Kapitola:
Pridaná: 9.2.2016, 22:11:10
Čítaná: 4971×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Cara Blackwoodová (vlastná), Rabastan Lestrange, Voldemort, Albus Dumbledore (JKR), ....
Stručný dej: Príbeh jednej Slizolinčanky o hľadaní pravdy o svojom prekvapivom pôvode... :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Kapitola prvá 2 » Kapitola druhá 3 » Kapitola tretia 4 » Kapitola štvrtá 5 » Kapitola piata 6 » Kapitola šiesta 7 » Kapitola siedma 8 » Kapitola ôsma 9 » Kapitola deviata 10 » Kapitola desiata 11 » Kapitola jedenásta 12 » Kapitola dvanásta 13 » Kapitola trinásta 14 » Kapitola štrnásta 15 » Kapitola pätnásta 16 » Kapitola šestnásta 17 » Kapitola sedemnásta 18 » Kapitola osemnásta 19 » Kapitola devätnásta 20 » Kapitola dvadsiata 21 » Kapitola dvadsiata prvá 22 » Kapitola dvadsiata druhá 23 » Kapitola dvadsiata tretia 24 » Kapitola dvadsiata štvrtá 25 » Kapitola dvadsiata piata 26 » Kapitola dvadsiata šiesta 27 » Kapitola dvadsiata siedma 28 » Kapitola dvadsiata ôsma 29 » Kapitola dvadsiata deviata 30 » Kapitola tridsiata - KONIEC 31 » EPILÓG

„Koho to bol nápad, liezť na staré kolená na kopček nad Rokvillom,“ vzdychla si Cara, keď sa s Narcissou konečne ocitli U kančej hlavy, kde klesli do stoličiek, ktoré síce boli tvrdé, no tentoraz Care pripadali ako to najpohodlnejšie a najmäkšie miesto na sedenie.

„Sťažuješ sa ako stará opotrebovaná dáma,“ zasmiala sa Narcissa.

„Vieš, mám už nejakých sto rokov.“

„Práve preto sme na ten kopček liezli,“ zažiarili Narcisse oči. „Máš predsa narodeniny! Aj presne takto pred osemdesiatimi piatimi rokmi sme si spravili výletík!“

„Áno, ale vtedy sme boli mladé, krásne a plné energie.“

„To všetko sme i teraz – dobre, najmladšie síce už nie sme, ale energie máme na rozdávanie.“

„Ako kto.“

„Prestaň už konečne frflať, lebo si ozaj začnem myslieť, že sa z teba stáva tradičná nudná stará pani. Poď radšej sfúknuť sviečky!“

„Neviditeľné sviečky?“

Narcissa luskla prstami, na čo sa na stolíku zjavila obrovská poschodová torta, nad ktorou poletovali desiatky a desiatky horiacich sviečok.

„Nevrav mi, že ich je presne sto,“ neubránila sa Cara úškrnu.

„Počítala som ich ja i Lucius,“ pohodila Narcissa prameňom sivých vlasov.

„A ako mám, pre Merlina, sfúknuť sto sviečok svojimi starými pľúcami?!“

„Už aj do toho!“

S Narcissou sa cítila veľmi dobre, no napriek tomu bola rada, keď sa neskoro večer konečne premiestnila späť do svojho sídla. Po celom dni strávenom v spoločnosti jej odrazu prišli milé i tá samota a prázdno, čo ju doma privítali.

Bez toho, aby zo seba zhodila slávnostný plášť fialovej farby s tuctami hviezdičiek na rukávoch, mávla prútikom, takže ustlala posteľ – obe strany, nielen tú, na ktorej spávala (robila tak už celé roky, hoci v skutočnosti nikoho nečakala) – a klesla do mäkkých perín voňajúcich po levanduľách.

Sťažka si vzdychla. Čarodejnica, nečarodejnica, sto rokov bolo sto rokov, a ona svoj vysoký vek na sebe už dlhšie pociťovala. Nebola ako Narcissa, večne živá a svižná Narcissa, ktorá azda nestarla – Cara sa pohybovala s vypätím síl a už i obyčajná príprava obeda ju stála viac energie, ako by sa bolo patrilo.

Napriek tomu však do perín klesla pokojná. V starom srdci pociťovala niečo ako túžbu po mieri a po pokoji, túžbu po ľahkosti, túžbu po spoločnosti a samote zároveň. Nevedela, po čom konkrétne tak veľmi túži a po čom prahne, no bolo to priam neznesiteľné. Ako každý večer, i tentoraz sa zahľadela na bledé obrysy Temného znamenia, ktoré sa už desiatky rokov neozvalo. Bolo iba spomienkou, mementom na časy, ktoré boli dávno preč.

Odtrhla oči od svojho zápästia a pozrela na mesiac za oknom, akoby jej azda mohol ponúknuť odpoveď na otázku, po čom tak veľmi prahne jej srdce. Nevedela, ako dlho naň hľadela, rovnako ako nevedela, kedy odrazu hviezdnu oblohu vystriedala hustá tma a kedy jej unavené srdce odbilo posledný úder, keď v tom si zrazu uvedomila jediné – že má zatvorené oči.

Nezdalo sa, že by na niečom ležala. Tiež sa jej nezdalo, že by vôbec mala nejaké telo. Existovala vôbec? Jediné, čoho si bola vedomá, bol ten neskutočne sladký, hrejivý, slastný pocit, čo sa jej rozlieval v srdci. Ale… mala vôbec srdce?

A hudba… odkiaľsi prichádzala hudba, nádherná, lahodná hudba. Keď sa však chcela do nej hlbšie započúvať, uvedomila si, že tá hudba je vlastne ticho, tak veľké ticho, až ho bolo počuť.

Zdalo sa jej, že zabudla, ako sa hýbe rukami a nohami, ako sa dýcha, ako sa otvárajú oči. Celkom akoby tie činnosti robila naposledy v nejakom predminulom živote. Odrazu sa však stalo niečo zvláštne – akonáhle si pomyslela na to, že by chcela veľmi otvoriť oči, pretože ju možno čakalo niečo ešte sladšie, tma sa pretrhla a vystriedalo ju silné, oslepujúce svetlo.

Hľadela na slnko. Nie, nie, nehľadela naň, ona doslova hľadela doň, takže dokázala rozoznať všetky farby dúhy, čo sa na ňom vytvorili, všetky tie škvrnky, ktoré boli tak dokonale symetrické a harmonické. Ako mohla po celý svoj minulý život žiť bez niečoho tak nádherného?

A obloha… obloha hrala azda všetkými odtieňmi modrej, na aké si spomenula, no i takými ktoré v skutočnosti nikdy nevidela, no z akýchsi zvláštnych príčin im vedela priradiť názov. Belasá, modrá, azúrová, indigová, námornícka, kráľovská, oceľová, kobaltová, petrolejová…

V momente, kedy si pomyslela, čo za ďalšie krásy ju ešte čakajú, uvedomila si, že má nohy (mala telo – ale akési ľahké, takmer nehmotné telo), ktoré sa postavili, a teda Care sa naskytol pohľad na Rokfortské jazero, ktorého pokojnú hladinu narúšali len pravidelné vlnky. Chvíľu ich len sledovala a uvedomila si, že každá z nich vydáva iný zvuk, iný šum, iný šelest. Podišla k priezračnej hladine, na ktorej sa odrážali farebné lúče slnka a zrazila sa pri pohľade na dievčinu, ktorú v ňom zbadala – mala tmavé oči, husté čierne vlny po pás, plné červené pery… Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že hľadí na svoj vlastný odraz.

Pozrela na svoje telo, zahalené v jednoduchých bielych šatách. Jej ruky boli tak hebké. Bez vrások. Bosé nohy sa jej zarývali do mäkkej trávy. Ľavé zápästie bolo úplne čisté a hladké. Ani stopy po Temnom znamení.

„Blackwoodová,“ ozvalo sa za ňou.

Ten hlas jej bol tak akosi bolestne povedomý. Otočila sa a dych – ak teda nejaký mala – sa jej zasekol v hrdle.

„Prewett.“

Bolo to zarážajúce, no vo svetle súčasnej situácie a prostredia, v ktorom sa momentálne nachádzala, bolo zároveň nesmierne prirodzené vidieť ho tam, mladého Gideona Prewetta, v rokoch, v ktorých brázdil chodby Rokfortského hradu. Na tvári sa mu vlnil úsmev.

„Nie si… nie si… mŕtvy?“ spýtala sa neisto a skúmala ho od hlavy po päty. Vyzeral reálne, nie ako prelud, no zároveň nereálne, pretože ho obklopovalo zvláštne svetlo, ktoré vychádzalo snáď i z jeho vnútra.

„Vyzerám azda ako mŕtvy?“ zasmial sa a rozhodil rukami, akoby chcel tým pohybom dokázať, že je skutočný a živý.

„Ja… neviem. Všetko vyzerá tak… inak,“ povedala a poobzerala sa. Oči jej padli na samotný hrad, a akonáhle zaostrila na akékoľvek vzdialené okienko, jej už beztak dokonalý zrak sa ešte väčšmi vyjasnil a ona videla všetko, dokonca i miestnosť, ktorá sa za oknom skrývala. Cez mnohé z nich hľadeli priamo na Caru tváre, ktoré už tak dlho nevidela, pretože kedysi dávno padli v boji proti Temnému pánovi. Bolo to čudné. Ale zároveň tak zvláštne fascinujúce.

„Nie je na tom nič čudné, Blackwoodová,“ uškrnul sa Prewett.

„Lestrangeová,“ opravila ho automaticky, no keď si uvedomila situáciu a to, aká mladučká odrazu bola, i jej samej k nej väčšmi pasovalo jej dievčenské meno.

„Alebo proste Cara,“ odvetil Prewett.

„Gideon. To znie hrozne divne.“

„Však? Aj ja som si zvykol volať ťa priezviskom. Blackwoodová,“ uškrnul sa.

Chvíľu sa len usmievala na svojho dávneho priateľa, no na jazyku mala toľko otázok… Kde bola, čo tu robila, čo tu robil mŕtvy Gideon Prewett, prečo vyzerala tak mlado…?

„Zrejme by si sa potrebovala pozhovárať s Dumbledorom,“ poznamenal Prewett a voviedol Caru do prekvapivo prázdneho hradu. Keď vchádzali do jeho pracovne, Cara bola presvedčená, že sa pozhovára len s portrétom, v ktorom prebývala časť Albusa Dumbledora, no keď si uvedomila, že po jej boku stojí Prewett, napadlo jej…

Jej myšlienky sa zhmotnili do reality, keď v riaditeľni, ktorá bola azda až príliš presvetlené, uzrela pri okne stáť muža, ktorého obdivovala, uznávala a milovala tak, ako by dcéra milovala svojho otca. Podvedome zatajila dych a sledovala tú tvár, tak dôverne známu tvár, tvár bez vrások, usmiatu tvár, dokonalú tvár, múdru tvár, ktorú lemovali pramene žiarivobielych vlasov. Riaditeľ bol odetý vo svojom obľúbenom fialovom habite.

Otvorila ústa, že niečo povie, no keď sa k nej zrvtli jeho svetlomodré oči, v ktorých horelo takmer až chlapčenské nadšenie, stratila všetky slová a jednoducho sa len usmiala, pretože odrazu zabudla, ako sa plače. Jej srdce naplnilo dojatie.

„Dlho sme sa nevideli, Cara,“ povedal jej Dumbledore s láskavým úsmevom.

„Toto je sen, však?“ zašepkala.

„Ak je to sen, tak je to veľmi dlhý sen,“ zamyslel sa Dumbledore a pozrel na Prewetta. „Gideon by ti o tom vedel porozprávať viac ako ja. On je v skutočnosti omnoho starší ako ja,“ dodal tajomne, keď sa Cara zatvárila nechápavo.

„Starší ako vy?“

„Veruže som,“ prikývol Prewett pokojne.

„Je to sen,“ vyhlásila Cara s istotou.

„Tak v tom prípade dúfam, že sa z neho nikdy nezobudím,“ poznamenal Dumbledore.

„Tentoraz je to už naozaj dokonalý sen,“ ozval sa spoza Cary iný, ženský hlas.

„Mami!“ zvolala prv, než sa stihla celá otočiť a vrhla sa do náručia svojej matky, ktorej havranie vlasy padali na plecia. „Nerozumiem tomu,“ šepkala jej do bielej blúzky a šťastne sa usmievala na pána Blackwooda, na ktorého tvári azda po prvý raz v živote zbadala uvoľnenie a radosť.

„Všetci ste mŕtvi… prečo ste tu?“

„Nezaslúžila si si už i ty trošku pokoja a pekných časov?“ spýtal sa Prewett.

„Vytrpela si si už predsa dosť, Cara,“ začula Dumbledorov hlas. Pomaly sa odtiahla od mamy a s obdivom pozrela na muža, ktorého si tak veľmi vážila.

„Spravila som veľa chýb. Zaslúžila som si to.“

„Jediné, čo si zaslúžiš, je tento… sen, ako si sama povedala. Po rokoch bolesti a súženia si zaslúžiš omnoho viac šťastia ako ktokoľvek z nás,“ odvetil a podišiel opäť k oknu. „A mimochodom… myslím, že vonku ťa ktosi čaká,“ pootočil k nej hlavu a veľavýznamne žmurkol.

Na moment len ostala stáť a hľadela na riaditeľa, a potom sa bez toho, aby aspoň vykukla von oknom, rozbehla z riaditeľne von, po pamäti prebehla po všetkých chodbách, až vyšla von na slnkom zaliaty areál.

Stál tam. Pri brehu jazera, ktoré hralo azda všetkými farbami, pod vŕbou, ktorej zlatisté konáre vanuli vo vánku ako vlasy, nehybne ako socha, otočený mladučkou tvárou ku Care, odetý v prostých ľanových nohaviciach a bielej košeli s vyhrnutými rukávmi, so širokým úsmevom a ohníkoch v tmavých očiach, ktoré boli napriek svojej čiernote celé presvetlené zvláštnym svitom.

„Abe.“ Viac zo seba nedostala, len hľadela na dokonalosť, ktorú mala pred sebou. Ako to, že si nikdy predtým nevšimla, aký bol krásny? Naozaj nikdy nevnímala tú lásku v jeho očiach? Zdalo sa, že bol stvorený na to, aby ľúbil Caru. A ona bola stvorená na to, aby ľúbila jeho.

A ako tam stál a ona naňho hľadela, celú jej bytosť naplnil hrejivý pocit, že ho nikdy neprestala ľúbiť, práve naopak – mala dojem, že za celé tie roky bolestivej odluky sa v nej hromadila láska väčšia, akej si myslela, že človek vôbec môže byť schopný. Láska tak veľká, že jej dávala vôľu žiť, pretože podvedome čakala na tento okamih.

A ten okamih prišiel.

Keď k nej Abe natiahol ruku, neváhala ani sekundu nazvyš a rozbehla sa priamo k nemu, vhodiac sa mu do náručia, skrútiac si ruky okolo jeho krku, aby jej už nikdy nikam neušiel.

„Neboj sa,“ šepkal jej tým dokonalým hlasom. „Už viac nikam nepôjdem.“

„Je to naozaj nádherný sen,“ prikývla.

„A navyše nám nikdy neskončí.“

A tak tam len stáli, objímali sa, z plných pľúc vdychovali vôňu toho druhého a užívali si pocit neobmedzeného nekonečna, ktoré sa pred nimi predostieralo.

[ » na začiatok « ]