Poviedka:
Pridaná: 11.1.2016, 00:26:25
Čítaná: 5377×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Nevšedný príbeh 2 » Koreň asfodelu 3 » Bojíš sa ma? 4 » A určite žili šťastne až do smrti? 5 » Mágia nie je zadarmo

Stála na malom pódiu a počúvala zvuk potlesku. Zdvihla pohľad zo zeme a pozrela sa na svojho otca, ktorý stál za pultom s utierkou prehodenou cez plece a usmieval sa. Zišla z pódia a uviazala si zásteru, ktorú pred tým prevesila cez barovú stoličku. Potlesk utíchol a hostia sa vrátili späť k svojim pohárom.

„Dnes sa nám darí, sestrička,“ zašepkala Meredith, keď brala tácku z barového pultu. „Mala by si spievať častejšie,“ povedala a odniesla ju k stolu pri dverách.

„Má pravdu, Ariel,“ potvrdil jej otec. „Nevedel som, že vieš spievať.“

„Úprimne, ani ja, ocko,“ priznala a sadla si za pult. Pritiahla si pohár vody a odpila si – od spievania jej celkom vyschlo v krku.

„Aj tvoja mama vedela spievať,“ poznamenal otec a nechal ju pri bare samú. Ariel sklonila hlavu a usmiala sa. Otec nehovoril o mame často, len zopár viet tu a tam.

„Tvoj hlas ale neznamená, že sa budeš flákať,“ ozvalo sa spoza nej. Otočila sa prekrížila si ruky na hrudi.

„Tara, to ma ani nenecháš vydýchnuť?“ spýtala sa a opätovala sestre úsmev. Ale čo, mala pravdu. Ani Zoe, ani Sarah tu dnes neboli, čo znamenalo, že na to boli len tri.

„Tamten stôl stále čaká.“

„Nebola si tam náhodou teraz?“ spýtala sa prekvapene Ariel.

„Bola, ale vraj by si radšej objednal u teba,“ uškrnula sa a prešla za pult, kde začala rozlievať whiskey do piatich pohárikov.

So zdvihnutým obočím sa Ariel postavila a rozhodným krokom sa vybrala ku stolu, kde sedeli traja muži. Už na pohľad mohla povedať, že nie sú odtiaľto. Dvaja z nich boli oblečení v bielych košeliach a dlhých čiernych nohaviciach. Vysoké hnedé čižmy prezrádzali, že vonku na nich čakajú kone. Ale ju zaujal ten tretí. Spodnú časť trupu mu zakrývali kovové chrániče a krúžkovaná košeľa sa ligotala vo svetle sviečok. Na kolenách mal položenú helmu a z ľavého boku mu visela dlhá pošva s červeným kameňom zasadeným do rukoväte. Rytierov tu často vidieť nebolo.

„Čo to bude, páni?“ spýtala sa a zahľadela sa na rytiera, ktorý práve niečo vysvetľoval chlapovi po pravici. Na zvuk jej hlasu sa otočil a oči sa mu rozjasnili. Vstal zo stoličky a vystrel ruku. Ariel najskôr nevedela čo má robiť, potom sa spamätala a vložila svoju ruku do tej jeho. Mierne sa uklonil a priložil na ňu svoje pery. Keď jej ju pustil, cítila, ako sa jej do líc hrnie krv.

„Ako morské panny, čo námorníkov na plytčiny lákajú, váš hlas ma omámil rovnako. Prečo také mladé dievča s takým krásnym hlasom spieva na takomto mieste? Takýto hlas patrí na kráľovský dvor,“ predniesol so silným Londýnskym prízvukom.

„Nick, neflirtuj zas, sme smädní,“ upozornil ho jeho sused so smiechom. Ariel sa rýchlo spamätala.

„Čo vám môžem priniesť?“ zopakovala otázku.

„Nám dve veľké pivá a... Nick?“ Rytier preletel pohľadom policu za barom a prižmúril oči.

„Mne... Našiel by sa čaj?“ opýtal sa. „Ak nie, úplne mi bude stačiť pohár vody.“ Jeden z jeho priateľov, ktorý sedel čelom k Ariel prevrátil očami a pokrútil hlavou.

„Hneď to bude, páni,“ ubezpečila ich a vrátila sa k baru. Tara stála za pultom a čapovala pivo. Keď ju uvidela, zasmiala sa a preliala pohár.

„Čože sa nám tak červenáš, sestrička?“ spýtala sa, zatiaľ čo utierala rozliate pivo.

„Nepýtaj sa a čapuj,“ odvetila Ariel a očervenela ešte viac, ako predtým. „Dve pivá. Čaj urobím sama.“

„Ako povieš,“ povedala Tara a sledovala ju, ako z nádobky sype čierny čaj do šálky a zalieva ho horúcou vodou.

„Hej! Ryšavka! Ešte štyri!“ zakričal niekto a Ariel sa obzrela. Stôl pri dverách bol obklopený mužmi v čiernych košeliach – lovci čarodejníc. Zavítali do dediny párkrát za mesiac a vždy sa to končilo problémami. Vzdychla si a z poličky vybrala fľašu džinu.

„Pomalšie to nejde?“ zakričal druhý a partia pri stole vybuchla smiechom. Kútikom oka videla, ako sa Nick stavia na nohy, ale priatelia ho ťahajú späť. Nakoniec si sadol a zamračene pozoroval lovcov. Doliala poháre a rýchlim krokom ich zaniesla ku stolu. Chlapi páchli pivom a džinom, zdvíhal sa jej z toho žalúdok. Bez slova pozbierala prázdne poháre a otočila sa im chrbtom, keď ju jeden z nich plesol rukou po zadku. Zásah ju vyviedol z rovnováhy a tácka s pohármi sa jej zosypala na zem. Zvuk rozbíjajúceho sa skla utíšil ľudí a všetky pohľady sa upreli na Ariel.

„Pozrite sa na to drevo! Ani tácku neudrží!“ zrúkol jeden z lovcov a opäť sa všetci rozrehotali. Ariel sa poobzerala po miestnosti, no otca nikde nevidela. Miesto neho však našla Nicka. Postavil sa a pomalým krokom prešiel k lovcom, s rukou položenou na rukoväti meča. Každý v krčme ho sledoval. Postavil sa k ich stolu a muži na neho pozreli so zdvihnutým obočím.

„Ospravedlň sa,“ prehovoril pokojným hlasom. Niektorí z lovcov sa zasmiali.

„Ako prosím?“ spýtal sa jeden z nich sediaci na opačnej strane stola a postavil sa. Bol od Nicka asi o hlavu vyšší, ale Nick neustúpil.

„Ospravedlň sa dáme, inak to oľutuješ,“ vyhrážal sa. Skôr, ako stihol Nick zareagovať, chlap prevrhol stôl a v miestnosti sa rozpútal chaos. Vzduchom lietali stoličky a poháre sa rozbíjali, ozývalo sa rinčanie kovu a tupý zvuk úderov. Ariel sa rozbehla k baru a schovala sa za pult, kde našla Taru. Chytili sa za ruky a dúfali v rýchly koniec šarvátky. Pult za nimi sa triasol od nárazov, ale neodvážili sa pozrieť, čo sa deje.

„Stačilo!“ zahrmel hlas ako búrka na šírom mori a zvuk bitky pomaly utíchol. Sestry na seba pozreli a postavili sa. Naskytol sa im pohľad na zničenú miestnosť a kopu ľudí ležiacich tvárou na zem. Väčšina lovcov buď ležala alebo sa plazila po podlahe, okrem jedného, ktorého držali dvaja chlapi z dediny za ramená. Ich otec stál vo dverách s trojzubé vidly v ruke a pomaly sa blížil k lovcovi. Ostal stáť pár krokov od neho a priložil mu ostne vidiel pod krk.

„Už nikdy vás tu nechcem vidieť, ani jedného z vás. Rozumeli sme si?“ spýtal sa pevným hlasom a lovec prikývol, odťahujúc sa od hrotov. Dedinčania ho pustili a on spadol na zem. Rýchlo sa však pozbieral, pomohol ostatným lovcom na nohy a v hrobovom tichu odišli. „Pre vás ostatných, nikto neodíde, kým tu nebude opäť poriadok,“ prikázal a ľudia sa pomaly zviechali zo zeme. Jedna žena podišla k ich otcovi a čosi mu zašepkala. Rýchlo prešiel na okraj miestnosti, kde zhluk dedinčanov kľačal okolo niekoho, koho Ariel dobre nevidela. „Tara, choď po doktora. Ariel, poď mi pomôcť. Vy ostatní, von,“ rozdal rozkazy. Ariel prebehla k nemu a keď sa ľudia rozostúpili, naskytol sa jej pohľad na Nicka so škaredou ranou na krku. Prikryla si rukou ústa. „Dievča, na to nemáme čas. Pomôž mi ho zobrať do izby,“ povedal jej otec a prehodil si ho cez plece. Ariel utekala pred ním a otvárala dvere.

Zložili ho na posteľ a Ariel otvorila okno – potrebovala sa nadýchať čerstvého vzduchu.

„Idem dole, postaraj sa o neho, kým príde doktor,“ prikázal jej otec a odišiel. Ariel sa ešte raz nadýchla a vrátila sa k posteli. Z kúpeľne priniesla vedro s vodou a ovlažila mu tvár. Potom odtrhla kúsok prestieradla a uviazala mu ho okolo krku, aby aspoň mierne zastavila krvácanie. S ťažkosťami mu prevliekla železnú košeľu cez hlavu spolu s tunikou a previazala ranu, ktorá neprestávala krvácať. Prikryla ho perinou, zdvihla veci zo zeme a prehodila ich cez stoličku, keď z nich niečo vypadlo a odkotúľalo sa pod posteľ. Ariel sa zohla rukou nahmatala pod posteľou niečo dlhé a očividne drevené. Keď to vytiahla, s tlmeným výkrikom to znova pustila. Presne vedela, čo drží v ruke. S rukou na ústach sa pozrela na Nicka. Potriasla hlavou a znova prútik zdvihla. Nikto ho nesmie nájsť, pomyslela si a schovala ho do zástery. Chvíľu na to vtrhol dovnútra doktor a nakázal jej odísť.

„Čo povedal doktor?“ spýtala sa Meredith a prisadla si k Ariel, ktorá si poťahovala mušličkový náramok na ruke. Krčma bola prázdna, len ony dve a ich otec, ktorý stál za barom, rátajúc škody.

„Povedal, že by to nebolo také vážne, keby to nebola otrávená dýka. Vraj sa s takým jedom ešte nestretol,“ vysvetlila a zaborila si tvár do rúk. „Je to moja vina.“ Oči jej začali slziť a rozvzlykala sa.

„Ariel, prečo by to bola tvoja vina?“ nechápala sestra. „Sám sa rozhodol.“

„Nie, on to urobil kvôli mne, Meredith!“ vykríkla. Otec zdvihol oči od papierov, ale nechal dcéry tak.

„Ako myslíš, Ariel,“ vzdychla si sestra „Ale daj sa dohromady, zajtra nás čaká plno práce,“ vyhlásila a odišla.

„Možno ti viem pomôcť,“ ozval sa niekto od vedľajšieho stola hneď, ako sa Meredith stratila na schodoch. Otočila hlavu a zbadal starú ženu s bielymi vlasmi, ktorú v krčme nikdy nevidela.

„Áno?“ opýtala sa a utrela si slzy. „A ako?“ Starena sa usmiala. „V prvom rade tu nemáte čo robiť, krčma je zavretá,“ podotkla. Zdvihla oči a pozrela sa na otca, ktorý si ich nevšímal.

„Čo nevylieči doktor, vylieči mágia,“ zašepkala. Ariel stuhla. Kto bola táto žena?

„Viete ho vyliečiť? Ste čarodejnica?“ spýtala sa potichu.

„Ja? Nie. Ale viem o niekom, kto by mu pomôcť vedel.“ Ariel si rýchlo prisadla oproti starene. „V lese žije horská čarodejnica. Vyhľadaj ju a možno ti ukáže spôsob, ako mu pomôcť. Choď na západ, nebýva ďaleko. Ale musíš konať rýchlo, tvoj rytier nemá veľa času,“ povedala a Ariel sa prudko postavila. „Počkaj ešte!“ zastavila ju starena. „Vezmi si toto – pomôže ti nájsť jej chatrč,“ vysvetlila a podala jej do ruky malý predmet. Ariel si ho vzala a vložila do zástery.

„Ďakujem,“ zašepkala a odbehla hore. Do plátenného vrecka vložila fľašu vody, zopár mincí a vec od stareny, z ktorej sa vykľula krabička zápaliek. Nickov prútik schovala pod matrac svojej postele a z domu vybehla zadným vchodom.

***

Mala pocit, že lesom blúdi už hodiny. Nohy ju začínali bolieť, ale vytrvalo pokračovala ďalej. Nebola si istá, či sa jej to len zdá, ale stromy okolo začínali rednúť. Pod nohami nemala trávu, ale tvrdú hlinu. Suché konáre okolo nej praskali v jemnom vánku a vzduchom sa šíril zápach močiara. Spravila pár ďalších krokov a nohami sa zaborila do studeného bahna. Prižmúrila oči, ale nič pred sebou nevidela –akoby močiar pohltil všetko mesačné svetlo. Z vrecka vybrala zápalky, ktoré jej dala starena a jednou škrtla. Zápalka sa rozhorela zeleným svetlom a pred ňou sa na zemi začali zjavovať zhluky zeleného svetla. Vytiahla si nohu z bahna a položila ju na svetelný bod pred sebou. Keď pocítila pod nohou tvrdý kameň, vytiahla aj druhú nohu a držiac rovnováhu skákala z jedného kameňa na druhý. Netrvalo dlho a z ničoho nič sa pred ňou zjavil malý ostrov, ktorý tiež jemne žiaril nazeleno .V jeho strede stála drevená chatrč, v ktorej oknách sa svietilo. Prebehla posledných pár metrov a zastala pred dverami. Zdvihla ruku, no skôr, ako sa hánkami dotkla dreva, dvere sa samé otvorili a objavil sa pás jasného svetla. Bez váhania vošla dnu a poobzerala sa okolo seba. Chatrč mala iba jednu skromne zariadenú miestnosť – drevený stôl, dve stoličky, posteľ a kozub s obrovským kotlíkom, v ktorom niečo bublalo.

„Vitaj, Ariel,“ prehovoril ženský hlas. Otočila sa a naskytol sa jej pohľad na jednu z najkrajších žien, aké kedy videla. Sedela v kresle, oblečené malá dlhé čierne priliehavé šaty a biele vlasy sa jej vlnili po bokoch. Najkrajšie však boli jej oči. Takú sýtu čiernu ešte nikdy nevidela. Bledá pokožka im len dodávala na kráse.

„Ty si horská čarodejnica?“ opýtala sa prekvapene Ariel.

„Volám sa Uršula. Čakala som, kedy ma vyhľadáš,“ prehovorila. Ariel stále nevedela, či jej má veriť.

„Vidím, že máš pochybnosti,“ zasmiala sa Uršula a postavila sa. Ako kráčala smerom k Ariel, spod lemu šiat sa vyplazilo niekoľko hadov a prekvapené dievča zdesene cúvlo.

„Neboj sa, moje hady ti neublížia. Ale Nicholas, o neho by si sa mala báť. Chceš mu pomôcť, alebo nie?“ Ariel zastala a prikývla.

„Vieš ho vyliečiť?“ spýtala sa s badateľnou nádejou v hlase. Uršula sa zasmiala.

„Ach, to nie. Som bosorka, nie liečiteľka. Viem mu pridať silu, či zasypať ho zlatom. Viem prinútiť všetkých mužov, aby ťa milovali, alebo zbaviť ťa tvojich nepriateľov. Ale vyliečiť ho... Nie,“ povedala čarodejnica a neprestala sa pri tom usmievať. Svetielko nádeje v Ariel pomaly zhasínalo.

„Takže som sem chodila zbytočne...“ vzdychla si.

„Počkaj ešte,“ zadržala ju Uršula. „Ja ho možno vyliečiť neviem, ale ty by si mohla.“

„Ja? Nie som predsa čarodejnica, ani liečiteľka, ani nič podobné. Som len krčmárka,“ zosmutnela a sklonila hlavu.

„Nie, nie si čarodejnica. Ale mohla by si byť,“ navrhla. Ariel zdvihla hlavu. „Predstav si všetku tú moc, všetky tie vedomosti, v tvojich rukách. Nechcela by si niečo také?“

„Ty to skutočne dokážeš?“ spýtala sa prekvapene Ariel a podišla bližšie.

„Samozrejme. Ale za istú cenu. Nie, peniaze nie,“ povedala, keď videla Ariel, ako vyťahuje mešec. „Počula som, ako krásne spievaš. Cena za mágiu by bol tvoj hlas,“ vyhlásila. Ariel sa zhlboka nadýchla.

„Môj... Hlas?“ Na moment zaváhala. Ale Nick - všetko to bola jej chyba. A ľudský život za hlas, to sa nedá porovnať. Prikývla.

„Výborne,“ usmiala sa bosorka a pristúpila ku kotlíku. Z police nad kozubom vybrala niekoľko fľaštičiek a misiek a vyprázdnila ich obsah dovnútra.

„Hadí jed... Krv baziliska... Popol fénixa... A ešte... Áno, vlas víly,“ mrmlala si a pridávala ingredienciu za ingredienciou. Oheň zapraskal a z kotlíka sa vyvalil kúdeľ ligotavej pary. Uršula naberačkou naplnila malý flakónik a podala ho Ariel. „Keď to vypiješ, odlom si vetvičku z brezy, ktorá rastie pri vašom dome.“ Ariel si so zadržaným dychom vzala elixír. „Ale musím ťa varovať – bude to bolieť. Nie len keď to vypiješ, ale zakaždým, keď budeš mágiu používať. Teraz... Posledná časť dohody.“ Skôr, ako stihla Ariel zareagovať, čarodejnica sa k nej vrhla, chytila jej hlavu do rúk a priložila svoje pery na tie jej. V momente, keď sa ich pery spojili, jej jazyk sa rozpálil obrovskou bolesťou.

Ak by bozk pokračoval ešte chvíľu, omdlela by na mieste, no Uršula ju konečne pustila. Ariel sa zložila na zem a zhlboka dýchala. Čarodejnica jej podala ruku. „V poriadku?“ opýtala sa. Ariel sa zdesene rozšírili oči, keď začula svoj vlastný hlas. Pokúsila sa odpovedať, no z hrdla jej nevyšlo ani hláska. Postavila sa a chytila sa za krk „Myslím, že naša dohoda je spečatená. Teda, ešte jedna vec. Tento druh darovanej mágie si vyberá vlastnú cenu. Vždy, keď použiješ nejaké kúzlo, či namiešaš nejaký odvar, čakaj dôsledky,“ vysvetlila a mávla rukou. Skôr, ako stihla Ariel zistiť niečo viac, sedela na posteli v svojej izbe. Z vrecka vytiahla elixír a prezrela si ho vo svetle sviečky. Vytiahla zátku a vyliala si jeho odvar do úst. Bolesť nenechala na seba dlho čakať. Zvíjala sa na posteli v bolestivom kŕči niekoľko minút, kým sa utrpenie konečne stratilo. Ležala na vankúši zmáčanom od sĺz. V mysli sa jej vynárali rôzne obrazce, videla recepty na mocné odvary a formulky zaklínadiel, ktoré nikto stáročia nepoužil.

Keď sa jej myseľ konečne vyjasnila, otvorila okno na izbe a natiahla ruku k vysokej breze, ktorá tam rástla. Odtrhla prvý konárik, ktorý nahmatala a rukou sa jej prelialo teplo. Keď otvorila dlaň, ležal tam elegantný tmavý prútik. Po tvári sa jej roztiahol úsmev a rozbehla sa do Nickovej izby. Potichu otvorila dvere, vkĺzla dnu a opäť ich zavrela. Podišla k posteli a rozviazala mu obväz na krku. Rana nabrala zelený nádych, ale aspoň už nekrvácala. Priložila konček prútika na ranu a v mysli si vybavila tú správnu formulku. Napriek tomu, že ruku mala ako v ohni, zelená farba, ktorá postupovala po celom jeho krku sa začala sťahovať k miestu, kde sa prútik dotýkal kože. O chvíľu po nepeknej farbe nebolo ani stopy. Prútik si odložila do zástery a previazala mu obväz. Sadla si na stoličku k posteli a sledovala, ako sa mu zdvíha hrudník. Pravidelný rytmus dychu na ňu fungoval ako uspávanka, či šum mora a pomaly sa jej zavreli oči.

***

Keď sa zobudila, bol jasný deň. Pretrela si oči a postavila sa, aby skontrolovala Nicka, ale posteľ bola prázdna. Myseľ jej zachvátila panika. Rozbehla sa von z izby a zbehla dolu po schodoch. Bola nedeľa, krčma mala byť zatvorená, ale zreteľne počula hlasy. Zastala pri dverách a načúvala.

„...tesne nad ránom. Chvíľu po tom, ako došiel list z kráľovského dvora. Doktor trval na tom, že mu prezrie ranu, ale nesúhlasil. Len čo sa obliekol, vydali sa na cestu,“ vravel hlas jej otca. Nechcela veriť tomu, že odišiel. Vrátila sa do svojej izby a zdvihla matrac. Prútik tam stále ležal. Vzala ho a vložila do vrecka, kde mala stále mince a vodu z minulej noci. Potrebovala sa dostať rýchlo za ním, ale ako? Určite existoval nejaký magicky spôsob dopravy... Odpoveď prišla sama. Otočila sa okolo vlastnej osi a predstavila si jediné miesto v Londýne, v ktorom kedy bola. Zavrela oči, svet okolo sa zatočil a celým telom jej prešla bodavá bolesť. Keď oči opäť otvorila, stála v malej izbe hostinca, ktorý s otcom navštívila pred pár mesiacmi. Vyšla z dverí a zbehla po schodoch. Hostinec bol tak plný, že si ju nikto nevšimol. Keď prechádzala okolo barového pultu, zachytila kúsok rozhovoru barmana so ženou.

„...Nezabudni na zajtra nakúpiť mäso, bude veľa ľudí. Na Svätojánsku noc je tu vždy napratané...“ Ariel stuhla. Svätojánska noc? Veď dnes je len... Nemohla stratiť dvanásť dní! Vybehla von. Na ulici bolo rušno, chlapi nosili kusy dreva a ukladali ich na úhľadné kopy – príprava svätojánskych ohňov. Dvanásť dní... Ako sa to mohlo stať? Jedine... Poznanie ju zasiahlo ako prívalová vlna. Spomenula si na slová čarodejnice – mágia si vyberá svoju cenu. Sadla si na schody najbližšieho domu a zaborila si tvár do dlaní.

„Prepáčte, ste v poriadku?“ ozvalo sa. Ariel zdvihla hlavu. „Môžem vám nejako pomôcť?“ opýtal sa muž, ktorý stál pred ňou. Otvorila ústa, ale hneď si uvedomila, že to je zbytočné. Ukázala si prstom na hrdlo a pokrútila hlavou. „Ach, ty nevieš rozprávať?“ Prikývla. „V tom prípade... Stratila si sa? Potrebuješ niekam odviesť?“ Ariel začala horlivo prikyvovať hlavou. „Nesiem chlieb na slávnosť na kráľovskom dvore, ak máš niečo po ceste, môžem ťa tam vziať.“ Ariel vyskočila a objala ho.

***

Presvedčila ho, aby ju zobral až do paláca, kde sa mu nenápadne vytratila. Pred tým mu nechala vo voze zopár mincí z vrecúška, ktoré si vzala so sebou. Teraz stála za stĺpom na nádvorí a pozorovala Nicka, ako sa prechádza. Keď sa odhodlala osloviť ho, na nádvorie prišla žena v bohato zdobených šatách. Rozbehla sa k Nickovi a hodila sa mu do náručia.

„Lady Grieve, konečne!“ povedal a pobozkal ju na pery. Ariel sa od prekvapenia otvorili ústa – nemohla veriť vlastným očiam. Žeby na ňu tak rýchlo zabudol? Oči ju začali páliť a zahmlil sa jej pohľad. Rýchlo si ich pretrela a ďalej pozorovala scénu na námestí. Bola toto ďalšia cena za mágiu? Zaplatila za jeho vyliečenie tým, že sa zamiloval do inej? Nick ju zrazu pustil a odbehol. Ariel sa okolo nádvoria rozbehla za ním. Dobehla až ku dverám na dvor, ktoré sa prudko otvorili a s niekým sa zrazila.

„Mrzí ma to, lady, teda... Hej! Teba poznám!“ Ariel sa rýchlo postavila a zbadala pri sebe na zemi sedieť Nicka. Zohla sa a pomohla mu na nohy. „Poznám ťa! Ty si tá speváčka z hostinca!“ Ariel prikývla. „Čo tu robíš?“ spýtal sa jej. Roztvorila vrecko a vytiahla z neho prútik. Nickovi sa od prekvapenia rozšírili oči. „Môj prútik! Ty si mi ho priniesla!“ Vzal jej ho z ruky a objal ju.

„Kto je to, Nick? Žobráci tu nemajú čo robiť!“ ozvalsa niekto a oni sa od seba odtrhli.

„Lady Grieve, vysvetlím vám to!“ ponáhľal sa s odpoveďou Nick. „Toto je...“ začal, ale lady Grieve ho prerušila.

„Čo to máš v ruke, Nick? Je to... Nie, to nemôže byť!“ hlesla. „Aj ona je...?“ spýtala sa.

„Nie, ona nie!“ bránil Ariel Nick a stiahol ju za seba. „Predtým, ako niečo povieš, chcel by som ti to vysvetliť,“ snažil sa Nick a spravil prudký pohyb rukou s prútikom jej smerom. Z konca vystrelilo zopár hviezdičiek a oči lady sa naplnili zdesením. Zakryla si rukami ústa a pocítila, ako jej pod nimi niečo rastie.

„Nie, milady, to som... To som nechcel, milady...“ silou jej odtiahol ruky od tváre. Miesto rezákov jej z úst vytŕčali dva žiarivo biele kly. Vytrhla sa Nickovi zo zovretia, ohmatala si novo narastené časti zubov a začala kričať.

„Čarodejníci! Bosorka! Stráže!“ kričala a Nick sa od nej odtiahol. Otočil sa k Ariel a chytil ju za ramená.

„Mrzí ma to,“ zašepkal. Hneď na to dobehli stráže. Nick zdvihol prútik na obranu a Ariel vytiahla ten svoj, čo Nicka prekvapilo. „Predsa?“ Stráže však boli rýchlejšie, obom vykrútili ruky za chrbtom a vytrhli im prútiky, ktoré následnej zlomili na polovicu. Keď ich odvádzali, ani jeden z nich sa nebránil. Nick išiel so vzpriamenou hlavou, zatiaľ čo Ariel sa obzerala okolo seba. Keď sa vyklonila spoza strážcu, lady Grieve nikde nevidela.

***

Svitalo, keď sa Ariel prebrala na pohyb vo svojej cele. Nick spal na zemi kúsok od nej. Otočila hlavu k dverám a naskytol sa jej pohľad na lady Grieve, ktorá stála pár krokov pred ňou. Po kloch ani stopy.

„Zdravím ťa, Ariel,“ prehovorila a usmiala sa. Prekvapene sa posadila – odkiaľ vedela jej meno? „Ach, asi si ma nespoznala – ospravedlňujem sa,“ povedala a mávla rukou. Tvar jej tela sa zavlnil a začal sa roztápať, len aby sa následne sformovala do novej podoby. Pred Ariel stála starena s bielymi vlasmi, ktorú stretla v krčme. Starena sa pozrela dolu na svoje telo. „Nie, to stále nie je ono,“ poznamenala a opäť mávla rukou. Keď sa jej telo pretvorilo druhýkrát, Ariel zdesene otvorila ústa. „Prišla som ti navrhnúť poslednú dohodu – dohodu, ktorá vyrieši tvoje trápenie,“ vysvetlila Uršula už vlastným hlasom a spravila krok vpred sprevádzaný hadom miznúcim sa v tme podzemia. Pozrela sa na Nicka, no čarodejnica sa jej postavila do cesty. „Nenamáhaj sa zlatko, neprebudí sa. Teraz prejdime k môjmu návrhu,“ začala Uršula, no Ariel si zapchala uši – nechcela počuť ani slovo. „Ale no, nebuď ako malá,“ pokarhala ju. „Tak ja sem prídem za tebou, pomôcť ti, a ty si ma ani nevypočuješ?“ ozýval sa bosorkyn hlas v jej hlave. Zložila si ruky z uší, bolo to aj tak zbytočné. „Čo keby som ti navrhla, že ťa odtiaľto dostanem? Budeš opäť obyčajnou krčmárkou, vrátim ti tvoj hlas a nikto nebude vedieť, že si tu bola?“ Natiahla ruku pred seba a roztvorila dlaň, v ktorej ležala malá mušľa. Druhou rukou ju roztvorila a celou sa rozľahol Arielin spev, až pokým mušľu bosorka opäť nezavrela. Odhodlanie dievčaťa poľavilo. Pred očami sa jej zjavili tváre jej sestier a otca, jej izba a usmiati dedinčania. Prikývla. „No vidíš. Je na to jednoduchý trik, ktorý zvráti všetky kúzla a vráti veci do normálu,“ vysvetľovala vytiahla pri tom spoza seba striebornú dýku. Stačí kvapka krvi zo srdca tvojho milovaného a všetko bude po starom,“ povedala a Ariel si od nej vzala dýku roztrasenými rukami.

Uršula ustúpila z cesty a Ariel sa preplazila k Nickovi. Zdvihla dýku nad hlavu oboma rukami. „No tak, stačí len pár kvapiek. Pokropíš si nimi ruky a všetko bude v poriadku,“ nabádala ju Uršula. Ariel otvorila ústa v nemom výkriku a najsilnejšie, ako vedela ju hodila smerom k Uršule. Skôr, ako sa k nej dýka dostala, zmenila sa na dym a rozplynula sa. Nedokázala to spraviť. Celou sa rozľahol Uršulin smiech. „Hlúpe dievča, ako myslíš! Veď prídu ďalšie po tebe, tie mi poslúžia rovnako dobre, ako si mi mohla poslúžiť ty“ vykríkla a opäť sa začala smiať, až sa jej smiech stratil v tichu a nechala Ariel samú topiť sa v mori myšlienok.

***

Dvere podzemie sa otvorili a pred ich celu sa postavil zástup stráží. Odomkli mrežu a oboch vytiahli von. So spútanými rukami ich odviedli na popravisko, kde stála postavená hranica a pri nej hrubý klát stromu. Najskôr priviazali ju, následne donútili Nicka položiť si hlavu na klát. Na malé pódium vystúpil muž v drahej róbe, následne sa k nemu postavil kňaz s kadidlom v ruke.

„Zahajujem popravu,“ prehovoril muž, „sira Nicholasa de Mimsy-Porpingtona a ženy neznámeho pôvodu. Boli ste odsúdení z praktizovania mágie, čarodejníctva a bosoráctva a teda z hrozby pre kráľovstvo a kráľa samotného. Nech sú vaše duše očistené plameňom a čepeľou, ako káže zákon!“ kričal tak, aby ho počuli všetci zhromaždení, ktorí sa na závere reči roztlieskali. Kňaz začal recitovať text v latinčine, ktorému nerozumela a kat pristúpil ku nej s horiacou fakľou v ruke. Priložil ju k naskladanému prútiu pri jej nohách, ktoré sa okamžite vznietilo. Skôr, ako sa rozhorelo dosť na to, aby jej ublížilo, kat prešiel k Nickovi a zdvihol sekeru vysoko nad hlavu. Pred tým, než rana dopadla, Ariel zavrela oči, no aj tak počula dopadnutie sekery. Keď sa plamene vyšplhali vyššie, telo jej zachvátila obrovská bolesť. Avšak horšie, ako samotná bolesť bol zvuk opätovne udierajúcej sekery a Nickov krik, ktorý sa postupne zmenil na chrapčanie.

„Nie je to úžasné?“ šepkal jej do ucha Uršulin hlas a znásoboval bolesť, ktorú cítila. „Toľko snahy... A kvôli čomu? Práve v tomto momente, stovky kilometrov odtiaľto, iné dievča si ku mne hľadá svoju cestu,“ pokračoval hlas. „Som si istá, že zvládne to, čo si ty nedokázala a preleje krv svojho princa. Stačí kvapka, jedna jediná a ja budem žiť naveky.“

HODNOTENIE POROTY

Gorath

Téma: 10

Jazyk: 8

Dojem: 7

Mentor: 9

SPOLU: 34 bodov

Už na začiatku bola táto poviedka dobrá. Tie malé úpravy tomu pomohli to posunúť a kus vyššie a som rád, že sa udiali. Viac to oba svety prepojilo a dalo to tomu celému ďalší náboj.

Tu musím hlavne vyzdvihnúť to, že príbeh aj keď všedný, bol prerozprávaný s dobrým nápadom a aj vyvrcholením. Tým že sa nekončí šťastne, tým že sa dozvedáme niečo nové o postave z HP sveta, ktorá je málo poodhalená a tým že sa to drží rozprávkovej línie až do nešťastného konca, to robí v tomto kole poviedku obzvlášť výnimočnou.

Za dojem som strhol body. Hlavne preto, že niektoré pasáže bolo treba viac prepracovať. Ako napríklad pasáž na nádvorí, alebo pasáž blúdenie v lese. Ten les si síce prepracoval, ale chcelo to ešte viac. Nič to ale nemení na veci to, že nápaditosť v tom bola, že charaktery boli presne také ako mali byť, nebolo v nich nič navyše. Aj keď možno Ariel nie je hrdina, ktorého plagát by sme si vycapili na stenu (naivné dievčatko), je to stále zaujímavé a dojemné tým, ako vie tento svet pošliapať sny.

A dostávame sa teda aj k silným a slabým stránkam, ktoré máš. Tie silné sú očividné: nápad, rozprávačstvo, zmysel pre detail aj celok.

No na tie slabé si treba dať pozor: doťahovať všetky pasáže v príbehu, nebáť sa ísť do metaforickej a symbolickej roviny, nechať postavám priestor presadiť sa v celej svojej kráse.

Jin

Téma – 7 – Takto – keby si nenapísala, že sa hlavná hrdinka volá Ariel, myslela by som si, že si nedodržalo zadanie. Takisto tie náznaky toho, že sa jedná v podstate o morskú pannu, boli podľa mňa príliš okaté a nasilu. Ale! Záver bol veľmi pekný a prekvapivý. Ani by mi nenapadlo, že sa jedná o príbeh Takmer Bezhlavého Nicka. Príjemné osvieženie popri tých poviedkach o známejších postavách.

Jazyk – 8 – Tu ti nebudem nič vyčítať. Aspoň čo sa týka gramatiky. Občas sa mi nepáčilo, ako sa postavy vyjadrujú (najmä Nick) a občas som bola stratená v texte (najmä na začiatku), ale koniec-koncov, nebolo to zlé.

Dojem – 6 – Žiaľ, nemôžem sa ubrániť pocitu, že toho prostredia HP tam bolo príliš málo a že celé to bolo také mierne depresívne a po prečítaní som nemala z poviedky pocit, že by bola výnimočná. Iste, bola zaujímavá výberom hlavného hrdinu a takisto spracovaním (som rada, že si sa nebálo skončiť smrťou oboch postáv), ale pre mňa bola tvoja poviedka proste len dobrá.

SPOLU: 21 bodov

cuca

Téma: 5

Jazyk: 7

Dojem: 5

SPOLU: 17 bodov

„Práve ste dopozerali 385 časť telenovely o Ariel...“ No, asi tak som to vnímala. Toto bolo pre mňa jedno obrovské sklamanie, ktoré naozaj ani ja nechápem. Čo sa s tebou stalo? Kde je ten skvelý autor, ktorého som viac ako veľmi chcela vo svojim tíme? Toto čo bolo? Fakt som z toho smutná. Mala som pri tebe vážne veľké očakávania...

Takto... trojzubé vidly ma pobavili úplne najviac. Ja keď si predstavím ten mocný trojzubec v Ariele a tu len tie vidly... No fakt som sa pobavila. A keď je už reč o Ariele, ak by sa tá dievčina volala inak, ani len netuším, že ide o túto rozprávku. Ok, Uršula tam bola... Páčilo sa mi aj to s tým hlasom, ale podľa mňa to nebolo dotiahnuté do konca... Ako keby nedokončené, neupravené... Tak isto prepojenie s HP svetom bolo podľa mňa nedostačujúce. Nehovorím, že nebolo, ale ja som ho v poviedke čakala proste viac. Aj keď ten koniec s tým Nickom bol dobrý. :)

Mal si tam dokonca jednu logickú chybu, lebo najprv si písal, že krčma je prázdna a že je tam len jej sestra a otec, a o pár riadkov nižšie už píšeš, že pri vedľajšom stole sedí starena... Na takéto veci si treba dávať pozor.

Celé to bolo také... nemastné-neslané. Tie účinky elixíru boli zle popísané, neverila som tomu. A to, že zrazu vedela aj správnu čarovnú formulku, keď získala magickú moc, aj keď iní sa ju musia učiť... keby jej ju Uršula aspoň povedala... Mala som naozaj vysoké očakávania od autora ako si ty...

V každom prípade, pre mňa nedostatočné splnenie zadania. Niekedy som mala pocit, ako keby to písalo malé dievčatko. No to bude asi tou naivnou Ariel... Aj keď... odhliadnuc od nej... tvoj štýl mám rada. A nachádzala som ho občas aj tu. Škoda, lebo, do pekla, ty si jeden z mojich favoritov na úplného víťaza... Takže verím, že budúce kolo sa to zmení a že budem vážne nadšená. Byť tvoj mentor... uff... toto by bolo červené more!!! :D

[ » na začiatok « ]