Poviedka:
Pridaná: 25.11.2015, 10:12:44
Čítaná: 4970×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Draco Malfoy (JKR), Dobby (JKR), madam Slowturnerová (OC)
Stručný dej: Malý Draco Malfoy zostane v jeden večer doma sám a jeho jediný priateľ, domáci škriatok Dobby, ho má na starosti. Príde však aj odporná vychovávateľka, ktorá im to všetko pokazí. Alebo to oni pokazia jej??? :D (Napísané v r. 2013.)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

„Pán Draco! Pán Draco!“ bežal dolu schodmi malý škriatok v dotrhanej a zafúľanej handričke. Dostal sa von z kúrie a ocitol sa na slnkom ožiarenom dvore, kde v tráve sedel plavovlasý chlapec, päť-šesťročný, rozrážajúc jedno hračkárske Ometlo o druhé v zúrivej bitke, ktorá len vzdialene pripomínala metlobal. „Pán Draco,“ Dobby sa, celý zadýchaný, postavil priamo nad neho, takže na blondiakovu uškŕňajúcu sa tvár dopadol tieň, „už dávno ste mali byť dnu! Poďte, prosím vás, poďte už...“ nervózne poskočil na mieste.

„Mne sa nechce,“ zatiahol Malfoy otrávene a s pôžitkom napodobnil zvuk explózie, keď sa dve metly znovu zrazili vo vzduchu. „Začaruj mi ich, aby samy lietali,“ prikazoval svojmu škriatkovi.

„Pán Draco, prosím vás, poďte už! Musím vás nachystať, aby ste sa madam Slowturnerovej neukázali takýto ušmudlaný...“ dlhými tenkými prstíkmi sa dotkol Dracovho líca lemom svojej handričky, no čarodejník ho odsotil.

„Mňa žiadna Slowturnerová nezaujíma! Chcem sa HRAŤ!“

„Pán Draco, váš otec mi prikázal...“

„Tatko nech si hovorí, čo chce! Ja tu mám metlobalový turnaj, a kým ho nedokončím, Slowturnerová môže čakať.“

„Ale, pán Draco, madam Slowturnerová je predsa vaša vychovávateľka, a viete, ako veľmi jej záleží na presnosti...“

„Je to stará vyschnutá korytnačka! A je hrozne nudná!“

„Hodinku-dve to s ňou vydržíte. Poďte už, pán Draco,“ Dobby ho zúfalo potiahol za ruku. Odkedy ho malý Malfoy prerástol, už sa pri ňom necítil ako starší brat, čo naňho dohliada a dokonca mu sem-tam smie čosi prikázať. Teraz sa Draco choval ako veľký pán, a aj Lucius, jeho otec, veľmi vážený čarodejník, škriatkovi prízvukoval, aby sa tak k nemu správal – začínajúc oslovením a končiac prehnanou úctivosťou, ktorú od svojich sluhov Malfoyovci vyžadovali. „Vaši rodičia sa chystajú na ten banket a dohliadať na vás bude madam Slowturnerová. Tak či onak sa jej nevyhnete; poďte už, lebo si kvôli vám budem musieť prejsť žehličkou po prstoch!“

„Nejdem, a basta!“ Draco si tvrdohlavo založil ruky na hrudi, aby ho Dobby nemal za čo ťahať a aby mu nevzal modely Ometiel.

Škriatok bezradne vzdychol, no práve vtedy sa dvere kúrie otvorili a vybehla z nich žena v krásnych, na prvý pohľad veľmi drahých šatách pokrytých flitrami. „Draco, zlatíčko, ty ešte nie si prichystaný na príchod madam Slowturnerovej? Razom hybaj hore, umy sa a prezleč sa! Privítaš ju ako slušný mladý čarodejník.“

„Ale, mamiii...“

„Už aj!“ zdôraznila a ukazovák namierila na dom, takže Draco vstal, nahlas demonštrujúc svoju nespokojnosť s vývojom situácie, a odkráčal k dverám so sklonenou hlavou. „Čo si sa tu zabudol?!“ zagánila Narcissa na Dobbyho, ten vzápätí pobehol za jej plavovlasým synom, a čarodejnica si elegantným pohybom uhladila beztak dokonalé šaty. Čochvíľa sa k nej pridal aj Lucius a spoločne sa odmiestnili na banket usporiadaný pri príležitosti dvestopäťdesiateho výročia založenia Denného Proroka.

„Máme dom pre seba, že?“ overoval si Draco, kráčajúc nahor po schodoch a mädliac si ruky – Ometlá hodil Dobbymu do náručia.

„Pán Draco, prosím vás, len nič nevyveďte! V pokoji sa navečeriate v spoločnosti madam Slowturnerovej a budete môcť ísť spať...“

„Po tom, čo ma dve hodiny bude OTRAVOVAŤ!“ prekrútil očami. „Nie, to nie. Pekne jej to tu osladíme, keď už musí prísť, čo povieš, Dobby?“

„Pán Draco!“ ozval sa zrazu prísny ženský hlas a Draco s Dobbym sa k sebe mimovoľne pritisli, akoby ich prepadol nesmierny strach. Mladý Malfoy sa však zahanbil a odstúpil od neho, hoci pravda bola taká, že pred vychovávateľkou mal v ich kúrii rešpekt azda úplne každý, vrátane Luciusa. „Kde sa skrývate, pán Draco?“

„Asi prišla hop-šup práškovou sieťou,“ sykol blondiak smerom ku škriatkovi a ten prikývol, trieštiac oči pred seba a rozhliadajúc sa, odkiaľ sa tá stará korytnačka vynorí. „Poďme sa jej skryť!“ potiahol ho za lem handry, čo mal Dobby na sebe, a obaja sa rozbehli do tmavej komory, kde dlhým celoročným spánkom spali Luciusove metlobalové metly z mladosti. Mal tam celkom slušnú zbierku, keďže každú, na ktorú kedy vysadol, si naveky odložil. „Poriadne zavri!“ prikazoval Draco, chichotajúc sa, a Dobby roztrasenými rúčkami mykal kľučkou. Smola, dvierka nedoliehali.

„Tu nás objaví, pán Draco, a potom sa naozaj nevyhnem tej žehličke!“ zaplakal.

„Och, ty strachopud! Tak rýchlo, no kam? Kam?“

„Pán Draco, kdeže sa skrývate, vy malý chuligán?“ znelo celým domom, keďže madam Slowturnerová si zrejme kúzlom Sonorus zosilnila hlas. Hoci hovorila milo a sladko, obaja vedeli, že takýto tón je v jej prípade nesmierne zlým znamením.

„Rýchlo, poď!“ ťahal Draco Dobbyho za sebou, akoby sa nechcel vzdať svojho jediného spoločníka. Prebehli chodbou a zatvorili sa v rodičovskej spálni, skryjúc sa pod posteľou. „Tak, tu nás určite nenájde,“ zhodnotil čarodejník spokojne, pričom škriatok sa len ustráchane krčil a zúfalo vzdychal, zhrozený z tohto svojho úniku a ešte väčšmi z trestu, ktorý ho zaiste neminie. Čo by však pre Draca nespravil? Aj keď to bol ten najrozmaznanejší chalan, akého poznal, obľúbil si ho, veď ho poznal od bábätka. A niekedy s ním bola aj sranda, ako napríklad teraz (hoci, Dobby si veľmi dobre uvedomoval, že tento adrenalínový zážitok dokáže oceniť až o niekoľko dní či možno rokov, to už bude závisieť na tom, ako to dopadne).

Madam Slowturnerová kráčala chodbami, veľmi dobre ju počuli, a otvárala jednotlivé dvere, v každej miestnosti mávnuc prútikom a povediac: „Homenum revelio!“ Napokon vstúpila aj do malfoyovskej spálne a Draco po vyrieknutí zaklínadla pocítil, akoby ho zospodu čosi schmatlo. Nešťastne sa obzrel na Dobbyho, ktorý sa naďalej tisol k stene, skrývajúc sa vo svojej úbohej handričke. „Ale no, pán Draco, dnes ste ma sklamali! Ako to, že ste sa neschovali v komore s metlami, kde aj minule? Tam by som vás zrejme hľadala až na poslednom mieste.“ Jej nohy sa približovali; ach, ako Draco len neznášal tie nevkusné babkovské lakovky s ružovými mašličkami! „Za tie roky ste ma už mohli dajako prekabátiť, čo poviete? Ale nie,“ sklonila sa, načiahla ruku pod posteľ a potiahla ho za golier košele, „vy ste sa to stále nenaučili. Neporiadny chlapec!“ dvihla ho do vzduchu, škaredo naňho gániac. „Ako vás potrestám?“

„O tom nech rozhodnú rodičia pána Draca,“ navrhol neodvážne Dobby, vystúpiac spod postele a držiac sa blízko pri stene.

Ženská naňho zagánila ponad svoje okuliare v tvare mačacích očí, lemované hrubým krvavočerveným rámom, a pustila blondiaka, takže dopadol na zem a rozbehol sa preč. „S tebou si to ešte vybavím!“ namierila na Dobbyho prútik a ten privrel oči, zhrčiac sa na čo najmenšiu kôpku nešťastia, no nič sa nestalo, pretože vychovávateľka si všimla Dracov pokus o útek a zvrtla sa, aby ho chytila. Krútiac hlavou sa vybrala za ním, škriatkovi ešte zdôrazniac, aby im do jedálne obom prichystal večeru.

Dobby sa teda pustil do práce – zbehol dolu do kuchyne a s pomocou škriatka-kuchára obsypal dva taniere zeleninovým šalátom, kúskami pečenej hovädziny a plátkami zlatistých zemiakov, opatrne ich nesúc nahor po schodoch a uložiac na stôl do priestrannej jedálne. Draca usadil za vrchstolom a madam Slowturnerovú síce priamo oproti nemu, no zároveň najďalej, ako sa dalo. Keď sa vychovávateľka zjavila v miestnosti, ťahajúc za sebou mladého čarodejníka a držiac ho za ucho, blondiak nešťastne pozrel na škriatka a chcel ho obviniť zo zrady, že neutiekol spolu s ním.

„Podaj pánu Dracovi servítku,“ nariadila vychovávateľka škriatkovi, ten okamžite pribehol k čarodejníkovi a vykonával všetky príkazy. „Vystrite sa, pán Draco. Lakte dolu zo stola! Slušne a pomaly krájajte mäso na maličké kúsočky a nežviachajte tak! Pán Draco,“ nespokojne nad ním krútila hlavou, „takto z vás nikdy nebude elegantný mladý džentlmen.“

Draco Malfoy však v tom čase nechcel byť žiadnym džentlmenom: chcel behať po vonku ako každé iné decko, sem-tam sa zablatiť, potom si rozbiť koleno, loziť po stromoch. Akurát, že mu na to chýbali kamaráti, keďže jediný, koho mal, bol domáci škriatok Dobby, a tomu vždy na plecia navalili aspoň tucet ďalších povinností, aby naňho nemal dostatok času.

„Odnes taniere,“ ukončila vychovávateľka večeru. „Zahráme si na klavíri, pán Draco?“

„Nechce sa mi!“ odvrkol, sledujúc škriatka, ako opúšťa jedáleň. „Potom sa vráť, Dobby!“

„Áno, pán Draco,“ odvetil a náhlil sa, ako vedel, len aby mladý pán nemusel osamote trpieť vychovávateľku pridlho. V jedálni ich však nenašiel; vybral sa teda do salónika s klavírnym krídlom, zbadajúc, ako madam Slowturnerová tisne blondiaka k stoličke a ako sa on silou-mocou bráni.

„Nechcem, nechcem, NECHCEM!“ zreval na celý dom a vychovávateľka od neho mimovoľne uskočila. „A budem na vás žalovať, že ma nútite! Bolí ma bruško z tej večere. Mäso bolo hrozne tvrdé!“

„Dobre teda, nerozčuľujte sa. Usaďte sa tu,“ doslova ho hodila na starodávny diván, „a spoločne si zopakujeme, ako sa píšu jednotlivé písmenká.“ Podišla k rímse nad kozubom a vzala z nej zápisník, načo zo zásuvky ebenovej almary vytiahla siahodlhé brko, všetko mu podávajúc.

„Nechcem písať!“

„Pán Draco, niečo spolu robiť musíme.“

„Tak si zahrajme rachotiacu sedmu! Alebo čarodejnícky šach! Dobby, prines karty!“

Odbehol do jeho izby a o chvíľu sa do salónika vovalil s niekoľkými spoločenskými hrami v náručí, pričom jednotlivé krabice, naukladané na seba, ho aspoň dvojnásobne prevyšovali. Pôsobil teda ako šikmá veža v Pise, akurát jemu skutočne hrozilo zrútenie. Už len dva metre a všetko uloží na stôl... No nie: neudržal rovnováhu a Draco sa zo srdca rozosmial, sprevádzaný Dobbyho neistým chichotom. Škriatok sa, samozrejme, okamžite vrhol k zemi, aby všetko pozbieral, a madam Slowturnerová sa zatiaľ pomalým, ležérnym krokom prechádzala po miestnosti, vykúkajúc von z okien. Slnko práve zapadalo a Malfoyovci jej zaplatili, aby ich syna strážila až do pol desiatej, kedy ho mala uložiť na spánok.

„Pán Draco,“ otočila sa k nemu, ruky založené za chrbtom, „opíšte mi erb čistokrvného čarodejníckeho rodu Bulstrodovcov.“

Prekrútil očami. „Čože? Mne sa NECHCE!“

„Okamžite, pán Draco! Zvážte si, že čím skôr mi vyhoviete, tým skôr vám dám pokoj.“

Dobby o tomto jej uistení pochyboval, keďže bol presvedčený, že čím skôr začnú rozoberať tieto čarodejnícke témy, ktoré vychovávateľka vtĺkala Dracovi do hlavy odmalička, tým viac času im budú venovať. Pozrel na blondiaka a ten, hompáľajúc nohami vo vzduchu, pokukoval po figúrkach, čo sa vysypali z čarodejníckeho šachu.

„Poviem iba o našom erbe. Áno, o našom. Malfoyovci, Malfoyovci, Malfoyovci!“ sám sebe tlieskal.

„Váš predsa vidíte priamo tu na stene,“ namietla Slowturnerová, „to by nebolo žiadne umenie.“

„Ale je najkrajší! A najlepší. Vlastne...“ zamyslel sa: ak táto žena pracuje pre jeho rodičov, on sám je jej nadriadeným, takže by jej mohol prikázať... „Povedzte mi o Brutovi Malfoyovi. Alebo nie, povedzte mi o dedkovi Abraxasovi.“

„Pán Draco, teraz nie je čas, aby ste počúvali rodinné historky. Zopakujeme si erby čistokrvných rodín a potom si môžeme...“

„NIE! Nie,“ zamrnčal, „ja chcem počúvať o dedkovi Abraxasovi!“

„Povedzte mi, ako znie heslo vášho rodu.“

„Sanctimonia vincet semper,“ odverklíkoval bez premýšľania, „a teraz vy!“

Vychovávateľka rezignovala, usadila sa vedľa neho a stručne mu rozpovedala, ako sa jeho starý otec Abraxas podieľal na zosadení prvého nečistokrvného čarodejníka vo funkcii ministra mágie. Draco sa po celý čas spokojne uškŕňal, hrdý na svoju rodinnú históriu, a následne si vydupal ešte aj príbeh o svojom dávnejšom predkovi Brutovi, vydavateľovi protimuklovského časopisu.

„A teraz si chcem zahrať rachotiacu sedmu!“ rozbehol sa ku kartám, ktoré stískal Dobby, vytrhol mu ich, premiešal a rozdal.

„Hazardné hry nie sú nič pre vás, pán Draco, ak chcete byť slušný mladý čarodejník.“

„Nechcem!“

„Naučili vás vôbec nejaké iné slovko? Stavím sa, že toto bolo prvé, čo ste vyriekli: nechcem.“

Zagánil na ňu. „Hrajte.“

Vedela, že nemá na výber, a trávenie výdatnej večere ju zamestnávalo natoľko, že už sa ani jej nechcelo opakovať všetko, čo kedy mladého Malfoya naučila. Povedala si, že troška zábavy nezaškodí, takže si s ním zahrala jednu partiu a potom sledovala, ako Draco rozzúrene behá po miestnosti a trhá gobelíny po stenách, pretože prehral. Lenivým mávnutím prútika opravila vzácne látky s výšivkami udalostí, na ktoré boli Malfoyovci vo svojom rode obzvlášť hrdí (výber „iba niektorých“ bol pre nich nesmierne zložitý a zdĺhavý) a nariadila, že pán Draco si pôjde ľahnúť.

„Nikam nejdem!“

„Pán Draco,“ pristúpil k nemu Dobby, „stačí, ak jej dovolíte uložiť vás do postele. Potom od nej budete mať pokoj,“ šepol mu.

„Pravda,“ blondiakovi sa zablyslo v šedých očiach. „Dobre, madam Slowturnerová, ako si prajete.“

„Odpustíte mi, že som vás v rachotiacej sedme porazila?“ kyslo sa naňho uškrnula, napodobňujúc vrúcny materinský úsmev, a odviedla ho do jeho izby. Keď sa tam konečne zotmelo a Draco začul syčanie zelených plameňov, svedčiace o tom, že vychovávateľka opäť využila hop-šup prášok, aby sa odmiestnila naspäť domov, spokojne vyskočil na nohy a zavolal škriatka.

Ten okamžite pribehol. „Áno, pán Draco?“

„Čo budeme robiť, Dobby?“

„Čo by ste chceli...?“

„Vezmeme si otcove metly a budeme lietať po dome!“ nadchol sa.

„Nie, nie,“ škriatok mu zovrel rukáv pyžama, keď sa popri ňom už-už rozbehol ku komore, „to nie je dobrý nápad.“

„Nie je?!“ nahneval sa Draco. „A to už prečo?!“

„No, pretože ešte neviete lietať a mohli by ste si ublížiť. Čo by váš otec povedal, keby ste mu dolámali jednu z metiel? Veru, nepotešil by sa, a ja by som...“

„Musel by si si žehličkou prejsť po prstoch, viem,“ zaceril sa blondiak a Dobby sa na okamih zhrozil, že mu aj tak prikáže, aby priniesol dve lietajúce metly. „Dobre, tak niečo vymysli ty!“

„Tak si zahrajme čarodejnícky šach...“

„Nudaaa!“ zatiahol a zazíval.

„Vidíte? Sám ste už unavený, tak prečo by ste si radšej neľahli a...?“

„Nie! Budem hore, až kým sa naši nevrátia!“

„Ako chcete, pán Draco, ale – prosím vás – nič nezničte.“

„Predveď mi čary, Dobby!“ mladý Malfoy sa usadil na peľasti postele a škriatkovi sa ako-tak uľavilo, že sa predsa len rozhodol zostať vo svojej izbe.

Postavil sa teda do prostriedka koberca a luskol prstami, z ktorých vzápätí vyleteli farebné iskričky a vznášali sa po miestnosti, osvetľujúc aj Dracovu nadšenú bledú tvár.

„Ešte, ešte!“ dožadoval sa, tlieskajúc. Dobby teda vykúzlil ďalšie svetielka, čo však čarodejníka čoskoro prestalo baviť. „Niečo iné!“

„Čo také...?“ zamýšľal sa Dobby a vzal do ľavice Dracov vankúš, opäť lusknúc prstami voľnej ruky – poduška sa zrazu premenila na troje veselých spevavých vtáčat, no len čo tie narazili na strop, znovu sa z nich stal mäkký podhlavník potiahnutý hodvábom.

„Ešte, ešte!“

Napokon Dobby využil toľko zo svojej fantázie ako ešte nikdy v živote: predviedol Dracovi zväčšovanie a zmenšovanie predmetov, zaplavil mu izbu kvetmi a tie potom levitovali, následne zmiznúc, spôsoboval menšie-väčšie explózie. Až do okamihu, keď si uvedomil, že všetky vybuchnuté predmety sú nadobro zničené a on im nedokáže vrátiť pôvodnú podobu... „Ó, nie...“ zalamentoval a zvesil uši. „Nie, nie...“ so smutne sklonenou hlavou odkráčal k stene a párkrát si ju o ňu udrel, sprevádzaný Dracovým začudovaným pohľadom.

„Všetko mi odpustia! Vieš, čo spravím? Nakreslím im obom náš rodinný erb. To ich obmäkčí,“ zaumienil si Draco a urobil, ako zamýšľal, no s druhou kresbou mu musel pomôcť Dobby, pretože už mu ovísala hlava a zatvárali sa mu oči. Napokon, tesne predtým, než si Draco definitívne ľahol do postele, škriatok ešte len tak, pre jeho radosť, začaroval erby tak, aby sa nádherne leskli sťa priestorové kresby.

„Pred svitaním prídem upratať, pán Draco,“ Dobby za sebou potichu zavrel dvere. Jeho jediná radosť v celej kúrii spočívala práve v tom chlapčenskom smiechu – v smiechu tohto malého chlapca, z ktorého vyrastie ktoviečo... Dobby dúfal, že aspoň niečím prispel a prispieva k Dracovej výchove, že možno i vďaka nemu z neho nebude až taký hrozný...

Radšej si namiesto takýchto myšlienok predsa len pre istotu prešiel žehličkou po prstoch.

[ » na začiatok « ]