Poviedka:
Pridaná: 5.9.2012, 21:20:35
Čítaná: 5366×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Diana Kaňuchová, Temný pán, Antonín Dolohov

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Venujem Dii, ktorá chcela poviedku s Dolohovom, lebo má pekné ruské meno a nechcela, aby bola romantická =).

----------------------------------------------------------------------------------

Sedela som v hostinci. Okolo mňa to šumelo, čarodejníci zanietene diskutovali o najnovších informáciách z Ministerstva a ja som pri bare popíjala pohárik ohnivej whiskey. Tento večer bol pre mňa dôležitý. Dôležitejší, než čokoľvek iné v mojom živote. Vzrušene som na dýchla, cítiac paru cigaretového dymu a rozhliadla sa. Hľadala som jednu, jedinú osobu, ktorá tu však ešte nebola. Pohľad mi zabúdil k hodinkám. O päť minút pol deviatej. Už len päť minút. Už len päť minút. Tento malý rituál som zopakovala takmer každých tridsať sekúnd, nedočkavo som klepkala nohu o podlahu a nevšímala som si pohľad barmana, ktorého som schladila jedinou poznámkou o kvalite jeho podniku.

Pol deviatej. Obrátila som hlavu k dverám a čakala. Stretla som sa s ním len raz, keď ma vyhľadal. Nepoznala som ani jeho meno.

„Temný pán potrebuje takých, ako si ty. Odvážnu, lojálnu ženu, ktorá sa nebojí ani tých najtemnejších praktík a je ochotná za pravdu položiť aj život.“

Pri spomienke na jeho slová som sa uškrnula. Odhadol ma presne. A ja som nebola ochotná ho sklamať. Jeho ani Temného pána.

Vtom sa vchod do baru konečne otvoril a dnu vstúpil ten, na koho som čakala. Vysoký, bledý ako smrť, s výraznými lícnymi kosťami a zvláštnym, neidentifikovateľným pohľadom, ktorým blúdil po sediacich v hostinci.

Zdvihla som ruku a zamávala mu. Všimol si ma a podišiel ku mne.

„Dobrý večer,“ pozdravil.

„Dobrý,“ odzravila som so spokojným úsmevom, šťastná, že sa konečne objavil.

„Myslím, že ja na čase, aby sme sa predstavili. Antonín Dolohov,“ podal mi ruku.

„Diana Kaňuchová, teší ma,“ potriasla som mu ňou a dopila whiskey. „Dáte si niečo?“ ponúkla som ho.

„Nie, myslím, že pôjdeme, Temný pán čaká,“ povedal tvrdo a kráčal k dverám. Hodila som barmanovi na pult jeden sikel a išla za ním. Viedol ma do temnej uličky, tam zastal, schmatol ma za zápästie a zavrčal: „Teraz sa odmiestnime. Tam sa stretneš s Temným pánom. Bude ťa skúšať. Ak vydržíš, môžeš sa k nám pridať,“ vravel pomaly a ja som cítila, ako mi vzrušenie preniká až do končekov prstov. Moje vnútro kričalo nadšením a na tvári sa mi rozhostil šťastný úsmev.

Dolohov nečakal na moju odpoveď, otočil sa na mieste a zrazu som pocítila, ako sa premiestňujeme.

Pohľad sa mi vyjasnil a pred sebou som zbadala obrovský dom týčiaci sa v tme.

„Drž sa za mnou,“ prikázal mi Dolohov, pustil mi ruku, vytiahol prútik a mávol ním. Pred nami sa objavila vysoká tepaná brána s veľkým M v strede. Ďalším kývnutím prútika sa otvorila a Dolohov ma viedol cez širokú štrkovitú cestičku ku kaštieľu, ktorý nepochybne patril niekomu veľmi zámožnému. Pri tej myšlienke som sa uškrnula, to sídlo bolo nádherne temné a zároveň vznešené – nedokázala som si predstaviť iné miesto, kde by sa Temný pán mohol zdržiavať.

Srdce mi horelo vzrušením. Už len pár chvíľ, niekoľko sekúnd, a stretnem sa s Ním zoči-voči. Tak dlho som na to čakala, tak dlho som ho nasledovala, vzývala Jeho myšlienky a filozofiu, starostlivo sledovala každý Jeho krok a tajne túžila potom, aby ma prijal medzi svojich, až mi táto chvíľa pripadala neskutočná.

Vošli sme do domu a kráčali po chodbe osvetlenej veľkými ozdobnými lustrami. Vyšli sme hore po schodoch a zahli doľava. Zastali sme na konci chodby a Dolohov sa ku mne otočil. „Ostaň tu, ohlásim ťa,“ otvoril dvere a vošiel dnu.

Osamela som a obzrela sa okolo. Stála som na bordovom koberci vyšívanom zlatými niťami, napravo odo mňa bol asi tucet dverí, všetky boli ručne vyrezávané bájnymi zvieratami z legiend. Za mnou viseli na stenách obrazy – takmer na všetkých boli muži či ženy s ostrými črtami tváre, sivými očami a dlhšími či kratšími blond vlasmi a niekoho mi nápadne pripomínali. A vtom som si spomenula – Draco Malfoy, chalan, ktorý chodil o tri ročníky nižšie odo mňa na Rokforte. Nepochybovala som, že jedného dňa tu bude visieť aj jeho portrét.

Na obrazy som však v skutočnosti kašľala. Ten, kto by si zaslúžil portrét, ma čakal vnútri, a pri tej myšlienke mi žalúdok urobil salto. Už len pár minút, už len chvíľka...

Dvere sa otvorili a spoza nich vykukla Dolohova hlava. „Poď dnu,“ prikázal rázne, roztvoril krídlo a vpustil ma dnu.

Keď som Ho zbadala, celým telom mi prebehli zimomriavky a z úst mi unikol tichý ston. Bol to On! Naozaj to bol On! Vysoký, chudý, s úzkymi červenými očami, ktoré žiarili ako majáky pre každého, kto bol stratený alebo zišiel zo správnej cesty, a s miernym úsmevom, z ktorého sa nedalo nič vyčítať.

„Vitaj,“ povedal nezúčastnene. Jeho slová boli plynulé a syčavé, ako pazvuk hada, a prenikali mi až do končekov vlasov.

„Pán môj,“ usmiala som sa nesmelo a poklonila sa. Temný pán sa zasmial, zdvihol ruku na znak toho, aby som sa vyrovnala a zašepkal: „Páči sa, mi Antonín, veľmi sa mi páči.“ Potom sa obrátil ku mne a opýtal sa: „Povedz mi, dievča, prečo sa chceš pridať do mojich kruhov?“

Zhlboka som sa nadýchla. Jednoduchšiu a zároveň ťažšiu otázku mi nemohol dať.

„Pretože ste najmocnejším a najneporaziteľnejším čarodejníkom na svete,“ odpovedala som trochu rýchlo, neistá si svojou odpoveďou.

Temný pán sa opäť zasmial. „Výborne, naozaj sa mi páčiš. Teraz sa pozri na mňa,“ prikázal chladne. Poslúchla som. Jediný pohľad do jeho očí mi prezradil, čo sa chystá urobiť. Vo chvíli, keď sa naše pohľady stretli, začali sa mi pred očami mihať rôzne obrazy – to, ako ma moji spolužiaci odmietali, ako som sa lepšie cítila so Slizolinčami, ako som od malička, odkedy som sa dozvedela o jeho veľkých skutkoch, túžila nasledovať ho, hoci si mnohí mysleli, že zanikol. No ja som vedela, od chvíle, čo som nastúpila na Rokfort, že žije. Že tam niekde je a žije. A keď som bola v štvrtom ročníku, Harry Potter sa sním osobne stretol. Porazil ho, no na tom nezáležalo, stále bol tu. Stále žil. A o tri roky na to, v rok môjho skončenia Rokfortu, sa vrátil. Tá správa sa šírila celým Anglickom ako požiar. Mnohí pohybovali a len málo naozaj vedelo, že Ministrersvo popiera vznešenú pravdu, ktorú sa mal dozvedieť celý svet a o ktorej mal vedieť každý – že Temný pán sa vrátil, mocnejší a silnejší než kedykoľvek predtým.

„Ovládaš oklumenciu a legilimenciu, Diana?“ Pri vyslovení môjho mena som takmer nadskočila.

„Nie, pane, neovládam, ale som ochotná sa ju naučiť,“ zašepkala som zahanbene, no odhodlane zároveň a zaťala som päste.

„Výborne,“ pochválil ma. „Výborne,“ zopakoval. „Tak mi ukáž, čo dokážeš. Čo keby sme začali niečím ľahkým – napríklad Cruciatom?“ mávol rukou k Dolohovovi a ten predstúpil predo mňa.

Roztrasenými rukami som vytiahla prútik, namierila ho na Dolohova a s predstavou bolesti, ktorú mu spôsobím, som prikázala „Crucio!“ Dolohovom myklo, z hrdla sa mu vyrútil výkrik a začala sa zvíjať. Držal sa za brucho, potom klesol na všetky štyri a prerývane dýchal. A ja som bola šťastná, pretože Temný pán sa spokojne usmieval a ja som práve z toho čerpala svoje odhodlanie.

„Stačí!“ zasipel po chvíli. „Vidím, že mučenie ti spôsobuje radosť, to ma veľmi teší. A teraz mi predveď niečo svoje. Čo máš najradšej, je to na tebe,“ kývol ku mne hlavou a mne sa na tvári rozprestrel úsmev. Vedela som toho veľa, veľmi veľa. Všetky knihy o čiernej mágii, ktoré boli na Rokforte a v Zašitej uličke dostupné, som prečítala. A za to som vďačila jedinému profesorovi – Severusovi Snapovi.

Zdvihla som prútik a s potešením, ktoré mi mohla spôsobiť len cudzia bolesť, som zvolala: „Incarcerous!“ Z podlahy vyleteli povrazy, zviazali Dolohova a tomu klesla hlava dole.

„Oculos Fuoco!“ Dolohov vykríkol, z očí mu vyšľahli plamene a ožiarili zatemnenú miestnosť. Spokojne som sa usmiala a vyslala ďalšie zaklínadlo. Mávala som prútikom a tam, kde som trafila Dolohova, mu vyrašili veľké hnisajúce bradavice. Potom som naňho vyslala ďalšie kúzlo a rozsekla mu hruď. Nevšímala som si Dolovohovo revanie, jediné, na čom mi záležalo, bol Temný pán, ktorý ma pokojne sledoval. Napokon zdvihol ruku a povedal: „Stačí.“ Odstránila som putá, ktoré zväzovali Dolohova a ten sa bezvládne zvalil na zem.

„Červochvost!“ zakričal Voldemort a zo zadnej časti izby vašiel malý muž pripomínajúci potkana. „Odveď Dolohova, nech sa trošku vystrávi a nech ťa tu už nevidím!“ Červochvost poslúchol, zdvihol Dolohva prútikom a odniesol ho preč.

„Vyýborne. Ešte ťa čaká jedna skúška,“ oznámil mi Temný pán. „Od svojich nasledovníkov požadujem, aby dokázali zniesť rovnakú bolesť, akú dokážu spôsobiť. Si presvedčená, že to dokážeš?“ opýtal sa.

„Áno, pán môj,“ prikývla som a v tej chvíli ma zasiahla vlna neznesiteľnej bolesti. Zrevala som od múk, ktoré ma pochytili, telo som mala ako vo zveráku, zvalila som sa na zem a mala som pocit, že sa nedokážem nadýchnuť. Kdesi na ruke som zacítila čosi ostré a o chvíľu som kútikom oka zahliadla na koberci kvapky krvi. Prehla som sa dozadu, zaryla nechty do koberca a zajačala. Chcela som, aby to prestalo, aby ma Temný pán prestal mučiť, no kdesi hlboko v mysli som vedela, že je to len skúška. Skúška, na ktorej keď uspejem, prijme ma medzi svojich.

A zrazu, tak rýchlo ako prišla – bolesť prestala. Pozviechala som sa zo zeme, odhodlaná ukázať, aká som silná a tackavo som sa vyrovnala. Temný pán mal neurčitý výraz, Chvíľku si ma prezeral a potom potichu, tak, že sa jeho hlas ozýval v každom kúte izby, povedal: „Počul som o tvojich činoch, sú chválihodné. No odteraz už nebudeš musieť robiť všetko sama. Budeš mať spoločníkov, budeš mať rodinu a priateľov. Vítam ťa v našich kruhoch.“

Nadšene som vykríkla. „Ďakujem!“ zvolala som šťastne.

Temný pán kývol hlavou a povedal: „Môžeš ísť. Mladý Draco sa o teba postará.“

Vyšla som von, kde ma čakal vysoký chudý chlapec s potkaniou tvárou a sivými očami. Vykročila som za ním, zaumieňujúc si, že Temnému pánovi dokážem, že som ho hodná a že si Temné znamenie zaslúžim. Otvárala sa predo mnou nová cesta, taká, ktorú som nepoznala – cesta slávy a moci a služby najmocnejšiemu čarodejníkovi všetkých čias – Lordovi Voldemortovi.

*****************************

„Diana, poď dnu.“

Ten hlas som naposledy počula vtedy, keď ma prijímal, no ešte stále vo mne vyvolával pocit bázne a pokory, ktorý nemohol pochopiť nikto okrem tých, ktorí k Nemu vzhiadali a uctievali o ako svoj kompas.

Zavrela som oči, zhlboka som sa nadýchla a prekročila som prah dverí. Môj pán sedel za vrchstolom, spokojne sa usmieval a okolo neho sedeli Jeho najvernejší – Smtrťožrúti, ku ktorým som sa o chvíľu mala pridať aj ja. Postedné tri mesiace som strávila po boku najvýznamnejších z nich – Bellatrix Lestrangeovej, Antonína Dolohova a Severusa Snapa. Naučila som sa všetko, čo som mohla, cestovala som po celej krajine a konala činy, ktoré sa dostávali rýchlo na povrch, no nikdy ma nechytili. Koniec koncov, kto by podozrieval bývalú Chrabromilčanku, že sa pridá na stranu Temného pána? A práve to bola moja výhoda. A teraz sa mojej práci dostane zaslúženého ovocia. Pri tej myšlienke sa mi na tvári rozhostil šťastný úsmev a obzrela som sa po zúčastnených.

Temný pán sa postavil, obišiel stôl podišiel ku mne. „Diana. Pred troma mesiacmi si vstúpila do našich kruhov. Preukázala si sa ako verná a oddaná služobníčka, ktorá sa nebojí siahnuť po najtemnejších praktikách, aby splnila môj cieľ. Dnes ťa prijímame do svojich radov. Povedz mi, čo je tvojím cieľom?“

„Slúžiť môjmu pánovi,“ odvetila som slovami, ktoré som sa dopredu naučila, no napriek tomu pre mňa neboli prázdne. Zaväzovali ma službe tomuto veľkému mužovi a bola som si istá, že si ich budem pamätať do smrti.

„Čím?“

„Tým, že budem šíriť posolstvo o čistokrvnosti, mučiť a zabíjať polokrvných, humusákov a zradcov krvi,“ odpovedala som hrdo.

„Výborne,“ usmial sa Temný pán. „A teraz, Diana, natiahni ľavú ruku.“

Napäto som poslúchla. To bolo ono. V tej chvíli som vedela, že na toto som čakala celý život, že práve pre toto som sa narodila.

Temný pán ma chytil za zápästie, na čo som sa mierne zachvela, vyhrnul mi prútikom rukáv a priložil ho na moje predlaktie. Zacítila som ostré pálenie, no zahryzla som si do pery, rozhodnutá ani nepípnuť od bolesti. Môj pán pomaly prechádzal po mojej ruke a tam, kde sa dotkol kože, zjavilo sa čierne znamenie – lebka s hadom namiesto jazyka – odkaz samotného Salazara Slizolina. Cítila som ho až v kosti a vedela som, že odteraz patrím iba jemu.

[ » na začiatok « ]