Poviedka:
Pridaná: 22.12.2011, 19:28:16
Čítaná: 5276×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: Iná fan fiction - 0
Postavy: Kristin, Dany, Kristinine kamrátky
Stručný dej: Kristin dostane na Vianoce darček a nevie od koho je

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

„Och, to je nádherné!“

„Ukáž, čo si dostala ty.“

Precitla som zo spánku, ale vôbec sa mi nechcelo vstávať. Pretočila som sa na druhý bok.

„Hej spachtoška! Vstávaj!“ povedala Lenka a strhla zo mňa perinu, „Vstávaj! Veď sú Vianoce!“

„No a čo. Mne sa ešte chce spať,“ zazívala som a zaborila hlavu do vankúša.

„Kristin, no ták.“

„Chceme vidieť, čo si dostala,“ pridala sa Klára. Neochotne som vstala, došuchtala sa k veľkému, krásne ozdobenému stromčeku v klubovni, pod ktorým bol roztrhaný baliaci papier a niekoľko nerozbalených darčekov, ktoré mali byť zrejme moje. Načiahla som sa za prvým balíkom. Bola v ňom kniha Praktické kúzla pre mladé čarodejnice, ulievacie maškrty a fazuľky každej chuti od Lenky a Kláry.

„Ďakujem vám baby. Poďte ku mne!“ nadšene som roztiahla ruky a objala ich.

„Aj my tebe ďakujeme.“

„Áno, tie náušnice sú úplne úžasné!“ pochválila Lenka.

„Nemáte za čo,“ usmiala som sa na nich. „Teraz sa poďme, prosím, naraňajkovať lebo umieram od hladu,“ a pobrala som sa do spálne aby som sa prezliekla.

„Počkaj!“ zadržala ma Klára. „Je tu ešte jeden darček a je pre teba,“ ukazovala mi malú čiernu škatuľku. Zobrala som ju do ruky a otvorila som ju. Od prekvapenia som zhíkla. Dievčatá mi nazerali ponad plece. V škatuľke bola strieborná retiazka s nádherným príveskom. Bolo to malé červené krištáľové srdiečko a z jeho vnútra vyžarovalo slabé svetlo. Zobrala som ho do dlane a pocítila som teplo.

„Od koho môže byť?“ zaujímala sa Lenka

„Nie je tam žiaden lístoček?“

„Je tu len toto,“ povedala som, keď som si ju dôkladne prezrela a našla som lístoček s nápisom: Veselé Vianoce Kristin.

Postavila som sa a rozmýšľajúc som sa pobrala do spálne. Nie, to určite nie je od neho, ako by sa to tu dostalo, veď je z inej fakulty a na prázdniny odišiel domov. Prečo by mi to vlastne dával? Sme síce kamaráti ale darčeky sme si nikdy nedávali. Ani som nevedela, či ku mne cíti to , čo ja k nemu. Rozhodla som sa, že o tom porozmýšľam neskôr. Prezliekli sme sa a vybrali sa do Veľkej siene na raňajky. Pred Veľkou sieňou som sa potkla o rozviazanú šnúrku na topánke a tak som sa zohla, aby som si ju zaviazala. Moje zakecané kamarátky si to nevšimli a išli ďalej. Keď som si šnúrku zaviazala, rozbehla som sa za nimi, no pri dverách do Veľkej siene som do niekoho narazila.

„Prepáč,“ zamrmlala som a chcela som ísť ďalej.

„Nič sa nestalo,“ povedal ten neznámy, do ktorého som narazila. No keď som počula ten, hlas hneď som vedela kto to je.

„Och, Dany,“ prekvapene som sa otočila, „nehovoril si, že ideš na prázdniny domov?“

„Hovoril, ale nakoniec som sa rozhodol ostať tu,“ povedal a usmial sa na mňa tým najkrajším úsmevom pod slnkom. „Ozaj, nechceš sa ísť dnes prejsť?“

„Áno.“ Cítila som ako sa červenám.

„Fajn, tak o tretej pri jazere. A veselé Vianoce,“ ešte raz sa usmial a pomalým krokom odišiel.

„Aj tebe Dany.“ Mala som pocit, ako by som mala nohy zo želatíny, nemohla som tomu uveriť. Keď som prišla k nášmu stolu, baby sa okolo mňa zhŕkli a začali sa vypytovať.

„Videla si Danyho? Čo tu robí?“

„O čom ste sa rozprávali?“

„Povedal ti niečo o tom prívesku?“

„Hej, stop!“ zastavila som ich otázky a zasmiala som sa. „Povedal mi, že sa rozhodol ostať na Vianoce tu, o prívesku nič a...“ urobila som dramatickú pauzu, „opýtal sa ma, či by som sa s ním nechcela dnes o tretej prejsť,“

„Čo si mu na to odpovedala?“

„Samozrejme, že áno.“ Zasmiala som sa. „Teraz to nechajte tak, ja sa chcem najesť. Dobrú chuť.“

Po raňajkách sme sa okľukou vybrali naspäť do klubovne, pričom sme objavili novú skratku a zablúdili sme. Doobeda sme ostali v klubovni a poobede sme išli vonku stavať snehuliaka. Podarilo sa nám ho kúzlami lepšie vytvarovať a zafarbiť na strieborno. Potom sa to zvrhlo na poriadnu guľovačku, takže do hradu sme išli celé biele od snehu. Keď sme vošli do klubovne pohľad mi padol na hodinky: „Do kelu! Je o päť minút tri!“ rýchlo som si osušila oblečenie a bežala von z klubovne. Ešte som stihla začuť ako na mňa kamošky kričia: „Veľa šťastia!“

Keď som sa blížila k jazeru spomalila som aby som sa stihla vydýchať. Jazero bolo celé zamrznuté a stromy boli obsypané snehom. Ale Dany ma tam nečakal. Poobzerala som sa, či ho neuvidím prichádzať. Nič. Sklamane som si sadla na balvan. Určite si zo mňa urobil srandu a ja som mu naletela.

„Aaaaaa!“ skríkla som lebo do hlavy ma trafila snehová guľa. „Ktorý...“ nestihla som dokončiť pretože som začula známy smiech. Otočila som sa a uvidela som Danyho ako sa išiel od smiechu rozpučiť.

„Tak toto ti len tak neprejde!“ a hodila som doňho guľu. Zásah! Priamo do tváre. Rozosmiala som sa.

„Oficiálne vyhlasujem: guľovačka sa začína!!!“ zakričala som a hodila doňho ďalšiu guľu. Obratom mi to vrátil. Po chvíli sme boli obaja biely od snehu.

„Vzdávam sa!“ zakričal Dany a išiel ku mne, čo som mu nemala dovoliť, lebo ma zdvihol a niesol ma ku kope snehu.

„Nie, tam nie, prosím!“ kričala som ale on sa tváril, akože nič a hodil ma tam. Sneh sa mi dostal pod kabát, čo bolo dosť nepríjemné, pretože aj tak mi už bolo dosť chladno. Zachmúrene som odtiaľ vyliezla.

„Čo keby sme sa teraz išli prejsť, ako sme to mali v pláne?“ navrhla som.

„Veď sme celí od snehu,“

Vzdychla som si, mávla prútikom a sneh z nás zmizol.

„A to si v Bystrohlave,“ s úsmevom som poznamenala a vykročila dopredu. Ticho sme kráčali vedľa seba, už sa úplne zotmelo a na oblohe svietil mesiac. Ticho narušovalo iba vržďanie snehu pod nohami.

„Pozri! Padá hviezda,“ ozval sa Dany a ukázal na oblohu. „Praj si niečo.“

Privrela som oči a sústredia som sa na moje prianie.

Po chvíli sa ma Dany opýtal: „Nie je ti zima?“

„Trochu.“

Objal ma a ja som sa k nemu pritúlila a zhlboka sa nadýchla jeho vône. Pozrela som sa mu do jeho čokoládových očí a pobozkala som ho. Bolo to ešte krajšie ako som si predstavovala. V tejto chvíli som bola najšťastnejší človek na svete. Potom mi to bolo už úplne jasné.

„Ďakujem ti za darček. Je prekrásny.“

„Ako vieš, že je odo mňa?“

„Domyslela som si to,“

Usmial sa, ešte raz ma pobozkal a povedal: „Toto sú moje najčarovnejšie Vianoce,“ chytil ma za ruku a pobrali sme sa naspäť do hradu na večeru.

[ » na začiatok « ]