Poviedka:
Pridaná: 4.5.2015, 11:07:45
Čítaná: 5676×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Súťažiaci mali za úlohu nadviazať na jednu z posledných pasáží z HP7 a príbeh alternatívne dokončiť. Všetko, čo sa stalo po zadanom úseku z knihy, je pre tieto poviedky už irelevantné, preto nehľadajte podobnosti z konca knihy.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Pre prípad, že nastane koniec sveta 2 » Druhá strana

Dlhá hra sa skončila, zlatá strela bola chytená a je čas pristáť... Prstami zalovil vo vrecku a nahmatal guľatý predmet, ktorý mu po Dumledorovi ostal ako jediný. Napriek všetkému, povrch strely bol stále chladný. Pomaly ju vytiahol a zahľadel sa na jej ligot, ktorý spôsoboval svit mesiaca predierajúceho sa pomedzi stromy. Dementori sa okolo neho pohybovali, boli stále bližšie a bližšie. Môže sa to takto skončiť? Na pokraji vlastných síl a sám – nedostane sa ani len k Voldemortovi. Možno to tak bolo lepšie. Alebo možno aj nie. Na jednu stranu Voldemortovi odoprie pocit zadosťučinenia, ale jeho hnev sa môže obrátiť na iných. Spomenul si na všetkých, ktorých nechal v hrade. Všetkých sklamal, každého jedného. Nedokázal ich ochrániť, nedokázal im ponúknuť pocit bezpečia. A všetci, čo sa pred neho postavili v čase smrti sa obetovali zbytočne. O pár rokov nebudú ich mená ničím, len slovami na papieri a vyblednutými spomienkami. Ako im môže čeliť? Nakoniec sa stal iba obrovským sklamaním. Na záver mu neostalo nič, čo by... Na záver. Hlavou mu preblesklo niekoľko myšlienok naraz. Priložil si strelu k ústam a zašepkal:

„Zomriem.“ Chvíľu sa nič nedialo. Potom sa povrch strely zahrial a rozžiaril tlmeným svetlom. Dementori začali ustupovať pred žiarou a strela sa vzniesla do vzduchu. Harry ju s napätím sledoval, aj keď tušil, čo Dumledore ukryl vo vnútri. Nastavil ruku a zvnútra vypadol malý čierny predmet. Nechal ho ležať na roztvorenej dlani a druhou rukou ho trikrát otočil. Zavrel oči a čakal. Zvuky lesa stíchli a obklopilo ho strašidelné ticho. Nehýbal sa, mal strach oči znova otvoriť. Budú výčitky to posledné, čo bude počuť pred tým, než sa vyberie za istou smrťou? Zadržal dych a otvoril oči. Dementori boli preč a pred ním stáli dve postavy. Nemračili sa, ich tváre osvetlené mesiacom boli pokojné. Na perách sa im zjavil úsmev a obaja podišli bližšie.

„Mrzí ma to,“ vydýchol Harry a klesol na kolená. „Všetko ma to mrzí.“ Obaja si kľakli k nemu. Zdvihol pohľad a pozrel sa mame do očí. „Sklamal som úplne každého.“

„Sklamal?“ spýtal sa ho otec jemným hlasom. „Harry, nemohol si si viesť lepšie. Sme na teba pyšní,“ usmial sa opäť a mama prikývla. „Týmto sa všetko nekončí – tvoji priatelia nepoložia len tak prútiky a nepodvolia sa. Zapálil si oheň, ktorý sa už nedá uhasiť. Ak si Voldemort myslí, že tvojou smrťou sa stratí všetok odpor, hlboko sa mýli.“

„Práve naopak,“ ozvala sa jeho mama. „Bude to mať úplne opačný efekt, ako očakáva. On je prázdny, nechápe silu ľudských pút. Synček, nič nebolo zbytočné. Ak sa Voldemort bojí mŕtvych, tak robí dobre. Každá smrť je len iskra, ktorá podnecuje plameň odporu tých, ktorí sú stále nažive.“

„Takže mi odpúšťate?“ hlesol Harry, ktorému po tvári stekali slzy.

„Nemáme ti čo odpúšťať,“ pokračoval jeho otec. „Nič z toho, čo sa stalo nebola tvoja vina.“

„A čo všetci, ktorí kvôli mne zomreli? Sirius by...“

„Skutočne potrebuješ moje odpustenie?“ spýtal sa nový hlas. „A za čo? Položil som život nie len za teba, ale za všetkých. Rovnako, ako ostatní.“ Harry zdvihol hlavu a videl, že k jeho rodičom sa pridal aj jeho krstný otec. Sirius stál vedľa nich a usmieval sa. Jeho tvár už nebola utrápená, všetka zatrpknutosť sa z nej vytratila. „Ver mi, nič nebolo zbytočné. Živí, či mŕtvi, vojnu vyhrávajú všetci.“

„Si pripravený? Je čas,“ prehovoril otec a obaja sa postavili. Harry sa zaprel rukami o zem a tiež sa postavil. Odhodlane sa na všetkých troch usmial.

„Vraveli ste, že Voldemort sa bojí mŕtvych?“ spýtal sa a všetci prikývli. V hlave mu skrsol nápad. Nebol si istý, či to bude fungovať, ale za pokus to stálo. Ak nič viac, aspoň to pre neho spraví ťažšie. „Ostanete so mnou? Budem vás potrebovať.“ Mama sa usmiala a chytila ho za ruku. Všetci traja sa vybrali k čistinke, kde na Harryho čakala smrť. Vedel, že tej sa nevyhne.

Les mlčal. Spomenul si na všetko, čo na tomto mieste zažil. Na Rona a na pavúky, na Hagrida s Hrdozobcom, na draky, na stretnutie so Siriusom, na vystrašeného Malfoya... Na Voldemorta pri mŕtvom jednorožcovi, na dementorov. Napriek všetkému mu však les nenaháňal strach. Skrýval mnohé tajomstvá, ktoré sa za obyčajných šesť rokov nedajú všetky odkryť. Ale bolo to krásnych šesť rokov. Mamina ruka bola chladná, no nepúšťal sa jej. Pred sebou videl svetlo. Čistinka, kde pred rokmi čelili Aragogovi, bola vyčistená od pavučín a plná tieňov. Samozrejme, že budú mať divákov – Voldemort sa chce pred všetkými predviesť, chce ukázať svoju moc. Zabiť sedemnásťročného – skutočne majestátna ukážka moci. Ale nech. Aspoň všetci uvidia, aký je Temný pán skutočne silný.

„Máš strach?“ ozval sa Sirius spoza neho.

„Nie,“ odpovedal mu Harry pokojným hlasom. A skutočne, keď sa človek zmieri so smrťou, už mu nepríde nič také desivé. Čo môže stratiť? On už nič. „Nemám. Ale Voldemort by mal mať.“

„Ten sa v strachu topí celý život,“ poznamenal jeho otec a zozadu mu postrapatil vlasy. „Čo iné môže človeka dohnať k takým činom. Zlo sa nerodí, zlo musí byť vytvorené. Zatrpknutosť a strach, to človeka poznačí. A Voldemort nie je iný a určite nie je výnimočný. Keby som povedal, že je obyčajnejší, ako my všetci, nebol by som ďaleko od pravdy.“

„Nikto by nemal byť výnimočný,“ ozval sa Harry. „Všetci by sme si mali byť rovní, ak nie postavením, aspoň vnútrom.“

„Múdry chlapec,“ usmiala sa mama a stisla mu tuhšie ruku.

Boli už len pár metrov od smrťožrútov keď Harry zastal.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Sirius a mierne sa zamračil.

„Nie,“ odpovedal mu Harry a pustil maminu ruku. „Ale najskôr s ním potrebujem byť sám.“

„Budeme čakať,“ zašepkala mama a všetci traja sa rozplynuli do tmy. Harry ostal sám a zhlboka dýchal. Hlasy na čistinke zmĺkli, určite ho začuli.

„Temný pán...?“ bolo počuť ženský hlas.

„Ticho, Bella!“ zahriakol ju Voldemort. „Všetci mlčte!“

Ak chceš o človeku vedieť, aký je, dobre sa pozri, ako zaobchádza s podriadenými, nie so seberovnými. Harry si spomenul na Siriusove slová. Vtedy si až tak neuvedomoval, akú mal pravdu. Voldemort verí, že mu niet seberovného. A to je to najhoršie, čomu môže človek veriť. Zhlboka sa nadýchol a vkročil do svetiel prútikov. Šepot, ktorý sa napriek varovaniu stále niesol davom, okamžite stíchol. Nikto nedýchal, Harry počul len vlastné srdce. Potom sa Voldemort rozosmial mrazivým smiechom. Niektorí smrťožrúti sa k nemu pridali, iní len stáli na mieste a pozorovali Harryho.

„Vitaj, Harry,“ prehovoril Voldemort, keď sa prestal smiať. „Poď bližšie, nech môžu všetci vidieť, aký si slabý.“ Harry sa usmial a spravil pár krokov vpred. V ruke tuho zvieral kameň oživenia. „Konal si múdro, že si za mnou prišiel.“

„Ja viem,“ odpovedal mu Harry. „Stačilo smrti. Nech sa to skončí teraz a tu, medzi nami dvoma. Tak, ako sa to všetko začalo,“ vyzval ho, hľadiac do jeho hadích očí.

„Nie, nie, kdeže,“ usmial sa Voldemort. „Týmto sa len všetko začne. Rokfort padne tvojou smrťou a neostane nikto, kto by sa mi postavil!“

„Ach, Tom, ako veľmi sa mýliš.“ Voldemortovi zamrzol úsmev na perách. Medzi smrťožrútmi sa opäť rozľahol šepot, ale on ich utíšil jediným mávnutím ruky.

„Opovažuješ sa?“ precedil medzi zuby. „Snáď si sem so mnou neprišiel bojovať!“

„Nie,“ pomaly vyslovil Harry a Voldemortove ústa sa opäť roztiahli do výsmešného úškrnu.

„Tak vidíš. Slová ťa už nezachránia. Si slaboch, Harry Potter. Vždy si bol a vždy budeš. Všetci tvoji priatelia ťa opustili,“ vysmieval sa mu.

„Je lepšie mať a stratiť, ako ich nikdy nemať, Tom. Nikdy sa nepoučíš. Dumbledore mal pravdu.“

„Vskutku? A povedz mi, kde je Dumbledore teraz? Kam ho dostala tá jeho láska? Dumbledore zomrel, lebo ja som to nariadil! Prútik, ktorý teraz držím v ruke bol jeho!“ vykrikoval Voldemort.

„Opäť sa mýliš. Dumbledore zomrel, lebo on sám chcel,“ odporoval mu Harry. Smrťožrúti sa potichu prizerali tejto výmene názorov. Za Voldemortom Harry videl bezvedomého Hagrida priviazaného o strom a vzplanul v ňom hnev. Voldemort chvíľu mlčal.

„Pche!“ vyprskol zrazu. „Na tom nezáleží. Je mŕtvy a o chvíľu budeš mŕtvy aj ty. Zomrieš sám medzi nepriateľmi, Harry Potter!“ Skôr, ako stihol zareagovať, ozval sa spoza neho pohyb.

„Nie je sám!“ vykríkol chlapčenský hlas, ktorý Harry okamžite spoznal.

„Ešte stále má nás!“ ozval sa ďalší známy hlas, tentoraz dievčenský. Harry zavrel oči. Nemali tu byť. Spoza neho sa hrnuli ľudia. Niekto ho chytil za ruku a on hneď spoznal jej vôňu. Ginny.

„Nemal si sem ísť,“ zašepkala.

„Musel som,“ odpovedal jej Harry tak, aby to počula len ona. „To vy ste sem nemali chodiť.“

„Museli sme,“ vrátila mu to. Otvoril oči. Pred ním stálo niekoľko ľudí s vytiahnutými prútikmi. Ron, Hermiona, pani Weasleyová, McGonagallová a ďalší, na ktorých mu záležalo najviac na svete. A na jeho prekvapenie, Malfoy. Harry sa pomedzi nich pretlačil, aby opäť čelil Voldemortovi. Aj smrťožrúti mali všetci v rukách prútiky, každý z nich mieril na jedného z jeho priateľov.

„Myslíš si, že sa niečo zmení?“ kričal Voldemort. „Takto zomrieš nie len ty, ale aj všetci ostatní.“ Harry vystrel pred seba ruku, v ktorej mal kameň oživenia.

„Vieš, čo je toto, Tom? Určite to poznáš, spravil si z toho horcrux.“ Voldemort odfrkol.

„Kameň z prsteňa mojej matky. A čo?“

„Tvoja nevedomosť ti bude opäť raz osudná. Toto nie je obyčajný kameň. Napoviem ti – má niečo spoločné s prútikom, ktorý držíš v ruke.“ Voldemort sa zamračil. „Povedz, pamätáš si každého, koho si zabil? Alebo každého, kto kvôli tebe zomrel?“ spýtal sa ho Harry a sledoval zmätený výraz na Voldemortovej tvári.

„Harry, o čo ti ide?“ nechápala Hermiona, ale Harry jej neodpovedal. Miesto toho trikrát otočil kameňom v ruke a čistinku oslnilo jasné svetlo. Zakryl si prázdnou rukou oči a čakal. Keď sa žiara stratila, opäť zavládlo ticho. Nikto sa nehýbal.

„Sme tu, Harry,“ ozvala sa jeho mama z pravej strany.

„Tak, ako sme sľúbili,“ povedal otec, ktorý stál po jeho ľavici.

„A nie sme sami,“ doplnil Sirius stojaci vedľa neho. Voldemortovi sa na tvári zjavila hrôza.

„Čo to má znamenať? Nič nedokáže priviesť mŕtvych do sveta živých!“ kričal a vrhal zaklínadlá na postavy, ktoré sa postupne zjavovali na čistinke, avšak ani jedno z nich nemalo žiadny účinok. Strhol sa chaos, niektorí smrťožrúti utiekli do lesa, ďalší nasledovali príklad ich pána a útočili na svoje obete. Narcissa utekala k nim, ignorujúc všetko okolo. Harry jej uhol z cesty, prebehla okolo neho a schmatla Draca do náruče.

„Poď, synček! Rýchlo!“ naliehala a spoločne sa stratili v lese, kde sa pripojili k Luciusovi. Harry a jeho priatelia sledovali chaos pred sebou. Niekoľko smrťožrútov ležalo na zemi, zabití alebo zranení zablúdenými zaklínadlami z vlastných radov. Harry videl, ako sa Bellatrix prediera pomedzi ustupujúcich smrťožrútov, snažiac sa dostať k pánovi, keď ju zasiahlo hneď niekoľko zaklínadiel rôznych farieb. Harry sa otočil, uvidiac všetkých Weasleyovcov a Nevilla, ako stoja s prútikmi pred sebou.

„Za Freda,“ zašepkal pán Weasley.

„A za mojich rodičov!“ doplnil ho Neville.

Hluk na čistinke pomaly utíchol. Poslední smrťožrúti ušli do lesa a uprostred sa vytvoril kruh. Harry videl Remusa, Tonksovú a Freda, Moodyho a plno ďalších. Vykročil k nim a kruh sa rozostúpil. V strede stál kamenný oblúk. Počul Hermionu a Rona, ako si niečo medzi sebou povedali – určite oblúk spoznali. Pred vlniacim sa závojom stáli štyri postavy. Voldemort bol na kolenách, za ním stála žena a z každej strany ho držal jeden muž. Toho naľavo Harry hneď spoznal, Severus Snape sa usmieval, s pohľadom upretým na Harryho mamu. Muža napravo poznal tiež – aj keď len z cudzích spomienok. Rovnako aj ženu za nimi. Tom Riddle starší sa s nechuťou pozeral na svojho syna a Merope Gauntová potichu plakala s rukou položenou na Voldemortovom pleci. Harry podišiel k nemu a on zdvihol hlavu, prepichávajúc ho pohľadom.

„Je koniec, Tom,“ povedal pevným hlasom. Neville s Lunou sa postavili k nemu, obaja držiac obrovského hada – Naginy. Vzduchom sa blyslo striebro a bezhlavý had sa zvíjal na zemi. Voldemortom trhlo a vydal neľudský zvuk.

„Nie,“ vykríkol. K Harrymu sa postavil jeho otec.

„Tom Marvoloso Riddle. Vzal si nám všetkým životy, teraz si na oplátku vezmeme my ten tvoj.“ Muži po Voldemortových stranách ho zdvihli, otočil sa im chrbtom a so vzpierajúcim sa Voldemortom medzi sebou prešli závojom, nasledovaní Merope. Všetci mŕtvi sa postupne strácali. Videl Freda, ako naposledy objal plačúcu pani Weasleyov. Po chvíli boli všetci preč, okrem Harryho mamy.

„Nemôžeš ostať, synček,“ povedala a po lícach jej stekali slzy.

„Ja viem,“ odpovedal jej Harry a otočil sa k ostatným. Zo všetkých ostali len Weasleyovci, Hermiona, Neville a Luna, ostatní sa vydali hľadať unikajúcich smrťožrútov. „Kým žijem ja, žije aj on. Musím ísť,“ povedal nahlas. Každému pomaly došlo, čo vlastne povedal.

„Harry, nie,“ plakala Ginny a Harry sa nenávidel za to, že kvôli nemu trpí. Pribehla k nemu a pobozkala ho na ústa, naposledy. Postupne sa rozlúčil so všetkými, okrem Rona a Hermiony. Chvíľu na seba hľadeli, potom sa k sebe rozbehli a všetci traja sa tuho objali. Oni rozumeli, prečo musí ísť. Slová neboli potrebné, na to sa poznali príliš dobre. Keď sa pustili, Ron objal Hermionu okolo pliec a ona si zaborila tvár do jeho hrude.

„Povedzte všetkým, že iná možnosť nebola,“ povedal a chytil mamu za ruku. Pozrel jej do očí a spolu prešli závojom smrti. Biele svetlo ho na chvíľu oslepilo, ale keď si jeho oči privykli na žiaru, uvidel pred sebou známu tvár s hustou bradou. Dúfal, že ho tu stretne. Konečne sa môžu porozprávať.

Priemer užívateľov: 15,93 / 20

Gramatika – obsah – téma – dojem – progres

Richio: 8 – 5 – 5 – 3; spolu 21

V prvom rade musím povedať, že tento text hodnotím ako slabší oproti tvojmu súperovi, vysvetlím. Má to viacero dôvodov. Ten najpríznačnejší je ten, že v porovnaní s originalitou prvého textu je tento veľmi pod úrovňou. Prvé dve tretiny akoby som čítal originál podaný inými slovami. Postavy sa možno v tvojom podaní inak zatvárili, kompozične si to poprehadzoval, no nepriniesol si nič nové. Poviedka bola mŕtva, niekedy prepletená úplne inými emóciami, aké by som očakával. A predstava, že Luna s už neviem kým drží Nagini ma naozaj rozosmiala, aká Xena... Unikajúci smrťožrúti? Aby Bellatrix len tak zasiahli? To asi nie... A že Narcissa utekala s Dracom? Prevzatý nápad, či tvoj? Neberiem ti chtíč, veď o alternatívu v tomto kole išlo, no spracovanie nebolo ideálne. A na to, aký si mal rozsah, je to veľmi chabé, mohol si sa so všetkým pohrať viac (aj keď, to by si musel mať lepšie nápady, potom by som vedel čítať aj desať strán, ako v prvej poviedke – ani som nechcel, aby skončila, no ty si proste stagnoval). A keď už si potom konečne dej aj nejako radikálnejšie zmenil, mohol si trošku popracovať na dynamike a gradácii. Takto to bolo aj v minulom kole. Áno, niečo ti napadne, ale prevedenie je slabé. Navyše, nesedelo mi tam to, odkiaľ sa zrazu objavil oblúk? A ako Harry zistil, že aj on musí prejsť cez oblúk? Áno, to vedel ešte zo Snapových spomienok, že musí zomrieť, no mohol si viac vygradovať to, že do toho oblúka vchádza a že dospel k tomuto záveru, ako vlastne???... Štve ma, že v podstate to bolo napísané dobre, ale keď mňa tak strašne odradili tie „nové varianty konca“, že som z poviedky ostal v šoku, že takto finále vyzerať nemôže. Bolo tu aj pár chybičiek krásy po formálnej stránke a gramatickej, ale je to lepšie ako bývavalo... No, v poslednom kole si sa mohol oveľa viac pohrať s vlastnými nápadmi, ako len pozmenenými, je škoda, že si chybu urobil druhé kolo po sebe, preto, podľa mňa, ti patrí to druhé miesto. Uvidíme.

cuca: 8 - 9 - 10 - 9 - 7; spolu 43

Úryvok končí, tvoja poviedka začína! To je presne tak, ako som si to predstavovala. Už ako sme sa dohadovali o tom, že čo by som asi tak chcela a ako by to asi malo vyzerať, povedala som, že by som bola rada, ak by tam Harry zomrel. Aj keď si ma vtedy aj ty a aj Gorath sprdli, že je to klišé - pričom v oboch vašich poviedkach Harry zomrel. :D Ďalej som ťa varovala, že ak ma tvoja poviedka nedojme, keď už som vedela, o čom bude, tak si ma neželaj, no... dojala, dokonca rozplakala a to celkom trikrát! :D Lebo toľkokrát som ju za tých pár dní, čo sme mali na hodnotenie, čítala. :)

Viktor, už od začiatku som ti hovorila, že ty píšeš to, čo ja chcem čítať. Že píšeš štýlom, ktorý mi je blízky, o veciach, ktoré mám rada a kolo čo kolo si u mňa patril k tým najlepším. A práve preto som rada, že si si na záver zachoval svoj štandard a napísal toto. Nehovorím, že naša spolupráca bola vždy ukážková, lebo ty si často svoje poviedky posielal mne na kontrolu deň pred odovzdaním a podobne, ale ja, aj keď som ťa stále hecovala, som vedela, že nech napíšeš v podstate čokoľvek, tak to bude dobré! :D

Veľmi rada u teba spomínam na dielo s Bellou, ktoré mi strašne ulahodilo... :D A samozrejme, spomínať budem aj na toto. :) Lebo je finálové, lebo je posledné a lebo u mňa je víťazné. Konkurencia vo finále bola veľmi silná, ale ako som vám obom povedala: tu sa bije skvelý nápad (Gorath) s emóciami (ty). A ako som týždeň rozmýšľala a špekulovala a porovnávala, nakoniec emócie vyhrali. Aspoň čo sa môjho názoru týka. Možno to dopadne úplne inak, keďže tu sú ďalší porotcovia a užívatelia, ale pre mňa si víťazom! :)

Ako som túto tvoju poviedku čítala, nevedela som sa odtrhnúť od monitora. Bolo to ako keby som sa naozaj vrátila o tých x rokov dozadu, kedy vyšla HP7 kniha, a ja som naozaj čítala koniec. Samozrejme, že sa dal ešte upraviť, rozpísať, čokoľvek. Ale mne to stačilo aj takto, ja som bola spokojná. Na jednej strane sa to na HP7 podobalo, ale na tej druhej to bolo iné. A to je to, ako to malo podľa mňa v ideálnom prípade vyzerať.

Som rada, že som s tebou spolupracovala, že si si ma vybral, že si sa snažil a že si písal to, čo si písal a ako si písal. Veľmi som sa tešila, že keď som ti na niečo povedala, že je to blbosť, tak si to nepísal, a tak isto si vždy upravil svoje dielo podľa mojich pripomienok. :) Už mi neostáva nič iné, len popriať ti veľa šťastia... :)

Kira: 7 - 6 - 8 - 6; spolu 27

Poviedka to bola kvalitná, to áno. Napäté čítanie; zaujímavé, hĺbavé myšlienky; čakal som až do konca, že ako to vlastne skončí. Ale v istých momentoch som mal pocit deja vu a teraz už chápem prečo. Možno si to ani nezamýšľal, ale mnohé pasáže v tvojej poviedke boli ako keby odpísané z HP7. A to nie je kompliment, lebo zase taký dobrý spisovateľ ako Rowla nie si, prepáč. :D Páčilo sa mi to, to určite, ale oproti tvojmu kolegovi bola tvoja originalita takmer nulová.

A čo ten melodramatický koniec, prosím ťa? :D

Preklepy v menách.

Chýbali čiarky; boli aj na miestach, kde nie sú vôbec potrebné.

Chyby v priamej reči a vo vetách nasledujúcich po nej.

[ » na začiatok « ]