Kapitola:
Pridaná: 7.11.2015, 11:07:39
Čítaná: 5142×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Gondoline Oliphantová (JKR), Alfred Kenway (OC)
Stručný dej: Historická HP fan-fiction. Príbeh Gondoline Oliphantovej, „krotiteľky trollov“, z čarodejníckych kartičiek. Ľahšie, miestami snáď i veselé čítanie na nudné chvíle :D Poviedka napísaná ešte v r. 2013 O:)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Rokfort 2 » Castle Combe 3 » Lord Stoddard Withers 4 » Obojstranne výhodný obchod 5 » Nebezpečná misia 6 » Strieborný šterling 7 » Ebenový luk 8 » Čarovné zvery 9 » Flockyho laboratórium 10 » Ruvačka 11 » Divá hus 12 » Auguruj, džarvej a klabert 13 » Muklovský svet 14 » Blackpool 15 » Vlčí mak: Vikingovia 16 » Vlčí mak: Kapitán 17 » Redova záhada 18 » Honoriina záhrada 19 » Čáry-máry 20 » Duel 21 » Taje mágie 22 » Expecto Patronum! 23 » Stoddardov príbeh 24 » Za trollmi 25 » Od trollov

„Skúsme sa s nimi najprv... pozhovárať! Red, skús to ty,“ mierne ho posotila vpred, ale on sa na ňu s hrôzou obzrel a pobehol späť.

„Blázniš?!“

„No tak, ja musím všetko sledovať a prípadne si aj robiť poznámky, nech nič nezabudnem... Toto je veľká chvíľa!“

„Nežartuj; ide nám o život!“

Jeden z trollov vykonal pár skokov a zem pod nimi sa otriasala; našťastie, bakuľa mu vypadla z ruky a udivene sa obzeral dopredu, dozadu, nad seba i okolo seba, aby ju našiel.

„Vlastnosť prvá: nevyspytateľnosť! Druhá: nepozornosť a...“

„Zadubenosť?!“ zdôraznil Red. „Tak aké kúzlo, Lin?!“

„Spomalíme ich, dobre? Arresto Momentum!“ zvolala odhodlane a on sa k nej pridal, až sa prekrikovali. „Mier aj na tých ďalších!“

Zvrtol teda svoj prútik smerom k ostatným dvom, ktorí sa tiež pomaly približovali. „Asi by nebolo zrovna ťažké prekabátiť ich,“ odhadoval.

„Tak to skús, nech sa páči!“ provokovala ho pochybovačne.

„Zvládneš udržať na sebe ich pozornosť?“

Zaškrípala zubami a opakovala zaklínadlo, pozrúc naňho. „Pokúsim sa. Bež!“

Red teda šprintoval pomedzi trollove nohy, hrubé ako kmene stromov (kvôli tomu neznesiteľnému zápachu radšej na chvíľu prestal dýchať) a skočil pred ostatných dvoch. „Hej!“ zvolal na nich. „Hej!“ mával rukami, keďže si ho vôbec nevšímali.

„Očividne spolu nekomunikujú rečou,“ usúdila Lin a zrejme považovala túto chvíľu za vhodnú, aby o tom informovala aj Reda.

„SKVELÉ!“ skríkol jej naspäť. Keďže trollovia si ho stále nevšimli a zaujatí vlastnou spomalenosťou sa snažili pokračovať v chôdzi a napredovať, Red prebehol až za nich. Zastal, zvrtol sa a hľadel na ich chrbty, škriabuc sa po brade. „Čo za kúzlo... čo za kúzlo...?“ dumal, až kým neprišiel na dačo z útočných, ktoré ho Lin naučila. „Stupefy!“ Omračovacie zaklínadlo očividne na takéto veľké tvory nefungovalo.

Zrazu sa tmavofialový troll nesmierne rozčúlil, pretože boj so spomaľovacím kúzlom ho zrejme prestal baviť. Hlasno zreval, až sa to rozľahlo celým okolím jazera Loch Ness, a poskočil na mieste, takže sa zatriasla zem a Red spadol. Lin tiež zavrávorala, no Vrčiak ju postrčil do krížov, vďaka čomu udržala rovnováhu, pomaly ustupujúc pred sopľovozeleným trollom, ktorý sa predsa len postupne približoval, aj keď iba po troške.

„ŽIJEŠ?!“ dožadoval sa Red odpovede. „NEDOKÁŽEM ICH OMRÁČIŤ! ČO MYSLÍŠ, ŽE NA NICH BUDE FUNGOVAŤ?“

„NETUŠÍM! MYSLÍŠ, ŽE VEDIA PLÁVAŤ?“

„NA TO VYZERAJÚ PRÍLIŠ...“

„NEFOREMNE?“ dodala a krátko sa zasmiala. „Dobre, tak poď za mnou, ty opacha!“ vyzvala trolla a vbehla na ľadovú plochu.

„ZBLÁZNILA SI SA?!“ skríkol Red, ibaže už viac nemal čas venovať sa Lin a jej prípadnému zachraňovaniu, pretože tmavofialový troll ho poklepal po ramene, skláňajúc sa k nemu. „Ou... zdravím,“ neisto sa usmial a v panike skočil trollovi na chodidlo. Ten skríkol od bolesti a odkopol Reda kamsi ďaleko; netušil, kam dopadne, ale obával sa tvrdého nárazu.

„Skvelé, to som si pomohla!“ zhodnotila Lin, keď sa ľadová plocha pod trollovou váhou prepadla, a vzápätí aj ona zmizla pod hladinou mrazivej vody. Kopala nohami dohora, až zalapala po dychu a zachytila sa kryhy. „REDÍK, MÁME TU MENŠÍ PROBLÉMIK...!“

„Posna-AAAU!“ Aj jemu čosi vyrazilo dych, no nie vynútený pobyt pod vodou – narazil totiž na kmeň blízkeho stromu a zviezol sa popri ňom na zem. „Dofrasa...“

„REDÍK!“

„ÁNO, SNAŽÍM SA!“ uistil ju a rozhliadol sa, aby zistil, kde vôbec je; namiesto snehových vločiek však vôkol neho poletovali hviezdičky, aspoň tak sa mu sprvu videlo.

„PRIVOLAJ SI MÔJ PRÚTIK A ZNEŠKODNI ICH S POMOCOU OBOCH!“ navrhla mu.

„Accio, prút!“ prikázal a do nastavenej ľavice mu priletel kus ebenového drievka. „Stupefy!“ pokúšal sa opakovane omráčiť zvyšných dvoch trollov, ktorí neboli natoľko hlúpi, aby za Lin vliezli do jazera. Tretí, ten sopľovozelený s bakuľou, sa medzičasom stratil pod hladinou, ale asi iba čarodejnica v sebe našla preňho štipku ľútosti. „Stupefy!“

Ako prvý podľahol, napodiv, ozbrojený troll, ktorý pôsobil o čosi mocnejšie než ten druhý.

„TEN FIALOVÝ MÁ ROHY!“ zvolal prekvapene, keď sa k nemu netvor blížil. Red sa čo najrýchlejšie vyšplhal do koruny stromu, ale dlaň sa mu šmýkala na konároch pokrytých inovaťou, pričom v druhej napäto zvieral dva prútiky. Snažil sa dostať čo najvyššie, aby mohol trolla zasiahnuť na najzraniteľnejšie miesto, no vlastne nemal ani potuchy, čo je trollie najzraniteľnejšie miesto a či vôbec trollovia niečo také majú. „Len kvôli Lin ťa nezabijem, ty ohava! Stupefy! Stupefy! Stupefy!“

K fialovému trollovi vylietali z oboch prútikov prúdy červeného svetla a iskier, no žiadne nedosiahli tak ďaleko, hoci Red obomi švihal ako o život.

„Dofrasa... BLÍŽI SA TO... KU MNE! LIN!!!“

„NO, NEVOLAJ MA, KEĎ JA TU ČAKÁM, AŽ MA ZACHRÁNIŠ!“ nepríjemne odsekla a sťažka sa nadýchla. „Ach, prečo som sa len vzdala prútika...“ zalamentovala.

„Stupefy! Stupefy! Dofrasa, toto nefunguje... Baubillious!“ skúsil jedno z kúzel, ktoré sa mu ťažko vyslovovali. Zvláštne, že práve také dačo mu zišlo na um v takejto situácii, keď nedokázal jasne uvažovať. Z prútikov vyšľahlo jasnobiele svetlo, preťalo snehové vločky a vrazilo trollovi do hrude, načo sa zatackal, udivene zažmurkal a zaškaredil sa, vydávajúc výhražné zvuky. „Bombarda! Eh, čo to... ako bolo to...? Bombarda MAXIMA!“ zvolal hromovým hlasom, načo sa troll s ohromným dunením zrútil na zem. „JE PO ŇOM?!“

„MYSLÍŠ SI, ŽE TAM DOVIDÍM?! POĎ UŽ PO MŇA!“

„Ako povieš,“ zahundral a zoskočil zo stromu, bolestivo dopadnúc na tvrdú zem. Dokonca aj v dlani mu čosi zaprašťalo; zrejme si zlomil dajaké drobné kostičky. Nemyslel na to a rozbehol sa k brehu jazera. „Carpe Retractum!“ vyčaril lano, ktorým Lin vytiahol z vody a pritiahol až k sebe. „Ou... chudák môj prút...“ pozrel na kúsok drievka – v skutočnosti sa rozlomil Redov provizórny prútik a nie jeho kosti. „Čo teraz?“

„Teraz – alebo skôr o chvíľu – sa vyberieme k Ollivanderovcom a kúpime ti ozajstný prútik, ktorý sa len tak ľahko nezlomí,“ žmurkla naňho, Red neveriacky pokrútil hlavou a s výdychom úľavy ju k sebe pritiahol v pevnom objatí. Triasla sa od zimy, takže vlastný prútik namierila na seba a drkotajúc zubami opakovane šepkala zahrievacie kúzla: „Flagration! Aer calidus! Flagration! Aer calidus!“ Ich objatie prerušil až žiarlivý Vrčiak, ktorý sa vplietol medzi nich, takže sa od seba so smiechom oddelili.

„Poďme domov, prosím.“

„Tak rýchlo ťa to s trollmi prestalo baviť?“ zazubila sa.

„Teraz ma chvíľočku neprovokuj, miláčik,“ požiadal, „a poďme domov.“

Dojato naňho pozrela. „Vraj miláčik,“ pobozkala ho na líce.

„Dofrasa, Lin, sú Vianoce! A tie budeme oslavovať doma. Za trollmi sa môžeme vrátiť aj na jar; nepredpokladám, že sa odtiaľto odsťahujú.“

„Takže sa vrátime? A budeme ich študovať?“ nadšene ho poťahovala za rukáv. „Sľubuješ?“

Iskričkám v jej hnedozelených očiach by neodolala ani kamenná socha. „Sľubujem,“ vzdychol bezradne, „pretože ty by si sa sem vybrala tak či tak. Ako tvoj muž nemám na výber.“

„Žiaľ?“

„No, chvála Bohu asi nepoviem, ale... dobre, bola to celkom zábava. Aj keď, takmer sme zomreli.“

„Na dačo sa predsa umrieť musí, nie?“ žmurkla naňho zas, pevne zovrela jeho ruku, dotkla sa Vrčiakovho chrbta a odmiestnila všetkých troch naspäť pred Withersovo sídlo.

(na jar 1738)

„Pripravená na odchod?“

„Iba ak mi sľúbiš, že na moje narodeniny sa bez ohľadu na to, kde sa budeme nachádzať, vyberieme do Rokvillu. Tak sme sa s kamarátkami dohodli a ja to musím dodržať. Pre Merlina, čo všetko som ja zažila za ten čas, čo sme sa nevideli! Budem im to rozprávať celé hodiny...“

„Ak tam robia ďatelinové pivo, pôjdem,“ zatváril sa ľahostajne.

„Rýchlo si si privykol na náš svet, len čo je pravda,“ udrela ho do ramena mierne, kým on jej cez plecia prehodil tmavozelený plášť a vpredu ho zopol brošňou v tvare lipového listu. „A vieš, čo bude najlepšie? Keď sa vyberieme do Rokfortu na oficiálnu stretávku Chrabromilčanov z nášho ročníka! Počas leta si tam bývalí študenti zvyknú dávať zrazy, ak im to riaditeľ povolí, takže verím, že to vyjde. Možno naživo uvidíš metlobalový zápas! No nebolo by to skvelé?“

„Hlavne, aby sme dovtedy vôbec prežili v zdraví...“

„Hádam sa putovania za trollmi nebojíš.“

„Putovania nie. Prežívať v ich blízkosti, potajme ich sledovať... no, to už je iná záležitosť.“

„Môj Redík! Nikdy by som si nebola pomyslela, že pri tomto úžasnom dobrodružstve mi budeš robiť spoločnosť práve ty. Na druhej strane, kto iný by sa na to hodil po mojom boku lepšie než ty?“

„Ďakujem za toľké uznanie,“ náznakom sa uklonil a vyviedol ju von z domu, ktorý „zdedili“ po Redových rodičoch – čiže Georgie a Valerie im ho takpovediac nanútili, aby nemuseli sviatky a zimu stráviť pod jednou strechou so všetkými ostatnými sluhami, ale aby mali novomanželské súkromie.

„Vrčiak, k nohe!“ povolala si Lin svojho najbližšieho pomocníka. Čuduj sa svete, špringeršpaniel niesol na chrbte tulec plný bŕk a pergamenových zvitkov, ktorý od neho čarodejnica so smiechom prebrala, zavesiac ho na vlastný chrbát.

„Samson!“ zvolal zas Red a počkal, až k nim elegantne pricvála jeden z Withersových nádherných okrídlených koní.

„Si si istý, že ho vieš ovládať?“

„Jazdím na ňom už roky.“

„Predpokladám však, že lietať si sa naučil len... veľmi nedávno.“

„Neveríš mi?“

„Skôr zvažujem, či ten košík pre Vrčiaka je dosť... bezpečný...“ zamyslela sa, hľadiac na prútený kôš, pripevnený k Samsonovým zadným nohám.

„Určite áno, veď sme to už odskúšali.“

„Každopádne, je to nevídaný mechanizmus – aj vo svete čarodejníkov,“ uškrnula sa a sledovala, ako Red na Samsona vysadol, vzápätí sa k nemu pridajúc, len čo Vrčiaka uložila a pre istotu kúzlom uspala, aby sa nevyplašil a nespôsobil im počas letu ťažkosti.

„Môžeme?“ Red sa chopil oprát.

„Hor' sa za dobrodružstvami!“ zvolala Lin, načo sa okrídlený kôň s celým svojím nákladom vzniesol do vzduchu.

„Vezmi nás za trollmi, Samson!“ prikázal mu Red.

„Za trollmi! JUCHÚÚÚ!“ Linin výkrik sa spolu s davom pestrofarebných motýľov, čo sa prišli rozlúčiť so svojou obľúbenkyňou, niesol celým Castle Combom – a možno aj ďalej.

(záverečné slovko)

Gondoline Oliphantová-Kenwayová počas svojej kariéry napísala viacero príručiek o trolloch, no to až po tom, čo do rozsiahlej encyklopédie Magizoológia – čarovné tvory prispela základným rozdelením týchto tvorov na horských, lesných a riečnych. Pri prvom strete s nimi mali do činenia s dvomi exemplármi lesného a jedným exemplárom riečneho trolla. Pri neskoršom štúdiu starodávnych materiálov taktiež prišla na to, že už koncom sedemnásteho storočia Almerick Sawbridge z čarodejníckych kartičiek porazil najväčšieho riečneho trolla všetkých čias pri rieke Wye, no medzi obyčajnými ľuďmi sa táto udalosť zachovala len vo forme ústnej tradície ako rozprávka na strašenie detí. Neskôr ju magizoológovia používali ako doklad nedokázanej existencie trollov.

Štúdie, ktorých autorkou sa Lin stala, zožali nesmierny úspech a donútili dokonca aj Alfreda Kenwaya, aby sa naučil čítať, nech môže poriadne oceniť talent svojej manželky. Na jeho naliehanie sa napokon čarodejnica prihlásila na Univerzitu Fredericka Jasnozrivého, kam ju bez váhania prijali. Vďaka tomu sa stala uznávanou magizoologičkou, ktorá mala zásluhy nielen na osvete ohľadom trollov, ale osobne sa podieľala aj na viacerých výskumných expedíciách, pričom tie prvé aj viedla.

Celý život sa nezabudla venovať štúdiu života a zvykov trollov, no okrem toho sa stala aj mamou a neskôr najobľúbenejšou babičkou všetkých svojich vnúčat, pretože im vždy farbisto (a za výdatnej Redovej pomoci) opisovala svoje dobrodružstvá. Zahynula na konci osemnásteho storočia, keď ju v Cotswolds, kým vytvárala ďalší z nákresov trollov, čo obývali neďaleké lesy, zasiahol trollí kyj. V Rokfortskom hrade neskôr postavili bustu na jej počesť, ktorá bola zároveň aj tajným čarovným prechodom zo štvrtého poschodia na druhé.

*** THE END ***

Je to síce koniec poviedky, avšak pri opätovnom čítaní som dostala chuť opäť sa k týmto postavám vrátiť, takže mám pripravené ešte jedno malé prekvapenie O:)

[ » na začiatok « ]