Kapitola:
Pridaná: 8.12.2011, 09:54:38
Čítaná: 4856×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - M*A*S*H
Postavy: Martha Cullensová, kapitán Hawkeye Peirce, kapitán B.J. Hunnicut

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Iba taká romanca 1/3 2 » Iba taká romanca 2/3 3 » Iba taká romanca 3/3

Tak, a je tu posledná časť, ktorá je trošku aj smutná, ale dúfam, že sa vám bude páčiť =).

Chcela by som ju venovať všetkým, ktorí ste túto krátku trilógiu čítali, a špeciálne Callie a Lillynči =). A ešte úžasnému hercovi - Harrymu Morganovi, ktorý nás včera v krásnom veku 96 rokov opustil, v našom milovanom M*A*S*H-i si zahral rolu plukovníka Pottera =).

Dúfam, že sa vám bude páčiť a ľúúúúbijm =)

-------------------------------------------------------------------------

Hawkeye sa mýlil. Nech som sa k nemu túlila akokoľvek, chrápanie majora Winchestera sa nedalo nepočuť. No koniec koncov, aj Hawkeye chrápal, takže si dali symfóniu a ak by som nebola bývala taká unavená, asi by som si naozaj našla nejaké tiché miestečko na okraji tábora, len bez Hawkeyeho.

Zobudili sme sa asi o jednej popoludní. Major Winchester ešte stále spokojne odfukoval. Musel byť naozaj unavený. Pred obedom sme boli pozrieť Petera. Jeho stav sa od včera vôbec nezmenil. Stále bol ako bez duše, nepočúval, ani nás takmer nevnímal. Hawkeye sa ho pýtal, ako sa cíti, ja som plakala a prosila ho, aby povedal aspoň niečo, no nepomohlo to. Naďalej mlčky zízal pred seba a ak by občas nežmurkol, človek by ani nevedel, či je ešte nažive. Vedela som, že pre ranených je najlepší pokoj a nádej, že bude všetko dobré, aby sa rýchlejšie vyliečili, no Peterovi to chýbalo. Bol iba schránkou bez duše. Pri tom pomyslení mi bolo do plaču.

„Neboj sa, v Tokiu ho prezrú a určite ho pošlú domov,“ utešoval ma Hawkeye, keď sme kráčali k záhradke otca Francisa.

„Vždy si taký optimista?“ prehodila som smutne.

„Iba ak ide o vojnu,“ usmial sa a pobozkal ma do vlasov. Tvárou sa mi mihol úsmev a rozhodla som sa, že hoci je Peter v takom stave, nemôžem mu pomôcť. Zažila som to už niekoľkokrát, a bolo veľmi ťažké ho prinútiť, aby vôbec išiel na záchod. S Hawkeyem mi ostávalo ešte jedno popoludnie a noc, a chcela som si užiť každú jednu chvíľu.

„Pane! Pane!“ dobehol k nám Klinger zadychčane.

„Áno, Klinger?“

„Chce s vami hovoriť plukovník Potter,“ oznámil mu Klinger a zasalutoval.

„Idem,“ odvetil Hawkeye, pobozkal ma na líce a odbehol. Ostala som sama na dvore. Klinger ku mne pristúpil a povedal: „Major, dovoľte, aby som vám niečo daroval.“

Prekvapene som otvorila ústa. Klinger mi chce niečo darovať? Ale prečo? Kým som sa však stihla spamätať, rezko kráčal k svojmu stanu a ja som ho chtiac-nechtiac nasledovala. Tam otvoril veľkú skriňu, ktorú mal ktovieodkiaľ a vytiahol z nich krátke biele šaty s červeným opaskom. „Vždy, keď sa nám tu náhodne objaví nejaká očarujúca dáma, darujem jej kus oblečenia. Ja ho už nepotrebujem, nech sa páči, major.“ S týmito slovami mi ich podal a strčil mi po ruky biele topánky. „Dúfam, že vám budú dobré. Musím ísť. Dovidenia, major,“ a odišiel.

Šokovane som stála v jeho stane so šatami v rukách a hľadela na nich. Takéto oblečenie som nevidela už veľmi dlho. A teraz som ho mala nosiť? Nebola som si istá ani tým, či to nemyslel ako srandu. Najlepšie asi bude, ak sa niekoho opýtam.

Vonku som stretla otca Francisa.

„Otče?“ zastavila som ho.

„Áno, major?“

„Klinger mi práve dal tieto šaty, vraj ich už nepotrebuje, a ja si nie som istá, či to myslí vážne, alebo si len robí zo mňa žarty,“ vysvetlila som mu svoju dilemu.

„Ó, dieťa moje, nie, toho sa nemusíš báť. Klinger je veľmi štedrý muž a keďže tie šaty naozaj už nepotrebuje, potešuje svoju dušu tým, že vždy niekomu nejaké daruje,“ odpovedal mi milo a kráčal ďalej. Ostala som stáť sama na dvore a zmätene sa obzerala. Uvedomila som si, ako veľmi to tu milujem. Nielen Hawkeyeho. Všetkých ľudí, ktorí tu pracovali, dokonca aj večne zahundraného majora Winchestera. Nechcela som odtiaľ odísť, no mala som pocit, že z Tokia ma sem aj tak neprevolia a okrem toho tu bol Peter, pripomínala som si.

Zrazu som zbadala Hawkeyeho, ako kráča oproti mne. Usmieval sa ako slniečko a vykračoval si tak bezstarostne, až som mala pocit, že mi prišiel oznámiť, že vojna sa skončila.

„Vidím, že Klinger už stihol zopakovať svoj rituál,“ poznamenal s pohľadom na šaty.

S úsmevom som prikývla. „Prečo ťa potreboval plukovník?“

„Dobré správy,“ zaspieval. „Na dnes večer mi dal voľno, takže ho budeme mať celý iba pre seba,“ usmial sa a pobozkal ma.

Šťastne som ho objala. Plukovník Potter bol síce prísny, no mal dobré srdce. Úžasná kombinácia pre veliteľa M*A*S*H-u.

„Takže si choď na seba hodiť tie krásne klingerovské šaty a urobíme si romantické poobedie,“ žmurkol na mňa.

Pokrčila som plecami a pobrala sa do Bažiny. Umyla som sa, nasúkala som sa do šiat a dúfala som, že mi sedia a nevyzerám v nich smiešne. Topánky mi boli o tri čísla väčšie, a tak som si len obula kanady a vyšla som von. Mala som pocit, že Hawkeye po celý čas stál pred stanom a dohliadal, aby doň nik nevošiel, kým sa prezliekam. Moje podozrenie sa potvrdilo, len čo som vyšla. Pred stanom stál Hawkeye a vytrvalo bránil majorovi Winchesterovi vojsť dnu.

„Už ho môžeš pustiť!“ zavolala som na nich a zamávala im.

Major Winchester sa rozčúlene prežuchol okolo mňa a vrazil do stanu.

„Mrzí ma, že musel čakať,“ obzrela som sa za ním.

„Jemu nevadí, že nemohol vojsť dnu, jemu vadí, že tam nebude môcť byť v noci,“ mávol Hawkeye rukou a pritiahol si ma k sebe.

„Bude mať nočnú?“ spýtala som sa prekvapene.

Hawkeye neodpovedal, len ma chytil za ruku a ťahal ma kdesi dozadu, za stany.

„Je tu niečo pre nás,“ vytiahol ma z uličky a ukázal na zem. Pred nami ležala veľká deka s dvoma pohármi a fľaškou zázračnej peirce-hunnicut medicíny. Nebolo to veľa, no stačilo to na to, aby sa mi na tvári opäť rozhostil úsmev.

Sadli sme si na zem a pili sme po domácky vyrobenú pálenku. Bola som rada, že Hawkeye mal v noci voľno. Bola som si istá, že by som mohla mať šichtu s ním, no plukovník bol taký milý, že to zariadil. Len mi bolo ľúto, že to majorovi Winchesterovi prekazilo plány, no pri pohľade na Hawkeyeho žiarivé oči mi obraz majorovej červenej tváre vymizol z mysle rýchlosťou blesku a existoval pre mňa len kapitán Peirce, ktorý mi zachránil najlepšieho priateľa aj mňa.

Netušila som, ako rýchlo prebehlo poobedie, no zrazu som sa pristihla pri tom, ako spolu hľadíme na posledné lúče zapadajúceho slnka a pozorujeme hviezdy. Vtedy sa ku mne Hawkeye otočil a nežne ma pobozkal. Vyhrnul mi sukňu a pohladil ma po stehne. Ovládol ma neodbytný pocit, že čochvíľa Klingerove šaty skončia niekde na zemi, no pri pomyslení, že by sa to malo stať priamo tu, ma striaslo.

Jemne som sa odtiahla a rozpačito sa opýtala: „Toto si ráno myslel tým tichým miestečkom na okraji tábora?“

Hawkeye sa uškrnul, postavil sa a prudko ma zdvihol za ruku. „Nie,“ odvetil a viedol ma k svojmu stanu.

„Lenže,“ zastala som váhavo. „B.J. nemá službu,“ zaprotestovala som, celá červená.

„Som taký nenahraditeľný, že za mňa musia zaskakovať dvaja doktori,“ skonštatoval nonšalantne a vtlačil ma do stanu. Naozaj bol prázdny. Šokovane som sa k nemu obrátila s otázkou, no vysloviť som ju už nestihla. Jeho pery spočinuli na mojich a o chvíľu sme skončili na jeho posteli. Klingerove šaty naozaj tej noci ostali ležať na zemi.

Nasledujúci deň ráno som sa zobudila skoro. Vyliezla som z postele, obliekla sa do svojich armádnych šiat a vyšla som von. Nevedela som prečo, no nechcela som ležať pri Hawkeyem. Vedela som, že by som už aj tak nezaspala, no pri pomyslení na to, že o pár hodín ho uvidím naposledy, mi zovrelo srdce tak prudko, až som zalapala po dychu. So slzami v očiach som sa vkradla do pooperačného a sadla si k Peterovej posteli. Spal pokojne, rovnako, ako keď bdel. Zavrela som oči a pripravovala som sa na chvíľu, keď ho naložia do vrtuľníka a on konečne odletí do Tokia. Tak veľmi som dúfala, že mu dajú paragraf osem. Bol odvážny, no vojna ho zlomila, rovnako ako mnoho iných vojakov, ktorých sme v nemocnici ošetrovali. Nechcela som plakať, v duchu som si to sľúbila, no počas vojny som sa naučila, že hoci by som si to aj zakázala, niekedy tomu jednoducho nezabránim.

Sedela som tam veľmi dlho, až kým som na ramenách nepocítila čiesi ruky. Pozrela som sa hore. Za mnou stál Hawkeye a v očiach sa mu napriek úsmevu na tvári zračil smútok.

„Nepôjdeme do ordinácie?“ opýtal sa a chytil ma za ruku.

Prikývla som a nechala som sa ním viesť. Sadli sme si oproti sebe a nastalo medzi nami ťaživé ticho. Chcelo sa mi plakať, no vedela som, že na to ešte nie je čas. Budem mať dosť príležitostí vo vrtuľníku, pri pohľade na vzďaľujúci sa tábor. Teraz som ešte bola s Hawkeyem a to som si mala vážiť.

Dlho sa na mňa mlčky díval, potom si chrapľavo odkašľal a vytiahol z bieleho plášťa obálku.

„Je tu odporúčanie na psychologické vyšetrenie,“ podal mi ju potichu. „Nemyslím si, že ťa pošlú domov, no aspoň si v Tokiu oddýchneš a potom ťa prevelia niekam, kde nebudeš vystavená toľkému stresu,“ vravel vážne, no po chvíli s úsmevom dodal: „Čo je vlastne kdekoľvek v Kórei.“

Smutne som sa usmiala. Hawkeye Peirce, večne vtipný. To bude jedna z vecí, ktoré mi na ňom budú chýbať najviac.

„Dobre,“ preglgla som sťažka a vložila som si ju do bundy.

„Pomôžem ti pripraviť Petera na presun?“ navrhla som rozpačito a bez odpovede sa postavila. Hawkeye prikývol a veselo prehodil: „Už som si myslel, že sa nespýtaš.“ To, že bol smutný aj on, ma ťažilo ešte viac. Posledné dva dni bol vždy usmievavý a šťastný, no teraz sa mu v tvári zrkadlil smútok a sklamanie. Sklonila som sa k Peterovi a mierne som ním zatriasla. „Peter, vstávaj,“ špela som mu do ucha, na čo sa prudko strhol. Zmätene sa obzeral okolo seba, až kým si neuvedomil, kto som a potom opäť klesol do vankúša.

„Dobré ránko, major Gallagher!“ zvolal Hawkeye natešene. „Mám pre vás dobrú správu. Dnes vás prevezieme do Tokia,“ oznámil mu.

Peter akoby ho nepočul. Hľadel do stropu a ruky mal pokojne zložené na bruchu, akoby spal s otvorenými očami. S Hawkeyem sme si vymenili sklamané pohľady a s pomocou dvoch sestier sme začali s premiestňovaním Petera na nosidlá. Netrvalo nám to dlho, no najradšej by som to robila celý deň, len aby som mohla byť s Hawkeyem. Jedna moja časť bola zmierená s tým, že ho už nikdy neuvidí, no tá druhá túžila ostať alebo si byť aspoň istá, že náš krátky vzťah neskončí po dvoch romantických dňoch u neho v tábore.

Pozrela som sa na hodinky. Bolo pol desiatej. O pätnásť minút po nás príde vrtuľník. Na chvíľu mi napadlo, aké krásne by bolo, ak by sa omeškal alebo neprišiel vôbec – možno má prácu niekde inde – no potom som si uvedomila, že lúčenie by bolo o to ťažšie a všetky moje romantické predstavy o predĺžení môjho pobytu v M*A*S*Hi 4077 sa vytratili.

„Pane, o päť minút je tu vrtuľník,“ strčil Klinger dnu hlavu a vzápätí sa hneď stratil.

Spolu s Hawkeyem sme vytlačili nosidlá s Peterom von. Pred nemocnicou sa zhromaždila väčšina chirurgov a sestier. Major Winchester mi neochotne potriasol rukou a zaželal mi šťastnú cestu. Plukovník Potter sa nedostal k slovu, pretože som mu hneď ďakovala, že dal Hawkeyemu včera voľno.

„Nemáte mi za čo ďakovať, major, to bolo to najmenej, čo som mohol pre jedného zo svojich chlapcov urobiť,“ povedal autoritatívne a stisol mi ruku.

„Možno, ale znamenalo to pre mňa veľmi veľa,“ usmiala som sa. Ďalším v poradí bol Klinger. „Ďakujem pekne za šaty,“ objala som ho a pobozkala na líce.

„Ešte ani neodišla a už si hľadá iného,“ poznamenal B.J. nezúčastnene.

Tresla som ho do ramena. „Daj tu na neho pozor,“ zašepkala som a tiež ho objala.

„Bezo mňa by tu už nebol,“ odvetil s úškrnom.

„O tom nepochybujem,“ zasmiala som sa.

„Hej, hej, hej, to už stačí, aj ja tu stojím, vidíte?“ zvolal Hawkeye trochu urazene. Ospravedlňujúco som naňho pozrela a rozlúčila sa s otcom Francisom a Margaret.

Nad nami zahrmel hukot vrtuľníka. Hawkeye ma odtiahol od ostatných a spolu sme pozorovali, ako sa pomaly približuje k táboru.

Rozpačito som sa k nemu otočila. Toto bola tá chvíľa. Teraz som mala plakať. No zrazu som nemohla. Nevedela som, prečo, no vedomie, že odchádzam, ma napĺňalo akýmsi zvláštnym pokojom.

„Ďakujem za všetko,“ hlesla som slabo a snažila som sa odignorovať hučiace zvuky pristávajúceho vrtuľníka.

„Som stelesnená dobrota,“ mávol rukou flegmaticky, no vzápätí sa mu na tvári opäť objavil vážny výraz.

„Ľúbim ťa,“ zašepkala som so slzami v očiach.

Hawkeye sa sklonil a opýtal sa: „Prosím?“

Vzdychla som si a povedala hlasnejšie: „Ľúbim ťa!“

Hawkeye sa sklonil ešte bližšie: „PROSÍM?“ zareval mi do ucha. Nečudovala som sa, že ma nepočul. Vrtuľník sa práve dotkol zeme a rozvíril prach z pristávacej plochy.

„ĽÚBIM ŤA!“ skríkla som a v tej chvíli ma prudko pobozkal, až som sa prehla dozadu. Objala som ho okolo krku a chvíľu som sa utápala v bozku tak zasnene, až som si myslela, že ho nikdy nepustím. Kdesi z diaľky však k nám doľahol hlas plukovníka Pottera: „Peirce!“ a ja som vedela, že toto bol posledný bozk, ktorý sme si kedy dali.

Hawkeye kývol plukovníkovi, potom sa sklonil k môjmu uchu a povedal mi niečo, čo som takmer nepočula. Vlastne si doteraz nie som istá, či to bolo ono, no zrejme povedal: „Aj ja teba.“

Prekvapene som sa odtiahla a pozrela naňho. V tej chvíli balón v mojom vnútri praskol a oči mi zaliali slzy. Tak veľmi som túžila ho ešte raz objať a už ho nikdy nepustiť, no vedela som, že nemôžem. Odchod by bol ešte ťažší. Zavrela som oči, stisla mu ruku a obrátila som sa. Kráčala som priamo k Peterovým nosidlám a utierala som si slzy z tváre. Z vrtuľníka pribehli dvaja piloti, ktorí nám pomáhali naložiť ho. Spolu s B.J.om sme ho vyložili do vrtuľníka.

„Vy ste tá sestra, ktorá s nami príde?“ opýtal sa jeden z pilotov.

So slzami v očiach som prikývla. Pozrela som sa na nastúpenú jednotku M*A*S*Hu 4077 a pohľad mi spočinul na vysokom lekárovi v bielom plášti so šibalským úsmevom na perách. Naposledy som premohla nutkanie vrhnúť sa mu do náručia a nastúpila som. Dvere sa zavreli a ja som sa pripútala. Skrčila som sa na sedadle a s prvým vznesením sa vrtuľníka do vzduchu som odvrátila hlavu. Nechcela som na Hawkeyeho vidieť. Pred očami sa mi mihali spomienky na naše spoločné chvíle a na tvári sa mi striedal smiech s plačom.

Zrazu som to oľutovala. Hawkeyeho možno už nikdy neuvidím. Natisla som sa na priehľadné dvere a pozrela som sa dole. Väčšina jeho kolegov odišla, no on tam ešte stále stál a hľadel na mňa. Položil som dlaň na sklo a potichu šepla: „Ďakujem, Hawkeye Peirce.“ Sledovala som ho, až kým sa vrtuľník neotočil a tábor sa mi nestratil z dohľadu. Potom som sa oprela dozadu, zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. Čaká ma ďalšia cesta, do Tokia. A ktovie, kam potom.

S Hawkeyem sme sa už nikdy nvideli. Občas sme si napísali, no po čase sa naše listy zmenili z ľúbostných na priateľské. Doteraz sme v kontakte, hoci nie často.

To je však vojna. Aj napriek večnému zabíjaniu a nekonečných nociach strávených na operačných sálach v snahe zachrániť životy raneným vojakom, občas sa nájde štipka svetla v tomto svete, ktorý sa zdá byť beznádejný a prázdny. Ľudia si nájdu priateľov medzi ľuďmi, kde by inak nehľadali. A aj keď vojna skončí, tie priateľstvá budú pretrvávať naďalej vďaka najsilnejším spomienkam ktoré ich spájajú. Ľudia sa za tri dni zaľúbia a ten pocit v nich ostane na celý život, hoci sa už nikdy neuvidia. Pretože práve v tých chvíľach, keď im je najsmutnejšie, príde niekto, kto im aspoň na chvíľu rozžiari svet, poskytne im aspoň kúsok bezpečia, ktoré im tak chýba a stane sa pre nich nezabudnuteľným.

[ » na začiatok « ]