Kapitola:
Pridaná: 20.3.2013, 19:27:17
Čítaná: 4638×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Filip, Alex, Lenka
Stručný dej: Lenka bola tri roky beznádejne zaľúbená do svojho spolužiaka Filipa. On ju však ignoroval a ona sa kvôli nemu veľmi trápila, no nakoniec zistila, že to bolo zbytočné. Spoznala Alexa, ktorý však býval ďaleko. Veľmi mu chcela pomôcť, no popri tom sa doňho zamilovala. A ako to dopadlo celé ? Prečítajte si!

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: Prológ » Posledný krát

Bola studená januárová zima. Vonku mrzlo a padal sneh. Lenka sa už päť minút triasla pri autobusovej zastávke. V ruke držala mobil a pozerala na displej. Znova a znova čítala tú istú sms-ku.

Stretneme sa o ôsmej pri autobusovej stanici. Nemeškaj. Nemám veľa času.

Bola to sms-ka od Filipa. V posledných mesiacoch nechcel chodiť s ňou von sám. Aspoň nie odvtedy, odkedy mu povedala, čo k nemu cíti. Vždy sa cítil trápne. A teraz? Chce sa s ňou stretnúť. Vedela, že musí ísť o niečo súrne, inak by s ňou nechcel ísť von.

Ona však v tejto chvíli nepremýšľala nad tým, čo chce Filip od nej, že ju zavolal von.

Premýšľala nad tým, čo robí Alex. S ním sa spoznala v októbri. Ale boli len kamaráti. Teraz, keď mal také problémy, začala k nemu cítiť viac. Cítila, že len ona mu môže pomôcť. Trochu mu rozumela, ale presviedčala sa, aby to nezašlo ďaleko.

Teraz, keď sa snažila mu pomôcť, opäť jej do toho skočil Filip, keď ju volal von.

Lenka v diaľke zbadala postavu a keď uvidela tú zelenú dinosauriu bundu, tak vedela, že je to on.

Pozrela na mobil a videla čas. Meškal sedem minút.

Podišiel k nej. Nepozdravil ju. Veď sa už nezdravili štyri mesiace. Zvykla si, že nezdraví.

Len vystrel ruku s papiermi v ruke. Boli to staré konverzácie so spolužiakom.

Lenka ich chytila do ruky a začala čítať.

„Kto si? Keď rozprávaš takéto hlúposti a potom meníš názor?“ spýtal sa jej, keď dočítala a vrátila mu papiere.

„To máš od Martina. Však?“ spýtala sa ho prekvapene.

Áno, určite boli tie papiere od Martina. Ten si vždy našiel príležitosť, aby sa Filipovi mohol pchať do zadku.

„Akože, to čo ťa teraz zaujíma od koho to mám?! Nechápem čo teraz odo mňa chceš!“ kričal.

Lenka sa zamračila. „Mením názor! Každý po čase mení názor! A tiež nechápem, prečo si ma teraz vytiahol von! Nechápem čo chceš ty odo mňa!“

„Potom nezvaľuj vinu na mňa, dobre ?!“ opäť zakričal.

Nadvihla obočie a povedala: „A kto vraví, že toto je všetko tvoja vina?! Ja som nič také nevravela! Nevkladaj mi do úst slová, ktoré som nikdy nevyslovila. Dávnejšie, keď sme sa ešte ako-tak rozprávali, som ti povedala, že v tom máme prsty obaja. Značné percento viny však pripadá mne!“

Filip prevrátil očami: „A určité veci je lepšie nechať si pre seba a nevykvákať to každej druhej osobe, ktorú stretneš! Paťa mi vynadala! Nedá sa ti veriť! Raz ma ohováraš, druhý raz sme kamaráti. Potom ma zas ohováraš!“

Ona si spomenula na Alexa. Opäť. Tento rozhovor jej pripadal ako zbytočná strata času. Alex rieši oveľa závažnejšie problémy ako toto a ona.. Ona sa zaujíma o seba a o to, čo jej bolo už dávno ukradnuté. Myšlienkami bola pri ňom. Pri Alexovi. Moc ho nepoznala, ale aj tak jej záležalo iba na ňom. Tak veľmi mu chcela pomôcť.

Chcela čo najskôr ukončiť toto trápne divadielko, tak mu odpovedala: „Ja som jej niečo povedala. Za to, že ona si neudrží jazyk. Nie je to môj problém. Ak ťa urazila, tak si to rieš s ňou a nie so mnou! A prosím ťa, nehraj sa tu na neviniatko. Chceš mi teraz povedať, že ty ma neohováraš ?! Hm, myslím, že kamaráti nie sme už dosť dlho! Kamaráti sa aspoň pozdravia!“

„Ako ťa ja ohováram?! “

Lenka nad odpoveďou premýšľala a opäť pomyslela na Alexa. On vie vždy čo povedať v takejto situácii. Ona bola stratená, tak len povedala: „Hm, ja netuším, vo svojich myšlienkach určite!“

Filip sa škodoradostne usmial: „A hovorím to každému? Alebo si to nechávam len pre seba?! Odchádzam!“

„Tu máš dokonalý príklad medzi dievčatami a chlapcami! Dievčatá sa o svojich problémoch potrebujú porozprávať s niekým. Chlapci to ani tak nepotrebujú. Och, vy ste niektorí takí necitliví!“

Tento poznatok z knižky o dospievaní si Lenka nemohla odpustiť. Nevedela rozoznať ani kedy povedal človek metaforu. Držala sa faktov.

Ako to vyslovila, Filip začal kričať: „Tak ja som necitlivý?! Vravím, že odchádzam!“

„Povedala som niektorí! Nie ty! O tebe som nehovorila! A vieš čo? Mne je to už jedno! Rob si čo chceš!“

„Vieš čo mne nie je jedno?! Keď ma niekto ohovára a boli sme dobrí kamaráti. Ale 'aj takí ľudia musia byť – tvoj výrok! Maj sa.“ povedal po chvíli.

Lenke bolo už smiešne, že stále hovorí, že odchádza a stále stál pred ňou.

Vločky im padali do tváre a obom im bola zima. Lenka skákala z nohy na nohu.

„Ja ťa neohováram!“ podotkla.

„Ako tak vidím, tak áno!“ povedal drsne.

„Tak sa pozri lepšie! To, že niečo podotknem, neznamená, že ťa musím ohovárať. Proste, už ma to nebaví!“

„Je mi to nepríjemné, keď niekto o mne niečo rozpráva!“ povedal.

„Eh, tak teda prepáč, že som niekedy o tebe niečo povedala!“ odvrkla.

Sarkasticky podotkol: „V pohode! Začnem aj ja. Ako sa budeš cítiť.“

„Potom ti poviem, teraz to neviem posúdiť. No, a konečne si ma poslal do prdele! Nemohol si už hneď na začiatku?! Bolo by to jednoduchšie, aspoň by sme sa vyhli tomuto trápnemu rozhovoru!“

„Nesnaž sa tomu vyhnúť! Keď nemáš čo povedať, radšej buď ticho. A zober si kebab do ruky!“ povedal nahnevane.

„Nemám na to čo povedať! Keď mi nevieš povedať niečo rozumnejšie ako 'zober si kebab do ruky', tak mi nič nehovor. A prosím ešte, nepozeraj sa na mňa, nič mi nepíš, nevšímaj si ma... Akoby som ani neexistovala. Bude to lepšie pre nás oboch!“ povedala Lenka a už chcela ísť domov.

Filipovi prišla sms-ka.

„Tak som zistil, že aj Knedlo ma ohovára! To je deň!“ povedal naštvane.

Neveriacky naňho pozrela: „Knedlo?! A to máš zas od koho?! On by na teba nikdy nepovedal krivé slovo! Aspoň toto mi ver.“ Pootvorila ústa od prekvapenia.

„Nepovedal?! Už je to druhýkrát! Veď ten zajtra uvidí Ja už neverím nikomu, len sám sebe! A okrem toho, veril som každému a robil som veľkú chybu!“ povedal ešte nahnevanejšie.

„Tak dúfam, že to vyriešite medzi sebou. Nejak, ehm, normálnejšie. Niektoré riešenia konfliktov mi pripadajú dosť zbabelé, alebo nelogické! Bitka je totálne nelogická, keďže tým sa nič nevyrieši. Prosím, nezabudli si to s ním vyriešiť cez skype, ako si vždy zvykol pri mne. Je to zbabelé!“ odsekla drzo.

Filip si niečo zamrmlal, otočil sa na päte a odišiel. Bez pozdravu ako vždy. Lenka za ním ešte chvíľu pozerala, ale opäť sa už zaoberala Alexom a jeho problémami. Prešla sa po meste a zamierila domov. Povedala si, že je to takto lepšie a bude sa sústrediť len na Alexa, na školu a na kamarátky. Tešila sa, že bude mať konečne pokoj od zvláštnych Filipových pohľadov.

[ » na začiatok « ]