Kapitola:
Pridaná: 24.9.2013, 00:29:42
Čítaná: 8241×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sirius Black, Remus Lupin, James Potter, Peter Pettigrew, Regulus Black, a iní
Stručný dej: O príťažlivosti vesmírnych telies.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, slash

Kapitola: 1 » Canis Major

Všetko, čo sa v tú noc udialo, bolo vždy horšie pár dní po tom.

Pozoroval ho, ako sa snaží presvedčiť ich, že je v poriadku, že ho nič nebolí, že tie jazvy vlastne ani neexistujú, že netvoria jeho pravú identitu. Bolo jednoduché klamať, veď lož začal vnímať už v skorom ranom veku, ale pred pravdou oči úplne privrieť nedokázal.

Spoločne predstierali, že Remusov prehnaný záujem o lunárny kalendár je iba zvedavosť. Čo by len dali za to, aby to skutočne bola „iba zvedavosť“.

On sa nebojí toho, že je iný, ale toho, že by sme ho tak mohli vnímať my, James.

Paroháč netušil, že si Tichošľap bral neviditeľný plášť každý prvý deň po dvadsiatom ôsmom. Dokázal pri jeho posteli v Nemocničnom krídle presedieť celé hodiny, skoro ako matka pri svojom chorom dieťati. O tento vtip sa však nemal s kým podeliť, keďže každé jedno tajomstvo má cenu, ktorú je potrebné zaplatiť, aby nestratilo význam.

Remus bol tým najlepším poslucháčom na svete – nehybne ležal v hlbokom bezsennom spánku a Sirius zatiaľ rozprával a rozprával a rozprával...

Vždy bola najjasnejšou hviezdou na nočnej oblohe, vždy bola stredobodom pozornosti, no nie stredom vesmíru. Ako ju to len vytáča, Moony. Ja jej úplne rozumiem. Ja presne viem, ako sa cíti.

Niektoré jazvy na Remusovej tvári nepoznal. Bál sa pýtať, pretože vedel, ako veľmi sa za ne hanbí. Mrzelo ho to, lebo nikdy nebolo za čo, nikdy nebolo prečo.

Tvrdá podlaha tlačila na jeho kolená, nepohodlná poloha, ktorú vydržal iba kvôli tomu, aby s ním mohol byť na rovnakej úrovni. Opieral sa lakťami o posteľ, snažil sa ho dotknúť, no vlastný strach mu v tom bránil.

Kam až dokáže siahať detská naivita, v ktorej veril, že by sa Remus dokázal vyliečiť, že by bolo možné tú bolesť z každej premeny uväzniť do starej skrinky, zamknúť ju a kľúč pochovať hlboko do zeme, zabezpečiť čarami, aby ho nikdy nik nenašiel. Žil vo svete, v ktorom fyzické utrpenie bolo horšie ako to vnútorné, nemohol to predsa vedieť, keď nikdy nezažil sklamanie, keď nikdy nezažil chuť odmietnutia, keď nikdy nezažil bolesť zlomeného srdca.

Remusovi naháňalo väčšiu hrôzu práve tých zvyšných dvadsaťsedem dní, pretože dvadsiaty ôsmy znamenal aspoň zabudnutie na to, čím je.

Zľahka sa dotkol jeho horúceho zápästia, hmatal pulz, pravidelný a pokojný, čo pomáhalo aj Siriusovi na tých pár sekúnd umlčať svoju hlavu, vychutnávať si to slastné ticho. Každý občas potrebuje vypnúť, no on to nikdy nemal také jednoduché, premýšľal stále, dvadsaťštyri hodín denne, až kým neprišiel Moony a neurobil čosi, čo donútilo Tichošľapovu myseľ sklapnúť. Možno to bol vplyv alfy, ktorý donútil aj tie rebelujúce myšlienky poslúchať.

Psia hviezda ho vyprevádzala z miestnosti odsudzujúcim pohľadom, cítil tú váhu na svojom chrbte, robila to každý mesiac. Tipoval to na žiarlivosť; po niekom tie vlastnosti zdediť musel. Vesmírne telesá, milióny kilometrov vzdialené, boli väčším vzorom ako rodičia.

Ticho za sebou zavrel dvere, aby nikto neodhalil jeho tajomstvo.

Bol si jediným pravidlom, ktoré som kedy dodržiaval, Moony.

[ » na začiatok « ]