Kapitola:
Pridaná: 7.11.2013, 17:01:54
Čítaná: 7350×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Daphne Greengrassová, Theodore Nott
Stručný dej: Taký obyčajný šiesty ročník z pohľadu dvoch obyčajných slizolinčanov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Ten druhý nepriateľ 2 » Slepá ulička 3 » Bolí - nebolí 4 » Theodore Nott 5 » Plný dom lásky 6 » Weasleyovská okľuka 7 » Slizolinský klub 8 » Namrzený Snape 9 » Obojstranné pochopenie 10 » Rod Greengrassovcov 11 » Pomoc čarodejníckeho prútika 12 » Pozvania a sklamania 13 » Tajomný Snape 14 » Chýbajúce šťastie 15 » Nevysvetlené pocity 16 » Veľmi zbližujúce prázdniny 17 » (Ne)prekvapujúce zistenie 18 » Polročné prekvapenie 19 » Samozvaní špióni 20 » Pochabá žiadosť Daphne Greengrassovej 21 » Nespoznateľné pocity 22 » Po skúškach 23 » Obavy 24 » Sectumsempra 25 » Nevypočuté rady 26 » Chodba 27 » Srdce zasiahnuté láskou 28 » Nottov útek 29 » Žalospev 30 » Nádej

A sme na konci O:)

Ono vám asi po prečítaní tejto (poslednej) kapitoly bude jasné, že závery mi robia problém. To priznávam. Ale stále lepšie toto ako nedokončiť to vôbec, všakže.

„Lucy niekoho počula hovoriť, že Rokfort zatvoria.“

Daphne odtrhla pohľad od svojich prstov, s ktorými sa doteraz Theodore neprítomne hral. Napoly sedela a napoly ležala v jeho objatí na pohovke potiahnutej zeleným čalúnením v slizolinskej klubovni.

Ani si nepamätala, že by táto miestnosť bola niekedy taká tichá, hoci nebola o nič menej prázdna ako obvykle. Najmladší študenti síce ležali vo svojich posteliach, v spánku ich rušili obrazy Dumbledorovho tela a zničených rokfortských chodieb, ktoré dnes skoro ráno videli, ale všetci ostatní sa nachádzali v spoločenskej miestnosti.

Nikto neplytval slovami. Boli v horšej situácii ako študenti z ostatných fakúlt, aj keď to nikto nepovedal nahlas, určite im všetci kládli za vinu to, čo sa stalo.

Boli predsa zo Slizolinu. Všetci zlí čarodejníci všetkých čias vyšli so Slizolinu alebo mali so Slizolinom niečo spoločné. Neexistovala šanca, aby o nich niekto uvažoval ako o nevinných.

Pozrela na svoju mladšiu sestru a prívetivo sa na ňu usmiala. Teraz jej ani neprekážalo, že všetky jej spolužiačky a kamarátky boli malé hlúpe klebetnice.

„Nemôžu zatvoriť Rokfort,“ vyhlásil Adrian. „Nebude to mať žiadny zmysel. A vyhovárať sa na bezpečnosť je hlúpe.“

„Povedz to rodičom, ktorí majú nečistokrvné deti,“ prehovoril zachrúmene Theodore a mimovoľne stisol Daphne vo svojom náručí ešte silnejšie, až mala pocit, že nič na svete by ju od neho nedokázalo odtrhnúť.

Oprela si hlavu o jeho rameno a schovala tvár do jeho trička. Nechcela sa zapájať do tohto rozhovoru. Nechcela ani myslieť na to, že sa o dva mesiace a pár týždňov nevráti na toto miesto. Sľúbili si s Theodorom, že tu o rok budú. Čo im ostane, ak nie spoločné chvíle na Rokforte?

Už teraz ju trápilo, že trávi posledné hodiny s Malcolmom a Adrianom. Nevie presne, čo sa stane, ale jednoznačne sa bude musieť vrátiť do Londýna. Oni sa rozhodli vykašlať sa na skúšky, ktoré sa zatiaľ odložili na dobu neurčitú, urobili Vaiseymu návrh, aby sa ku nim pripojil a o pár dní odchádzajú z krajiny. Nemajú presný plán, ale nechcú tu byť, a keby Daphne a Theodore mohli, išli by s nimi.

Vedeli však, že to nie je možné. Ortieľ nad Rokfortom ešte nebol vyrieknutý. Musia počkať. Musia si vyriešiť problémy s vlastnými rodinami a potom nájsť najlepšie riešenie pre nich oboch, také, ktoré ich od seba neoddelí a ktoré bude prijateľné pre všetkých zúčastnených, hlavne rodičov.

„Daphne?“ oslovil ju Theodore.

Veľmi neochotne zdvihla hlavu a pozrela mu do tváre. Už niekoľko dní sa neoholil, vlasy mal neupravenejšie ako obvykle, voňal však presne tak isto ako vždy a to jej dodávalo pocit bezpečia. Schúlila sa mu na hrudi ako ustrašené dievčatko a užívala si brušká jeho prstov, ktoré ju upokojujúco hladili po chrbte.

„Áno?“

„Malcolm sa vraj už naposledy pýta, či nejdeme s nimi,“ pobavene sa na ňu pousmial.

Nadvihla sa a opatrne z neho zliezla, vyrovnávajúc si tričko sa usadila ku svojej sestre, ktorá sedela na opačnom konci pohovky.

„Prepáč, kamarát, ale z ničoho nič sa objavili isté rodinné povinnosti, ktoré tu nemôžem nechať len tak,“ ospravedlňujúco pokrčila plecami, ale nebol nikto, kto by jej to zazlieval, prekvapivo všetci rýchlo prijali fakt, že sa so svojou sestrou pomerila, hoci mali pred sebou ešte veľmi dlhú cestu, počas ktorej ich čaká budovanie dôverného vzťahu. „A keďže ma konečne začala moja sestra počúvať... Astoria, mala by si sa ísť vyspať.“

Astoria neprotestovala, rýchlo sa s nimi rozlúčila a zmizla v chodbe vedúcej do dievčenských internátov. Daphne za ňou ustarane pozerala a nakoniec nedokázala potlačiť povzdych.

„Čo sa deje?“ zaujímal sa Malcolm.

„Len sa o ňu bojím,“ odpovedala a vďačne opätovala Theodorovi stisk ruky. „Je ešte taká mladá. Nie som si istá, či ju dokážem ochrániť pred týmto všetkým. Hlavne nie pred rodičmi. Stále ich bude nasledovať, lebo nemá na výber.“

„S týmto som nerátal,“ zamrmlal Theodore, zamračene ju pustil a postavil sa.

Ignoroval spýtavé pohľady svojich priateľov, obišiel pohovku a oprel sa o ňu dlaňami. Vlasy mu padli do bledej tváre, keď sklonil hlavu, potom sa však opäť vystrel a rozhodne na Daphne pozrel.

„Aj ty by si mala ísť do postele,“ povedal jej vážne.

„Ale...“ začala, nakoniec však jej ústa ostali len rozkošne otvorené niekoľko sekúnd, kým ich znova nezatvorila a nezdvihla sa. „Môžeme sa aspoň porozprávať?“

Poznala ho veľmi dobre, vedela, že sa s ňou má o čo podeliť. Chcela k nemu byť vo všetkom úprimná aj za cenu, že by on nebol úprimný ku nej, dúfala však, že také niečo sa nikdy nestane.

„Po pohrebe, dobre?“

Mlčky prikývla, naposledy sa chabo usmiala na Malcolma a Adriana a nasledovala svoju sestru. Ticho vkĺzla do izby, ignorovala fňukanie Pansy Parkinsonovej, ktorá plakala do vankúša, a vliezla do postele. Už bola dávno prezlečená v pyžame, ani sa pred Theodorom necítila trápne. Celý čas bola neupravená, strapatá, s červenými fľakmi na lícach od toho, ako silou mocou potláčala slzy. Zatiahla závesy, ktoré aspoň trochu stlmili zvuky z vedľajšej postele, a upadla do nepokojného spánku.

Zobudila sa celá spotená s výkrikom na perách. Spoza mierne odhrnutého závesu na ňu hľadeli vystrašené oči jej spolubývajúcej. Pansy už neplakala, pravdepodobne vyčerpala všetky svoje zásoby sĺz na najbližšie tri roky. Bola bezchybne učesaná a namaľovaná, akurát sa jej trochu triasla spodná pera.

„Si v poriadku?“ spýtala sa jej bez nepriateľstva v hlase.

„Mala som zlý sen,“ odpovedala jej Daphne neschopná v takomto stave potláčať svoju úprimnosť.

„To my všetci,“ odfrkla Pansy už trochu viac typicky a na krátku chvíľku jej nechala súkromie, skôr ako sa však stihla Daphne spamätať, bola späť. „A mimochodom, pýtal sa na teba Theodore, asi ťa chce vidieť.“

Vykotúľala sa z postele a zatvorila sa v kúpeľke len na tak dlho, aby si umyla zuby, a potom zbehla do klubovne vyhŕňajúc si rukávy na flanelovom károvanom pyžame.

Ako predpokladala, nikto jej nevenoval pozornosť a podľa spôsobu, ktorým na ňu Theodore pozrel usúdila, že by na sebe mohla mať aj vrece a neprekážalo by mu to. Pobehla niekoľko posledných metrov a skočila mu do náruče, vychutnávajúc si jeho vôňu a teplo.

„Vyzeráš...“ začal opatrne, ale nevedel nájsť správne slová, ktorými by popísal jej bezútešný stav bez toho, aby ju náhodou neurazil.

„Mala som zlý sen,“ povedala mu presne to isté, čo Pansy, ale tentoraz sa rozhodla pokračovať. „Zdalo sa mi, že si odišiel so svojím otcom, že si si uvedomil, že je to tvoja jediná rodina a že oňho nemôžeš prísť.“

Theodore dlhú chvíľku mlčal. Usadil sa do kresla, akoby potreboval viac času na usporiadanie si vlastných myšlienok. Stiahol si ju na kolená, s trochu sileným úsmevom jej odhrnul vlasy z tváre a zastrčil jej pramene za ucho a potom sa zhlboka nadýchol.

„Daphne, ja nepotrebujem svoju rodinu, keď mám teba. Ty si tu pre mňa bola celé roky, nie on. Nie som hlupák, nevzdám sa ťa, ani ťa nevymením za niekoho tak strašného, ako je môj otec. Už nikdy ťa nenechám samú, nie len preto, že sa o teba bojím a chcem sa o teba postarať. Mám na to oveľa sebeckejšie dôvody. Nemôžem o teba prísť, potrebujem ťa.“

„Myslela som si, že pri takomto vyznaní budem aspoň učesaná,“ zatvárila sa rozpačito, keď si siahla na svoje uležané vlasy, ktoré momentálne postrádali objem.

Krátko sa zasmial, pobozkal ju na čelo a urobil si v kresle väčšie pohodlie, takže aj ona si našla lepšiu polohu na ňom, oprela sa mu o hruď a spokojne privrela oči.

„Si hladná?“ spýtal sa starostlivo.

„Nie,“ zabručala mu do trička.

„A chce sa ti ešte spať?“ pokračoval v otázkach.

„Áno, ale nechcem byť sama. Bojím sa, že sa mi zase bude snívať niečo škaredé,“ priznala sa.

„Tak tu budem s tebou.“

Tentoraz sa jej spalo oveľa pokojnejšie, no po prebudení sa jej zmocnili výčitky svedomia, keď sledovala Theodora, ako sa celý dolámaný naťahuje a pokúša sa dopriať svojmu telu nejakú úľavu. Uistil ju, že je všetko v poriadku, a po skontrolovaní času na hodinkách jej navrhol, aby sa išla pobaliť, prezliecť a úplne ticho dodal, že by sa jej možno zišla aj sprcha.

So začervenaním mu teda vo všetkom vyhovela a o hodinu sa pripojila k nemu, chalanom a svojej sestre na ceste do Veľkej siene na raňajky.

Raňajkami sa to síce nazývať nedalo. Všetci sedeli mlčky nad taniermi oblečení v slávnostných habitoch, Daphne sa v tom svojom vôbec necítila príjemne, ale snažila sa nedávať to najavo. Na Theodorove naliehanie vypila niekoľko dúškov džúsu a potom sa spolu s ostatnými postavila, aby nasledovala Slughorna v zástupe slizolinčanov von zo siene a hradu.

Pohreb sa mal konať pri jazere. Cestou ku stoličkám v posledných radoch si tvrdohlavo pozerala pod nohy, stískajúc Theodorovu ruku. Necítila žiadnu vnútornú potrebu zúčastniť sa tohto všetkého, ale nemala na výber. Mala by si uctiť Dumbledorovu pamiatku, vedela, že by sa to patrilo, ale na čo to bude dobré? Komu vôbec záleží na tom, čo si ona, Daphne Greengrassová, dcéra smrťožrúta, tvrdohlavo odmietajúca ideu Temného Pána o čistej krvi, o tomto celom myslí?

Celé to dianie okolo seba sotva vnímala. Striedavo hľadela na prsty prepletené s Theodorom a so svojou sestrou, rozmýšľala o momentálne dvoch najdôležitejších ľuďoch vo svojom živote, dúfala, že o nich nepríde a pokúšala sa nájsť nejaké naivný spôsob, ako to celé napraviť.

Lenže čarodejnícky svet stratil Dumbledora. Nie je to znamenie, že je po všetkom? Ako má mať spoločnosť nejakú nádej, keď tu už nie je nikto, kto sa môže Voldemortovi postaviť?

Skoro ju z toho rozbolela hlava. Bola rada, že v okolí začula šuchot, ako sa začali všetci rozchádzať, čo bolo znamenie, že pohreb skončil. Zachytila niekoľko slov z tichých rozhovorov, ale nepokúšala sa zistiť, komu tie hlasy patria.

„Poďme sa prejsť,“ navrhol jej tichý hlas pri uchu.

Pozrela na Theodora, vedela, čo ešte chcel vysloviť, ale nepovedal to. Možno je to poslednýkrát, čo majú takúto možnosť, preto sa ním nechala viesť ďalej od ostatných, popri brehu jazera, pomedzi stromy, ku lavičke, na ktorej tak radi sedávali a užívali si spoločné chvíle, zabávali sa a nepripúšťali si, že im môže hroziť nejaké nebezpečenstvo.

Nesadli si však, len ostali postávať, prsty sa im rozplietli a prázdne ruky im viseli popri telách, hľadeli na pokojnú hladinu jazera, od ktorej sa odrážalo jasné slnko. Trochu nešikovne si rozopla slávnostný habit, schovávala pod ním obyčajné tričko.

„Všetko najlepšie,“ povedal z ničoho nič Theodore.

„Čože?“ prekvapene naňho pozrela.

„Mala si narodeniny. A ja som ti to ešte nepovedal. Vlastne sme ich ani neoslávili. Všetko sa to stalo...“

„Na tom nezáleží,“ prerušila ho rýchlo. „Sú to len narodeniny, budem mať ďalšie. Naozaj sa tým nemusíš trápiť.“

Niekoľko krokov od nej odstúpil, odtrhol pohľad od jazera a pozrel na ňu. „Ale áno, musím sa tým trápiť. Plánoval som... chcel som... myslel som si, že to bude skvelé...“

Nechcela ho prerušovať. Videla na ňom, že nech chce povedať čokoľvek, je to preňho ťažké, ale ani pre ňu to nebolo jednoduché.

„Mal som pre teba pripravený darček. Vlastne to bol návrh. V skutočnosti som neveril, že môj otec sa naozaj objaví. Alebo som v to skôr dúfal. Nechcel som, aby to celé skomplikoval. Ale teraz neviem, či má ešte zmysel sa ťa to pýtať,“ zúfalo si zašiel rukami do vlasov a ešte viac si ich rozstrapatil, sklopil pohľad na svoje tenisky.

„Theodore,“ oslovila ho a potom jeho meno zopakovala trochu naliehavejšie, „Theodore, pozri sa na mňa. Ďakujem. Nech je to čokoľvek, povedz to. No tak, pýtaj sa.“

„Chcela by si so mnou bývať?“ vychrlil to zo seba na jeden výdych, akoby sa obával, že si to na poslednú chvíľu môže rozmyslieť, že stratí odvahu.

Ohromilo ju to. Nečakala nič. A v tej chvíli dostala všetko, po čom túžila, a tým všetkým bol on. Oblizla si pery, hľadajúc slová, ktorými by na to mohla odpovedať, ale vedela, že v skutočnosti jej stačí len jedno jediné.

„Áno,“ prikývla. „Áno, áno, chcela by som s tebou bývať.“

A to bolo všetko, čo potrebovali vedieť. Nastalo medzi nimi ticho, opojné, upokojujúce, ticho, ktoré znamenalo viac ako všetky slová a vety sveta.

Usmiala sa naňho tak nežne, až na chvíľku zapochyboval o tom, či je skutočná. Hriali ho jej lúče, nie slnko, čo bolo vysoko na oblohe. Bola preňho nádejou na lepší život, svetlo v temnote, niekým, pre koho sa oplatí bojovať a zvíťaziť. Lebo bez nej by bol nikým a všetko by stratilo zmysel, no s ňou nebol sám, s ňou to všetko stálo za to.

Otvoril ústa, že to povie. Dlho to dusil v sebe, chcel sa vyznať zo svojich citov. Skôr, ako si však stihol uvedomiť, že sa k tomu naozaj odhodlal, krútiac hlavou prekonala vzdialenosť medzi nimi, natiahla sa na špičky a dala mu pocítiť, že skutočná naozaj je.

Veľmi zľahka a veľmi neohrabane sa dotkla svojimi perami tých jeho.

[ » na začiatok « ]