Kapitola:
Pridaná: 26.5.2015, 09:48:31
Čítaná: 4560×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Ľudia...
Stručný dej: Čím viac premýšľam, tým viac myšlienok v hlave nosím. A niekedy ich je príliš veľa na to, aby som ich tam zvládala všetky udržať a nezblázniť sa pritom. Preto som začala písať - aby som ich dostala von. No teraz som sa rozhodla založiť samostatnú poviedku plnú mojich poviedok - práve na tie náhodné myšlienky počas cesty mojou existenciou. Alebo tiež tie, ktoré ma trápia už dlhý čas. Nebudem ich však hovoriť ja, ale postavy, ktoré stvorím na to, aby ich povedali pomocou svojich príbehov. A ktovie, možno tu niekedy nájdete myšlienky vaše vlastné...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ľudské roboty

Stál a hľadel na semafor, rovnako ako všetci okolo neho. Pohľad mu náhodne utiekol na ženu oproti, ktorá netrpezlivo podupávala nohou pri pohľade na červeného panáčika. Pozrel na mladého muža vedľa nej, ktorý síce nepodupával nohou, no na tvári mal identický výraz. A mladé dievča za ním takisto. Všetci na druhej strane priechodu mu odrazu prišli, akoby prešli cez kopírku. Po chvíli pred sebou prestal vidieť rozličné tváre ľudí, videl len rovnaké výrazy.

Ctrl+C, Ctrl+V.

Pozrel na ľudí okolo seba na jeho strane priechodu a videl zase to isté. Premýšľal, či ešte pred niekoľkými sekundami, predtým než ho náhodné myšlienkové pochody zaviedli na túto cestu, vyzeral aj on presne rovnako ako všetci ostatní.

Naskočila zelená a všetci naraz automaticky vykročili, len on zostal stáť a sledoval, ako sa náhlia cez tie biele pásy, akoby od toho záležal ich život a z každej tváre vyčítal, že práve počíta, koľko času tým pársekundovým čakaním stratila a kedy sa dostane do svojho vytúženého či nevytúženého cieľa.

Pozrel doľava na stojace auto s jeho vodičom, aj to za ním a videl dobre ešte aj na tretieho. Všetci boli nahnutí, aby lepšie videli na semafor, prstami nervózne poklepkávali do volantu, akoby ich tých pár sekúnd stálo život, a všetci zase vyzerali akoby prešli cez kopírku, len v trochu pozmenenej forme.

Kopírovať, prilepiť.

Naskočila zelená a aj autá sa automaticky pohli, ženúc sa životom v ústrety smrti.

A on tam stál, hľadel na semafor, na ktorom opäť svietil červený panáčik dávajúc mu najavo, že toho zeleného zmeškal... a odrazu si uvedomil, že vlastne nič nezmeškal.

***

Chodil po meste a od toho dňa so semaforom si všímal ľudí. Možno prvýkrát v živote si ich naozaj všímal. A odrazu sa cítil, akoby bol vidiaci žijúci vo svete slepých. Videl ľudí a všetci mali v chrbte zabudovaní pomyselný kľúčik, ktorý stačilo natočiť a človek automaticky kráčal nehľadiac okolo seba. Kráčal a nevidel nič a nikoho okolo, pred očami mal len ten svoj cieľ v diaľke. Sedel a nevidel nič a nikoho, pretože ťukal do mobilu pohybmi ďalších miliónov ľudí vybavujúc niečo dôležitejšie, než bol okolitý svet. Alebo možno nie, možno sa len nudil a hľadel do svetlej obrazovky, pretože vo svete nič zaujímavé na videnie nie je.

Pretože pre ľudí vo svete je všetko dôležitejšie než ľudia a svet.

***

Sedel, hľadel a premýšľal. Vycítil vedľa seba niekoho prítomnosť a keď sa otočil, zbadal svoju manželku.

„Posledné dni si taký zadumaný... nad čím premýšľaš?“

Chvíľu na ňu hľadel, než odpovedal. „Nad ľuďmi. A nad tým, či ešte sú ľuďmi.“

„Ako to myslíš?“ spýtala sa a na čele sa jej vytvorila jemná vráska.

Natiahol sa a prešiel po nej prstom, akoby ju chcel zotrieť. „Nepotrebujeme robotov. My sme roboti,“ odvetil potichu. „Nepotrebujeme ich vyrábať na to, aby nás nahradili. Sami sme sa nimi stali. Najskôr som videl ľudí, ako si nevšímajú ľudí. Teraz ich už nevidím. Vidím chodiace telá, ktoré už nie sú ovládané vlastnou vôľou, pretože sú naprogramované svetom okolo nich. Ich prácou, pôžičkou, bytom, autom. Vidím beztvaré tváre, tváre bez emócii, pretože sú príliš sústredené na svoje naprogramovanie na to, aby mali na nejaké emócie čas. Vidím oči slepcov, hľadiacich pred seba a nevidiacich svet po ktorom kráčajú, pretože v hlave majú naprogramovaný ten svoj. Vidím úsmevy, ktoré sa nedotýkajú očí, pretože sa usmievajú ako naprogramovaní roboti – vtedy, keď vedia, že sa usmiať majú. Vidím ľudí, ktorí sú prepojení so svojou hlavou, so svojím mozgom a zabudli, že v našom tele je aj srdce a duša. A preto už nevidím ľudí. Vidím robotov kráčajúcich v ľudských telách po svete, ktorý patril ľudom tak veľmi, až prestali byť jeho súčasťou. Ľudské roboty... tým sme sa stali.“

Manželka mu na to neodpovedala. A vrásku z jej čela sa mu podarilo zotrieť až vtedy, keď ju premiestnil na to svoje.

[ » na začiatok « ]