Kapitola:
Pridaná: 28.1.2013, 19:34:58
Čítaná: 5618×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mária Alansonová, Martin Torsa, Veronika Fialková, Marek Zimman, Rebeka Mageová
Stručný dej: Mária sa dozvedá, že Martin a Rebeka sú čarodejníci, no netuší, že jej to skomplikuje život. Obyčajný život Maji sa týmto mení od základov. Ako to bude zvládať?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Záhadný odkaz 2 » Klamstvá a hnev 3 » Lži 4 » Nečakané stretnutie 5 » Bongrad 6 » Varovanie 7 » Podozrenie 8 » Obyčajný deň 9 » Ticho a nenápadne 10 » Návšteva u Torsovcov- časť 1 11 » Návšteva u Torsovcov- časť 2 12 » Nečakané 13 » Rande 14 » Rómeo a Júlia 15 » Veríš, či neveríš? 16 » Začiatok tajomstva 17 » Začiatok tajomstva 2 18 » Dom Mageových 19 » Dom Mageových 2 20 » V lese... 21 » U Mínie 22 » U Mínie 2 23 » Lord Bon 24 » Naposledy alebo...? 25 » Dobrý pocit 26 » Oheň a voda

Martin si prečítal odkaz tiež a pozrel na Maju.

„Takže už chápem prečo tak náhle odišiel,“ povedal Martin a sadol si na deku. Rukami si prehrabol čierne vlasy a ustarostene hľadel na Máriu.

„Prečítaj ten odkaz nahlas, prosím ťa.“ Martin nechápal načo jej to je, ale zobral blok a otvoril ho.

„Ak do východu prvej hviezdy nebudú pri vodopáde dve rovnako staré voda a oheň, najstarší člen živlu oheň zomrie! Nie sú to vyhrážky. Nezastaví na žiaden čarodejník a preto odporúčam- nezahrávajte sa s ohňom, pretože to sa nevypláca. Čakám po prvú hviezdu na oblohe.“

„Dve rovnako staré voda a oheň- tým myslí Sidonku a Liu. Priviesť ich pri Aurelove vodopády do večera. Najstarší člen z rodiny so živlom oheň- čiže Rebeka, zomrie ak neprivedieme jej sestry. Nezahrávať sa s ohňom- zrejme hovorí o sebe a o svojom živle,“ lúštila heslá Maja.

„Čo spravíme?“ spýtal sa utrápene.

„Jediný kto môže zastaviť tohto šialenca je Lord Bon,“ zašepkala.

„Ale on ho nezastaví a nebude ma počúvať.“

„Tak za ním pôjdem ja,“ povedala akoby sa tým všetko vyriešilo.

„Zbláznila si sa? Nemá o tebe nikto vedieť a ty by si išla rovno za vládcom krajiny?“

„A máme na výber?“ spýtala sa zúfalo.

„Ale...“

„Martin, musím tam ísť.“

„Maja, ale....“ Priložila si ukazovák na pery, aby stíchol.

„To bude dobré. Budem improvizovať,“ usmiala sa naňho.

„Vieš kde býva?“

„Zhruba hej. Potrebujem pár Míniiných vecí a nikto ma nespozná.“ Rýchlo sa postavili z deky a krížom cez trávnik sa dostali až dnu. Mínia práve dopekala akési listy s myšacími hlavami. Márii sa z toho zdvihol žalúdok a tak sa radšej postavila pri dvere, ktoré viedli na dvor a nechala to na Martina. O pár minút bola ustrojená do všelijakých handier tak, že vyzerala ako chudobné dievča žijúce kdesi pod mostom.

„No vyzerám celkom k svetu, nie?“ Zhodnotila svoj výzor, keď sa pozrela do uprášeného zrkadla pred sebou.

„Hej aj to oblečenie,“ zasmial sa Martin, no hneď zvážnel.

„Netvár sa akoby som išla na popravu,“ povedala trochu znepokojene.

„Prepáč.“

„Tak ja teda idem, ahoj.“ Otočila sa a kráčala krížom cez lúku.

„Maja?“ zakričal za ňou. Otočila sa a zbadala ako k nej rýchlo kráča.

„Čo sa deje?“ spýtala sa zmätene. Namiesto odpovede ju silno objal.

„Dávaj si pozor, dobre? Sľúb mi, že nebudeš riskovať,“ pošepkal.

„Sľubujem. Ale veď ja sa vrátim, neboj sa o mňa, neodchádzam navždy.“

„Ja viem, iba som ti chcel popriať veľa šťastia. Viem, že to zvládneš,“ odpovedal povzbudivo. Pohladil ju po vlasoch a pustil ju.

„Tak teda ahoj.“ Usmiala sa a zakývala mu.

„Ahoj,“ zamrmlal potichu. Pomaly klesala lesnou cestičkou dolu do mesta. Kopec bol dosť strmý a šaty jej viseli skoro po zem, tak opatrne kráčala po koreňoch stromov. Vytvorili akési schodíky len s tým rozdielom, že každý bol inde. Slnko bolo už za lesom a stále klesalo nižšie. Zrýchlila krok a onedlho bola v meste. Prešla po Bongradskom námestí rovno k budove kde pracoval Lord Bon. Zopár ľudí, ktorí ešte nešli domov a prechádzali sa po námestí po nej pokukovali a šepkali si niečo. Maja si ich nevšímala a vošla dnu. Na prvom poschodí nenašla ceduľku s jeho menom a tak vybehla po schodoch hore. Na konci chodby ju upútali veľké masívne dvere na ktorých bolo ozdobným zlatým písmom: Lord Bon.

Už tie dvere v nej vzbudzovali hrôzu, no premohla sa a zaklopala. Čakala pokiaľ ich niekto otvorí a nečakala dlho.

„Čo je?“ zhúkol.

„Ehm, no, dobrý deň,“ vyjachtala zo seba Maja.

„Čo je?“ zopakoval znovu.

„Prišla som vám povedať, pane,“ začala trasľavým hlasom, „že vaše dcéry chce niekto ukradnúť. Myslím tým Sidonku a Lianu, pretože...“

„Čo? Aké dcéry?“ spýtal sa a z očí mu sršali blesky.

„No vaše dcéry, Mageové,“ potichu povedala.

„Kto si ty vlastne?“

„Neviem. Teda volajú ma Mae a žijem pri Aurelových vodopádoch,“ vymýšľala. „Som sirota ale o to teraz nejde pane. Sidóniu a Lianu chcú zobrať a ak ich dnes nedovediem pri Aurelove vodopády, zabijú Rebeku.“

„Rebeku?“ spýtal sa a zdalo sa jej, že v očiach sa mu zračili obavy.

„Áno, pane,“ povedala pokorne a mierne sa uklonila.

„To bude určite ten Torsovie fagan,“ precedil pomedzi zuby.

„To nie!“ vyhŕklo z nej skôr ako si stihla zahryznúť do jazyka.

„Ako to vieš, čo?“ spýtal sa podozrievavo.

„No on je taký mierumilovný,“ odpovedala.

„Čo o tom môže vedieť obyčajná spodina, ako si ty,“ poznamenal pohŕdavo.

„Máte pravdu, pane.“ Nechcela sa s ním hádať a tak mu radšej neprotirečila.

„Môžeš ísť Mia, či ako sa to voláš.“

„A ochránite vaše dcéry pred tým zločincom?“

„Nech ťa to nezaujíma. Choď!“ rozkázal.

„Dovidenia a ďakujem,“ povedala a uklonila sa. Zatresol jej pred nosom dvere a Maju doslova vyhodil z kancelárie.

„Mohlo to byť aj horšie,“ zamrmlala si popod nos. Zbehla dolu schodmi a vyšla na námestie, ktoré v šere osvetľovali staré pouličné lampy. Niektoré blikali, iné striedavo zapínali a vypínali, ďalšie nesvietili vôbec. Povieval teplý vánok, no námestie bolo bez ľudí a detského smiechu opustené a nevľúdne. Rozhliadla sa a s obavami pozrela na oblohu. Počasie im prialo a bolo zamračené, takže nebolo vidno hviezdy ani mesiac. Napriek strachu, ktorý sa v nej usádzal ako nevítaný hosť, sa rozhodla ísť pri Aurelove vodopády. Podľa Martinovho opisu zhruba vedela kde sa nachádzajú a tak po pamäti kráčala po uličkách Bongradu. Onedlho už išla cez drevený mostík, ktorý bol blízko vodopádov. Obzerala sa okolo seba, aby zistila, či ju niekto nesleduje.

Šum vodopádov bol neustále bližšie a do scenérie zapadajúceho slnka občas ticho zapípal unavený vtáčí štebot. Keď zbadala vodopád ticho zhíkla. Jeho voda dopadala do jazera pred ňou a krvavočervené lúče zapadajúceho slnka sa blyšťali na hladine. Naokolo rástli kríky a mohutné skaly uzatvárali miesto pred okolitým svetom. Zišlo jej na um, že keby má umrieť tu, umrela by šťastná.

Náhle ju zalial strach a už sa jej to nezdalo, také krásne miesto ako prv. Otočila sa a rýchlo kráčala preč. Hrešila samu seba, že vždy keď sa bojí si spomenie na všetky strašidelné príbehy, ktoré kedy počula a začne panikáriť. Začala utekať, no potkla sa o dlhé šaty, ktoré mala oblečené a spadla na zem. Už nezostala ani stopa po svetle a hukot vodopádu a plieskajúcej vody naháňal strach. V ruke si vyčarila plamienok a osvetlil je cestu pred sebou. Zazrela obrysy postavy, ktoré sa blížili rovno k nej. Plamienok zmenšila tak, aby si videla iba pod nohy a štvornožky vliezla čo najhlbšie medzi kríky. Prerývane dýchala a dlaňou si zakrývala ústa, aby ju nezačul. Pozrela sa na oblohu a s hrôzou hľadela na hviezdy, ktoré napriek zamračenej oblohe jasne svietili. Z tmy sa vynorila postava a hneď za ňou ďalšia, ktorá ťahala za ruku akési dieťa.

„Kde je Torsa?“ spýtal sa mužský hlas.

„Čo s tým má?“ spýtal sa muž a Maja v ňom ihneď spoznala Lorda Bona.

„Mal sem priviesť deti!“ skríkol rozčúlene.

„Upokoj sa! Prišli sme sem pre obchod,“ povedal vyrovnane Lord. „S Rebekou si to ešte vybavím.“

„Byť tebou Bonifác, tak ju nešetrím. Chováš ju ako v bavlnke. Pár bičovaní a bola by fit,“ povedal s trhaným smiechom. Márii sa zazdalo, že v Bonových očiach sa blysol hnev.

„Tak čo za ňu?“ Vystrčil dopredu dieťa. V ruke si chlapík vytvoril oheň, aký pred chvíľou vyčarila Mária. Priložil mu ho tesne pri tvár a za svetla plameňov zbadala tvár dievčaťa. Stŕpla od hrôzy, pretože tá tvár patrila Sidónii Mageovej.

„No?“ spýtal sa netrpezlivo.

„Pekná tvárička. No čo, maličká?“ Sidónia pevne zovrela ruku otcovi a po tvári jej tiekli slzy.

„Tak?“ nebezpečným tónom zaútočil na chlapa.

„Čo za to? Snáď si nezabudol, že chceš, aby tá mrcha Rebeka žila,“ povedal slizko a usmial sa.

„Ale...“

„Nedoviedol si mi sem to druhé decko, to po prvé. Po druhé ich mal sem priviesť ten hlupák Torsa, aby trpel ako týrané šteňa a po tretie mi môžeš ďakovať, že nechávam na žive Rebeku. Veď sa tak podobá na Ell. Ach, boli sme si veľmi blízky. Drahá Ell, keby nebola taká hlúpa...“ Zvyšok vety nedopovedal, pretože mu Lord vrazil s päsťou do nosa.

„No tak, Bonifácko, hádam ťa nerozčuľujú spomienky,“ povedal vyškerený a po ústach, do úst a na tričko mu tiekla krv. Šialene pozeral na Lorda.

„Zober ju a vypadni!“ zasyčal nebezpečne.

„No vidíš, že to ide.“ Lord pustil Sidóniinu ruku a tá sa rozbehla na drevený mostík. Muž ju mávnutím ruky zhodil z nôh a vyčaril lano, ktorým ju zviazal.

„Však ja to z teba vymlátim,“ povedal vysmiaty.

„Ocko,“ pozrela naňho s prosbou v očiach, no on odvrátil zrak.

„Aké dojemné,“ poznamenal posmešne muž. Zdvihol Sidonku a prehodil si ju cez plece ako vrece.

„Choď už.“

„Hlboká vďaka,“ poklonil sa chlap ironicky, „dovidenia Bonifác,“ a zmizol. Lord Bon chvíľu postával na mieste, kde zmizli. Potom sa otočil a rázne vykročil vpred.

Márii sa triasla každá čiastočka tela a stále nemohla uveriť tomu, čoho bola práve svedkom. V mysli videla tvár ustráchanej Sidonky, Lordovu kamennú tvár a tvár muža zašpinenú krvou. Nevládala vyjsť z kríkov, nevládala myslieť, nevládala žiť. Cítila sa tak strašne, žeby sa nečudovala keby od toľkého zúfalstva aj zomrela. Ľahla si na kus studenej zeme a zhypnotizovane hľadela do prázdna.

*Ďakujem všetkým, ktorí si vždy nájdete chvíľku času a prečítate si kapitolu :) *

[ » na začiatok « ]