Kapitola:
Pridaná: 22.9.2012, 00:43:44
Čítaná: 5399×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lily, James, Remus, Bett, Amy, Sirius, Violett, Bridget, Severus,...
Stručný dej: Poviedka z doby záškodníkov, nielen o záškodníkoch...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rozchod 2 » Bozk 3 » Rozhovor 4 » Si jediný komu som to povedala 5 » Nevypytuj sa! 6 » Si v nebezpečenstve 7 » Hlas 8 » Bridget Worgrendová 9 » Klubovňa 10 » Denník 11 » Ticho 12 » Nová schopnosť a spomienky 13 » Slová: ľúbim ťa 14 » Bol to iba sen...

Cesta k Lily trvala snáď večnosť, aspoň tak to Amy pripadalo. Celý čas čo cestovala myslela na Remusa. Myslela na to ako zobrala list od Lily do rúk, ako otvorila tú obálku, tú prekliatu obálku. Ako začala čítať, ako ju tie slová spaľovali, aký neopísateľný strach ju premkol keď dočítala.

Tie štyri riadky poznala naspamäť.

Amy,

je mi to veľmi ľúto. Nikto nevie čo sa stalo.

Nikto nevie kde by mohol byť. Už ho všetci hľadajú.

Dúfame, že Remusa nájdeme živého a zdravého.

Ak chceš, môžeš prísť k nám aby si nebola sama.

S láskou

Lily.

/Och Remus, kde len si? Čo sa ti stalo? Keby som si ten list prečítala skôr, mohla som pomôcť, čo ak je už teraz neskoro?/

"Prestaň rozmýšľať nad tým najhorším! Určite je v poriadku. Skús sa naň ho pozrieť. Využi svoju moc a lásku k nemu."

Sústredila sa. Všetku svoju silu vložila do tohto pokusu. Musí to vyjsť , veď ho predsa miluje ako nikoho. Možno práve láska mu môže zachrániť život. Všetku svoju moc sústreďovala len na Remusa.

Tma. Malé svetielko ako na konci tunela.

Stromy. Veľa stromov.

Niečo... Niečo veľké a... chlpaté...

Cez koruny stromov ledva prenikal mesačný svit no stačila na to aby v očiach vlkolaka, ktorý sa pomaly plazí preč videla Remusa. Videla tie oči plné bolesti, lásky, nádeje, sklamania...

Je to snáď Zakázaný les? Ale čo by tam robil? Veď Rokfort je zatvorený.

Áno... Je to Zakázaný les.

To jazierko by spoznal každý. To jazierko, ku ktorému sa priplazil bolo miestom pre únik každému. Všetci tam chodievali ak chceli byť sami. No ak chceli byť NAOZAJ sami chodili tam v noci a Amy nebola výnimkou. Ona to jazierko v nočnom šere poznala asi najlepšie.

Ležal pri jazierku. Je zranený, tvorí sa pod ním kaluž krvy.

„Nie! Nie, nie, nie!" kričala bez ohľadu na to, že nebola v kupé sama. Bolo jej jedno či na ňu zazerajú ako na blázna. Remus je v nebezpečenstve a ona nevie, ako, prečo a kto mu to urobil. Chcela mu pomôcť no nevedela ako.

Slzy jej stekali dolu tvárou, nestíhala ich utierať. To čo videla jej lámalo srdce. Videla Remusovu budúcnosť. Videla ako umiera a ona umierala vo vnútri svojej bytosti už teraz.

„Lily!“ hodila sa jej do náruče a znova začala plakať.

„Dumbledore už má stopu. Nie je si istý ale myslí si, že by mohol byť v Rokforte.“

„Oh Lily. On tam je. Videla som jeho budúcnosť. Videla som ho ako vlkolaka. On zomieral Lily, on zomrie.“ ďalej plakala.

„Amy, sústreď sa. Skús sa znovu pozrieť kde je. Možno sa niečo zmenilo.“

Skúsila to zas, dúfala, že tento raz toho už uvidí viac.

„Vidím ho ako leží pri jazierku. Vidím, ako k nemu niekto beží.

Lily! To ja k nemu bežím. Vidím seba ako sa k nemu skláňam. Hruď sa mu dvíha veľmi pomaly.

Oh Lily, NIE! On prestáva dýchať. On zomiera. A ja tam len tak stojím a nič nerobím! Prečo mu nepomáham?

Lily on zomiera a ja nič nerobím!“ obraz ako stojí nad Remusom jej zmizol. Lily ju objímala a plakala.

„Málo som sa sústredila,“ vravela medzi vzlykmi, „Lily, málo som sa sústredila inak by som videla viac. Keby som videla viac mohla by som mu pomôcť. Lily, ja nechcem aby Remus zomrel a napriek tomu budem nad ním len tak stáť. Ja predsa Remusa milujem, nenechala by som ho len tak!“

/Nie! Ja by som Remusovi pomohla! Musím sa viac sústrediť!.../

„Tak už toľko nenariekaj a čiň sa!“

/Kľačím pri ňom. Plačem ale nepomáham mu.

Pozerám sa k Zakázanému lesu. Vidím tam čiernu postavu. Kto to je?

Otváram ústa a kričím naň. Nepočujem čo. Približuje sa.

Je to muž. Znova naň ho niečo kričím ale nerozumiem si.

Pre Merlina! Je to Severus.

Kľaká si ku mne a objíma ma. Hovorí mi niečo, hovorí „Čo si to urobila Amy? Čo si to spravila. Mala si ho nechať nech ma rozdriape. Prečo si ho zastavila? Amy?!“.

Nerozumiem tomu. Čo sa to sakra stane?!

Odkiaľsi prichádza Dumbledore, McGonagallová, James, Sirius, Lily, Sumer.

Sakra, čo to má všetko znamenať?!/

„Pán riaditeľ, Amy opäť niečo videla ale nestihla mi nič povedať. Začala jej tiecť krv z nosa a odpadla. Ale keď prišla vravela. Že ho videla v Rokforte, pri jazierku, ako vlkolaka. Vravela, že ho vidí zomierať.“ objasňovala Lily Dumbledorovi situáciu.

„Zaujimavé,“ prechádzal sa po izbe sem a tam a hladkal si pri tom bradu, „myslím že budeme musieť cestovať tento rok do Rokfortu skôr.“

„Čo ak som to bola ja?“ ozvala sa tichým chrapľavým hlasom Amy. „Keď som si čítala Bridgetin denník, písala tam, že zabila svoju najlepšiu kamarátku, nechtiac, vraj tou mocou, ktorú má, tou mocou, ktorú mám aj ja.“

„Nepredbiehajme, ešte nevieme čo sa stalo. A nech sa stalo čokoľvek, my mu pomôžeme.“ snažila sa ju upokojiť Lily. „Teraz odpočívaj, skoro si vykrvácala z nosa zlatko. Musíš si oddýchnuť. Si moc vyčerpaná.“

Amy nemala dosť síl oponovať jej. Skôr než sa oddala hlbokému spánku, skúsila sa znova pozrieť na Remusa. Tentoraz na jeho minulosť, dúfala, že tam objaví niečo čo ju k nemu privedie. No ako sa sústreďovala znovu sa jej pustila krv a o chvíľu už bola v bezvedomí.

„Pre Merlina!“ skríkla Lily keď zbadala Amynu krvavú tvár.

„Amy! Amy zobuď sa, už sme tu.“ triasla ňou Bett.

„Čože? Čo sa deje? Kde sme?“ pýtala sa zmätene.

„Už sme skoro doma... Ty sa netešíš?“ Amy sa zahľadela do veľkých modrých očí. Bola v pomykove. Ako to, že doma. Ale čo Remus? Veď mu treba pomôcť. A vlastne čo tu robí Bett?

„Ale... Ale.. Ako doma? A.. čo sa deje?“ dostala zo seba.

„Amy, no tak. Prebuď sa už konečne. Sme na stanici King’s Cross.“

„Ale, kde je Remus?... Prečo sme nešli do Rokfortu mu pomôcť?“

„Amy... prestaň už snívať a preber sa. Vystupujeme.“ povedala podráždene, téma „Remus“ jej ešte stále nerobila dobre.

„Asi sa ti niečo prisnilo. Amy, je 30. august. Prázdniny sa práve začali. Všetci sme v poriadku a ty dnes v noci už asi spať nebudeš.“ zaškerila sa na ňu Lily.

„Dobre, tak toto je fakt divné. Sníval sa mi naozaj čudný sen... Bol to hrozný sen. Veď ja som si vysnívala celé prázdniny.“ nervózne sa zasmiala. „Dúfam, že takto neskončia. Ten prvý mesiac bol úžasný, no to čo sa dialo potom... Hotová pohroma!“ znovu sa zasmiala. Spadol jej zo srdca obrovský kameň, keď si uvedomila, že to bol ozaj iba sen a Remus je živí a zdravý, úplne v poriadku a v tom istom vlaku.

/Takže, to všetko bol len sen. Takže som nikdy nestretla Sumera. Takže som ešte stále nevinná./

„Buď šťastná pokiaľ môžeš.“

/Ďakujem. Ty vieš teda potešiť/

„Vždy a všade.“

Stále zmätená vystupovala z vlaku. Mala stále pochybnosti, veď čo ak to na ňu len narafičili aby znovu neodpadla. Nevedela čo si má myslieť. Až keď uvidela Remusa ako sa sám túla po stanici, bola si istá, že to všetko bol len sen. Bola si istá, že to bol ozaj len sen, nie... nie sen, to bola nočná mora!...

„Remus!“ zvolala naň ho. „Remus!... Poď sem, poď ku mne.“ konečne si ju všimol. V očiach sa mu zajagali iskričky nádeje, iskričky dlho utajovanej lásky.

„Amy, som rád, že som ťa tu... že si ma tu našla.“ zahľadel sa jej do očí a dúfal, že teraz je ten správny čas.

„Je mi ľúto čo všetko sa za tento rok stalo. Ty a Bett, všetko je to moja vina. Nechcela som aby to všetko takto skončilo.“

„Amy, ty za to nemôžeš. Nesmieš sa takto ničiť!“ Zahľadel sa do jej krásne temných očí. Chcel ju pobozkať. Chcel to konečne spraviť. Chcel, aby to chcela aj ona.

„Remus,“ objala ho, „Jediné čo ma ničí je vidieť ťa ako trpíš! A trpíš kvôli mne. Ale to ja nechcem. Nechcem aby si kvôli mne trpel. Ja...“ Urobil to... Umlčal ju bozkom. V tom bozku bolo toľko lásky, toľko vášne, toľko nehy. Chcel, aby ich pery ostali navždy spojené. Nechcel ju pustiť, chcel ostať v jej objatí až do... navždy.

Táto „scénka“ sa jej zdala povedomá. Ale vedela, že pokračovanie bude iné. Lebo to, čo sa jej prisnilo, to čo vyzeralo ako realita, bolo naozaj bolestné, teraz už vedela, že to musí pokračovať inak, aby Remusa navždy nestratila.

„Milujem ťa.“

„Ukradla si mi slová priamo zo srdca.“

„Prečo nám to tak dlho trvalo? Prečo to tebe tak dlho trvalo?“ usmiala sa a znovu ho pobozkala.

„Akoby som ti to mohol len tak povedať. Amy, všetko potrebuje svoj čas. Keby som ti bol povedal, že ťa milujem skôr, mohla by si sa len škaredo zatváriť a otočiť sa mi chrbtom a potom by sme tu spolu takto nestáli.“

„To si si o mne myslel, že som až taká povrchná?“ neverila vlastným ušiam.

„Nie, nikdy som si to o tebe nemyslel a nikdy ani nebudem. Ale ty si bola posadnutá Siriusom. Nič iné ťa nezaujímalo.“ znova nemohla uveriť, že niečo také počuje práve od Remusa.

„Nie! Ja som ťa týmto nechcel uraziť. Určite som to nemyslel v zlom.“

„Nechceš stráviť tieto prázdniny so mnou?“ opýtala sa zrazu.

Hľadel do jej čiernych očí a bol zaskočený touto otázkou. „No... ja... veľmi rád.“

„Musíš ísť ešte domov, alebo pôjdeš hneď ku nám?“ pýtala so šťastím v očiach a láskou v srdci.

Toto sa jej zdalo ako sen. Až sa bála, že sa o chvíľu zobudí vo vlaku, ktorý smeruje do Rokfortu aby sa začal nový školský rok, pre ňu ten piaty, ktorý teraz skončil. Mala naozaj strach, že sa znovu zobudí. Tak sa radšej uštipla do ruky... Pre istotu dvakrát. Bolelo ju to, tak si bola istá, že je to realita. Bola si istá, že je naozaj v Remusovom objatí, že naozaj hľadí do jeho očí plných nádeje pre prežitie tých najkrajších prázdnin vôbec. Do očí plných lásky, ktorá sa konečne dostala na povrch.

„Milujem ťa.“

„Aj ja ťa milujem.“ sladko sa naňho usmiala a vtisla mu bozk na líce.

„Ideme?“ opýtal sa, nečakal na odpoveď a odchádzal prečo zo stanice, v jednej ruke kufor, v druhej ruke Amyna ruka.

„Počkaj,“ cupkala za ním a chichotala sa, „ešte som sa nerozlúčila s dievčatami.“

„Bež, počkám ťa tu.“

[ » na začiatok « ]