Poviedka:
Pridaná: 28.12.2012, 14:47:37
Čítaná: 4645×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Daniel Krman
Stručný dej: Hokejový zápas, ktorý dopadne... prečítate si.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Tak som sa rozhodla dať sem poviedku, ktorú som písala do MP, ale nepostúpila medzi tých 12 naj, či koľko ich bolo... :)

Bola by som rada, ak by ste napísali svoj názor potom, keď prečítate, ďakujem... O:)

Prvý dôležitý zápas

„Nezabúdajte, dnes je jeden z tých dôležitejších zápasov, a preto musíte hrať na dvesto percent! Žiadne chyby, pretože chyby nás stoja body v tabuľke! Rozumiete?“

Náš hokejový tréner nám dáva posledné pokyny pred jedným z najdôležitejších zápasov tejto sezóny. Všetci ticho počúvame, aby sme zápas zahrali na jednotku. Ak sa nám to nepodarí, trest nás neminie, ako minulý týždeň po zápase.

„Daniel Krman,“ počujem znova hovoriť trénera, „poď so mnou na chvíľu von. Vy ostatní môžete ostať tu v šatni. Za pätnásť minút sa to začne. Buďte konečne koncentrovaní!“

Nášho trénera nemá nik veľmi v láske, preto všetci iba prikývnu a sú radi, keď konečne vypadneme z tej preplnenej šatne.

„Áno, tréner?“ pýtam sa ho, keď sme už von.

„Si najmladší v tíme,“ zahlási a na chvíľu sa odmlčí. „Máš len sedemnásť rokov, a preto som sa rozhodol, že tento zápas budeš v bráne ty.“

„Ehm, ďakujem.“ Na viac sa nezmôžem, pretože neverím vlastným ušiam! Dnes bude zo mňa hokejový brankár!

„Je na tebe veľa zodpovednosti, takže to skús nepokaziť. Puky patria do lapačky nie do brány.“ Tréner ma potľapká po pleci a odchádza.

Vraciam sa do šatne a spoluhráči ma bombardujú otázkami typu. „Čo chcel?“

„Chlapi,“ poviem hrdo, „dnes som v bráne ja!“

Všetci mi gratulujú, okrem Igora, ktorý nadšený vôbec nie je. Do dnešného dňa bol brankárom on, lenže ja a môj výkon sme to zmenili.

Rýchlo si sadnem na lavičku v šatni a ešte raz si prezriem celú moju výstroj či nie je na nej náhodou niečo zle.

„Ideme, hokejisti. Je to tu!“ Tréner jačí ako zmyslov zbavený a ja ešte rýchlo hľadám, kde mám masku na tvár. Igor ju drží v ruke a máva mi, aby som prišiel k nemu.

„Daniel, priznaj sa, že si ho podplatil. Neverím, že na tento dôležitý zápas dal do brány práve teba,“ syčí na mňa a hádže do mňa moju masku.

„Nezahral si si dosť v tejto sezóne?“ Odvrknem mu a odchádzam za spoluhráčmi. Niektorí sú už na ľade. Tiež vstupujem na ľad a prisahám si, že tento zápas vyhráme, a že vychytám shootout.

Dokorčuľujem k bráne a položím si na ňu fľašu, ktorú mi cestou podal tréner. Až tam, kde stojím, počujem ako hovorí pokyny ostatným. Skôr kričí ako hovorí. Otočím sa tvárou do vnútra klziska a pozorujem hokejistov zo súperovho tímu. Hráme len druhú ligu, ale každý z nás sa chce dostať do lepšieho klubu. Pre všetkých je to veľmi dôležité!

Masku si zacapím na hlavu a prefrknem si tvár vodou z fľaši, ktorú mám položenú na bráne. Vidím, ako jeden z rozhodcov korčuľuje do stredného kruhu. Všetko sa to začína.

Prvé minúty sú pre mňa veľmi stresujúce. Do ľavého ucha mi stále dolieha trénerov hlas, aj cez pokriky našich fanúšikov. „Daniel, nie že pustíš puk do brány!“ Alebo sa mi to len zdá?

Súperov tím má prevahu. Strieľajú na mňa viac, ako moji spoluhráči na ich brankára.

„Ivan!“ zakričím na spoluhráča, ktorý je najbližšie. „Skús to trafiť od modrej čiary rovno na bránu.“

Ivan prikývne a už sa všetci rútia dopredu. Prvý pokus sa nepodarí ako má, ale druhý je už víťazný. Tréner je celý bez seba a skáče skoro tri metre. Samozrejme sa teším aj ja. Je možné, že dnes to bude náš zápas.

Ale po novom odštartovaní hry to vyzerá úplne inak. Puk na mňa padá z každej strany a ja to ledva stačím vykrývať. V priebehu troch minút som dva razy počul cinknúť tyčku.

Čochvíľa príde koniec prvej tretiny a všetci sa odoberáme do šatne.

„Úžasné! Skvelé! Ešte zo dva góly a bude to v suchu,“ rozplýva sa tréner a my s ním.

Oddych prejde rýchlo a znova hráme. Bohužiaľ hneď na začiatku si protihráč s číslom sedem vynúti od kapitána nášho tímu Miša faul. Dve minúty ideme hrať v oslabení.

„Teraz musím môj tím podržať,“ myslím si, keď sa vhadzuje v našom pásme.

Prvá minúta prebieha v celkom pokojnom duchu. Puk stále vyhadzujeme cez všetky čiary a súper nemá šancu dostať sa do nášho pásma. Ale potom to príde! Protihráč z ľavého krídla prihráva druhému protihráčovi na pravom krídle a ten strieľa na mňa a moju bránu. Ja sa žiaľ nestíham premiestniť z jednej strany na druhú, tak sa aspoň snažím natiahnuť nohu do smeru strely. A vtedy to cítim.

Hnev z gólu, ktorý sme vďaka mne a obrancom z nášho tímu dostali, a bolesť z natiahnutého svalu. Bolesť je taká veľká, že si musím sadnúť na ľad a zhlboka sa nadýchnuť. Zrejme to nie je len natiahnuté.

„Čo sa deje, Daniel?“ pýta sa Ivan, ktorý je najbližšie.

„Asi som si natiahol sval alebo niečo horšie,“ zahlásim po chvíli, keď naberiem dych.

Ivan ma pomaly dvíha a na druhej nohe sa kĺžem k našej hráčskej lavici.

„Má niečo s nohou,“ oznámi Ivan trénerovi. Tréner len kývne rukou a pošle za mňa na ľad Igora, ktorý sa škerí od ucha k uchu.

To ma štve ešte viac ako noha! Cítim hnev, ktorý ma spaľuje a najradšej by som moju hokejku pribil niekomu o hlavu. Najlepšie Igorovi!

Prichádza za mnou lekár a keď mu poviem, čo sa stalo, beriem ma do šatne. Ledva skackám na druhej nohe.

„Bolí to, keď stlačím nohu na tomto mieste?“ pýta sa ma, keď mi ju ohmatáva.

„Veľmi to tam bolí,“ priznám neochotne.

„Bude potrebný röntgen, pretože takto toho veľa nezistím,“ informuje ma.

„Ja musím ešte hrať zápas. Nemôžem tam nechať Igora. Znova prehráme!“

„V žiadnom prípade. Musíš s tým do nemocnice,“ prikazuje mi lekár.

„Nie! Nejdem,“ oponujem mu s hnevom v hlase.

„Igor je určite dobrý brankár, nemusíš sa báť prehry.“

Igorovi neverím ani to, že sa tak volá. Ale predsa sa nechám odviesť do nemocnice. V aute rozmýšľam nad tým, ako prebieha zápas. Vyhrávame? Prehrávame? Prečo som vôbec s tou mojou nohou išiel na tú stranu? Samozrejme, chcel som zabrániť gólu, ale ten gól by padol tak či tak. Nebola šanca.

V nemocnici čakám na röntgen, ktorý prebehne za pár sekúnd. Od lekára sa dozvedám, že mám potrhané všetko, čo sa len dá. Dobrých pár týždňov si nezahrám! Moja skvelá kariéra sa začína fakt „úžasne“.

Celý skleslý si sadám na lavičku na chodbe nemocnice. Pozerám sa ako chodia sestričky a pacienti popred mňa, ale nevenujem im pozornosť. Nemám vôbec náladu.

Zrazu mi zazvoní mobil. Volá tréner.

„Krman? Ako ti je? Môžeš hrať?“ pýta sa ma celkom normálnym hlasom, až som prekvapený, že nekričí.

„Ujde to, ale nezahrám si zopár týždňov,“ informujem ho sklamane.

„Ach, to je dosť zlé!“ skríkne.

„To je,“ priznávam potichu. „Čo zápas, tréner? Ako to vyzerá?“ V mojom hlase je počuť nervozitu. Bojím sa odpovede.

„Práve pred pár minútami skončila druhá tretina a mi prehrávame jedna – štyri! Igora rozniesli v prvých desiatich minútach na kopytách. Keby si tam bol ty, tak vyhráme.“

Hreje ma na duši, že si tréner uvedomil, že Igor nevie chytať. Igora na post brankára pretlačil bohatý otecko, a tak to aj vyzerá.

„Keď budeš môcť hrať, budeš v bráne jednotkou ty, rozumieš tomu?“

„Áno, tréner, rozumiem.“

„Tak sa uzdrav.“ Ani nestihnem odzdraviť a už zloží.

Usmievam sa do nemocničnej steny. Najbližšie to pôjde ako po masle a ja budem najlepší z najlepších brankárov.

[ » na začiatok « ]