Kapitola:
Pridaná: 17.8.2015, 00:02:58
Čítaná: 4842×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Severus Snape, Lily Evansová, Eileen Snapeová
Stručný dej: Vraciam sa do študentských čias mladého Snapea. Presne do polovice štvrtého ročníka. Severus dospieva a jeho priateľstvo s Lily je čoraz pevnejšie. Doma to má však veľmi ťažké a všetko zlé, čo zažil si vyberá svoju daň. (nebude všetko podľa knihy)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Polovičný Princ 2 » Jar pre Lily

Sedím vo vlaku a tvárim sa, že čítam. Občas pretočím nejakú tú stránku, aby som sa s nimi nemusel baviť. Mulciber, Avery a Wilkes mi robia spoločnosť v kupé. Chvastajú sa svojimi prázdninovými zážitkami a ja sa chcem vyhnúť prípadným otázkam. Je to celé iba jedna veľká pretvárka. Nie sme skutočný priatelia. Jediný dôvod, prečo sa so mnou bavia je ich strach, možno rešpekt, ktorý majú pred mojou znalosťou čiernej mágie. Oni poznajú iba zopár trikov od svojich otcov, ale ja mám pre čiernu mágiu cit. Je to moja vášeň. Niečo ako droga. Potrebujem vedieť stále viac a viac. Celé noci čítam o nej, učím sa. Dáva mi silu a upevňuje postavenie. Len s ňou môžem niečo dokázať. To mi pripomenulo, že by som mal znova navštíviť zakázané oddelenie v knižnici.

„Čo ty na to Severus? Pridáš sa, no nie?“ ozval sa zrazu Avery. Na moment som sa ešte stále tváril, že čítam, ale potom to už nešlo. Všetci sa na mňa pozerali.

„Pridám kam?“ opýtal som sa s nezáujmom, hoci vo vnútri som horel nedočkavosťou. Naozaj som ich nepočúval, preto neviem o čom sa rozprávali. Avery na mňa pozrel so zdvihnutým obočím.

„Teba fakt nezaujíma o čom sa bavíme?“

„Čítal som... teraz mi to už môžete povedať. Má to niečo spoločné s...“

„Presne tak,“ ozval sa Mulciber, „Očakávame, že sa pridáš.“

„Hovoril som o tebe otcovi. Bol spokojný. Považuje to za hotovú vec,“ dodal Avery a na tvári sa mu objavil zvláštny úsmev. Avery je nízky, ale dobre stavaný chalan. Má tvrdý výraz tváre, špinavo blond vlasy so sivými očami, na ktoré mu lenivo padajú horné viečka. Hornú peru vždy kriví do pohŕdavého úškrnu. Keby som bol niekto iný, Avery by bol ten posledný koho by som si všimol, ale ja som Snape a priateľov ako je on proste potrebujem.

Súhlasne som sa uškrnul.

O smrťožrútoch sa bavíme už nejakú tú dobu. Temný pán ich verbuje a do svojich radov príjme každého kto bude prínosom. Urobím všetko preto, aby som bol viac ako len prínos. Chcem byť niekto a ak má zo mňa niekoho urobiť on, budem rád.

Kráčam s ostatnými do klubovne, v školskej uniforme a s batohom na ramene. Druhá polovica štvrtého ročníka sa začala.

Na hodine herbológie sa Lily dobrovoľne prihlásila, že profesorke Sproutovej pomôže v skleníkoch. Prihlásil by som sa tiež, ale... radšej som sa len tak mimochodom ocitol v skleníkoch, aby som si s ňou mohol pohovoriť.

„...je to dosť ťažké. Chápeš, nechcem to brať na ľahkú váhu,“ vysvetľovala mi Lily. Oberala kvety z rastlín a ja som chodil po jej boku s košíkom, do ktorého tie kvety hádzala. Popri tom som očami hltal každý kúsok jej tváre, vôňu vlasov a vlastne celú Lily.

„Počúvaš ma vôbec?“ dotknuto sa otočila ku mne.

„Počúvam,“ odvetil som.

„Tak o čom som hovorila?“

„O koncoročných testoch,“ mykol som plecami, bolo to očividné. Aj tak o ničom inom teraz nevie hovoriť.

„Áno. Štve ma, že teba tie testy netrápia.“

„A načo? Sú to len testy. VČÚ bude dôležitejšie. Ak ťa to upokojí, tak na tých mi záleží,“ povedal som pravdu.

„Dobre, aspoň niečo,“ usmiala sa. Pokračovala v zbieraní kvetov, no po chvíľke sa ku mne otočila.

„Počul si o tom, že Dumbledore znova otvára Klub duelantov?“

„Vážne? Po tom fiasku? Myslíš, že to teraz bude lepšie?“ zareagoval som so zdvihnutým obočím.

„No, rozhodne je to výzva,“ sprisahanecky sa mňa usmiala.

„Chceš sa zúčastniť?“ zhrozil som sa.

„A prečo nie? Niekto by im mal ukázať ako sa to robí.“

„Nevedel som, že si taká akčná,“ priznal som.

„Ani nie, ale pred nedávnom som si uvedomila, že trochu dobrodružstva mi neuškodí. To neustále učenie ma unavuje. Celkom ma potešilo, že sa klub otvára.“

„Chrabromilčanka sa nezaprie.“

„Chceš povedať, že ty sa nezúčastníš? To, že si Slizolinčan neznamená, že nie si odvážny,“ povedala.

„To samozrejme viem, ale nemám súboje rád. Predvádzať sa... to nie je nič pre mňa. Ale možno sa prídem pozrieť,“ sľúbil som.

Pomalým krokom sme sa presunuli pred skleníky. Stáli sme vonku na zasneženom chodníku, keď Lily povedala, že zimu vlastne nikdy nemala rada.

„Radšej som sa mala narodiť v lete, alebo na jar,“ túžobne privrela oči, „milujem jar. Chvíle, keď sa zobúdza zem, všetko rozkvitá, všade voňajú kvety a lietajú motýle.“

Som presvedčený, že si to práve teraz predstavuje.

Odrazu sa odkadiaľsi vynorila profesorka Sproutová. Smiešny klobúk sa jej hojdal na hlave, ako tak kráčala, a náhlivo ma oslovila.

„Výborne!“ nadšene sa vyškierala a pozerala pritom na kôš plný kvetov, čo sme s Lily nazbierali.

„Pôjdeš teraz so mnou. Ukážem ti kam to odložíme,“ zvrtla sa na opätku a hnala sa preč.

Pozrel som na Lily so zdvihnutým obočím. Iba sa pobavene uškŕňala.

„Uvidíme sa neskôr, dobre?“ povedala nakoniec. Potom som už musel ísť, lebo sa mi zdalo, že sa mi Sproutová stratí z dohľadu a ja tie jej skladové priestory nepoznám. Nechápem, prečo nepožiadala Lily.

Moje, pomerne krátke, nohy s prehľadom stačili na profesorkine kačacie kroky a ja som si s úžasom uvedomil, že na mieste, kde sme sa práve ocitli, som bol prvýkrát. Herbológia nie je práve môj najobľúbenejší predmet.

Presunuli sme sa k južným skleníkom, ku ktorým sa dalo dostať točitým schodiskom pri hradnej veži. Vonku bolo pološero a január bol nesmierne chladný. V topánkach som ucítil bodavú bolesť. Bez ponožiek sa po snehu kráčalo veľmi nepohodlne.

Sproutová prútikom otvorila dvere do skleníkov a navigovala ma vpred.

„Tuto to polož. A keď už si tu, pomôžeš mi preniesť tieto vrecia sem vedľa,“ prikazovala. Vzal som jedno do rúk, keď som uvidel zvláštne miesto. Bol to malý skleník, ktorému chýbalo niekoľko sklených okien. Okolo trámov boli, ako liany obopnuté konáre kríkov, ktoré boli možno kedysi plné kvetov. Ostatné, dávno mŕtve, rastliny ležali pod snehom.

„Čo je to za miesto?“ opýtal som sa so záujmom.

„Ach, toto?“ smutne sa rozhliadla po skleníku Sproutová, „Kedysi to bola krásna záhrada, plná exotických kvetov. Bola na okrasu, žili tu dokonca aj malé víly. Bolo to skutočne čarovné.“

„Čo sa stalo?“

„Víly odošli a všetko ostatné zaniklo. Nikdy sme nezistili prečo. Viem len, že je na tomto skleníku akási kliatba. Nedarí sa mi to tu obnoviť. Čokoľvek tu zasadím, ihneď to zomiera,“ dodala profesorka.

Vrátil som sa do klubovne. Tam na mňa už čakali moji spolubývajúci. Avery sa prihlúpo uškŕňal a Mulciber čosi robil pri stole. Potom som si všimol, že mu vlastne niečo ukazuje.

„Paráda. To sa mi páči,“ uznanlivo prikyvoval Avery.

„...šlohol som to z kabinetu Flitwickovi,“ rehotal sa Mulciber. Chcel som len tak popri nich prejsť do izby, ale stopli ma.

„Hej, Snape. Kde si trčal?!“

„Čo ťa do toho,“ odsekol som.

„Pokoj, kamoško, len som zvedavý,“ bránil sa Avery a zdvihol dlane.

„Čo to... vlastne nechcem vedieť, čo to máte,“ odmietol som rýchlo, „Radšej idem spať.“

„No tak! Nebuď suchár,“ kričal za mnou Mulciber, ale ja som bol už preč. Nechcem sa do ničoho zapliesť, aj keď tým dvom prešlo už všeličo.

Zakázané oddelenie našej knižnice je miesto, ktoré ma dokáže stále inšpirovať. Momentálne som však inšpiráciu našiel v obyčajnej knihe čarovania v úplne legálnej časti. O tomto čase je tu celkom prázdno. Sadol som si na zem pri okne a usilovne hľadám čosi, čo mi pomôže aspoň na chvíľu urobiť jar. Jar pre Lily. Už teraz vidím ten jej pohľad. Nemôžem sa dočkať chvíle, keď jej dám dar k narodeninám, ktorý som jej vymyslel.

Ibaže, budem potrebovať lupene z lekna ružového, ktorý rastie, pravdaže ako inak, na ostrovoch v tichomorí. Sú vzácne, ťažko sa zháňajú, niečo ako rok jednorožca, alebo jeho slzy. Už teraz môžem zabudnúť na to. Je to nemožné.

„Do šľaka!“ zahrešil som nahlas. Dvojica dievčat, ktorá stála na druhom konci regálu na mňa vystrašene zagánila. Tuším chrabromilčanky. Nevšimol som si, že tu stoja.

Nahnevane som prešiel po pri nich a nevšímal som si ich opovrhujúce pohľady. S knihou v ruke som chcel prefrčať okolo stola madam Pinceovej, ale okríkla ma: „Kam si myslíte, že idete s tou knihou, mladý pán!“

Opretá oboma rukami na mňa zazerala spoza okuliarov. Položil som knihu na jej stôl a želal som si byť na inom mieste.

Nič to, napadlo mi, že čosi skúsim. Ešte dnes večer ukradnem Slughornovi vzácne prísady do elixírov. Možno sa mi podarí, za výmenu, získať niečo na čiernom trhu, trebárs aj tu v Rokville v Kančej hlave.

Netrvalo dlho a sedel som v krčme. Bola sobota, tak dúfam, že si dnes profesor Slughorn nevšimne, že mu čosi chýba v jeho zásobách. S rukami vo vreckách sa zašívam pri stole v rohu. Pre istotu som si nič neobjednal, keby som musel rýchlo zdrhnúť. Po chvíľke si ku mne prisadol cudzinec. Bol skromne oblečený, ale dal by som čokoľvek za to, že má pod kabátom na predaj nelegálne veci.

„Tak čo mladý!? Vyzeráš, že niečo potrebuješ,“ prehovoril chrapľavým hlasom pričom odhalil krivé zuby. Jeho dych smrdel alkoholom.

„Prečo si myslíte, že niečo potrebujem?“

„Prečo inak by si tu sedel takto na sucho,“ zdvihol strapaté obočie a brnkol si pritom prstom o okraj klobúku.

Sprisahanecky som sa naklonil a pošepol som: „Potrebujem lupene ružového lekna.“

Chlapík sa pomrvil na stoličke a nervózne sa poobzeral.

„Tak to máš šťastie, mladý. Práve dnes som sa k takým dostal.“

„Chcem ich vidieť,“ nástojil som.

„Počkať. Ako mi zaplatíš? Máš vôbec peniaze?“

„Peniaze nie, ale mám niečo na výmenu,“ zalovil som v batohu a dovolil som mu nazrieť doň. Chlapík ihneď pochopil.

„Roh jednorožca?! Za lupene?!“ ohromene vyvaľoval oči.

„Si blázon, alebo čo?!“

„Berieš, alebo nechaj tak!“ okríkol som ho pošepky.

„Jasné! Vieš, čo by si za to mohol mať? Taký roh...“

„Počuj, už ma to nebaví. Buď máš tie lupene, alebo nie.“

„Len pokoj,“ vystrel dlane na obranu. Potom z vnútorného vrecka kabáta vytiahol šatku. Položil ju na stôl, a keď ju roztvoril, uvidel som lupene. Ružové, drobné, bola ich aspoň stovka. Natiahol som ruku, chcel som sa ich dotknúť, ale ten muž ich rýchlo zabalil späť.

„Najprv roh, potom lupene,“ zaškeril sa nechutne.

Dnes je ten deň. Horím nedočkavosťou. Nechal som Lily odkaz, máme sa stretnúť pri hodinách. Často tam sedávame v podvečer, ale je pravda, že v poslednom čase ani veľmi nie. Občas sa len tak zhovárame, alebo mastíme rachotiacu sedmu. Lily zvyčajne prinesie čosi pod zub ale ja sa sýtim jej vzhľadom. Nikdy ho nemám dosť.

Pousmial som sa.

Utekám po schodoch, beriem ich po dvoch. Počujem ako mi nejaký obyvateľ obrazu nadáva do bláznivého fagana. Ignorujem ho. Dnes mi nič nepokazí náladu. Znova som sa usmial.

Meškám, tak som pridal. Vlasy mi povievajú v chladnom vzduchu hradných múrov. Už len kúsok.

Dorazil som na chodbu. Na konci sú dvere a za nimi Lily. Spomalil som. Musím sa vydýchať, nechcem aby vedela, že som utekal. Otvoril som dvere. Stála chrbtom, ale ihneď sa otočila. Červené vlasy mala rozpustené.

„No konečne, kde toľko trčíš?“

„Prepáč, musel som... ale to je jedno,“ zamietol som pripravenú lož.

„Ty si utekal?“

„Trochu, čo ma prezradilo?“

„Si červený v tvári,“ pousmiala sa a založila si ruky na hrudi.

Áno, moja bledá pokožka ma zradí vždy vtedy, keď to najmenej očakávam. Začervenal som sa, ale keďže som už bol červený, tak to vlastne nepostrehla. V pomykove som si založil vlasy za ucho no ihneď som ich vrátil späť.

„Počkaj!“ napomenula ma Lily.

„Tak si sa mi páčil viac,“ zdvihla ruku a dala mi ich späť za ucho.

Aj teraz som sa začervenal, ale ešte stále sa to na mne nedalo vidieť. V nemom úžase som na ňu hľadel. Nestáva sa často, aby sme sa dotýkali, ale ak sa to stane, vždy mi telom prejdú divné zimomriavky.

„Mali by sme ísť,“ konečne som sa spamätal, „inak zmeškáme večierku.“

O minútu neskôr sme už utekali dolu točitým schodiskom. Bral som schody po dvoch, aj keď boli zasnežené. Sledoval som Lily, ako opatrne našľapuje a ako sa jej oči rozohnili nedočkavosťou.

„Kam to ideme? Je to kvôli mojim narodeninám?“ vyzvedala.

„Ak áno, tak potom protestujem. Ja som ti žiaden dar nedala. Nedovolil si mi to. Celý deň sa mi vyhýbal. Bol si protivný!“

„Protivný? Ja?“ podpichoval som. To sme už stáli v skleníkoch. Jednoduchým lumos som osvetlil priestory a s potmehúdskym úškrnom som sa k nej otočil.

„Čo je?“ teraz sa pre zmenu začervenala ona. Videl som, že je v rozpakoch. Na okamih sa zaknísala na opätkoch svojich topánok, a keď videla, že sa môj úškrn nestráca, opätovala mi ho.

Ibaže ten jej sa razom zmenil na krásny úsmev.

„No tak, povieš mi už, čo tu robíme?“

„Toto sú skleníky, ako si si iste všimla,“ rozprestrel som ruky. „A tam vzadu, je niečo, čo kedysi dávno bola záhrada. Veľmi krásna záhrada, v ktorej bola celý rok jar a bolo tam príjemne teplo. Určite ti došlo, že to bola čarovná záhrada,“ zdvihol som ukazovák. Pomalým krokom sme sa dostávali na miesto. Sledoval som Lily každým okom veľmi pozorne. Svoje mandľovo zelené oči zúžila ako tak úporne premýšľala nad tým, čo mám za lubom.

„Áno, to určite bola,“ potvrdila.

Keď už som stál na prahu dverí do vnútra, vyzul som si topánky. Dosť ju to prekvapilo, ale mne napadlo, že keď sa mi kúzlo podarí, tak by som záhradu nemal pošpiniť svojimi otlačkami topánok.

„Zbláznil si sa?! Veď ti zamrznú nohy! Nemáš ani len ponožky!“ nariekala, no ja som ju nepočúval.

Čupol som si, vybral som z vrecka šatku, v ktorej boli lupene a položil si ju do dlane. V druhej ruke som zvieral prútik.

„Prečo nemáš ponožky?“ naliehala Lily ustarostene.

„Pssst!“

„Prečo nemáš ponožky?“ zašepkala mi do ucha.

Otočil som sa k nej: „Prosím ťa, teraz chvíľu nerozprávaj.“

Znova som si čupol, ale už som sa začal sústrediť. Mám len jeden pokus a to, že by som mal vyhorieť, nehrozí. Príliš si verím. Neúspech nepoznám.

Šeptom som začal opakovať formulku. Stále dookola. Moje slová sa potichu niesli vo vzduchu a ja som cítil, že to funguje. Lupene sa pomaly začali vznášať. Rad za radom vzlietali zo šatky a točili sa vo víre. Keď bola šatka prázdna, schoval som ju do vrecka nohavíc a položil som si dlaň na zamrznutú zem. Pokračoval som vo vyslovovaní formulky čoraz intenzívnejšie, no stále iba pošepky. Odrazu som začal pod dlaňou pociťovať teplo. Zem sa začala meniť v hustú, hráškovo zelenú trávu. Vyzeralo to, ako by mi vyrastala z pod dlane. Čochvíľa bola ako koberec úplne všade. Liany ťahajúce sa po stĺpoch ožili. Najprv im narástli listy a potom rozkvitli do pračudesných kvetov nespočetných farieb, ktoré spolu dokonale ladili. Vzduch sa oteplil, mráz na oknách sa stratil a chýbajúce tabule sa obnovili. Vo vzduchu začali poletovať motýle. Čarovný, ale za to neškodný hmyz začal horúčkovito opeľovať kvety. Celé sa to odohralo veľmi rýchlo.

Postavil som sa a pozrel na Lily. Mala otvorené ústa v nemom úžase. Videl som, že by chcela niečo povedať, ale...

Vyzliekla si kabát a postavila sa do prostred s vystretými dlaňami. Slnko, ktoré sem akože dopadalo, jej krásne osvetlil vlasy a jej žiarivý úsmev iba podčiarkol.

Hanblivo som si zaboril prsty na nohách do jemnej trávy. Podarilo sa mi to.

„Všetko najlepšie k narodeninám,“ vyhlásil som.

„A- ako...ja, nemám slov,“ žasla. Vtom sa spoza nejakého stromu vynorili drobné víly. Uplietli z kvetov veniec a položili ho Lily na hlavu. Zdvorilo im poďakovala a potom si, ešte stále prekvapená, sadla do tureckého sedu na zem.

„Tak povieš mi už konečne, ako si to urobil?“ rezignovane vzdychla.

„Stará mágia,“ posadil som sa k nej, „je to samozrejme iba dočasné. Niečo ako krátkodobé oživenie minulosti. Odkazu zapísaného v čase. Je to trochu zložitejšie, ale myslím, že rozumiem tomu ako to funguje.“

Zamyslene som sa porozhliadol.

„Takže toto všetko sa už raz stalo? Už to tu raz bolo?“ opýtala sa.

„Myslím, že áno,“ súhlasil som.

„Muselo to byť silné kúzlo.“

„Myslím, že jedno z tých jednoduchších.“

„Vždy som vedela, že si silný čarodejník, Severus,“ uznanlivo dodala.

„Pochybovala si niekedy?“

„Nebuď namyslený,“ zdvihla varovne prst, ale usmievala sa pritom. Pristihol som sa, že sa doširoka usmievam. Bol som nesmierne šťastný, že sa mi Lily podarilo prekvapiť. Nečakal som, že ju aj ohúrim.

Pozerala na mňa tak nejak zvláštne. Myslím, že premýšľala. Možno aj o nás. Vždy som si to želal.

„Ďakujem.“

Keď sa kúzlo pominulo, vrátili sme nazad do hradu. Večierku sme stíhali len tak-tak. Trochu sme sa rozrečnili na chodbe a robili sme viac hluku akoby sme chceli. Niektorí študenti ešte len teraz vychádzali z jedálne a samozrejme, upútali sme nechtiac ich pozornosť. Dobre sa baviaci slizolinčan na prechádzke s chrabromilčankou bola zlá kombinácia. No povedal som si, že si ničím nenechám pokaziť náladu a prípadné poznámky budem ignorovať. Ibaže to som netušil kto nám to ide naproti.

„Aha! Pozri sa kto si pomýlil chodbu s kanálmi,“ prstom na mňa ukazoval James Potter. Štuchol pritom Siriusa Blacka do rebier, aby na mňa upozornil. Lupin, ten ich verný tieň, sa tváril neprítomne.

„Povedal som ti, Fňučko, že sa mi máš vyhýbať,“ vystieral ruky Black a z vrecka vyťahoval prútik.

[ » na začiatok « ]