Poviedka:
Pridaná: 16.11.2011, 23:26:59
Čítaná: 7293×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: Fiction
Postavy: Adriana, Peter, Lucia
Stručný dej: Niektoré slová treba vysloviť skôr, než bude neskoro...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Len ťažko sa zmierovala s tým, že jej zostáva posledných pár mesiacov života. Rakovina jej túžila vziať i poslednú radosť.

Nikomu to nepovedala. Aj jej najlepšia kamarátka sa to dozvedela len náhodou.

„Aďka...“ Celú noc preplakali. Lucia sa neustále pýtala sama seba, čo také Adriana vykonala, keď musí prevažnú časť života trpieť. Od malička bola outsiderom, mala sklony provokovať, nepodriadiť sa, i keď väčšinou mlčala. Ako sa však Lucia správne domnievala, bolo to len preto, že Adriana túžila po pozornosti svojich rodičov, po pochvale aj za banálnu vec... Nedočkala sa. Priateľov mala čoraz menej, aj keď sa v prípade potreby dokázala obetovať a pomôcť každému, kto potreboval.

A potom, ako blesk z jasného neba, sa dozvedela, že niet úniku. Adriana navonok pôsobila ako vyrovnaný človek, usmievala sa, provokovala... a vnútorne trpela.

„Neopováž sa to niekomu povedať!“ zaprisahávala Adriana svoju priateľku, keď sedeli v jej izbe a Lucia zdesene upierala zrak na chumáč vlasov, čo zostal na hrebeni. „A jemu už vôbec nie! Ak o mňa nemal záujem doteraz, teraz to už vôbec nehrozí. A rozhodne nemienim riskovať vzťah zo súcitu! Veď mám sedemnásť! Celý život pred sebou!“ zasmiala sa škrekľavo.

„A ja ti stále hovorím, že tam niečo je! Musíte sa len porozprávať! Všetko je o komunikácii!“

„Lucka, vždy si bola veľká romantička. Myslíš, že sa mi teraz vrhne okolo krku len preto, že mu poviem o svojich citoch?! Alebo nebodaj preto, že onedlho scípnem?!“

„Prestaň!!!“

Peter bol ich spolužiak. Spoločenský tvor, mal rád sukne. Ibaže aj on si všimol dievčinu so smutným pohľadom. Poznal ju už dlho, vedel, že sa čosi deje, no nechcel príliš vyzvedať. V poslednom čase bola akási nervózna a podráždená. A on netúžil po ničom inom, len stráviť všetok svoj voľný čas v jej prítomnosti. Chcel s ňou zdieľať trápenia i radosti. Ako jej to však povedať? Čo ak ho vysmeje? Možno by to mohol skúsiť obkľukou. A podľa reakcie uvidí... Ak bude žiarliť...

Dni plynuli. Adriana trávila čoraz menej času s priateľmi, kvôli nevoľnosti sa vyhýbala davom.

„Prosím ťa, poď so mnou na tú oslavu! Koniec školského roka nie je každý deň! A toto je poslednýkrát! Budúci rok maturujeme, bude to iné...“

„Dobre vieš, že sa cítim pod psa. Potím sa až strach,“ zaškerila sa Adriana unavene.

„Prosím, bude tam aj Peter.“

„To ti nepomôže.“

„Nechcela som ti to hovoriť, ale ako najlepšia kamarátka budem úprimná. Čo ak sa ti pohorší? Nie, nechcem ti pripomínať tú otrasnú chorobu, ani nič iné, ale obe vieme, že sa môže stať, že každú chvíľu zaľahneš. Uži si to, čo môžeš. Nebráň sa dobrým a pekný veciam!“

Nebolo to príjemné počúvať. Aké má Lucia právo starať sa do nej?! Ak sa rozhodne, že chce sedieť celý večer na zadku a doma, je to jej vec! Najradšej by so všetkým skoncovala! Dúfala, že rodičia si uvedomia, že ich jediná dcéra bojuje o život, môže sa stať, že tu už zajtra nebude... Nie, oni radšej riešia nový dom, ktorý stavajú. Dočerta, s domom! Dočerta, so všetkým! Aj s Petrom...

„Idem,“ počula sa znezrady vysloviť. Naozaj bola túžba vidieť HO silnejšia ako všetky komplexy z jej rednúcich vlasov či fľakov na tvári?! Chcela šokovať spolužiakov, narobiť rozruch... A áno, byť s Petrom. Na chvíľu zabudnúť na všetko.

„Neveril som, že prídeš.“ Naozaj sa mu v očiach mihlo akési svetielko? Mäkké a hrejivé?

„Tak som rada, že som prekvapila,“ usmiala sa Adriana i napriek bolesti v bruchu a spolu s Luciou sa usadila k stolu, kde sa už väčšina pozvaných napchávala pizzou. Ani nevedela ako a Peter sedel vedľa nej, usmieval sa, ponúkal ju a ona sa pýtala sama seba, či nesníva. Žeby sa na ňu konečne usmialo šťastie? Nevšímala si pohrdlivé pohľady spolužiačok, ktoré ju nikdy nemali v obľube, ani Luciino kopanie ju do píšťale. Asi po polroku bola konečne šťastná, neopúšťal ju pocit, že aspoň niečo v jej živote vyjde tak, ako by si priala ona.

Nie.

V Adrianinom živote sa nezjavila šťastena, ale bucľatá ryšavka, ktorá zrejme jej princa celkom opantala. Nalepila sa naňho, celý večer mu štebotala do ucha a nikoho iného nepustila k slovu, ani k Petrovi. Trpkosť v Adriane narastala čoraz väčšmi. To je už celkom slepá a pomotaná, keď si začínala myslieť, že Peter k nej možno niečo cíti?! Ale čo potom tie pohľady a náhodné dotyky? Asi sa v reči tela nevyzná tak, ako si myslela.

„Ja už pôjdem,“ zdvihla sa, keď už nevládala hľadieť na holúbkov vedľa nej.

„Adriana!“ Peter vyskočil, aby zachytil dievčinu letiacu priamo pod stôl. „Čo je s ňou?“

„Zavolajte záchranku! Adriana! Toto mi nerob!“ prihovárala sa jej zdesená Lucia.

„Preboha,“ vyvalil Peter oči na chumáč vlasov, ktorý mu zostal v hrsti.

„To má po chemoterapii, ale to teraz nie je podstatné...“

„Po chemoterapii?“

Viac sa nedozvedel. Lucia sa strachovala o Adrianu a nevnímala nič iné. Ak sa jej niečo stane, bude to jej vina! Ona ju nahovárala, aby išla medzi ľudí, hoci dobre vedela, že necíti dobre ani fyzicky, ani psychicky.

Ani jeden nechcel odísť domov. Obaja mlčky postávali na chodbe nemocnice takej presýtenej pachom choroby a... smrti. Nechceli Adrianu nechať samu, keďže jej rodičov nezohnali. Tí sa zabávali na firemnom večierku a srdce im vôbec nenapovedalo, že sa niečo deje s ich jedinou dcérou. Niečo, čo je počiatkom ešte väčšej zmeny v ich živote, no najmä bolesti.

Až na druhý deň poobede vošla do izby žena, zahalená obláčikom parfumu, dokonalo upravená. Prehodila zopár slov, hodila na posteľ tri časopisy a bez akéhokoľvek dotyku sa ponáhľala preč. S obavy, že by sa mohla nakaziť.

„Mama?“ spýtala sa prekvapene blondínka ležiaca pod oknom.

„Nie... len známa... teta,“ schúlila sa Adriana na posteli, túžobne pokukovala po dverách. Čo ak sa tam zjaví Peter? Nie, ten má svoju bacuľku. Mlčky máčala vankúš trpkými slzami, púšťala si do žily čoraz väčšie množstvo morfia... Bolesť nepoľavovala, bola čoraz väčšia.

V noci sa zatvorila do kúpeľne a s ukradnutou žiletkou ukončila svoj prázdny život bez toho, aby vedela, že Peter ju mal naozaj rád, len nevedel ako to povedať. Bez toho, aby vedela, že celý deň chodil po chodbe a hľadal odvahu vstúpiť dnu.

Posledná Adrianina myšlienka patrila mame a túžbe aspoň raz vo svojom živote vysloviť slovo ľúbim ťa. No najmä ho od nej počuť.

[ » na začiatok « ]