Poviedka:
Pridaná: 22.12.2015, 12:08:04
Čítaná: 4053×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: George, Harry, Fred
Stručný dej: Za to čo som svojim milovaným dvojičkám spravila naposledy, som sa naplno ponorila do vianočného patosu a rozhodla sa im to vynahradiť.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

George sedel s pohárom medoviny v ruke vo vyhriatom kresle a hľadel do plameňov. Nos mu šteklila lákavá vôňa vianočného pečiva, zatiaľ čo nejasne vnímal krik detí v preplnenom dome a nevážne napomenutia rodičov. Každým rokom ich na Vianoce bolo viac, takmer to vyzeralo, že to Brloh raz nevydrží a rozsype sa.

A napriek tomu ako sa ich rodina neustále rozrastala, on každý rok cítil podivné prázdno, ktoré vyžarovalo z jedného nachystaného miesta pri večeri, ktoré už nikdy neobsadí ten, komu je určené. Nezáležalo na tom, koľko rokov prešlo, bolelo to stále rovnako. A on si stále rovnako prial, aby ich rodina mohla byť skutočne pokope. Niektorým deťom museli vysvetľovať, prečo je za stolom pripravené miesto, za ktorým nikto nesedí. Vždy nechal vysvetľovanie na niekom inom a radšej sa vytratil preč.

Akokoľvek miloval tento čas, a nech aj patril medzi tých, ktorý ho hlavne deťom rozžarovali najviac, nikdy si ho vo svojom vnútri plne neužil. Bolo tam rovnaké prázdne miesto ako za vianočným stolom, ktoré nemal kto zaplniť, pretože ten komu patrilo, už odišiel. A on sa nikdy nerozlúčil. Prial si mať aspoň tú možnosť, ak už nič iné.

„Ocko?“ ozvalo sa od dverí a on sa zhlboka nadýchol, zaháňajúc smútok.

„Áno, Fred?“ otočil sa s úsmevom na jeho syna. Všetci mu hovorili, ako sa naňho podobá. On v ňom však videl niekoho iného.

„Babička hovorí, že za chvíľu bude večera,“ povedal chlapec rozradostene.

„Neboj sa, nenechám si ju ujsť,“ uistil ho pobavene. Chlapec prikývol a chcel ešte niečo povedať, ale ostatné deti ho vtiahli späť do hry.

S úsmevom za ním hľadel, potom sa oprel do kresla a zavrel oči. Skôr, než by sa znovu stihol zamyslieť, vyrušil ho iný hlas.

„Každý rok tu sedíš a každý rok naňho myslíš,“ prehovoril Harry.

George otvoril oči a prekvapene naňho pozrel. Nepovedal však nič.

„Všimol som si to už dávno. A odvtedy som ho hľadal, aj keď som predtým myslel, že bude lepšie, ak ho nikto nebude mať,“ pokračoval napriek tomu, že George nechápal ani slovo. „Bolo to sebecké... ja som svoju rozlúčku dostal. Zaslúžili si ju preto aj iní. A nikto viac ako ty – nestratil si „len“ milovaného človeka, stratil si polovicu seba...“

Harry, ktorý sa už dávno stal mužom, k nemu vážne podišiel a podal mu čierny kameň. George si ho neisto vzal a absolútne nechápal načo mu je, a o čom hovorí.

„Pozdravuj ho,“ usmial sa Harry a bez ďalšieho vysvetlenia ho nechal samého.

Zmätene hľadel na kameň v jeho ruke. Všimol si, že nie je obyčajný... bol hladký a mal priveľmi pravidelný tvar. A ten znak... ten znak poznal.

Videl sám seba s Fredom, ako malý a strapatý po bláznovinách počúvajú v posteli príbeh Troch bratov, ktorý im čítala mamka a aspoň na chvíľu tak upokojila ich neposedné duše.

Srdce mu začalo splašene biť. Môže to byť...? Ale nie, to predsa nie je možné. Kameň oživenia neexistoval, bola to rozprávka. Lenže do rúk mu ho predsa vložil sám Harry, a podľa jeho slov fungoval. Prečo by mu klamal? Otáčal kameň zvedavo medzi prstami a myslel pri tom na jediného človeka, ktorého chcel ešte raz vidieť.

„Naozaj pekné, že si zaujatý viac kameňom ako mnou,“ ozval sa bokom od neho pobavene známy hlas a krv v jeho žilách na chvíľu prestala prúdiť, keď mu srdce zastavilo.

Otočil hlavu, aby sa presvedčil, že ho uši neklamú a namiesto toho musel sám seba presviedčať o tom, či ho neklame zrak.

Pri krbe stál usmiaty Fred, ktorý nezostarol ani o deň. Nebol duch, vyzeral ako živý, no niečo na ňom bolo vzdialené, akoby sem už nepatril. George nedokázal prehovoriť. Niekde v hĺbkach jeho očí sa začali hromadiť slzy, no ešte si neuvedomoval ani tie, pretože bol príliš ohúrený tým, že ho skutočne vidí, že tu skutočne je.

„To nie je možné...“ zašepkal ticho.

Fred si povzdychol. „Nechcel som začínať násilím, George, ale ak ťa budem musieť presvedčiť o skutočnosti tým, že ťa kopnem, tak to spravím.“

„Ty si naozaj tu,“ postavil sa z kresla a podišiel bližšie. „Ako je to možné?“

Jeho dvojča pokrčilo plecami. „To sa spýtaj kameňa. Mám ale tušenie, že ti neodpovie, tajnostkár jeden.“

„Ani nevieš ako... ja...“ jazyk mu zakopával o vlastné pocity.

Fred zvážnel. „Som tu, George. Naozaj som... a viem ako. Aj ja som bol celý ten čas bez teba, nemysli si, že si vezmeš všetky zásluhy.“

Teraz už cítil, ako sa mu v očiach hromadia slzy, no potlačil ich, aby mu nezakalili pohľad na jeho brata.

„Nikdy som sa nerozlúčil. Nikdy som nemyslel, že by som sa musel.“

„Ani ja nie. Ale život nás rád podobné veci učí pri tom, ako nám nedá možnosť spraviť ich,“ povedal ticho Fred. „Pozoroval som ťa a snažil som sa ti povedať toľko vecí, lenže ty si moje slová nikdy nepočul. Nemohol som ísť ďalej, pretože si ma tu držal ty a tým som sa tu držal ja.“

Podišiel k nemu o niečo bližšie. V pozadí sa ozýval smiech detí a krik Molly, aby to nejedli predtým, než začne večera. Fred sa zľahka usmial a zasnene pozrel cez dvere do kuchyne. „Vieš... vždy tam sedím. Na tom prázdnom mieste. Len ma nikto nevidí, ale ja vidím vás. Niekedy som sa trochu bál, že jedného roku tam to miesto nebude, ale potom som si uvedomil, akú úžasnú rodinu som vždy mal a vždy mať budem. Nezabudla by na mňa... a videl som aj to, že si nezabudol ty. Viac než ostatní. Hľadel si na mňa každú chvíľu, akoby si čakal, že tam budem a ja som vždy videl sklamanie v tvojich očiach, ktoré nenašli tie moje.“

George odvrátil hlavu aby zakryl emócie, ktoré mu kričali z tváre a pozrel tiež do kuchyne, kde Bill s Fleur naháňali k stolu všetkých potomkov. Charlie, už dávno usadený, sa na nich smial. Hermiona pomáhala Rose odniesť k stolu misy so šalátom, zatiaľ čo Ron a Hugo do nich šťuchali a sťažovali im cestu. Percy sa snažil do atmosféry vniesť trochu vážnosti, spolu s jeho vyrovnane sediacou ženou Audrey, no malý Fred s Roxanne mu pravidelne kazili preslov. Nakoniec do miestnosti vošla Ginny s Harrym, a ten sa obrátil jeho smerom. Pozrel mu do očí a keď v nich videl slzy, s úsmevom pozrel vedľa neho a kývol hlavou nenápadne na pozdrav. Vedel, kto tam s ním je.

George znovu pozrel na Freda. Práve s úsmevom pozdrav zopakoval, napriek tomu, že ho Harry vidieť nemohol.

„Chýba mi to,“ ozval sa Fred. „Toto všetko. Že tam nemôžem sedieť s vami, že moje netere a synovci ma nikdy nebudú skutočne poznať. No už som sa s tým zmieril, to ma tu nedrží. Trápi ma však, keď sa pozriem na teba a vidím, že si to nedokážeš užiť, že si stále mysľou so mnou, na mieste, kde byť nemáš.“

„Buď tam raz so mnou tak, aby som ťa s nami mohol vidieť. Aspoň dnes,“ povedal George, skôr než by jeho brat mohol pokračovať.

Fred s úsmevom prikývol: „Len im nehovor, že tu som... nebolo by to správne.“

George súhlasil a keď naňho od stola zakričali, aby sa pripojil k večeri, spravil to. Spravil to tak rád, ako už dávno nie. Napriek tomu, že ho nikto iný nevidel, on áno, a konečne mal pocit, že aspoň tento jediný raz je rodinný stôl na Vianoce skutočne plný.

Smiali sa a vtipkovali a vždy, keď pozrel na inokedy prázdne miesto, srdce mu zalial pocit tepla, že tento rok pri ňom sedí ten, pre koho tam vždy bolo a nikdy byť neprestane. Fred sa hlasno smial na vtipoch jeho bratov, aj keď ho počul len jeden. A George sa smial na jeho vtipoch, ktoré z neho našťastie vyšli vždy vo chvíli, kedy to nebolo nápadné. Len raz sa zasmial inak ako ostatní a keď sa ho malý Fred spýtal prečo sa smeje, odpovedal jednoducho: „Pretože som šťastný.“ Postrapatil mu vlasy a znovu pozrel na svoje dvojča, ktoré so širokým úsmevom pozorovalo svojho malého menovca.

„Môžeš byť rád, že som zomrel, pretože inak by si Angelinu nedostal,“ rypol si Fred a George prekrútil očami. Možno bolo šťastie, že mu nemohol odpovedať.

Večera pokračovala aj skončila, darčeky sa rozdali, a rodina si spoločne posedela pri rozprávaní večerných príbehov. George takmer neustále sledoval jeho dvojča, aby si namiesto pohľadu na jeho studené a nehybné telo zapamätal tento obraz – ako sa smeje, počúva a vtipkuje, s jeho rozrastenou rodinou vo vianočný večer, kedy sa zázraky stávajú realitou.

Nakoniec skončil aj vianočný večer a všetci sa pobrali postupne spať. Len on zostal sedieť pred krbom naoko sám. V druhom kresle však sedel Fred.

„Myslím, že už budem môcť odísť,“ prehovoril a Georgeovi zovrelo vnútro.

„Nechcem aby si odišiel. Nie znovu.“

„Nedrž ma tu, George,“ upozornil ho. „Ja sem nepatrím.“

„Mal si sem patriť....“ zašepkal ticho.

„Ak by som mal, tak by som tu bol. Moje miesto je však už inde...“ Otočil sa naňho, toľko vážnosti v jeho tvári videl málokedy. Napriek tomu jeho oči skrývali úsmev, ktorý nikdy nedokázal z jeho tváre úplne odísť. „Smrť je bolestivá len keď na ňu myslíš ako živý. Tak na ňu nemysli, mysli na život. Všimol si si niekedy, koľko ho okolo seba máš? Venuj sa im, kým môžeš, pretože nikdy nevieš, kedy budeš musieť povedať ďalšie zbohom. Nič nie je trvalé, ani život nie. Jedného dňa sa znovu uvidíme, tým si môžeš byť istý,“ usmial sa a vstal z kresla.

Chcel ho zadržať, chcel aby pri ňom zostal. Chcel to viac než čokoľvek iné. Fred však mal pravdu... do tohto sveta už nepatril. Svoje posledné Zbohom obaja dostali.

„Mám jedno vianočné prianie, ktoré si už nemôžem splniť,“ prehovorilo jeho dvojča. „Môžeš pre mňa spraviť aspoň to, že ho splníš za mňa?“

George prikývol. „Aké to je?“

Fred sa usmial pri tom, ako jeho postava začala blednúť. „Ži.“

Nechal slzy stekať po svojej tvári, keď sledoval, ako jeho brat znovu odchádza, tentoraz konečne do pokoja. „Budem,“ zašepkal.

Fred mu dovolil ešte raz naposledy počuť jeho smiech a so spokojným prikývnutím zmizol. Izba zostala prázdna, akoby tam nikdy nebol a napriek tomu ho George vo svojom vnútri cítil. Prázdne miesto bolo zaplnené. Nepovedali si zbohom, a on za to bol rád. Nemali sa prečo lúčiť... veď sa predsa jedného dňa znovu uvidia. Dovtedy splní jeho prianie.

Zhlboka vdýchol vôňu ihličia a počúval praskot ohňa. Konečne v sebe cítil pokoj.

Obaja ho našli.

[ » na začiatok « ]