Ten moment, keď sa všetko zastaví... ten už pominul. Bol príliš krátky a sotva sa dal zachytiť, pretože trval zhruba milióntinu sekundy a v nasledujúcej milióntine sa odohralo asi stotisíc vecí.

„Mobiliarbus!“

„Mobilicorpus!“

Svetlá kúzel lietali na všetky strany. Kedy sa vôbec veselá oslava s ohňostrojom zmenila na toto peklo? Gideon bezradne sledoval, ako sa naňho valí obrovský jaseň vytrhnutý z koreňov, v nemom výkriku pootvoril ústa a dokonca aj dvihol ruku s prútikom v akomsi márnom pokuse zastaviť to.

„Pozor!“ Ktosi doňho celou silou vrazil a odsotil ho, takže sa ocitol v bezpečí. Ak sa teda za bezpečie dal považovať tvrdý dopad na zem spojený s vyrazeným dychom a ostrou bodavou bolesťou, čo mu od kostrče vystrelila celou chrbticou. Neobzeral sa na svojho záchrancu a čo najsvižnejšie vyskočil na nohy.

Konečne sám vyslal niekoľko zaklínadiel na rôzne strany, no dával si pozor, aby ich smeroval na čierne plášte a zamaskované tváre: „Incendio! Reducto! Flipendo! Petrificus Totalus!“ Nemal čas zaoberať sa tým, či aspoň jedno z kúzel niekoho zasiahlo, sám sa potreboval skryť pred ľadovými ostňami, čo šľahali z prútika jedného zo smrťožrútov, ktorý sa očividne rozhodol zamerať priamo naňho.

Kryl si hlavu, ponad rameno vyslal zopár ochranných zaklínadiel a snažil sa čo najrýchlejšie dostať do veľkého stanu. Na tráve i farebných plachtách sa nachádzala pestrá zmes z vybuchnutých koláčov a zákuskov, no svadobná torta, napodiv, ostala zatiaľ neporušená. Zbadal svetlovlasého muža, ktorému skĺzla smrťožrútska kapucňa, a do jeho chrbta vyslal červené iskry:

„Nehýb sa!“

Zvláštne, aké podobné si môžu byť zvuky ohňostroja a čarodejníckeho súboja. Gideon zdanlivo bezcieľne behal po stane, v skutočnosti hľadal posledných drobných členov oboch rodín, ktoré organizovali svadobnú hostinu jeho sestry Molly a čerstvého švagra Arthura. Vziať mladomanželov do bezpečia dostal na starosti Fabian, ktorý sa už medzičasom vrátil na „bojisko“, a Gideon sa chcel uistiť, že tu neostali žiadne bezbranné, ustráchané deti.

Dokonale si pamätal, ako sa takto kedysi skrýval aj on. Nie pred útokom temných, krvilačných smrťožrútov, ale iba v rámci schovávačky na jednej rodinnej oslave. Bola to skutočne veľká oslava, jeho najstaršia žijúca príbuzná oslavovala stopäťdesiate narodeniny a zišla sa tam veľmi široká rodina – a teda veľa čistokrvných rodov. Tam Trix stretol prvýkrát, keď mal sedem.

Vyzerala roztopašne, strapatá hriva na jej hlave hneď upútala pozornosť a tie iskry v očiach pôsobili neodolateľne aj na takého malého chlapca bažiaceho po dobrodružstvách. Prisahala mu, že na oslavu pozvali aj trollov a tí čoskoro prídu, takže by si mali nacvičiť skrývanie. Gideonova fantázia sa vtedy rozbehla na plné obrátky, s radosťou jej uveril a dal sa na jej hru.

Vliezol pod jeden zo stolov, zahalil sa dlhým fialovým obrusom siahajúcim takmer po zem a privrel oči, akoby ho práve to malo zachrániť. Veď čo dieťa nevidí, to nejestvuje... Bellatrix sa chichotala a rovnako aj jej zdanlivo protikladná sestra Narcissa, ibaže Gideonovi nemohlo nič pokaziť vzrušenie z blížiaceho sa dobrodružstva. Keď trollovia prídu, nebude sa viac skrývať, naopak, vyskočí a ako pravý hrdina ich zneškodní... hoci i bez prútika.

No ak sa tu teraz schovávali nejaké deti, museli byť na smrť vystrašené. Preto pozorne nazrel pod každý stôl, za každý záhyb plachiet, jednoducho všade. Zhlboka si vydýchol, keď nikoho nenašiel, a obzrel sa na zmeravené telo plavovlasého smrťožrúta spočívajúce na zemi. Pomaly, ale isto sa začínal preberať.

„Conjunctivitis!“ Na prvý pohľad bolo možno smiešne, že použil takzvané „kúzlo červených očí“, ale viackrát sa v minulosti presvedčil o jeho efektívnosti. Páliace oči nie sú pre nepriateľa nikdy príjemné, aj keby prežíval akokoľvek silné odhodlanie do boja. Trochu nebezpečnejším sa predošlé zaklínadlo stalo, keď použil ešte Inflatus sprevádzaný modrým svetlom, pretože ten zapríčinil, že čarodejníkove oči opuchli do nadpriemerných rozmerov. „Nehýb sa!“ Vďaka predošlej dávke bolesti ho omráčil omnoho spoľahlivejšie a snáď aj dlhodobejšie.

Aká čarovná bola chvíľa, keď prvýkrát v živote použil prútik v boji. Dostať sa do klubu duelantov značilo prestíž a aj šikovnosť, na ktorú mohol byť právom hrdý. Jediný problém mu robili súboje s dievčatami, no Trix a jej provokatívna povaha ho vždy donútila útočiť, útočiť a útočiť. Bezhlavo, bezmyšlienkovito. Všetci ho nazývali „prirodzeným talentom“.

Čo všetko o sebe zistil vďaka nej... teraz mu to pripadalo až smiešne. A hlavne... teraz nemal ČAS rozmýšľať nad tým. Nemal, jednoducho nemal.

Tušil, že tu kdesi je. Nemohla by chýbať pri žiadnom boji, iba ak... ale na to ona nebola. Nie, to k nej nepasovalo. A možno ani to by jej nezabránilo. Vydala sa však, takže by na tom nebolo nič neprirodzené. No vážne chcel v takejto chvíli uvažovať o tom, či by Bellatrix bojovala, keby bola tehotná?

Do plachiet stanu sa zvonku zamotali dve postavy a pár sekúnd sa zdalo, že celá kovová konštrukcia sa zrúti. Prišiel ďalší okamih, keď sa všetko zastavilo: Gideon nebol schopný pohybu a jeho oči sa upriamovali presne na to miesto, rovnako ako hrot jeho prútika, ale na jazyk mu neprichádzalo žiadne slovo, zmysluplné či nezmyselné, ani najmenej sa nepohol.

Z cudzincov sa vykľuli súperiaci chlapci – presne tak, CHLAPCI. Pravdepodobne ešte stále študovali v Rokforte, jeden z nich určite patril do Arthurovej rodiny, v čom sa Gideon utvrdil vďaka jeho ryšavým vlasom a tomu, že ho sám nepoznal, a druhý zrejme prišiel s niektorým zo smrťožrútov. Síce držali prútiky, avšak nepoužívali ich a snažili sa využiť proti tomu druhému telesné zbrane, konkrétne päste a kolená.

Gideon sa pokúsil pomôcť Confundom, no chvíľu mu trvalo, kým zacielil na správneho chlapca. Ryšavý vzápätí bleskovo vstal a konečne na protivníka namieril svoj prútik. „Avada Kedavra!“ zaznel z tmy ženský výkrik, objavil sa zelený lúč a mladučký chlapec s ohnivými vlasmi spadol ako kus kameňa. Druhý sa rozbehol preč, len čo sa pozbieral na nohy.

Tá chvíľa, keď čas zastane, zem sa prestane točiť, pľúca prestanú dýchať, oči prestanú vidieť... Ten moment, keď sa z čiernoty vynorí čosi ešte černejšie, bytosť s čiernymi očami, čiernymi kučerami, v čiernom oblečení, bytosť s čiernym srdcom a plná čiernej duše. Vrahyňa, čoho sa stal pred sekundou svedkom.

Vplávala do stanu ako temná víla a Gideon nedokázal iné než kútikom oka pozorovať mŕtvolu nevinného chlapčaťa, nanajvýš šestnásťročného, a zvyškom svojej mysle sa nehybne sústrediť na ňu. Časy, keď sa sám pýšil rovnakým vekom, nepatrili takej dávnej minulosti, až ho určitým spôsobom prekvapovalo, aká krátka doba prešla od jeho odchodu z Rokfortu. Vtedy sa medzi nimi všetko zmenilo.

Jej oči sa blyšťali vzrušením a radosťou zo všetkého, čo mohla v tento večer robiť. Poznal ju a vedel, aký veľký pôžitok jej to prináša. V tomto bola zvrhlá, posadnutá... chorá. A pritom v nej stále videl tú nádhernú, veselú, dobrodružnú, zábavnú dievčinu, ktorou kedysi skutočne bola. Alebo nikdy naozaj nespoznal jej pravé ja?

„Gideon...“ Jeho meno znelo z jej úst rovnako ako predtým, úplne rovnako. Preklínal sám seba za to, čo k nej stále cíti, dokonca aj v tejto chvíli, keď videl, ako bez štipky zaváhania vzala taký mladučký život. Tú slabosť, ktorú v ňom vyvolávala, nenávidel snáď ešte väčšmi než ju. Nemohol nenávidieť niekoho, koho miloval, a teda vedel, že nešlo o lásku, rozhodne nie skutočnú a rozhodne nie obojstrannú.

Využila ho, bavila sa na ňom, ponížila ho (našťastie, nie verejne) – a zároveň v ňom prebudila to najlepšie, ukázala mu, že je silným bojovníkom, ako to predpovedá aj význam jeho mena, naučila ho, ako má objavovať svoje schopnosti, tie najvnútornejšie a najskrytejšie talenty. Naučila ho tak veľa, no pritom to nesmel nikdy pred nikým priznať, lebo by si mysleli, že je všivavý a špinavý zradca.

V jej prítomnosti sa rozhárali ohne. Z očí jej sálali pekelné plamene, v ironickom úsmeve číhali nespočetné nástrahy páľavy, sama bola ako vatra. Ani na okamih nepochyboval, že pri najbližšej možnej príležitosti ho zabije, preto mal prútik pripravený a na špičke jazyka odzbrojovacie kúzlo. „Nemusela si ho zabiť,“ prehovoril, zatiaľ čo ona si v ligotavých čižmách z kože uhorského chvostorožca pokojne vykračovala zničeným stánkom.

„To veľmi dobre viem,“ uškrnula sa naňho, medzi prstami premieľajúc prútik. „Ale ty si ma tiež nezastavil.“

„Nestihol som,“ zamračil sa. „Nevidel som ťa prichádzať.“

„To lebo sa rada prechádzam pomedzi tiene, Giddy...“

„Už nezdržiavaj. Incendio!“

„Fumos,“ obránila sa okamžite s tichým zachichotaním a temný dym, čo jej vykĺzol z prútika, zahasil jeho plamene. „Chceš bojovať? Naozaj, Giddy? Vidíme sa po takom čase...“

„Tam vonku sa moji ľudia bránia. Čo čakáš, vrelé zvítanie? Vtrhli ste na svadbu mojej sestry, pre Merlina!“

„Toľké vzácne čarodejnícke žily s čistou krvou...“

„Ako som v tebe mohol vidieť čosi iné než túto neľútostnú zmiju?! V nikom som sa tak príšerne nezmýlil ako v tebe.“ A predsa na ňu nedokázal ďalej útočiť. Čas plynul rýchlejšie, nezastavoval sa, hoci Gideon by si presne to prial – nie preto, aby mohol dlhšie zotrvať pri nej, ale kvôli tomu, aby mali členovia Rádu viac času na obranu či v krajnom prípade na útek.

„Bojíš sa ma, Giddy?“ opýtala sa s úškrnom. „Chceš súboj? Tak dobre.“ Nadvihla prútik a namierila ho naňho, ponechajúc mu dve-tri sekundy na prípravu. „Aqua Eructo!“

Zasiahol ho prudký príval vody takej studenej, až mu okamžite skrehli končatiny. Nestihol nijako zakročiť a prišla ďalšia rana: odhodilo ho vzad, takže boľavým chrbtom vrazil do jedného z kovových podporných stĺpikov stanu. „Incendio!“ zopakoval. Podvedome chcel proti ohnivej kráľovnej bojovať práve plameňmi – buď to bolo geniálne, alebo šialene hlúpe, a trochu sa obával, že pravdivá je skôr tá druhá možnosť.

„Glisseo!“

Skúsil to teda trochu bojovnejšie: „Reducto!“ Zasiahlo ju; jeho modré kúzlo na okamih ožiarilo celý tmavý stan, trafilo Bellatrix priamo do hrude a ona dopadla na zem medzi plachty. Na miliardtinu sekundy sa čas opäť zastavil, keď sa Gideon maličkou časťou svojho ja preľakol, či jej vážne neublížil.

Ona sa však rýchlo pozviechala a čas ďalej doslova bežal. „Nehýb sa!“

Cítil jej narastajúcu zúrivosť, a nielen zo sily zaklínadla a mocnej magickej energie, čo ho na okamih obklopila. „Expulso!“

„Crucio!“

Ani nevedel ako, uskočil. Toto kúzlo bolo jej najväčšou slabosťou. Mali pätnásť, keď ju videl použiť ho na veveričku bežiacu okolo jazera. Sedeli na brehu a navzájom sa „obdarúvali“ slabšími útočnými kúzlami, až sa Bellatrix rozhodla predviesť mu svoju skutočnú záľubu. Týranie. Mučenie. Trýznenie.

Tej ohavnej zakázanej čarovnej formulke sa s úskokom vyhol, no potkol sa na stole, z ktorého na zem popadali fľaše s rôznofarebnými nápojmi, sklené poháre i dekoračné kvety, a zvalil sa naň. Ďalšia rana do chrbta, a Bellatrix bola nanajvýš odhodlaná využiť ju. Zneužiť.

„Crucio! Expelliarmus! Crucio!“ Dubový prútik mu vyletel z ruky, Gideon ani nestihol postrehnúť kedy a ktorým smerom. „Petrificus Totalus!“ Znehybnel a mohol sa len bezmocne dívať, ako sa Bellatrix pomalým, ladným krokom približuje k nemu. Po nekonečných hodinách chôdze zastala a čas spolu s ňou. Definitívne.

Opäť si začal uvedomovať hluk zvonku, hluk plný kriku, výbuchov, hrkotu, rachotu. Všetok ten chaos mu jasne znel mysľou, dokonca so znásobenou ozvenou, a zdalo sa mu až ironicky trpké a smiešne zároveň, že smrť príde práve z jej rúk. On však nemohol len tak umrieť, nie teraz, nie dnes, keď ešte tak veľmi chcel bojovať, keď mal toľko síl, schopností... nie, tak ľahko jej to veru nedaruje.

Odhodlanie v ňom rástlo, no bolo zbytočné, keďže sa nedokázal pohnúť, iba na ňu hľadieť. Zízať. Ako príšerne ju teraz nenávidel. „Giddy, Giddy, Giddy...“ postavila sa priamo nad neho, týčila sa do výšky ako hrdá štíhla veža. „V zlom sme sa rozišli, v zlom sa opäť schádzame. Čo na to povieš?“

Nič. Mlčal. Žiaľ, ich posledné spoločné chvíle sa skutočne nedali zmazať z pamäti. Tieň Astronomickej veže, blížiaci sa koniec školského roka, bozky, čo pálili viac než slnečné lúče. A zrazu mu len tak, bez obalu, oznámila, že na jeseň sa bude vydávať. Stratil reč, hoci si chcel aspoň chvíľu nahovárať, že je to hlúpy žart. No presne takáto ona bola: nevyspytateľná. Pokojne mu dala najavo, že bol iba jej hračkou, ničím viac, že nič viac neznamenal a ani znamenať nebude. Zabávali sa spolu, ale to bolo všetko.

„Crucio,“ počul akoby z diaľky a celé telo sa mu trhlo pod náhlym prúdom bolesti, čo mu prešla od piat cez kolená, stehná, zadok, brucho, hruď, ruky, krk až po temeno. Prečo jej bolesť iných spôsobovala také potešenie?

„Si... chorá,“ zamrmlal sotva počuteľne, možno iba vo svojej mysli.

Zasmiala sa. Až teraz, pri pohľade do bláznivých čiernych očí, mu to došlo: jej krása nemala vznešený charakter, ale démonický; jej zdanlivá veselosť bola v skutočnosti divokým šialenstvom; za jej naoko dobrodružnou povahou sa skrývala krvilačnosť; zábavnosť bola iba maskou pre manipulatívnosť.

Trvalo niekoľko Cruciatov, kým sa jej podarilo nalomiť jeho vnútorný pokoj, a jej tyrania doňho vniesla ďalšie odhodlanie bojovať. Pokúsil sa vydať nejaký zvuk, aspoň zastonať, ale nešlo to. Vtedy si spomenul, že niektorí čarodejníci ako Dumbledore dokážu čarovať aj bez vyslovenia zaklínadla. A tak sa pokúsil privolať svoj prútik, ktorý mu vypadol z ruky, v duchu znova a znova opakujúc Accio, prútik!, ale nestalo sa nič.

A Trix sa smiala čoraz hlasnejšie, radostnejšie. „Bella, poďme!“ ozval sa zvonku z ničoho nič, azda po niekoľkých hodinách, akýsi muž, načo sa zatvárila nesmierne sklamane.

„Škoda... Ešte sa uvidíme, hlupáčik Giddy,“ sklonila sa celkom k nemu, letmo prešla prútikom po jeho tvári, akoby ho chcela pohladiť, a potom sa bleskovo zmenila na čiernu šmuhu, ktorá schytila plavovlasého smrťožrúta v bezvedomí a vyletela zo stanu.

Gideon ostal ležať na zemi – jej znehybňujúce zaklínadlo stále účinkovalo, no beztak nemal chuť vstať. Ostal prázdny, tak ako aj po odchode z Rokfortu. Sotva si uvedomoval, že sa trasie od zimy, keďže jej ľadový prúd vody zamokril každý kúsoček jeho slávnostného obleku. Nenávidel tú mrchu za to, že mu tak zasiahla do života, najradšej by na to všetko zabudol, tváril sa, že nič z toho sa nikdy nestalo. Ibaže ono sa to stalo.

Boli priateľmi. Vytiahla z neho to najlepšie. Bolo im spolu dobre. Zabávali sa kúzlami. Boli zaľúbencami. Teda... on bol. Nie hlupáčik. HLUPÁK. A to poriadny. Radšej ju mal zabiť.

Čas zastal, vietor prestal viať, zvuky stíchli, krik zanikol. Nenávidel ju a pritom miloval. Rozdelila ich vojna? Nie. Rozdelila ich ona sama a jej rozhodnutia. Ona... Trix. Nikdy ho nemala rada, veď ona to nedokázala. Tak prečo stále znamenala tak veľa?

„Gideon!“ začul Fabianov hlas, ktorý ho primäl konečne sa pohnúť, posadiť sa, hľadať prútik, vstať.

Bitka sa skončila, smrťožrúti sa stiahli a všetci preživší svadobčania boli viac či menej v poriadku. Až na jedného, ktorému síce nik nezlomil žiadnu končatinu ani inak neublížil, avšak jeho srdce, už roky rozlomené vo dvoje, sa v ten deň roztrieštilo na ešte drobnejšie črepiny.

Hodnotenie - Jin

Veľmi ma prekvapilo, aká si rýchla. Trošku som sa obávala toho, aká poviedka vznikne, keď som ti na začiatku hovorila, že tvoj nápad je až príliš šialený a ty si na ňom aj tak trvala. Našťastie si sa tým nápadom len nechala inšpirovať, lebo veru by som si nevedela predstaviť, ako môže mať Bellatrix vzťah s niekým, kto pracuje pre Fénixov rád.

Takto bola tak správne šialená. Gideon bol možno príliš romantický, čo sa dá vysvetliť tým, že bol proste do nej zaľúbený. Na konci mi ho bolo aj trošku ľúto, ale zároveň som si vravela, že predsa musí vedieť, že je šibnutá, keď len tak pre zábavu zabíja ľudí a pracuje pre Voldemorta.

Úryvok si použila skvelo. Keby som naňho nestriehla, ani by som si nevšimla, kde si ho vložila.

Zhrnutie je veľmi jednoduché – ľahko čitateľná poviedka, uveriteľný príbeh... skrátka, dobrá práca. :)

Téma – 8

Jazyk – 9

Dojem – 9

Mentor – 10

SPOLU: 36

[ » na začiatok « ]