Poviedka:
Pridaná: 19.3.2013, 21:45:40
Čítaná: 7082×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Seamus, Lucy, Theressa, Dean,...
Stručný dej: Láska k človeku alebo len láska ku kráse?

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

„Je príliš pekná na to, aby krátila čas s niekým ako som ja,“ vysvetľoval som už asi po miliónty raz, prečo jej nemôžem povedať, že ju mám rád.

„Ty ju máš rád len pre to, ako vyzerá?“ Opýtal sa ma Dean s výrazne zdvihnutým obočím.

„Jasné, že nie,“ povedal som a zachmúril som sa naňho. Odkedy je s Ginny, správa sa akoby bol expert na baby. A pritom nie je. Oni to majú omnoho jednoduchšie.

„Tak prečo nikdy nepovieš, že je neviem aká, a preto by s tebou nechcela chodiť?“ Neodpovedal som mu na to. Ako sa on do toho môže starať? Veď ona je iná. Nie je to také jednoduché ako medzi ním a tou malou Weasleyovou, i keď on by možno nesúhlasil. Obaja sme na izbe s jej bratom a vidíme ako sa na nich ako pár pozerá s opovrhnutím, ale čo už. Pravdupovediac im brutálne závidím. Keď som sa mu ani po piatich minútach neuráčil odpovedať- a radšej som sledoval posteľ, na ktorej ležím už šiesty rok- hodil po mne vankúš, ale takú tvrdú triačskú strelu a nie takú o ničom ako keby ju hádzal Neville.

„Čo robíš?“ Zahučal som smerom naňho a hodil doňho jeho i svoj vankúš zároveň. So smiechom sa pokúsil uhnúť, ale uhol sa len jednému a druhý ho zasiahol presne do hlavy. „A že ty si triafač,“ rehotal som sa ako zmyslov zbavený a takmer som na ňu na chvíľu zabudol, len.

„Hm, keby ťa teraz videla!“ Rozrehotal sa Dean a mne zabehol smiech. Tvár sa mi unavila a jemne som spustil kútiky pier. Ten idiot sa ešte chvíľu rehotal, ale keď počul, že je sám, prestal. „Čo som zasa zle povedal?“ Zatiahol dlho a lenivo, nie tak ako som to potreboval. Bol to proste ten typický Dean a nie citlivý, ako keď je s čajou.

„Nič. Potrebujem byť sám,“ zatiahol som a prv než sa stihol vypratať z izby, vypadol som ja. Nerobím takéto úniky často, ale teraz som to jednoducho potreboval. V miestnosti pod internátmi našťastie nebol nikto, kto by ma poznal alebo zdržoval, a tak som letel ďalej. Netušil som, kam ma nohy chceli zaviesť, ale dôveroval som im. Vždy som im dôveroval a skoro vždy som na to doplatil. Z rýchleho kroku sa pomaly pustili do behu a ja som si až neskoro uvedomil, že oproti mne stáli nejaké dve dievčatá pohrúžené do rozhovoru. Nechtiac som narazil do vysokej blondíny s tmavými zelenými očami a v rokfortskej rovnošate so žltočiernou kravatou.

„Prepáč, Teressa,“ povedal som, keď som si uvedomil, kto predo mnou stojí. Aspoň, že to nebola ona, ale Teressa. Nie žeby sa podobali, na Lucy nikto nemá, ale aj tak. Ten Bifľomor ma poriadne zmiatol. Zrazu sa ozval čísi hlas a ja som si ju až vtedy všimol.

„Ahoj Seamus,“ povedala a mnou prebehol mráz spojený s elektrinou. Všimol som si ako tam stojí opretá o hradby, zakrytá Teressou, keďže je od nej menšia. Hnedé vlasy farby kakaa sa jej jemne spúšťali po pleciach, ktoré mala taktiež takej farby. Celú pokožku mala hnedastú, ale tak pekne hnedastú a najkrajšie na nej nebola drobná, pekne tvarovaná postava, ale čierne oči vsadené tak, že by ich vedel nakresliť len najkrajší maliar.

„Ahoj Lucy,“ skoro som zašepkal, keď som sa spamätal z prekvapenia, že je tu.

„Prekvapilo ťa, že som tu? Vieš, počula som, že sa o mne s Teressou povráva, že samé nepôjdeme ani na vécko,“ zatiahla a rozkošne sa usmiala. Och, pre Merlina ako ju len ja ľúbim!

„No, potom čo sa stalo Hermione pred šiestimi rokmi by asi nikto neriskoval, že?“ Zasmial som sa, keď som tresol prvú blbosť. Dievčatá ma nanešťastie nenechali v štichu, ale začali sa smiať tiež.

„Hm... pamätáte na to Troooool v hradneeej vežiii?“ Vydýchala pomedzi smiech Lucy a ja s Teressou sme naraz prikývli. „Uf, už ani neviem ako sa ten učiteľ volal, ale tá hláška je jedna z jeho pamätných. Teda všetky koktavé sú pamätné,“ smiala sa naďalej a asi až po piatich minútach sme sa upokojili natoľko, aby sme dokázali niečo povedať.

„Decká? Môžem vás na chvíľu nechať samých? Spomenula som si, že mám ísť za Ericom...“ zatiahla a ja som nevedel, čo robiť. Bol som si istý, že mi oči žiarili akoby som videl po prvýkrát vianočný stromček, ale vážne som sa snažil ostať chladný.

„Jasné, Tery,“ usmiala sa na ňu Lucy a mnou prebehli zimomriavky. Žeby o tom všetkom vedela? Nemožné, iba keď sa ten idiot prekecol.

„No pokiaľ ma tvoja kamoška nezabije alebo neznásilní, síce...“ začal som hravo a vôbec som si neuvedomoval, čo hovorím. Došlo mi to, až keď sa Lucy s Teressou začali smiať tak, že až skoro plakali.

„No zabiť sa ťa nechystám, na to si príliš zlatý,“ vydala pomedzi smiech a ja som mal srdce niekde v siedmom nebi. „Ale zasa ani pretiahnuť sa ťa nechystám,“ srdce mi spadlo a tvár sa pokúšala zachovať si face akoby som si vydýchol.

„No síce,“ začala Teressa, ale Lucy jej do toho vpadla.

„Nemala si ísť za Erikom?“

„Jáj, jasné. Takže, keď sa nič nestane, tak ja už asi pôjdem,“ zatiahla, žiarivo sa na nás usmiala a nechala nás samých. Kto mohol vedieť, že ten Dean je tak geniálny? Ale o čom sa s ňou dopekla bude rozprávať?

„No čo Seamus?“ spýtala sa Lucy, keď Teressa odišla.

„Ideme sa prejsť alebo tu budeme podopierať Rokfort?“ nadhodil som prvú blbosť, ktorá mi napadla, no už som si zvykol hovoriť takto. Veď mi to párkrát dosť pomohlo, nie?

„Hm, podopierať?“ zachichotala sa prenikavo a som si istý, že mne sa na tvári rozľahol nafetovaný výraz. „Ale nie. Mohli by sa ísť vážne prejsť,“ usmiala sa na mňa a vzápätí vybuchla do ďalšieho chichotu. Jasné, z môjho výrazu. Ihneď som sa spamätal a nasadil seriózny vážny výraz.

„Okej, tak poďme.“ Vážne som povedal a keď sa na mňa pozrela ako na blázna, rozosmial som sa, schytil som ju za ruku a ťahal von z hradu. Lucy najprv zarazene stála, ale keď k nej došiel môj veselý smiech. Začala šprintovať spolu so mnou.

„Odkedy máš také dlhé nohy?“ vyšlo z nej pomedzi smiech a zadychčanosť. Zasmial som sa s ňou, ale neprestával som bežať. Pri Veľkej sieni sa už dav študentov zviacnásobil a obaja sme museli spomaliť, ale nepúšťali sme sa aby sme sa nestratili. Míňali sme študentov, ktorí na nás pozerali so zdvihnutým obočím, míňali sme decká, ktoré sa na nás smiali, ale aj takých, ktorí nám podkladali nohy alebo nám nadávali. No my sme si ich nevšímali a so smiechom preskakovali podkladané nohy.

Vybehli sme z dverí a skoro sme nabúrali do Deana a jeho ryšavky, ktorí sa na nás najskôr udivene pozreli, ale hneď na to sa nakazili našim smiechom.

„Ja už nevládzem!“ zastala Lucy a ja som pod vplyvom toho, že som to nečakal spadol na zem a svojou váhou zhodil aj ju. Dopadla mi presne na hruď a rukami udržala medzi nami jasný odstup. Zložila ich totiž narýchlo pod seba, keď si bola istá, že spadne. Bol som udivený- nevedel som čo mám robiť a tak som tam len tak ležal a pozeral sa jej do očí. Nedržal som ju, ruky som mal vedľa seba.

„Pekné pristátie,“ zhodnotil som zvesela a Lucy sa zasmiala.

„Kebyže nie si taký vychudnutý, tak aj mäkké,“ pridala sa k hodnoteniu a ja som na ňu akože zazrel na čo sa, samozrejme, rozchichotala ešte viac. „Ale zato...“

„Zato čo?“ opýtal som sa s primerane zdvihnutým obočím.

„Nerieš too,“ zatiahla a začala sa zo mňa zdvíhať, ale ja som ju, oboma rukami, oblapil okolo pásu. Vrhla na mňa začudovaný pohľad a ešte mocnejšie sa vytrhla z objatia. Rýchlo sa postavila a rozbehla späť do hradu, kým ja som za ňou nechápavo pozeral. Ostatných som zrejme prestal zaujímať, lebo sa vrátili k svojim činnostiam. Ešte prv som však zazrel pár ľútostivých pohľadov a tie som veru nepotreboval. Postavil som sa na rovné nohy a pevným krokom vošiel späť do hradu. Bojí sa. Možno chce len čas. Zúfalo som sa v duchu presviedčal a snažil sa nevnímať tváre okolo ktorých som prechádzal. Kde ju hľadať? Mám ju vôbec ísť hľadať? Má to vôbec cenu? Po tých otázkach som nemal náladu vôbec na nič. Ledva som sa došuchoril do klubovne. Zbežne som ju prezrel, Dean tu nebol, ale Ginny hej, on musí byť hore. Jednoducho musí.

„Dean, streľ mi jednu!“ prikázal som mu, keď som vošiel do izby.

„Nestrelím ti, pre Luciu nie,“ odporoval a dal si ruky v bok. Nevnímal som, či ešte niečo hovoril ďalej, vrhol som sa na neho.

„No tak zmláť ma! Potrebujem to!“ presviedčal som ho a pritom som mu kŕčovite zvieral bicepsy.

„NEPOTREBUJEŠ!“ jačal na mňa, ale ja som naňho stále zúfale pozeral, celý som sa triasol a snažil som sa vymyslieť ako ho vyprovokovať, ale hlavu som mal mimo. Úplne vypnutú.

„POTREBUJEM! POTREBUJEM JU VYBIŤ Z HLAVY! Je... je jasné, že ma nechce!“ zlomil som sa a normálne som sa zrútil na zem. A začal plakať. Vzlyky ma nadhadzovali, zadúšal som sa. Ale bolo mi to jedno. Nechce ma.

„Seamus...“

„VYPADNI!“ Zreval som naňho a už som len periférne počul, ako sa za ním zabuchli dvere. Som tam, kde som chcel byť... teraz na mňa Lucy ani nepozrie... uponáhľal som to všetko. Zavrel som oči a podvolil slzám voľný priebeh. Videl som ju... pred očami sa mi mihala jej tvár spred páru minút. Nádherný úsmev, smiech, jas v očiach... a všetko spôsobené mnou. Možno, keby som sa jej skúsil prihovoriť... pochopila by? Za pokus nič nedám...

Pozviechal som sa a pred odchodom z izby som nazrel do zrkadla. Vyzeral som ako mŕtvola. Celý bledý a opuchnuté červené oči. Asi by sa ma len zľakla... pôjdem za ňou neskôr... Zvalil som sa na prvú posteľ a zaspal ako postrelený. V hlave mi hučalo, dunelo, išlo mi ju roztrhať..

Ďalšie ráno som sa ešte pred raňajkami vybral za ňou. Celú noc som sa mrvil, nespokojne prehadzoval, rozmýšľal... Ale ráno som vedel, čo jej povedať.

Všimol som si ich. Lucy a Theressu. Vyšiel som z tieňa schodov a ponáhľal sa za nimi. Teda, za ňou.

„Lucy, počkaj!“ zakričal som tlmene. Nezastala, ale pridala do kroku. Narozdiel od Theressy. Tá sa postavila predo mňa a sledovala môj umučený výraz. Utiekla. Utiekla predo mnou. Moja láska...

„Lucy ti odkazuje, že sa k nej už nikdy nemáš ozývať, približovať alebo čokoľvek iné,“ vyrapotala a zapichla mi do očí tie svoje. „ A ešte ti odkazuje toto,“ povedala a takú mi struhla, že sa mi mimovoľne pootočila hlava.

„Ďakujem.“ Odpovedal som jej a namiesto toho, aby som tam stál ako obarený odišiel som naspäť hore do izby. Mal mi už včera streliť Dean. Bol by som si to urovnal skôr. Nebol som zamilovaný do nej, ale do jej krásy a exotickosti. Ju som vôbec nepoznal. Čo je to za dievča, že mi povie odkaz cez kamarátku? A ani mi sama nestrelí? Vzal som do ruky vreckový nožík a začal si vyrezávať písmená pod posteľ... vzniklo toto:

N-E-S-T-O-J-Í—M-I—Z-A-T-R-Á-P-E-N-I-E

a s tým aj súhlasím.

[ » na začiatok « ]