Poviedka:
Pridaná: 11.11.2013, 19:34:03
Čítaná: 7749×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Daniela, Juraj, Lukáš
Stručný dej: A ide sa do autoškoly!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

SLADKÁ CHYBIČKA

„Prihlásila som sa do autoškoly,“ oznámila som Lucke, svojej spriaznenej duši. Kedysi sme boli spolu každý deň, no pred polrokom sa odsťahovala a odvtedy sa naša konverzácia obmedzila na občasné telefonáty.

„Vážne?“ Priateľke preskočil hlas. Vždy som vyhlasovala, že do auta nikdy nesadnem. Už len to by mi chýbalo, aby mojím spoločníkom bol nejaký tlstý, ťažko fučiaci inštruktor, ktorý by mal ruky všade inde, len nie tam, kde by mali byť! A nebodaj by ma ešte niekam zaviezol a tam znásilnil! Kdeže! Urputne som sa držala svojich patologických predstáv, no postupne som zisťovala, že mať vodičský preukaz je v dnešnej dobe naozaj veľmi potrebné a musela som ustúpiť. „A ako ti to ide?“

„Zatiaľ sme mali len teoretické hodiny, no zajtra ma čaká prvá jazda. Na teórii ten chlapík vyzerá celkom v pohode, ale jazdiť máme s niekým iným. Trochu sa toho bojím,“ priznala som.

„Žiadne strachy, Dani,“ upokojovala ma Lucka, „bude to v pohode. Potom mi určite zavolaj.“

„Vykonám.“ Chvíľu sme ešte rozoberali bežné hlúposti, potom ma už privítala moja najlepšia priateľka – posteľ. Na hranici ríše snov mi zapípala SMS od môjho drahého.

Dobrú noc, zlatko. Zajtra Ti budem držať palčeky, aby si nikoho nezrazila. :-P :-P Ľúbim ťa. Lukáš.

Na tvári sa mi rozlial blažený úsmev, no skôr, než som stihla čokoľvek odpísať, som zaspala.

*

Auto sa priblížilo. Pekná žltá Fabia. Zvonku vyzerala celkom fajn. Už len jej vodič...

„Dobrý deň,“ pozdravila som. Sympaťák, celkom pekné črty tváre a tie oči...

„Ahoj,“ vyskočil z auta a podával mi ruku. „Juraj Kamenický. A nebudeme si predsa vykať, nie som taký starý.“ To má pravdu, môže mať len o pár rôčkov viac ako ja.

„Tak... Daniela Sporná.“ Bude mi divné tykať ti, keď ma máš učiť a dívať sa na moje „úžasné“ schopnosti.

„Fajn, tak najskôr sa zoznámime s autom,“ usmial sa, keď som sa pohodlne usadila. „Tu sú svetlá... tu sa zapínajú stierače... vyskúšame si riadenie...“ Už po trištvrte hodine som mala v hlave guláš a obrovský strach, že to nezvládnem.

„Výborne. Môžeme ísť. Naštartujeme, zaradíme jednotku, odbrzdíme a samozrejme nezabudneme smerovku – vychádzame.“

„Čo? Hneď? Ja by som radšej ešte jazdila po cvičisku!“ Juraj sa však len zasmial a trval na svojom. Scenár sa dal presne očakávať: auto zarapkalo, zatriaslo sa a zdochlo.

„Nevadí, naštartujeme znovu.“ Tentoraz sa to podarilo a my sme vyšli na cestu. „Trošku pridáme, tááák, teraz stlačíme spojku a preradíme do dvojky. Vynikajúco. A teraz pomaly púšťame spojku a zároveň pridávame plyn. Nie tak rýchlo!“ vykríkol, keď auto podskočilo a rýchlo sa rozbehlo vpred. „Pomalšie.“ Hlas samu vrátil do pôvodnej flegmatickej tóniny, ktorú fakt žeriem. Keby mal po mne vrieskať, asi ho tu na mieste vysadím. Juraj našťastie vybral rovnú cestu po dedinách, len sem-tam bolo treba zľahka vytočiť volant. Nebudem až taká strašná vodička. Ani som sa nenazdala a hodina a pol bola preč.

„Na prvýkrát to bolo celkom dobré,“ usmial sa na mňa.

„To som rada. A ďalšia jazda bude kedy?“

„Zavolám ti.“

„Dobre. Dovidenia.“ Domov som takmer bežala s túžbou pochváliť sa svojimi schopnosťami. Doma ma však nevítal nikto, všetci boli v práci. Horko-ťažko som vydržala do poobedia, kým skončil aspoň Lukáš.

„No ako ti to išlo?“ Túlil sa ku mne a rukami mi blúdil po celom tele.

„Vraj na prvýkrát chválitebne.“ Pyšne som ho pobozkala a v tej chvíli zabudla na všetko, existovali sme len my dvaja a iskry, ktoré lietali medzi nami ako splašené.

*

„Daniela? Tu je Juraj, máš čas? O takú hodinu.“

„Môže byť.“

„Dobre, stretneme sa tam, kde aj minule.“

Rýchlo som na seba navliekala oblečenie, upravila sa, aby som vyzerala ako človek a po prvýkrát ďakovala osudu, že mi cez tieto prázdniny neprivial do cesty žiadnu brigádu. Ako by som potom jazdila?!

„Čauko,“ sadol na miesto spolujazdca. Toto štartovanie už bolo úspešnejšie a my sme sa bez väčších problémov dostali do dedín. Dnes sa Juraj rozhodol, že si obzrieme neďalekú priehradu. Pomaličky som sa šinula uzučkou cestou, sledovala, či sa predo mnou nevynorí nejaké auto či zver...

„Tu som chcel mať vždy chatu,“ povzdychol môj spolujazdec pri pohľade na chalúpky po našej pravej strane.

„To by som brala aj ja. Sem-tam vypadnúť, oddýchnuť si od reality...“

„Hneď vedľa mať priehradu. Nepotreboval by som ani bazén. Vybehnem v plavkách a už som vo vode,“ uchechtol sa. Sledovala som šantiacich ľudí, vnímala Jurajove nadšenie. Páčilo sa mi. „Pozor!“ skríkol a vykrútil mi volant doprava, čo najďalej od trblietavej hladiny. „Skoro sme skončili vo vode! Čo nevidíš?“ Akoby som si to nevšimla. Ruky sa mi triasli ako besné, nohy ma neposlúchali. Oči som mala ešte hodnú chvíľu vytreštené a pred očami sa mi premietal scenár, ako sa topím vo vode uväznená v aute... Myslím, že ďalej sa už nepohnem.

„Musíš dávať väčší pozor. A včas brzdiť,“ vysvetľoval mi trpezlivo, no rozšírené zreničky ho prezradili. Jediný problém bol v tom, že všetky jeho rady išli v tom okamihu jedným uchom dnu a druhým von. Prebrala som sa až v momente, keď som pocítila jeho dlaň na svojej. „Si v poriadku?“ Pozrela som naňho, bez slova prikyvovala. Prosím, nepozeraj sa na mňa s toľkou starostlivosťou, nerobí mi to dobre!

„Ak áno, môžeme teda pokračovať.“

Vystrúhala som znechutenú grimasu. Tyran jeden! Naštartovala podľa pokynov a vyrazila vpred. Ešte chvíľku sme brázdili dediny, no moja pozornosť už bola značne oslabená, celý čas mi srdce bilo šialenou rýchlosťou a ruky sa mi triasli tak, až som sa čudovala, že nám auto nepobehuje po ceste ako zajac.

„Dnes sme mali trochu akčnejšie stretnutie,“ uškŕňal sa na mňa Juraj, keď sme už bezpečne stáli na parkovisku. „Naučili sme sa, že počas vedenia vozidla sa musíme sústrediť.“

„To mi je ale novinka,“ zahundrala som, unavená z toľkej sústredenosti. V hlave mi bolestivo pulzovalo.

„Dáme si teraz nejaké dva dni pauzu, aby si sa spamätala,“ žmurkol na mňa, „potom sa uvidíme.“

Zľahka som mu zakývala a roztrasenými nohami sa plazila domov. Tentoraz ma chuť niekoho oboznamovať so svojimi schopnosťami nenavštívila. Najskôr ich musela spracovať majiteľka.

Nasledujúce jazdy boli striedavo lepšie i horšie. Jazdy po dedinách skončili, prepadli sme mesto a hrôzostrašné križovatky, ktoré ma desili ešte aj v snoch a ja som raz upadala do depresie, inokedy sa vznášala v oblakoch. Juraja som si nevedela vynachváliť, pretože na mňa nekričal, všetko mi milo vysvetľoval, usmieval sa i vtedy, keď mne bolo do plaču. Na jeho telefonáty, SMS-ky aj jazdy, i napriek všetkým problémom, som sa tešila. Horšie bolo, že Lukáša som akosi zanedbávala. Nevenovala som mu už toľko času, nežnôstky upadali, viac sme sa hádali a on mi vyčítal, že mi na Jurajovi záleží viac ako na ňom, čo, samozrejme, nebola pravda. Len som túžila byť tou najlepšou žiačkou. Problémy s Lukášom som uzavrela tak, že po roku chodenia je kríza normálna. Ale ani Lucke som sa počas telefonátov nezdôverila, že mi na tých chvíľkach v žltej Fábii nesmierne záleží. Počas hodín sme sa vždy rozprávali o tom, čo by sme chceli, po čom sme túžili a tak som zistila, že Juraj je citlivý, pozorný a nežný muž.

Ďalšia jazda sa niesla v uvoľnenej atmosfére. Blúdili sme uličkami, obiehali cyklistov, vyšli z mesta a zamierili po dlhšom čase znovu do dedín. Jedna križovatka ma však zradila. Vyletela som z nej vo veľkej rýchlosti, vbehla do protismeru a skončila tesne nad priekopou. Oči som mala od hrôzy nalepené na prednom skle, ruky priklincované na volant. Akoby z diaľky sa ku mne predieral jeho stále pokojný hlas, vysvetľujúci, že teraz mám pekne zaradiť spiatočku, nacúvať do svojho jazdného pruhu a pokračovať vpred. Až vtedy som si uvedomila, že sa oproti mne rútia autá. Pochytila ma panika. Čo teraz? Čo ak to nestihnem? Skoro som nás zabila! Mňa i Juraja! Už som videla titulky v novinách: Študentka autoškoly zabila seba i inštruktora! Ruky ma neposlúchali, prichádzajúce auto som už-už videla v nás. Neviem, či mi pomohol pri cúvaní, či on sám miesto mňa neradil rýchlosti a už vôbec som netušila, ako som sa dostala na parkovisko pred malú reštauráciu.

„Vystúp.“

S výrazom mučeníka som vyšla von. Teraz ma tu za trest nechá a odíde bezo mňa! Po lícach sami rozkotúľali slzy ani hrachy.

„Ale no, však neplač,“ zastal predo mnou, rozpačito sa poškrabkal po brade a pozrel za mňa. „Nič sa nestalo. Len nesmieš pridávať toľko plynu do zákrut a križovatiek. Poď, pozývam ťa na kávu. Piť nemôžeš, ešte pôjdeš nazad, ale musíš sa spamätať.“ Postrkoval ma až k dverám, doslova ma usadil a objednal dve kávy.

„Asi to vzdám.“

Zasmial sa. „Ale prosím ťa, mohlo sa stať aj horšie. Isteže, bolo to zlé, ale nikomu sa nič nestalo a to je hlavné.“ Bola som mu nesmierne vďačná, že na mňa nenareval priamo na ceste, nestratil nervy, aj keď to v ňom isto všetko vrelo.

„Fakt som sa zľakla.“

„To som videl. Ale keď si odmyslíme tento kiks, celkom pekne ti to ide. Bude z teba niečo.“

„Ďakujem,“ obdarila som ho vďačným úsmevom. Pohľad mi padol na jeho ruku, ktorá bola tak blízko tej mojej. Bojovala som s túžbou chytiť ho za ňu, či pritisnúť sa k nemu celá. Potrebovala som upokojiť dotykom. Ach! Asi som utrpela vážny šok v tom aute! Mám predsa Lukáša! Ten sa skrýval kdesi v tme, len kde-tu preblikoval červeným svetlom, aby som aspoň tušila, že existuje. Ako som sa len hanbila sama pred sebou, keď moje druhé ja túžila po tom, aby neexistoval!

Pohrúžená do boja so sebou samou som chlipkala horúcu kávu, odpovedala na Jurajove otázky. Obyčajné, zdvorilé. Nič viac tam nebolo. Vonku sa pomaly stmievalo.

„Mali by sme ísť.“ Naozaj som netúžila po jazde v tme.

„Súhlasím.“ Pobral sa zaplatiť, no keď som mu podávala peniaze, odmietol: „Pozývam ťa.“ Otvoril dvere a pustil ma prvú.

„Vôbec nie som nadšená tým, že mám ísť potme,“ zamumlala som a otočila sa k nemu. Srdce sa mi bláznivo rozbúchalo. Stál tak blízko mňa! Nevidela som mu do tváre, no priam som cítila tú hmatateľnú túžbu. Ani som sa nenazdala a už ma zvieral v náručí, ochutnával moje pery tak nenásytne, akoby sa bál, že mu ujdem. Nie. To som naozaj nemala v úmysle. A keď si predstavím, že som sa vždy bála, že ma v autoškolu unesú, v duchu som sa musela zasmiať. Teraz by mi to ani prinajmenšom nevadilo.

„Prepáč,“ div ma zrazu od seba zadychčane neodsotil. „Nechcel som.“

Na chvíľu som zaváhala, no povzbudená jeho činom som ho objala okolo krku a urobila tú istú osudnú vec, čo on. Obraz Lukáša som utlačila do najzadnejšieho kúta svojej mysle a to, že by som o ňom mala povedať Jurajovi tiež. Konečne som nechala urobiť svoje telo to, po čom túžilo. Keď sme sa od seba odtrhli, akoby na povel sme v tichosti zamierili do auta. Bez jediného upozornenia som prešla až domov. Zaparkovala som na kraji cesty a pozrela na Juraja, ktorý zvieral kľučku. „Zavolám ti,“ povedal len.

Ani som sa nerozlúčila. Náhlila som sa domov, len ledabolo pozdravila zvyšok rodiny a zatvorila sa v izbe. Tušila som, že naši budú urazení, že s nimi nekomunikujem a nepodelila som sa o dnešné novinky z jazdy, no potrebovala som si usporiadať myšlienky. To sa mi však nedarilo. Neustále som cítila jeho pery na svojich, jeho vôňa ma prenasledovala ako predátor svoju korisť. Napokon som to vzdala. Bez pomoci som to nevedela stráviť.

„Ahoj, Lucka,“ začala som previnilo, keď zdvihla telefón.

„No daj.“ Ako dobre ma poznala! Ihneď vedela, že sa čosi deje.

„Asi som dnes urobila strašnú hlúposť.“

„A to?“

„Pobozkala som Juraja.“

„Čo prosím?“ vydýchla Lucka.

„Teda, bozkávali sme sa navzájom,“ opravila som sa. „A ja teraz neviem, čo mám robiť.“

„Čo ti to napadlo?“

„Netuším. Áno, ja viem, čo chceš povedať, mám Lukáša. A uvedomujem si, že lepšieho chlapa by som už nenašla, ale... Obávam sa, že moje city vyprchali. Zatvorím oči a vidím tie krásne zelené, počujem ten upokojujúci hlas...“

„Nemám slov. No isto je to len poblúznenie.“

„Dúfala som, že mi pomôžeš.“

„A ako? Ty musíš vedieť, čo chceš urobiť. Ach, šokovala si ma.“

„Hm... Myslím, že aj viem, čo mám urobiť.“

Lucka mlčala. Potom si vzdychla. „Radšej sa nepýtam čo. Len aby to bolo dobré rozhodnutie.“

„Bude.“ Dúfam.

*

„Čo je s tebou?!“ Lukáš to už nevydržal. „Posledné dni chodíš okolo mňa ako vymenená, ledva na mňa pozrieš, ani ma nepobozkáš, hneď utekáš domov... Prestáva ma to baviť!“

„Čo by so mnou bolo. Mám toho teraz veľa, učím sa na skúšky v autoškole...“

„Nevyhováraj sa na to, cítim tvoj nezáujem.“

„Prosím ťa, netrep. Všetko je tak, ako má byť.“ Vynaložila som všetko úsilie tváriť sa normálne, cítila som však, že tvár mi zalieva červeň. Snažila som sa vydržať Lukášov skúmavý pohľad a po zozbieraní všetkých síl, som ho pobozkala. Nič necítim! To je v keli. Znovu sa v spomienkach vraciam k minulému stretnutiu, mimo predpísaných hodín. Hladno sme sa na seba vrhli, šepkali si sladké slovíčka, držali sa tak pevne, akoby sme sa už nikdy nechceli od seba vzdialiť. Potláčala som výčitky svedomia, dúfala som v prebudenie starých citov, no márne. Bola som do Juraja zbláznená.

„Ako myslíš. Idem domov, mám ťa plné zuby.“

Trucovito som mykla plecami. Nech! A ďalší deň som urobila to isté. Užívala som si svoju sladkú chybičku a nevnímala nič iné len momentálne šťastie. Mala som však pred sebou ťažkú úlohu. Rozchod s Lukášom. Domov som prišla odhodlaná. Na druhý deň som chcela urobiť ten osudný rez, no osud zamiešal karty inak. V skorých ranných hodinách u nás zazvonili policajti. Mama na ceste domov z práce havarovala. Zrejme dostala mikrospánok a narazila do stromu. Ležala v nemocnici v kritickom stave. Otec okamžite bežal za ňou a ja som sa snažila zbaliť jej nejaké veci. Automaticky som vytočila Jurajovo číslo. Teraz som nechcela byť sama.

„Prosím,“ ozvalo sa rozospato na druhej strane. Nečudo, bolo len krátko po štvrtej.

„Ahoj, tu je Daniela. Prepáč, že som ťa zobudila, ale... mohol by si prísť do nemocnice? Potrebujem ťa.“

„Daniela? Vieš, koľko je hodín? Zavolaj mi ráno.“

„Ale ja ťa potrebujem teraz. Mamina havarovala. Nechcem tam byť... sama.“

„Dani, mrzí ma to, ale keď som nevyspatý, som nemožný. Ráno sa ti ozvem, zamrmlal,“ zrejme ešte stále neprebudený.

„Aha,“ zašepkala som už nemému telefónu. Popri obliekaní som si utierala slzy z líc, snažila sa upokojiť, no márne. Do nemocnice som bežala. Rútila som sa chodbami, no keď som uvidela otca so slzami v očiach, zrútila som sa. Naslepo som hľadala Lukášovo číslo.

„Luki, prídeš? Prosím... som v nemocnici... druhé poschodie. Mama mala nehodu.“ Prv, než stihol čokoľvek povedať, zložila som. Nechcela som sa pasovať s ďalším sklamaním.

„Dani!“ Neprešla ani polhodina a on prišiel! Prišiel i napriek tomu, ako škaredo som sa k nemu v posledných týždňoch správala! Nevadilo mu, že som ho vytiahla z postele a hnala cez pol mesta. Bol tu. Objímal ma. Šepkal mi utešujúce slovíčka, opakoval mi, že ma ľúbi a všetko bude určite v poriadku. Toto som potrebovala. Človeka, ktorý ma podporí, ktorý bude pri mne stáť, keď mi bude najťažšie. Občas je vášeň potrebná, no je to niečo, čo dokáže človeku prerásť cez hlavu a zatemniť zdravú myseľ. Nie je najdôležitejšia. Pevne verím, že mi Lukáš odpustí. A Juraj tiež, pretože ten nezmyslený vzťah ukončím hneď, ako to bude možné. Pretože láska nie je len o bozkávaní a telesnej príťažlivosti, je najmä o duševnej podpore toho druhého. O tom, že pri sebe stojíme, keď to potrebuje ten druhý a nie ja, egoista.

„Ďakujem,“ šepla som Lukášovi do pleca a od úľavy som sa znovu rozplakala.

[ » na začiatok « ]