Fan Fiction

Poviedka:
Pridaná: 4.10.2015, 16:09:18
Čítaná: 4174×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Typ: Iná fan fiction - Dylan O'Brien
Postavy: Dylan O'Brien
Stručný dej: Tak, ako ku mne pri jednorázovke "I Used To Be a Baker..." jedného jesenného večera prišlo jesenné dievča s jej príbehom, ktorý zahrňal Harryho, tak ku sme jednej noci prišlo nočné dievča spolu s Dylanom. Rovnako ako predtým, aj tento príbeh pochopia tiež nezainteresovaní - teda tí, čo Dylana nepoznajú. Opäť som si neni istá ako som k tomu prišla, ale podobne ako predtým som rada, že sa tak stalo.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Zvodná duša nočného života sa jej obtierala okolo tela, zvádzala ju podľahnúť všetkým hriechom, ku ktorým by ju v tej neskorej nočnej hodine mohla zaviesť. No ona v odpovedi len natiahla ruku do priestoru, prstami jemne hladiac nehmotný vzduch, priateľsky tej pokušiteľke dávajúc najavo, že ani túto noc nepodľahne a zostane na svojom mieste tichého pozorovateľa. Keď zavial nežný vánok aby ju od nej zobral zase preč, vyprevadila ju šedými očami v ktorých sa odrážal dotyk úsmevu.

„Možno nabudúce," zašepkala jej na rozlúčku, sledujúc jej cestu naspäť dolu k ľudom na uliciach, kde bude mať väčší úspech.

K ľudom, ktorý od nej boli vzdialení výškou dvesto metrov čistého pádu - stačil jeden zlý pohyb.

Stála na vrchole mrakodrapu, ktorý bol jej domovom. Stála tu rovnako, ako tu stávala každú noc, odkedy sa presťahovala do najvyššieho bytu a uvedomila si, že jej nestačí pozerať na tú výšku pri sede v okne. Chcela ju cítiť všade okolo seba, preto netrvalo dlho, kým začali jej nočné návštevy rovnej strechy budovy. Ani tam sa neuspokojila s tým, aby stála za nizučkým múrikom, ktorý ohraničoval jeho okraje, dávajúc najavo, že za ním už nasleduje len prázdnota.

Vrch múrika bol stavaný presne na jej chodidlá - pätu mala na jeho začiatku z vnútornej strany a vrch palca na jeho vonkajšom okraji. To zistila hneď v prvú noc, keď sa naň postavila, pretože chcela byť čo najbližšie k temnej oblohe a zároveň tiež závratnému pohľadu na svet pod ňou dole. Jeden neprávny pohyb, pár sekúnd straty rovnováhy alebo silnejšie zafúkanie vetra... a ona by okúsila slobodný let, končiaci až na chodníku, po ktorom by sa rozprsklo to, čo sa kedysi nazývalo jej telom.

Toľko k nočnej morbídnosti, usmiala sa pri pohľade na osvetlené ulice pod ňou, pri ktorom jej tá myšlienka vždy prebehla mysľou.

Nebola samovrah ani nemala chuť zomrieť. Nechcela zomrieť. Len patrila medzi tých ľudí, ktorý milujú život tak veľmi, že ho pokúšajú každým svojím činom, aby sa uistili, že im lásku ešte stále opätováva natoľko, aby ich uchránil pred smrťou. Ju zatiaľ nesklamal, preto verila jeho neviditeľným rukám, ktoré držali jej útly pás s prísľubom, že ju ani tentoraz nenechajú spadnúť. Dlžil jej to, obaja to vedeli. Sám ju často počas jeho priebehu zrazil k zemi alebo nechal spadnúť až na jej hlboké dno. Bolo načase, aby jej to vynahradil tým, že uchráni jej telo pred fyzickým pádom, keď nezabránil tým duševným. Dlžil jej to, pretože aj napriek tomu všetkému ho stále milovala - vždy život milovala, nezáležalo na tom ako dlho a ako veľmi s ňou v minulosti hrával nepekné hry. Už to bolo za nimi.

Rozprestrela ruky akoby chcela vzlietnuť a zavrela oči, vychutnávajúc si najväčšiu slobodu, akú poznala... slobodu života na hrane smrti.

Vzduch sa s nedobrovoľným hlukom rozrážal o jeho prilbu, keď si na motorke razil cestu nočnými ulicami. New York v noci nespal, práve naopak, ožíval, bez ohľadu na to, aký bol deň. Jediný rozdiel bol v tom, že nekonečné množstvo ľudí v sakách, náhliacich sa do svojej práce, nahradili turisti, ktorý do žiadnej vstávať nemuseli, mladý ľudia, ktorým na vstávaní do nej nezáležalo, bezdomovci, ktorý nemali vstávať do akej a osamelé duše, vychádzajúce medzi tie ostatné len v noci, ktoré často žiadnu nemali. Nočné ulice vylákali na svetlo pouličných lámp tých ľudí, ktorých mal najradšej - tých skutočných, ktorý sa nenechali zviazať falošnými povinnosťami života.

Nočné mesto aj s jeho obyvateľmi sa stalo len šmuhou, plynúcou okolo neho. Vedel, že to isté je on pre nich a práve tak to chcel. Miloval rýchlosť, miloval ju viac než čokoľvek iné. Nedokázal si predstaviť noc bez toho, aby sa nepreviezol na čiernom sedadle svojej dvojkolesovej krásky. Nebolo to tak dávno, čo ho dobehol život aj tvrdá realita, pevne ho uzamkli vo svojom zovretí a mlátili ako náhodnú obeť, na ktorej si zase raz chceli vybiť svoju nespravodlivosť. Nezáležalo na tom, ako veľmi sa pokúšal utiecť, nemohol. Nemohol, až pokým sa nedostal k svojej motorke, na ktorej smrteľnou rýchlosťou unikal pred všetkým, aj pred nimi, každú jednu noc... aspoň na chvíľu.

Pred mrakodrapom v ktorom býval sa ocitol skôr, než by si prial. Zaparkoval na vyhradenom mieste, s ťažkou dušou opúšťajúc svoj jediný únik od reality, a vybral sa ku vchodu. Hlavou sa mu mihali nepríjemné myšlienky, ktoré vyvolali jeho spomienky na pokusy utiecť z reality. Utiecť zo života. Jeho oči automaticky zablúdili ku streche mrakodrapu, na ktorej v jednej zúfalej chvíli stál, vyľakaný a s beznádejou v očiach, hľadajúc cestu ďalej pri inom pohľade na jeho mesto. Na mesto, ktoré ho inokedy pohlcovalo vo svojich útrobách a ktoré sa odrazu, odtiaľ zhora, zdalo tak nádherne neškodné. Bol rozhodnutý, že ak cestu nenájde, bude to posledný pohľad, ktorý svojim očiam dopraje. A ani ju nenašiel, ale nespravil to... neskočil, napriek tomu, aký bol vtedy zahnaný do kúta. Možno bol zbabelec, možno práve naopak, nezáležalo na tom. Nakoniec sa cesta našla sama a z tých najhorších problémov sa vyškriabal.

No teraz, pri pohľade na to osudné miesto na ktorom stál s roztrasenými kolenami, mu srdce vyskočilo až do krku, kde prestalo biť. Pár sekúnd bol presvedčený, že má halucinácie, že jeho spomienky len vyvolali predstavu jeho samého, ako tam znovu stojí. No potom si uvedomil, že drobná postava, ktorej za chrbtom žiaril mesiac a on ju vďaka tomu mohol vidieť, nie je jeho prelud spomienky. Je to niekto iný, stojaci na okraji vysokého mrakodrapu a jeho - súdiac podľa seba - napadol len jeden dôvod, prečo by tam niekto stál.

Ani nepremýšľal, keď sa rozbehol k dverám a potom k výťahu, ktorému trvalo celú večnosť, kým sa dostal až na strechu budovy. Hlavou sa mu mihali hrozné predstavy o tom, ako neznámy za ten čas už skočil dole a rozmliaždené telo sa teraz vyníma na chodníku. Jeho hlava sa točila okolo faktu, že sa odrazu náhli zastaviť samovraha pred skokom, že možno je to práve on, na kom teraz záleží ten život, ktorý si zrejme len on všimol, že je v ohrození. Videl tam vtedy tú noc aj jeho niekto, ako tam stojí? A ak by videl, pokúsil by sa ho zastaviť? Odohnal tie myšlienky trhnutím hlavy, pretože teraz na ne nebolo miesto. Ani nevedel, čo chce tomu neznámemu povedať, čo vôbec chce spraviť. „Stál som tam, kde teraz ty. Nespravil som to a neľutujem to." Bolo by to vôbec úprimné? Skutočne to neľutuje?

Srdce mu splašene bilo, keď aj tieto myšlienky zmizli pri zvuku otvárajúcich sa dverí výťahu, rovno na strechu mrakodrapu. Pomaly z neho vyšiel, hľadiac na vzdialenú siluetu črtajúcu sa oproti svetlám noci, rovno oproti nemu. Hneď ako zbadal obrysy jej postavy, uvedomil si, že to je žena. A nezáležalo na tom, či to bolo správne alebo nie, pri tomto uvedomení sa jeho nutkanie zabrániť jej v skoku len zvýšilo. Či za to mohol pradávny pud muža chrániť ženu, alebo už vtedy vedel, že práve táto neznáma mu mala vojsť do cesty, to vedeli len hviezdy nad nimi, ktoré ich tú noc ticho pozorovali.

Bál sa niečo povedať, pretože stačilo aby sa trochu zľakla a spadla by dole nedobrovoľne. Pomaly k nej podišiel, delilo ich už len pár krokov a on absolútne netušil, čo má spraviť. Na moment zastal, vnútro sa mu triaslo pri pohľade na to, ako ľudská bytosť pred ním pokojne stojí na okraji, ktorý môže zapríčiniť, že tou bytosťou o chvíľu prestane byť. Nedokázal sa ubrániť zvláštnej fascinácii pri obraze, ktorý videli jeho oči - štíhla postava, nemo stojaca oproti hrozbe smrti. Ten pohľad ho zaujal tak veľmi, že mu takmer ušiel pohyb jej hlavy, ktorá sa pootočila jeho smerom, keď sa kútiky jej očí uistili, že za ňou niekto stojí.

Vo chvíli, keď sa pohla, zamrzol na mieste. Ak by vtedy skočila, dokonca života by si vyčítal, že nebol schopný pohybu a teda ani jej záchrany. Na jeho úľavu však len prekročila pravou nohou tú ľavú, otáčajúc sa čelom k nemu.

„Prosím, nerob to," vyletelo z neho prvé, čo v tej situácii dokázalo jeho myseľ napadnúť.

Neznáma naklonila hlavu na bok a on sa nedokázal ubrániť ohúreniu pri pohľade na jej krásu. Bola drobná, ani keď stála na múriku, nedosahovala plne jeho výšku. Okolo štíhlej postavy jej poletovali vlasy dlhé až pod zadok, ktoré boli odeté do bledunkoružovej farby. Črty mala také jemné, až ju podozrieval, že ušla zo sveta víl a vo svete všednej reality sa ocitla len omylom. Avšak hĺbka jej očí, ktorých šedú farbu odhaľoval práve svietiaci spln, ho presvedčila o tom, že si je tvrdej reality nielen plne vedomá, ale tiež mala možnosť okúsiť veľa z jej nepekných stránok.

Čelo mu skrivilo zmätené zamračenie, keď sa jej z úst vydral zvoniví smiech.

Naklonila hlavu o niečo viac, s úsmevom si ho premeriavajúc. „A nie sme nimi všetci?" Odpovedala nakoniec protiotázkou, ktorá ho zmiatla ešte viac.

„Všetci sa ženieme životom v ústrety smrti..." vyslovila ticho a on si bol odrazu istý, že by ten pokojný nežný hlas dokázal počúvať do konca všetkých dní. „A potom, keď sa z toho kolobehu niekto vymaní, keď sa rozhodne, že sa zastaví - aj keď práve na okraji mrakodrapu - a ocení krásnu nočného mesta, tak je to práve on, na koho sa pozerá ako na samovraha."

Otvoril ústa, ale slová z neho nevyšli. Je to možné? Je možné, aby niekto stál na vrchole dvestometrového mrakodrapu a z jeho najkrajnejšieho okraja hľadel na svet pod sebou, bez toho, aby sa toho sveta chcel vzdať? Prečo by človek, ktorý má čo stratiť, pretože nechce zomrieť, riskoval tak veľa?

„Myslíš, že som blázon?" prerušila ticho otázkou, ktorá z jej úst už pred chvíľou zaznela, len zmenila konečné označenie.

A on sa ticho zasmial, napriek tomu, že to vôbec neplánoval. Ešte pred chvíľou ho pohľad na mladú ženu stojacu na okraji desil k smrti, a stále z toho nemal dobrý pocit, no odrazu videl, ako isto na tých nohách stojí. „Nie, nemyslím. Za tú krátku chvíľu si ma stihla naučiť, že nie všetko je tak ako vyzerá a nie každý funguje podľa zabehnutých pravidiel."

Venovala mu jeden z najkrajších nočných úsmevov, aký mal možnosť za život vidieť. „Možno som konečne našla dobrého žiaka."

„Nebojíš sa, že spadneš?" Nedokázal zabrániť otázke, ktorá ho trápila najviac.

„Ak ťa pustí?" Nadvihol vyzývavo ľavé obočie. Neuvedomil si, kedy sa v jej prítomnosti uvoľnil, no niekedy počas toho krátkeho rozhovoru sa to stalo.

„Tak sa mi aspoň raz v živote splní prianie lietať. Ak to bude moja posledná činnosť na tomto svete, ani sa naňho nebudem hnevať... a myslím, že pristanie už cítiť nebudem," mierne natočila hlavu za seba, pozerajúc na mesto pod ňou a jeho znovu zamrazilo.

Ked naňho znovu pozrela a videla že strach o jej život v ňom znovu vyplával na povrch, pomaly sa na múriku posadila. Potom sa telom obrátila späť k svetu pred ňou a pod ňou, spúšťajúc nohy do prázdneho priestoru, spokojne nimi hompáľajúc vo vzduchu, ako malé dievčatko na príliš vysokej stoličke.

„Môžeš sa pridať, ak chceš," prehodila niekam za svoj chrbát, smerom k neznámemu.

A na jej prekvapenie to spravil. Trochu neisto a trochu roztrasene podišiel k múriku, na ktorý si sadol a nohy, rovnako ako ona, spustil pod seba. Videla ako sa jeho ruky kŕčovito chytili povrchu na ktorom sedel, a preto sa bez rozmýšľania natiahla a položila svoju drobnú ruku na tú jeho, ktorej krásu musela skutočne oceniť. Na mužoch si všímala hlavne dve veci - oči a ruky. A on ju nesklamal ani jedným. Keď na ňu pri jej geste pozrel, takmer nedokázala uveriť tomu, že také nádherné čokoládové oči na svete existujú. Bolo to, akoby odrazu všetko okolo vybledlo a oni zabrali celý priestor. No bol to ten pohľad v nich, ktorý ju prinútil k otázke, na ktorú už poznala odpoveď, pretože ju v nich videla.

„Už si tu raz stál, že áno?" Jej jemné črty skrivilo zamračenie, keď sa mu vpila pohľadom až do duše.

Neodpovedal hneď. Ak by to bol niekto iný, určite by sa nedočkal pravdivej odpovedi. No niekto iný by nikdy nebol taký starostlivý pozorovateľ, aby tú spomienku na jeho tvári dokázal zahliadnuť. Dlžil jej za to tú odpoveď. „Áno, stál. A nebolo to preto, aby som si nebojácne užil pohľad na nočné mesto..."

„Ja viem, že nie," prikývla ticho a ruku, položenú na chrbte tej jeho, natiahla k jeho tvári. Líca mal mierne prepadnuté dovnútra, čo využili tiene, ktoré sa na tých miestach usadili, ešte tento fakt zvýrazňujúc.

„Poznám ťa..." zašepkala svoje náhle uvedomenie, keď jej pamäť prijala jeho tvár. „Viem, kto si. Nikdy som tvoje filmy nevidela, na také veci v mojom živote vtedy nebol priestor. Ale tvoja tvár bola známa, predtým, než zmizla zo sveta. Bol to ten dôvod, prečo si tu stál, Dylan?"

Hľadel na ňu, na jej veľké šedé oči a drobný nos, okolo ktorého tancovalo pár pieh. Aj na jej nádherne vykrojené pery. A uvedomil si, že sa nikdy s nikým po takej chvíli necítil tak nenútene, tak príjemne a tak veľmi sám sebou. Mala črty tváre, ktoré sa nikdy neskrivili odsúdením. Všetko, čo sa dalo nájsť v jej očiach bolo tiché porozumenie pre všetky ľudské duše, ktoré sa okolo nej ocitli. Akoby chcela vynahradiť to, že tá jej bola tak často nepochopená. Ak by to bol niekto iný, hocikto iný, cítil by sa nepríjemne pri vedomí, že ho pozná - a tiež jeho minulosť. No všetko čo z nej cítil, bol skutočný záujem o osobu v jeho vnútri. A preto pred ňou nemal žiadne zábrany, nemal ich mať prečo.

Prikývol. „Bol. Stratil som vtedy všetko - a môj život aj kariéra boli tak rozbehnuté, že viac som už ani stratiť nemohol. Nemal som to ani na koho hodiť, bola to moja chyba, že som nedával pozor. Zakopol som a život tú chvíľu straty rovnováhy využil na to, aby ma súril do priepasti."

„A ty si nevidel inú možnosť, než skok do tej priepasti zopakovať. Definitívne." Drobnú ruku premiestnila späť na tú jeho, nakláňajúc sa mierne dopredu, aby lepšie videla jeho tvár, ktorú otočil k mestu. Na nekonečnú výšku pod sebou takmer zabudla. A on na ňu skutočne zabudol, cítila to, pretože jeho ruka sa už nechvela, keď jeho oči hľadeli dopredu, na osvetlené mesto, pripomínajúc si inú situáciu, v ktorej naň už raz pozeral.

„Prišiel som sem, aby som to ukončil, alebo videl iný pohľad na vec. Aby som videl inak New York, ktorý ma pohltil. Nezáležalo na mojich zásadách, ani na mojej morálke. Niekde počas tej cesty to všetko rozmliaždil. Po Teen Wolfovi a Maze Runnerovi bola moja tvár známa takmer všade. Moja kariéra sa rozbehla rýchlosťou, z ktorej sa mi motala hlava. Miloval som svoju prácu, no ponoril som sa do nej tak veľmi, až ma zničila. Nabral som si príliš veľa projektov a unavovalo ma to k smrti. Snažil som sa zabudnúť na to na všetkých tých nekonečných večierkoch. Veľa z nich patrilo medzi tie, kde si musíš dávať pozor na to, čo piješ a čo v pití máš. A ja som to vedel, no nestaral som sa..." nadýchol sa, pripravujúc sa na ďalšie slová a ona videla v každej črte jeho tváre, ako si vyčíta tú noc, keď dovolil sám sebe, aby sa na takom večierku vôbec ocitol. „Niekoľko dní som sa spamätával z účinkov drogy, ktorá sa ocitla v jednom z mojich drinkov. A ďalšie tri roky som sa spamätával zo závislosti, ktorú vyvolala. Tri roky, počas ktorých som stratil všetko, čo som v živote mal a mať mohol. Tri roky, keď sa na mňa pozerali ako na ďalšieho úbožiaka, ktorý sa stal príliš slávnym na to, aby to dokázal zniesť. Tri roky, keď som si vlastnými nechtami driapal kožu až do mäsa, snažiac sa prekonať neznesiteľné absťáky, len aby som nedovolil chvíľkovej nepozornosti na večierku zničiť celý môj život...tri roky, keď som sa znovu a znovu sklamával, pretože som nakoniec aj tak skončil pri ďalšej dávke."

„Jedného dňa si pri nej ale neskončil. A jednej noci si neskočil," povedala ticho s istotou v hlase. S istotou, ktorá bola venovaná viere v jeho osobu. „To sú jediné dva okamihy, na ktoré by si sa mal sústrediť. Jediné dva, na ktorých teraz záleží, pretože len kvôli nim tu ešte si, dávajúc sebe a mestu pod tebou ďalšiu šancu. Pozri sa naň, Dylan... pozri sa na ten nekonečný New York. Vdýchni ho, nechaj ho nech ťa naplní. Nechaj ho nech sa stane tebou, aby si sa ty mohol stať ním. A potom ťa už nikdy znovu nezničí."

Prikývol, no predtým, než ju poslúchol, na ňu ešte raz pozrel. Nechal pohľad na dievča pred ním, ktoré akoby bolo jedným z tajomných výplodov nočného mesta, aby sa mu vryl do mozgu, do pamäti, do vnútra... Nikdy nikoho takého nestretol a ak si bol niečím istý, tak tým, že ju zo svojho života nechce nechať zmiznúť tak náhle, ako sa v ňom objavila. Už nedokázal na život hľadieť spoza všeobecného vnímania... už nemal toľko zábran. V jeho živote pri ňom často zostávali nesprávny ľudia, pretože mal príliš veľa zábran na to, aby sa pri sebe tých správnych snažil udržať. Rovnakú chybu už nespraví. Potreboval ju... potreboval tú vílu z iného sveta, ktorej bledé vlasy, ktoré boli teraz, keď sedela, dlhšie než ona, poletovali hravo okolo jej tela. Potreboval tú mladú ženu, aby ho tak ako túto noc pochopila aj v iné noci a dni, pretože to vyzeralo, že nik z tých ľudí, ktorý po nociach nestávajú na vrchole mrakodrapu, ale prechádzajú sa pod ním, toho nie je schopný. Nič o nej nevedel a vôbec mu to nevadilo. Vedieť najskôr fakty o človeku, až potom mu podľa nich dať hodnotu, bola len ďalšia z hlúpych ľudských vlastností a potrieb. Cítil z nej všetko, čo v tom čase z niekoho cítiť potreboval a to bolo všetko na čom záležalo. Život je krátky a vrtký, to sa už naučil. A tak, ako by sa nemali premárniť chvíle, ktoré sú nám dané, tak by sa nemali nechať odísť ľudia, ktorí nám vošli do cesty a pri ktorých chceme, aby na nej zostali. Zaprisahal sa, že ju odísť nenechá. A ani nenechal.

Držiac sa za ruky hľadeli spolu z dvestometrového mrakodrapu na nočný New York. Neboli súčasťou diania pod nimi, a neboli ani súčasťou diania nad nimi. Boli práve v ideálnom strede medzi oboma. Mesto pod nimi bolo výškou vzdialené natoľko, aby si mohli dovoliť cítiť slobodné odosobnenie sa od neho aj všetkých radostí a starostí, ktoré prinášalo. A napriek tomu im týčiace sa mrakodrapy, vyššie ako ten ich, pripomínali, že aj tam kde teraz sedia, sú stále jeho súčasťou. Práve mix tých dvoch pocitov bol zo všetkého najkrajší. Hľadeli spolu na New York, ktorého ulicami prúdil život v každej hodine, ako v tele nehybného obra. Nezáležalo na tom, kam sa pozreli, v ďalekej tme zanikal všetok ostatný svet, vytvárajúc dojem, že okrem New Yorku nič viac neexistuje. Tisíce svietiacich okien a lámp splodili nádherný obraz, na ktorý nezabudol nikdy nikto, kto ho videl. Obraz, ktorý bol odrazom nočnej oblohy nad nimi, ktorá sa premiestnila na zem a ožila v podobe nočného mesta.

To bolo všetko, na čom v tej chvíli záležalo. To, a ich prepletené ruky, ktoré si uvedomili, že do seba zapadajú tak presne, akoby boli stvorené jedna pre druhú.

Jej dlhé bledé prsty mu pomaly prechádzali po hrudi, ešte stále mierne vychudnutej po závislosti, ktorú jeho telo roky znášalo. Natočil hlavu doľava, aby mohol zaboriť nos do jej hebkých vlasov a nasať vôňu jahôd, ktorá sa v nich ukrývala.

Prešiel mesiac, odkedy našiel svoje nočné dievča na streche mrakodrapu. Zaprisahal sa vtedy, že ju zo svojho života nenechá len tak odísť a ani nenechal. Nie však preto, že by ju držal, ale preto, že ona pri ňom zostala, akoby od prvého pohľadu naňho vedela, že to bude on, kto ju nakoniec bude mať po svojom boku.

Delili sa o svoje nočné úniky z reality - on ju vozil na motorke spolu so sebou, usmievajúc sa pri smiechu, ktorý tlmene zaznieval spod jej prilby pri smrteľnej rýchlosti. A ona ho každú noc držala za ruku, keď spolu sedeli alebo stáli na vrchole mrakodrapu, dávajúc mu tak istotu, že ak spadnú, budú lietať spolu.

Pri ich nekonečných rozhovoroch spoznal jej príbeh, tak, ako ona spoznala ten jeho. A pri nežných dotykoch jeho prstov, prechádzajúcich po jazvách na jej tele, mu odhalila tajomstvá, ktoré zahojené rany skrývali. Vyrezané tajomstvá, ktoré tam zanechali hrôzostrašne príbehy o jej staršom bratovi, ktorý ju fyzicky šikanoval, keď ich rodičia zahynuli pri havárii.

Aby zniesla všetku bolesť, fyzickú aj psychickú, ktorej bola vystavená, začala unikať predstavami do iných svetov, až nakoniec sama začala pôsobiť ako stvorenie, ktoré do tohto nepatrí. Bola jeho nočná víla, ktorá pri ňom verne zostávala aj počas dňa. Potrebovali sa tak veľmi, ako sa dvaja ľudia potrebovať môžu. Toľko pochopenia a sily, ktoré sa skrývali v jej očiach, nevidel ešte v žiadnych iných. Potreboval ju, aby mu ich dodávala. A ona potrebovala jeho, potrebovala po tých hrôzostrašných rokoch plných krutosti cítiť dotyky nehy a bezpečia. On ju držal pri zemi, keď začala lietať privysoko v oblakoch na to, aby to bolo bezpečné, a ona ho niekedy ťahala so sebou hore, keď mu mohol prospieť iný pohľad na svet a veci okolo.

Usmial sa do jej vlasov tak úprimne, ako sa dokázal usmievať len pri nej. Spolu to zvládnu, vedel to. Život ich oboch zmrzačil, na tele aj na duši, no za to, že to všetko ustáli im doprial liek v podobe toho druhého. Obaja si ho zaslúžili a ani jeden z nich nemal po tom všetkom toľko zábran na to, aby si ho nedoprial - aby si nedopriali jeden druhého.

Jej ústa sa na jeho nahej hrudi pohli v úsmeve predtým, než ho na ňu zľahka pobozkala.

V odpovedi ju zovrel v náručí. Zovrel ju v nej tak pevne, akoby ju z nej už nikdy nechcel nechať vyjsť. A ona sa do nej zavŕtala tak hlboko, až v jeho náručí zostala po zvyšok života.

Noc na vrchole mrakodrapu