čo dívať!

„Nie, ideme,“ zavelila som a konečne sme sa vymotali z tmavého kabinetu. Keby nás tu niekto videl, možno by sa zamýšľal, čo sme tam potme robili. Aj keď vlastne, on pôsobí tak sterilne, že by mi asi ani neverili, keby som ho chcela obviniť zo sexuálneho obťažovania.

Vyšli sme zo školy. Bok po boku. Po očku som ho sledovala. V tom tmavom kabáte vyzeral bohovsky. Tmavé vlasy mal tak milo rozcuchané. Pod chvíľou si ich upravoval rukami. Vždy mal upravené nechty. Žiadna špina, obhryzené hrbolce. Jeho ruky ma fascinovali. Ktovie, aké by to bolo, keby sa ma nimi dotkne.

Potkla som sa na obrubníku.

„Dnes ste nejaká nesústredená,“ s úsmevom na mňa pozrel a v tmavozelených očiach sa mu zaiskrilo. Cha, keby si ty vedel, čo mne behá hlavou, bežíš kade-ľahšie.

„Isto je zlá bio predpoveď.“

„Môže byť,“ dusil smiech. No teda, dnes sa moc usmieva. Má príliš dobrú náladu. Žeby sa zasnúbil? Možno si ho niektorá konečne klofla.

„Tak? Čo si dáte?“ študoval ponuku.

„Prišli sme na punč, tak punč.“

„Správne. Platím, žiadne také,“ zastavil ma, keď som vyťahovala peňaženku.

„Ale...“

„Pozývam vás.“

Rezignovala som. Postavili sme sa pri veľký sud, popíjali a ja som sa podchvíľou obzerala okolo. Trochu nervózna, že by nás tu niekto zbadal. Hneď ma obvinia zo zvádzania.

„Mám rád túto atmosféru. Vždy mi pripomenie detstvo. S rodičmi sme pravidelne chodievali na prechádzky, sledovali obrovský stromček, program na pódiu. Boli to krásne časy. Škoda len, že všetko pekné sa raz skončí,“ zatiahol nostalgicky, sledujúc malé detičky na pódiu, ako vyspevujú koledy.

„Nejdeme sa prejsť? Je tu veľký hluk.“

„Môžeme,“ odvetila som, ešte stále prekvapená jeho predošlými slovami. Znelo to bolestne. A pritom slová boli... obyčajné.

Vymanili sme sa z pachov alkoholu, údenej hmly a vykročili sme tmavou ulicou. Naokolo sa motalo viacero párikov, tlupy chalanov tešiacich sa na teplý alkohol.

„Keď som stratil manželku aj s dcérou, zanevrel som na všetkých. Na Vianoce, na všetky sviatky, už som si myslel, že nebudem ani milovať. Že môj život s končil.“

Pozrela som na neho.

„Predstavte si, že máte všetkého plné zuby a musíte chodiť do práce. Stále sa na vás vešajú študentky, ktoré by sa vám chceli dostať do postele...“

Teda, tomu ten alkohol riadne rozviazal jazyk.

„To musí byť pre každého chlapa otravné,“ poznamenala som.

Zasmial sa.

„Ako kedy. Vďaka bohu, že vy taká nie ste.“

Ach, škoda, že nemôžem pritakať. Ja však viem byť sofistikovanejšia. Viem, že nie je šanca, nereálne zámky si nestaviam, tak mu nebudem slintať na stole ako vlk. Ale nemusí vedieť, že o ňom snívam, odkedy ho poznám. Očividne to je teraz moja výhoda.

„S vami ten čas vždy tak uteká,“ pozrel na hodinky a následne na jeden z tmavých balkónov. „Ako by som to... nechcete ísť hore?“

Obočie mi poskočilo, v očiach sa mi isto zjavil šok, lebo hneď doplnil.

„Samozrejme, nevysvetľujte si to nijako zle. Zle som to naformuloval. Vlastne, nemal by som vás vôbec volať dnu. Ale dnes ma akosi zmáha... melanchólia. To by si chlap nemal priznávať a už vôbec nie pred ženou, však? Ale rád by som sa s niekým porozprával. Len tak o živote. Mimo školy.“

Pozrela som hore. Veď čo sa mi môže stať? Žijeme len raz. Nie som blbá, nenasávam americké filmy, kde sa po sebe študenti a učitelia cápajú hneď ako diví a potom to žehlia pred komisiami. A bolo mi s ním dobre. Prečo by sme nemohli prehodiť slovo?

„A viete čo? Idem. Samozrejme, pri všetkej počestnosti,“ pokúsila som sa to zľahčiť, ale predsa len to malo znieť ako istá výstraha. Pre neho. Ja som neškodná. Aha, aj on, zabudla som.

Usmial sa. Tak krásne sa usmial, až sa mi roztriasli kolená. V okolí očí sa mu utvorili vejáriky a pohľad sa rozžiaril.

Mala som vtedy ujsť, kým sa dalo?

To sme sa už viezli výťahom hore. Mali ho dosť úzky, museli sme sa na seba tlačiť ako sardinky.

Voňal perfektne. Dokázala by som sa tu o neho oprieť a fetovať aj do zajtra.

„Máte to tu pekné,“ zhodnotila som, keď sme vkročili do obývačky, kde prevažnú časť skrine tvorili poháre, ktoré vyhral ešte zamlada. Za mlada? Veď nie je starý. V najlepších rokoch. Tridsiatka? Kedy sa stihol oženiť, splodiť dieťa a ešte aj o všetkých prísť? Zrazu som na neho hľadela cez iné dioptrie. Charizmatický muž preskúšaný životom. Vie, čo je bolesť, čo radosť, ako chutí láska i beznádej. Fascinoval ma čoraz viac. Stačilo pár slov. Škoda, že je medzi nami toľká priepasť. Najmä tá profesionálna.

„Dáte si niečo?“ otvoril bar.

„Zasa chcete piť?“

„Zasa? Mali sme dva deci punču. Alebo si netrúfate? Koľko vydržíte?“

„Vydržím dosť. Ale neprišla som sa sem... opíjať.“

„Nejdem vás opiť. Ale nebudeme tu predsa sedieť nasucho. Sadnite si,“ ukázal na gauč. „Milujem sladké, ešteže to na mne nevidno.“

„Aj ja,“ pridala som sa. Sledovala som jeho pevný zadok. Och, čo to stváram? Dnes som celkom potratila rozum. Ale však nemá oči na chrbte.

Zrazu sa zvrtol. Podišiel ku mne a podal mi pohár vína.

„Kvalitné. Ale nebojte sa. Od ich smrti nenasávam ako dúha. Mám to tu len pre prípad núdze. Keď príde návšteva. Konkrétne toto mám pre vzácnu návštevu,“ usadil sa vedľa mňa do kresla, pohodlne sa oprel a skúmavo si ma premeriaval.

„Ste nejaká napätá. Necítite sa tu dobre? Nechcem vás tu držať násilím.“

„Nie, je mi dobre.“ Dokelu, to tak na mne vidno? Naozaj sa ma začínala zmocňovať nervozita. Ani som nevedela prečo. Nervózne som sa uchechtla a odpila si z vína.

„Fakt je dobré.“

„Ani neviem, prečo som vás sem vlastne zavolal,“ pokračoval.

Pohrával sa s pohárom a pohľadom mi pohládzal tvár. Červeň vína mi začínala stúpať aj do líc. „Niečím ma fascinujete.“

Ó, žeby pokus o vyznanie lásky? Začína sa to zvrhávať.

„Som rád, že nie ste ako ostatné. A že nie ste ako moja niekdajšia manželka.“

Položil pohár.

Nevedela som, čo povedať. Nervozita ma celú pohlcovala. Nebol to dobrý nápad liezť sem. Pôjdem domov, kým mám dostatok zdravého rozumu.

„Pôjdem už,“ vyskočila som znenazdajky.

„Máte pravdu. Nebol to dobrý nápad. Niektoré hranice by sa nemali prekračovať,“ prikývol s formálnym výrazom na tvári. Takmer mi to bolo ľúto. Ale nemôžem počúvať srdce alebo túžbu tela, keď moje racio je ešte pri zmysloch!

„Tak ďakujem, príjemný večer,“ obúvala som sa. Uhladila som si sukňu, pomohol mi do kabáta.

„Tak, dovidenia...“

Na tvári mal taký zvláštny výraz. Akoby ma hladil. Stál pár centimetrov odo mňa. Ach, kašlem na teba, rácio. Nech sa deje, čo sa má. Pristúpila som bližšie a obtrela som sa o jeho pery. Chutil sladko. Po víne.

Bol to len letmý bozk. Chvíľková slabosť, zlyhanie zábran. Asi za to mohol ten alkohol. Možno ma teraz obviní, že som ako ostatné a chcela som len toto jedno.

Chcela som odstúpiť a ujsť, no chytil ma za ruku. Rozhodne. Pozrel mi do očí a pritiahol si ma bližšie.

„Beriem to ako súhlas,“ šepol a pomaly zo mňa sťahoval kabát. „Ale stále môžete odísť.“

Kabát som nechala padnúť na zem. Pohľad mu skĺzol na moje poprsie. Kedysi sa mi preň smiali. Aspoň dnes bude mať význam.

„Chcem tu zostať.“

Usmial sa. Šťastne. Akoby sa mu plnil dávny sen. Žeby to tak naozaj bolo?

Aspoň raz som robila to, čo som chcela. Bez ohľadu na bontóm, bez ohľadu na pravidlá, bez ohľadu na to, čo sa očakáva. Podrobila som sa svojmu snu, ktorý sa stal skutočným.

Rozopínala som mu jeden gombík po druhom. Jemne prechádzala po mocnej hrudi a pod dlaňami cítila oceľové svaly. Nehovorí sa to len tak, naozaj sú také. A bolo úžasné konečne cítiť jeho dlane na svojom tele. Také nežné a teplé. Božské.

„Ďakujem,“ šepol, keď sme už polihovali v obývačke na koberci, kde nás zaviala vášeň.

Čo sa vraví v takejto chvíli? Bolo to pre mňa celkom nové.

„Aj ja ďakujem,“ schúlila som sa mu v náručí, s úsmevom na perách. „Takže si ma sem predsa len volal s istým úmyslom.“

„Nie, kdeže. Nikdy by som si niečo takéto nedovolil. Keby si neurobila prvý krok... Ale vždy si ma fascinovala,“ znovu mi zbozkával tvár.

Ach, ako budeme teraz tráviť dni v kabinete? Obávam sa, že sa to vždy zvrhne.

„Na čo myslíš?“

„Na nás. Na to, čo sa stalo. A na to, že z mojej sukne už nezostalo takmer nič,“ uškrnula som sa pri spomienke, ako ju zo mňa strhol. „Budeš ma musieť zaviezť domov.“

„Mám lepší nápad. Zostaneš tu. Až do rána,“ znovu sa nado mňa prehupol a ja som si šťastne vzdychla.

***

„Je dosť neskoro. Čo by ste povedali na vianočný punč?“ doľahlo ku mne. „Zaslúžili by ste si.“

Brada sa mi zošmykla z podopretej dlane. Zažmurkala som, poobzerala sa okolo. To som si všetko vymyslela? Normálne som bola v šoku. Denné snenie takéhoto rázu priamo pri aktérovi šokantných predstáv? Zalievala ma asi väčšia červeň, ako v tých mojich predstavách. Ach, toto je trápne!

„Deje sa niečo?“ lepšie sa mi prizrel.

„Och, nie, nie,“ mrmlala som, ešte stále nespamätaná z toho, že stále sedím v kabinete, za oknami je šero a nič z toho, o čom som pred chvíľou snívala, sa neudialo aj naozaj. Fú. Asi som prepracovaná. Mala by som ísť domov.

„Takže nejdeme?“ spýtal sa, premeriavajúc si ma. Na perách mu pohrával úsmev.

„Ale môžeme, môžeme,“ dudrala som si, nezamýšľajúc sa nad jeho otázkou a mojou odpoveďou. Taká roztržitá som zvalila všetky papiere na zem.

„Ach...“

Rýchlo som sa k nim sklonila. On tiež. Zrazu čosi zapraskalo.

„Do riti!“ vyletelo mi z pier a rýchlo som sa vyrovnala. Pritom som mu vrazila hlavou do brady. „Prepáčte!“

Na môj údiv sa začal smiať.

„Asi s vami nikam nepôjdem,“ začala som červená ako pivonka, „praskla mi... sukňa. Bože, hanbím sa ako pes.“

V tom mi zasvietilo pred očami zelené svetlo. Déja vu! Toto sa predsa pred chvíľou stalo! Vlastne nestalo, predstavovala som si to, ale...

„Máte dlhý kabát, zakryje vám to. Ale ak to chcete zrušiť, pochopím to. No ktovie, či sa niekedy podobná možnosť naskytne,“ poznamenal nevinne.

Vytriešťala som na neho oči. Povedal presne to isté, čo som si vymyslela pred chvíľou! Pohodlne sa opieral o skrinku s rukami založenými, premeriaval si ma. Chvíľu som mlčala. A potom som sa usmiala. Možno naše myšlienky skutočne majú neuveriteľnú silu. Možno sa naozaj môže stať to, po čom túžime, keď sa na to sústredíme. Keď sme pozitívni. A ja si to môžem overiť iba tak, že s ním na ten punč pôjdem.

„Nie, pôjdeme dnes,“ vyhlásila som.

V duchu som sa uškŕňala. Ty to možno ešte netušíš, ale ja už viem, ako dnešný večer skončí.

Parádne.

***

Nič autobiografické, nebojte sa. Ale mám absťáky po DO a mám rozčítaný taký vtipný príbeh o pedagógoch a študentkách, že ma to silno inšpirovalo. Snáď ste sa aspoň pobavili a neboli moc pohoršené. To aby ste vedeli, že nepíšem len smutné veci. :D

[ » na začiatok « ]