Poviedka:
Pridaná: 8.11.2015, 11:05:46
Čítaná: 4926×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Gondoline Oliphantová (JKR), Alfred Kenway (OC)
Stručný dej: Jednorázové pokračovanie Dobrodružstiev Lin a Reda :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

(1740)

„Redík, už ideš?“ opýtala sa Lin hádam už piaty raz. Ani sa neobzrela, len podrobne rozpracúvala svoju najnovšiu kresbu trollov – včera večer sa im naskytol pohľad na to, ako si (neúspešne) zakladajú oheň kresaním kameňov. Alfred šiel uloviť čosi na večeru a ona zatiaľ čakala pri malej vatre, sústrediac sa na svoje kreslenie.

Šuchot v tráve, čo začula, v skutočnosti nespôsobil Red, ale Vrčiak, ktorý sa zadychčaný vrátil od neďalekého potoka, v ktorom sa bol osviežiť – nielen napiť, no aj si trochu zaplávať.

„Ah, to si ty,“ pousmiala sa, keď sa pes otriasol a ona na chrbte zacítila pár studených kvapiek vody. „Vrčiak, pozor! Nieže mi ošpliechaš moje dielo!“ Ticho zavrkotal a obtrel sa hlavou o jej nohu, načo ho poškriabala za uchom a on sa spokojne uvelebil na zemi. „Kde si nechal Reda, hm?“

Samozrejme, odpovede sa od neho nedočkala. V bruchu jej vyhrávali vyhladovaní škriatkovia a nevedela sa dočkať večere, no kým sa Red nevrátil, nemala čo jesť. S povzdychom teda pokračovala v kreslení, rozpamätávajúc sa na včerajší večer.

Vrčiaka zanechali strážiť tábor a potme sa vybrali pomedzi stromy hľadať trollov. V tejto oblasti sa vyskytovali skutočne hojne, často chodili v skupinách po dvoch-troch a nebolo zložité nájsť ich. Lin však trochu škrelo, že sa jej ešte nepodarilo zahliadnuť trollí manželský pár. Zaznamenávala si všetko, čo o trolloch zistila, každú drobnosť: čím sa živia, ako často jedia, koľko spia, ako medzi sebou komunikujú... Veľmi sa tešila, až to všetko spíše do Magizoológie lorda Withersa.

„Lin... ja neviem...“ ozval sa Red, zatiaľ čo im pod nohami šušťalo lístie.

„Čo nevieš, Redík?“

„Je tu akési ticho... Nemohli by sme sa radšej pre zmenu aspoň raz poriadne vyspať?“

„Nezačínaj s tým zas. Veď si spal celé popoludnie, pokým ja som varila polievku!“

„Ale tú jarabicu som zaobstaral predsa ja!“

„Redík, psst!“ otočila sa naňho ponad rameno zamračene. „Nieže mi odplašíš všetkých trollov.“

Vzdychol a viac nenamietal, no svoj prútik zvieral až kŕčovito pevne. Keby bolo na ňom, ostali by pokojne v Castle Combe, pracovali pre lorda Withersa priamo tam (Lin by mohla skúmať akékoľvek zvieratá; prečo teda práve trollovia...?!), možno si už i založili rodinu... ale nie, on si vzal tú najdobrodružnejšiu manželku, akú len mohol.

Lin začala pri pohľade na nakreslenú iskričku, ktorá vyskočila spomedzi dvoch kameňov, čo o seba náhlivo trel jeden z trollov, dumať, kam vlastne budú ďalej smerovať. Jej sa takéto putovanie vcelku páčilo – pol roka boli na cestách, počas leta a jesene, a potom, keď sa počasie zhoršilo a ochladilo, vrátili sa domov a opäť čakali na jar. Zároveň však vedela, že Red z toho nie je nadšený a že s ňou všade chodí iba preto, že by ju nepustil samu.

„Som tu,“ ozvalo sa jej spoza chrbta, až nadskočila.

„Ah, Redík, vyplašil si ma!“

„Škrie ťa svedomie?“ prižmúril oči.

V jeho ruke si všimla králika, od ktorého odvrátila zrak. Nepatrila síce k žiadnym krehotinkám, ale lov zvierat a aj ich následnú úpravu vždy ponechávala na manžela. Predsa len, zvieracia ríša jej bola až príliš blízka na to, aby dokázala na nejakého jej príslušníka vystreliť šíp alebo ho stiahnuť z kože či vykostiť.

„Prečo by malo?“ otočila sa späť ku kresbe. „Ohník som už založila, čakám iba na teba. Aj Vrčiačik sa vrátil skôr ako ty.“

„Tie tvoje zdrobneniny,“ pokrútil hlavou a usadil sa na opačnej strane vatry, aby nemusel králika „obrábať“ priamo pod jej očami.

„Čo máš proti nim?“ blysla po ňom pohľadom, keď vytiahol dýku a odrezal králikovi hlavu.

„Znie to detinsky, dobre to vieš.“

„No a čo! Mám ťa nebodaj volať Alfred? Alebo pán Kenway?“ nadvihla obočie mierne.

„Pán Kenway?“ krátko sa zasmial. „Jasné, presne to od teba požadujem.“

„A prečo nie? Mňa už by pri tebe neprekvapilo nič,“ mykla plecami a vzala si do ruky farebný – tmavozelený – uhlík, aby dokreslila prostredie, v ktorom trollov včera videli, čiže ihličnaté stromy.

„Zato ty ma vieš stále poriadne prekvapiť,“ utrúsil.

„A to je snáď zlé?“

„Prečo sa vôbec pýtaš, keď dobre vieš, že prekvapenia neznášam?“

„Neznášaš?“ zažmurkala. „Minule to bolo len... „nemám rád“.“

„Akoby bol medzitým rozdiel...“

„Pozri, Redík... ja som, aká som, a nezmením sa. To si mi tiež raz povedal. Musela som to prijať.“

„Kto vraví, že ja ťa neprijímam?“

„Nemusí to nik tvrdiť; sám sa tak občas správaš.“

„Ale nie...“ zavrtel hlavou a sústredil sa radšej na zajaca. „Prichystáš nejaký ražeň?“

„Tam,“ ukázala na dlhú palicu. „A asi si si nevšimol, že i zvyšok som už pripravila,“ pozrela na ďalšie dve palice, zapichnuté v zemi oproti sebe a zakrivené tak, aby sa na ne dala položiť tá najdlhšia, na ktorú zavesia (napichnú) králika.

„Teda, ty si šikovná.“

„Prečo to znie z tvojich úst tak ironicky?“

Red vzdychol. Tieto jej cudzie slová nemal rád, hoci už chápal význam väčšiny z nich. Sám ich však rozhodne nemienil používať. „Lebo si vzťahovačná.“

„Ja? Si si istý?“

„Som, veruže áno. A vôbec, kam budeme smerovať zajtra?“

„Vieš, že som o tom práve uvažovala?“

„Ozaj?“ so zvrašteným obočím na ňu pozrel ponad plamene.

„Pravdaže. Celý čas, čo si bol preč. Lebo si mi chýbal – musela som si teda zamestnať myseľ.“

„Chýbal, samozrejme,“ opäť sa zasmial. „Preto si ma tak vrelo privítala, čo?“

„Ty si ma hneď osočil, že mám nečisté svedomie,“ odvetila namrzene. „A ja sa tu na teba celý čas teším, a keď sa konečne vrátiš, si ku mne zlý.“

„Strašne zlý, áno...“ prekrútil očami. „Doniesol som ti večeru, tak čo keby si mi poďakovala?“

„Veľmi pekne ďakujem, mužíček môj, i za to, že mi tú večeru upečieš a naservíruješ. Hm?“ žmurkla naňho.

Alfred iba s povzdychom prekrútil očami, nič viac na to nepovedal a po chvíli napichol králika na dlhú palicu, zavesil ho do vzduchu nad oheň na dve oporné palice a nechal ho pomaly sa opekať. Dobre vedel, že to ešte nejaký čas potrvá, a pritom boli obaja veľmi hladní... a čím boli hladnejší, tým horšiu náladu obaja mali... aspoň Lin zatiaľ ostávala veselá.

Šero okolo nich sa premenilo na tmu a králik rozvoniaval čoraz lákavejšie, pričom Alfred sem-tam mlčky pozrel na svoju manželku a Lin pokračovala v kreslení, i keď si musela začať svietiť prútikom. „Prečo na mňa stále zízaš, Redík?“ opýtala sa potichu, keď obrázok konečne dopracovala k vlastnej spokojnosti a s poloúsmevom si ho prezerala.

„Zízam? Tss, tak to určite,“ odvrátil zrak ku králikovi a pootočil ho nad plameňmi.

Uškrnula sa, odložila svoj zápisník i farebné uhlíky a predklonila sa k ohňu a teda i k Redovi, oprúc si lakte o kolená a položiac si bradu na dlane. „Vari nie? Nemusíš sa za to hanbiť. Veď to je milé, že sa ti páčim.“

Alfred pokrútil hlavou. „Nepreháňaj.“

„A to je vari preháňanie?“ zasmiala sa. „Alebo mi tým chceš povedať, že sa ti nepáčim?“

„Ah, Lin, ty márnomyseľné dievčisko...“

„Ah, Red, ty uhundraný frfloš...“

Zagánil na ňu a potom uprel oči opäť na králika. „Večera je hotová.“

„Výborne!“ vyskočila na nohy a dotancovala až k nemu, usadiac sa mu na kolenách. Alfred ju prekvapene chytil okolo pása a len tak-tak udržal rovnováhu.

„To čo má znamenať?“

Zahľadela sa naňho, objímuc ho okolo krku. „Vieš, ja som len chcela...“ zmĺkla. Trochu sa mračil, no ona ho poznala, vedela, že sa na ňu nehnevá, že sa s ňou rád doťahuje. A predsa teraz váhala... na cestu sa vydali iba nedávno a ak mu povie, že by sa mali vrátiť, zas za naštve. A možno i naozaj. Aj právom. Napokon ho namiesto ďalších slov iba pobozkala, načo na ňu prekvapene zažmurkal.

„A to už za čo?“

„Za večeru,“ pokrčila plecami a zošuchla sa vedľa neho na peň stromu zvalený na zem. Onedlho už sa obaja kŕmili dochrumkava opečeným králičím mäsom, ktoré bolo nesmierne lahodné.

„Dobre, a rozmýšľala si teda, čo bude ďalej, hej?“ ozval sa Red s plnými ústami po pár minútach ticha, keď Vrčiak spozornel a neprestal sa dožadovať svojej vlastnej porcie chutného hlodavca.

„Ja? No, samozrejme, že som rozmýšľala.“

„A k čomu si dospela?“ spýtal sa, keďže sa akosi nemala k ďalším slovám.

„No... ešte uvidíme, hm?“

„Čo by sme mali uvidieť?“

Vzdychla. Ako to len povedať? Ako to povedať bez toho, aby to musela povedať? Nechcela sa hádať. Chcela, aby bol k nej dobrý. „A čo keby sme sa vrátili domov?“

Otvoril oči doširoka. „Prosím?! Nežiadal som si nezmyselné žarty, Lin, ale obyčajnú odpoveď.“

„Ja však nežartujem, Redík...“ sklopila pohľad. „Asi by sme mali.“

„Ako? Prečo? Čo sa zrazu...? Lin, veď som len odišiel uloviť večeru. Čo sa zatiaľ udialo v tej tvojej plavovlasej hlave?“

„V mojej hlave? Nič. Snažím sa povedať ti to od rána,“ pozrela naňho kratučko a až príliš neodvážne.

To ho dosť prekvapilo, keďže väčšinou vystupovala sebavedome, hoci takým tým milým a nie arogantným spôsobom. „Lin, čo je? Prečo sa chceš vrátiť?“

„Nepovedala by som celkom, že chcem...“

„Tak čo teda? Pre zmilovanie Božie, buď trochu jasnejšia.“

„Čo si taký nedočkavý?“

„Len tak povieš, aby sme šli späť? Nehnevaj sa, ale to je na mňa priveľa! Akoby si nevedela, aká je to odo mňa veľká obeta, že sme spolu takto na cestách a nie stále iba v Castle Combe. Myslíš, že mne by sa chcelo ťahať sa za trollmi cez polovicu sveta?“

„Dávaš mi dosť často dostatočne najavo, že určite nie...“ zamrmlala ticho.

„Tak potom...?!“

„Red, ale ja za to nemôžem. To nie je rozhodnutie z rozmaru.“

„Tak mi to konečne láskavo vysvetli, lebo ma asi porazí.“

Vyšiel z nej ďalší povzdych a zahľadela sa do plameňov. „Vieš čo, tak to urobme trošku inak, hm?“

„Inak? Ako inak?“ mračil sa. Ak bol toto nejaký hlúpy žart...

„Pôjdeme do najbližšej dediny a tam... nájdeme... liečiteľa.“

Pootvoril ústa. „Čo?“

„Počul si.“

„Lin...?“ chytil jej tvár do dlaní a otočil ju k sebe, aby naňho musela pozrieť. „Prečo potrebujeme nejakého liečiteľa? Si chorá? Je ti zle?“

„No, zle...“ zažmurkala, dívajúc sa kamsi na jeho hruď a nie do jeho očí, „dá sa to tak povedať.“

„Prečo si nič nepovedala skôr?! Ešte mi tu ochorieš!“

„Nie, ono... nejde úplne o chorobu. Asi.“

„Tak potom čo ti je? Lin, načo toľké okolkovanie? Veď už to konečne vysyp!“

„Keď ja sa ťa bojím.“

„Mňa?“ obočie mu vyletelo nahor.

„Si zlý,“ ohrnula spodnú peru. „Kričíš na mňa a si netrpezlivý a namrzený.“

Uškrnul sa. „Lin, vravíš to, akoby si ma nepoznala. Tak čo je, pre Merlina?“

Blysla po ňom krátkym pohľadom. Vždy ju dojalo, keď sa nejakým nenápadným, najčastejšie slovným spôsobom priznal k čarodejníckemu svetu. „Pôjdeme za tým liečiteľom a uvidíme, dobre? Viac sa nevypytuj,“ dodala s mierne červenými lícami a odtiahla sa. „Idem si už ľahnúť, som unavená,“ pomaly sa postavila a zamierila k stanu.

Red sa za ňou zadíval. Čo si zas to dievčisko vzalo do hlavy?! krútil hlavou sám pre seba; neznášal tieto tajnostkárske prejavy. No vypytovať sa jej istotne nebude, však ho to až tak strašne nezaujímalo. Keby bola chorá a on by mal dôvod znepokojovať sa, určite by sa správala ináč.

Lin sa snažila predstierať, že Redove podozrievavé a kontrolné pohľady nevidí. Kráčali lesom a ona sem-tam hodila Vrčiakovi palicu, aby mal za čím behať, a Alfred mlčal, hoci sa na ňu každú chvíľu pozrel. Dúfala, že čím skôr objavia nejakú civilizovanú, najlepšie čarodejnícku dedinu, alebo aspoň čarodejníckeho liečiteľa. Netušila, či by muklovský vedel zistiť to, čo potrebovala vedieť.

„Akú farbu máš najradšej?“ spýtala sa z ničoho nič.

„Čo?“ prekvapene nadvihol obočie. „Farbu?“

„Áno, farbu. Vieš, farby sú to, čo nás obklopuje – červená, ako ty, Redík, žltá, fialová, hnedá...“

„Lin, dobre viem, čo sú farby!“ prekrútil očami. „Ale prečo by som, pre zmilovanie Božie, mal mať nejakú obľúbenú?“

„No a nemáš? Ty, taký milovník prírody...“

„Mám rád prírodu, no čo to má spoločné s farbami?“

„To, že je ich plná?“ naznačila. „Veď sa len poobzeraj, koľko je tu okolo nás nádhery! Všetko je krásne zelené, všade kvitnú pestré kvietky... na oblohe žiari zlato, čo sa kúpe v modrom mori...“

„Hm, a nechcela by si písať básne?“

„Iba ak o tvojej úžasnej povahe a kráse,“ žmurkla naňho. „No tak, veď si jednu farbu vyber!“

Premeral si ju, podozrievavo prižmúriac oči. „Nie je to nejaký chyták, že? Neurazíš sa, ak poviem čosi iné, než by si chcela počuť?“

Zasmiala sa. „A čo si myslíš, že by som chcela počuť?“

„Čo ja viem? Žltá ako tvoje vlasy? Alebo farba tvojich očí?“

Mykla plecami. „Ak sa ti čosi páči viac...“

„Najkrajšia je predsa zelená. Farba trávy a korún stromov. Tá je všade a vždy... keď sedím na lúke, je tam taký pokoj.“

„Ah, vidíš! Ako krásne si to opísal. Jednoducho, ale pekne.“

„Hm... zrejme sa teraz musím spýtať ja na tvoju obľúbenú farbu, čo?“

„Si ty ale chápavý manžel!“ uškrnula sa naňho. „Jednoznačne modrá.“

„Modrá?“ dvihol zrak k oblohe. „Prečo?“

„Že prečo! Lebo je úžasná! Je to farba neba, farba vody. Morí! Má toľko odtieňov a každý je prekrásny – od svetlučkej, takmer belostnej modrej, cez sýtu modrú hore na oblohe či práve v mori, až po najtmavšie odtiene, ako je kráľovská či námornícka modrá. Každá modrá je prekrásna. A...“

„A?“ dostal zo seba neochotne, keď tajomne stíchla a evidentne očakávala, že prejaví záujem o to, čo mu chce povedať.

„A ešte aj bábätká majú vždy modré oči, a tie sú také úžasné...“

„Aha...“ pozrel na ňu opäť s nadvihnutým obočím. „Vy ženy a bábätká...“

„My ženy a bábätká?“ zopakovala zarazene. „Čo tým chceš povedať?“

„Že podľa mňa sú všetky rovnaké – holohlavé, ukričané, hlučné... no dobre, možno sú sladké, keď spia...“

„Tss, Red,“ pokrútila hlavou, „ty nemáš rád deti?“

„Čoby som... čo? Nemať rád deti? To si kde vzala? Vravím len svoj názor.“

„Deti sú predsa úžasné. Také nádherné, čisté bytosti, ktoré potrebujú a rozdávajú iba lásku...“

„Uhm... až kým ťa nezačnú budiť desať ráz za noc alebo neprestanú poslúchať.“

„Hovoríš to, akoby si vychoval tucet detí! Neposlušných detí!“

„A nestačí, že mám po boku teba?“ pohladil ju po chrbte a jemne pošteklil, až nadskočila.

„Ja nie som žiadne dieťa. Mám už dvadsať,“ povedala hrdo.

„Rokov môžeš mať, koľko chceš, ale to ešte neznamená, že sa aj správaš ako dospelá!“

„A nesprávam? Prečo si zas ku mne taký zlý, Redík? Stále ma kritizuješ. Nie som ti dosť dobrá?“

Objal ju okolo pása a pritisol k sebe, vtisnúc jej bozk do vlasov. „Mne? Pravdaže si.“

„Až príliš...“ vystrela sa, opierajúc sa oňho spokojne.

„No... zas by som nezveličoval...“

Rozosmiala sa a pokrútila hlavou. „Aha, osada,“ ukázala pred seba.

Objaviť čarodejnícke obydlie v muklovskej dedine skutočne nebolo náročné – Lin akoby na to mala nos, hoci jednoposchodová chyža na prvý pohľad nejavila známky čarodejníckej výstrednosti. Avšak postavička kentaura, ktorá sa nachádzala na streche namiesto príznačného kohúta smerujúceho na sever, všetko prezradila, a tak onedlho odhodlane klopala.

Otvoril im hnedovlasý muž s kozou briadkou a podozrievavo si ich premeral. Nič nepovedal, nič sa nespýtal a prv, než Lin stihla čosi vyriecť, vytiahol z vrecka akýsi oválny predmet, ktorý dvihol do výšky ich tvárí, a chvíľu sa doň díval. „V poriadku,“ zamrmlal si sám pre seba. „Kto ste?“

Red si ho nechápavo prezeral, zdalo sa mu, že natrafili na ďalšieho blázna, avšak Lin ho predbehla a evidentne sa rozhodla byť milá: „Dobrý deň! Ja som Lin a toto je Red, môj manžel. Potrebovali by sme liečiteľa, nepoznáte tu nejakého?“

„Liečiteľa? Iste, starý Ernie tamto v dome na kopčeku,“ ukázal doprava.

„Aha...“ obzrela sa. „A on... vyzná sa aj v bylinkách a tak? Napríklad... pozná... mandragoru...?“ spýtala sa s významným pohľadom.

„Ah...“ čarodejník spozornel. „To veru nie. Ale ja trochu áno, čo potrebujete?“

Spokojne sa usmiala. „Tiež sme čarodejníci, takže by sme len neradi miatli muklovských felčiarov.“

„Nuž, poďte teda dnu. Edgar Stroulger je moje meno.“

„Smiem sa spýtať,“ Lin vkročila dovnútra ako prvá, zatiaľ čo Red uviazal Vrčiaka vonku a až potom vošiel za ňou, „čo ste to vytiahli z vrecka?“

„Oh, to je môj... vynález. Snažím sa vylepšiť ho, kým ho pošlem na patentový úrad.“

„Vy ste vynálezca?“ spozornela.

„Snažím sa,“ mykol plecami so skromným výrazom. „Snažím sa vytvoriť vreckový špiónoskop na detekovanie nepriateľov a nekalé činy.“

„To znie úžasne!“ oči jej zažiarili.

„Ďakujem,“ pousmial sa. „Tak, čo potrebujete?“ opýtal sa, vovedúc ich do veľkej miestnosti so sedačkou a kopou ďalších iných vynálezov na troch stoloch. Bol tam poriadny neporiadok a na menšom stolíku pri sedačke stálo niekoľko čajníkov a zrejme už použitých šálok. „Ospravedlňujem sa za tento binec, ale...“ nič viac nedodal.

„To nič. Viete, ja by som...“ váhavo pozrela na Reda. Možno urobila hlúposť, že mu zatiaľ nič nepovedala, avšak akosi neprišla správna chvíľa. Ako s takým čímsi naňho vyrukovať, keď sa príšerne bála jeho reakcie? „Vy síce nie ste liečiteľ, ale... no, vlastne... ono, zišlo mi na um, ako by sa to dalo zistiť, ale zrejme je nutné, aby to spravil ktosi iný než ja, a...“

„O čo ide, prosím?“ ukázal na sedačku, načo sa Red usadil a stiahol so sebou aj Lin.

„Tak už vrav.“

„Vedeli by ste zistiť, koľko ľudských bytostí sa nachádza v tejto miestnosti?“ Lin si zahryzla do pery.

Edgar sa poobzeral. „Predsa my traja.“

„No... možno štyria,“ povedala neodvážne a stisla Redovi dlaň.

„Čo? Lin, nebodaj máš vidiny?“

„Nie,“ zažmurkala. „Mohli by ste... použiť kúzlo Homenum Revelio?“

„Ja... iste, mohol by som...“ Stroulger vyzeral značne zmätene. „Ale prečo...?“

„Ak nie ste liečiteľ, asi to neviete zistiť inak. A Redík by to určite od nervozity doplietol.“

„Od akej nervozity? Ja nie som nervózny.“

„Ale mal by si byť! Alebo ti to stále nedochádza?“

„Veru nie, Lin,“ priznal, zavrtiac hlavou.

„No, ja som možno... Ah, môžete to kúzlo konečne použiť?!“ obrátila sa na vynálezcu, ktorý vytiahol prútik, zakašlal a s príslušným pohybom povedal:

„Homenum Revelio!“ Kúzlo nespôsobovalo žiadne zvláštne svetlo, ale rozžiarili sa samotné objekty, na ktoré bolo nasmerované: Linina, Edgarova i Redova hruď, konkrétne na mieste, kde sa nachádza srdce. Vyzeralo to, akoby im z hrudí vychádzala zvláštna magická žiara, nad ktorou Red udivene nadvihol obočie, otočiac sa na Lin.

„To...?“ očami udivene skĺzol nižšie, k jej bruchu, ktoré žiarilo rovnako. „To čo je?!“ ukázal na ňu vydesene.

Lin tam tiež zbehla pohľadom a prekvapene sa pousmiala. „Redík...“ stisla mu dlaň, pričom žiara sa pomaly vytrácala.

„Ah...“ Edgar pochopil a usmial sa na ňu. „Gratulujem vám.“

„Ďakujem,“ zasmiala sa.

„Čo? Aké gratulácie?“ nechápavo skákal zrakom z jedného na druhého Red a napokon sa znovu zadíval na Linino brucho.

„To bolo bábätko, Red,“ vysvetlila mu.

„Bá...“ viac z neho nevyšlo, iba čo jej kŕčovito zvieral pravicu.

„Áno, presne tak. Budeme mať bábätko. Dieťatko. Budeš otec. Už chápeš? O niekoľko mesiacov už budeme ozajstná rodina. Rodičia. Rozumieš?“

Nehybne na ňu civel, raz do jej očí, raz na jej brucho. Potom k nemu mimovoľne natiahol voľnú ruku a priložil ju naň, akoby si to mohol overiť vlastnou skúsenosťou. „Lin...“ vydýchol uveličene.

„Tešíš sa?“ spýtala sa šeptom v akomsi príjemnom napätí.

„Teším...?“ zopakoval neprítomne. „Bábätko... ty... ako dlho... ako dlho to už... ako dlho si si to...?“

„No, bolo mi... bývalo mi zle posledné tri týždne, tak som si vravela...“

„Tri?! Tri týždne?! Počkať, ty sa naháňaš za trollmi, pričom v tebe rastie moje dieťa?!“ zvraštil obočie. Nie nahnevane, skôr znepokojene.

„Redík!“ narovnala sa. „Nemôžeš byť na mňa zlý, keď tu mám bábätko,“ pohladila si zatiaľ úplne ploché brucho.

Prižmúril oči. „Ty... ty sa naň nebudeš vyhovárať.“

„Ja budem, čo chcem! Tak čo, súhlasíš s tým návratom domov?“

„Pre Merlina, Lin! Samozrejme, že sa okamžite vraciame. A tým myslím okamžite! Premiestnime sa.“

„Ah, čože?“

„Nemysli si, že ťa budem vláčiť po lesoch a lúkach, vyhýbať sa medveďom a neviem akým ďalším nebezpečným tvorom! To určite. Budeš pekne v bezpečí, doma, u nás.“

Zvesila plecia a s nevinným výrazom sa naňho zadívala. „A budeš sa o mňa starať?“

S povzdychom prisvedčil. „Budem. Nedávaš mi na výber.“

Od úľavy sa rozosmiala a pritúlila sa k nemu, nedbajúc na prítomnosť Edgara Stroulgera. „Ľúbim ťa, Redík môj,“ zašepkala mu do ucha, „a toto bude naše najväčšie a najúžasnejšie dobrodružstvo.“

Keď sa trošku odtiahla, pozrel jej do očí a pousmial sa. Aký sa jej teraz videl pekný... priam krásny. Šťastný. „Tak poďme. Nech si doma, v teple, v posteli.“

„Ah, ale veď nemusím stále ležať!“

„A pôjdeme za ozajstným liečiteľom, aby bolo isté, že je všetko tak, ako má byť.“

„Dobre, Redík,“ prisvedčila, keď ju vytiahol na nohy, „ako povieš. Všetko bude tak, ako povieš.“

„Hmm, aká si krotká...“

„To lebo som šťastná! Lebo si mi spravil takúúú veľkú radosť! Dovidenia, pán Stroulger!“ zamávala vynálezcovi skôr, ako ju Red takmer vyniesol von. Schytil Vrčiakovu vôdzku, odmotal ju od kľučky vstupných dverí a opäť Lin objal. „Tak, na tri... raz, dva, tri!“ zavelila, načo sa obaja sústredili na Castle Combe a o chvíľu sa tam ocitli.

„Budú prekvapení, že sme sa tak rýchlo vrátili...“ podotkol, zamieriac k ich domčeku, čo im ešte pred pár rokmi darovali jeho rodičia.

„A vieš, ak to bude dievčatko, mám už aj meno.“

„Aké?“

„Blue.“

„Hmm... dobre,“ súhlasil na jej počudovanie. „A chlapec?“

„Noo... Green?“ zazubila sa.

„Merlinov prútik, to určite!“

„Tak bude Redík po ockovi.“

„To sa mi páči viac,“ prikývol a Lin sa šťastne rozosmiala. Privítali ich aj pestrofarebné motýle, ktoré sa okolo nich zhromaždili a začali okolo nich poletovať v akejsi zvláštnej, elegantnej, usporiadano-neusporiadanej choreografii.

[ » na začiatok « ]