Poviedka:
Pridaná: 26.11.2011, 23:09:07
Čítaná: 6960×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: Fiction
Postavy: Len ja...
Stručný dej: Úvaha o živote...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kto pochopí pointu? :P

Roztiahneš ruky a cítiš sa konečne voľný ako vták, ničím nepriťahovaný k zemi. Vdychuješ čerstvý vzduch, hľadíš na bezoblačné nebo, žmúriš do zasnežených diaľav... Usiluješ sa zachytiť tmavú siluetu, ukrytú medzi trblietavými vločkami snehu.

Pocit pokoja uniká. Potichučky, po špičkách sa vytráca z tvojho vnútra, zanecháva po sebe len nepokoj a túžbu čosi urobiť. A ešte niečo. Pocit, že ťa niekto sleduje. Silueta? Či vyškerená tvár neviditeľného diabla, ukrývajúca sa v každom z nás?

Líhaš si na chladnú zem, vnímaš mäkkosť a vôňu snehu. Túžiš zabudnúť. Stratiť sa vo vlastnom svete. Nič však nie je také ako pred chvíľou. Nastal zlom. Vnútro ti obaľuje plášť strachu.

Zem pod tebou vibruje.

Vstávaš, obzeráš sa, všetko je tak ako pred chvíľou. Nepoškvrnená krása zimného dňa nežne šepká upokojujúce slovíčka, no teba neoklame.

Dunenie silnie.

A vtedy pozrieš vpred. Na vrch tvojich najtajnejších nočných môr. Na vrch, ktorý na teba vrhá lačnú lavínu.

Neutekáš. Nenariekaš. Vieš, že raz by to tak či tak prišlo. Je to predsa to, čo si chcel – stratíš sa vo svojom vnútre, vo svojom svete, kde je všetko tak, ako chceš ty.

Pevne sa zaprieš nohami do snehu, roztiahneš ruky, zavrieš oči. Zhlboka sa nadýchneš.

Lavína sa rúti priamo na teba. Neuhne sa. V okamihu ťa pohltí, objíme ťa chlad, sladko ti zašepká do uší slovíčka, ktoré si nechcel počuť.

Nik neprichádza, nik netuší, kde si, čo prežívaš. Bude to boj. Tvoj a tvojho vnútra.

Biela krása ťa pohltila. Nezanechala po tebe ani stopu. Ak je však niekde v diaľke druhá časť horúceho srdca, tlčúceho pod chladnou masou, nájde ťa. Možno to bola tá silueta. Tajomná a tmavá. A možno je to niekto celkom iný. A možno máš byť len ty a tvoja duša. Tvoje priania. Tvoje žiale. Tvoje radosti. Tvoje vyplnené túžby. Tvoje zabité sny. Máš byť len ty a nik iný...

A možno nie.

Možno to bola len ilúzia. Lavína čaká na mieste, usmieva sa... Ešte neprišiel jej čas. Ešte ťa chvíľu nechá žiť tak, ako si myslíš, že by to malo byť. Bude sa s tebou zahrávať, nedovolí ti vydýchnuť. Až potom ťa objíme, keď okúsiš všetko. Aj bolesť, aj žiaľ, možno štipku radosti. Vtedy, keď pochopíš, že nič nie je tak, ako by si chcel ty, ale tak, ako to byť má... Či sa ti to páči alebo nie.

[ » na začiatok « ]