Poviedka:
Pridaná: 17.10.2011, 16:38:41
Čítaná: 5900×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Hermiona Grangerová-Weasleyová, Zanbini Blaise
Stručný dej: Keď Hermiona vystrojila svoje posledné dieťa na Rokfort a osamela, rozhodla sa začať pracovať v neďalekom múzeu... (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Takže taká vecička pomimo, ktorú som našla v počítači. Mne to pripadá celkom priemerné, no už som nechcela, aby to bola ďalšia vec, čo mi skysne v počítači.

Takisto som objavila pokračovania SDM, o ktorých som nemala ani poňatia, takže po gramatickej kontrole by som to tiež mohla pridať. No a mám tu aj iné veci, ale tie sú fakt nedorobené...

Takže ak sa bude páčiť, pridám aj pokračovanie.

No a mne osobne sa to pozdáva až tak od polky, ale ten úvod je tiež dôležitý.:D

-------------------------------------------------------------------------------

Rodičia odprevádzali svoje deti na nástupište 93/4. Hermiona sa ťažko zmierovala s tým, že už aj ich posledné dieťatko nastupuje do Rokfortu. Nevedela si jednoducho predstaviť, že počas takej dlhej doby, ako je školský rok bude ich dom zívať prázdnotou.

Aj to bol dôvod, prečo si prednedávnom našla prácu v súkromnom múzeu len pár blokov od ich domu. Predstava, že by celé dni trávila sama doma, zatiaľ čo Ron pracoval na ministerstve ju doslova desila.

Objali svoje deti a popriali im veľa šťastia v škole. Hermiona im pripomenula, aby dodržiavali školský poriadok a slušne sa správali.

Deti nastúpili do vlaku. Po niekoľkých minútach sa ozvalo pískanie a rokfortský expres začal naberať rýchlosť. Množstvo rúk trčiacich z vozňov mávalo svojim rodičom, ktorý toto gesto opätovali.

Ronald sa otočil Hermione a po chvíli sa začal smiať presne tak, ako to robil každý rok. Hermiona vedela, že to povie už keď v to ráno vstávala a preto ju nasledujúca veta neprekvapila.

„Takže majú dodržiavať školský poriadok a slušne sa správať,“ napodobnil jej tón hlasu s prehnanou starostlivosťou. Na to sa ona zamračila presne tak, ako to robila vždy, keď si z nej v tomto ohľade robil dobrý deň.

„To, že sme sa každoročne vystavovali riziku smrti počas Rokfortu my, ešte neznamená, že naše deti v tom môžu pokračovať,“ urazene zareagovala a s tichým puknutím sa premiestila do práce.

Vyšla z tmavej uličky a zamierila si to rovno k múzeu na druhej strane cesty. Samotná budova bola postavená v barokovom štýle a kedysi dávno ju ako oddychové sídlo používala jedná šľachtická rodina. Vďaka tomu bola dostatočne zachovaná a udržiavaná.

Pred dlhým časom ju zdedil jej terajší šéf, Kyle Morrison. Práve on sa rozhodol spraviť z tohto miesta múzeum nakoľko mal veľmi rád históriu.

Hermiona posunula ťažké ebenové dvere a vošla do vnútra. Prešla obrovským vestibulom s vysokým stropom, ktorý bol pokreslený rôznymi starými maľbami a zamierila k bočnému schodisku na ľavej strane.

Vkročila na tretie poschodie, kde sa nachádzala jej pracovňa a v momente ju zarazilo niekoľko vecí. Na stenách boli vymenené obrazy a teraz navyše boli po ceste rozmiestnené vysoké črepníky, z ktorých sa tiahli nádherné popínavé rastliny až k zemi.

Hermione to pripadalo zvláštne, pretože doteraz si nikdy nevšimla, že by bol pán Morrison zaťažený na takéto detaily.

Nakoniec však zvážila, že to bol pravdepodobne dar od nejakého sponzora, aj keď v poslednom čase múzeum navštevovalo stále menej a menej ľudí.

Ledva si stihla sadnúť za stôl do svojej malej pracovne na konci chodby, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere.

„Vstúpte,“ zakričala dostatočne nahlas, aby ju človek za dverami mohol počuť a následne si odpila z kávy.

Dvere sa otvorili a v nich sa objavil jej postarší šéf, vyzeral neuveriteľne unavene. Jeho šedivé vlasy a fúzy neboli také upravené ako obyčajne. Kruhy pod jeho očami hovorili o tom, že sa poriadne nevyspal a taktiež jeho pleť sa jej zdala popolavejšia než obyčajne.

„Chcel som s vami hovoriť o jednej veľmi vážnej veci,“ zhlboka sa nadýchol a pokračoval, „Viete, ste jednou z mojich najobľúbenejších zamestnankýň a preto som chcel hovoriť najprv s vami. Tento inštitút sa ocitol vo vážnych finančných problémoch, a preto som bol nútený ho predať.“

„Čože? Ako je to vôbec možné?“ reagovala Hermiona po chvíľke spamätávania sa.

„Ľudia sa jednoducho ženú dopredu a už ich nezaujíma, čo bolo kedysi dávno v minulosti,“ so smútkom v hlase jej to objasnil.

Samozrejme, každým dňom sledovala, ako ľudí ubúda, ale nebolo to až také zlé.

„A čo sa stane teraz? Čo bude s múzeom? Čo bude s Vami?“ spýtala sa a obavy o tohto muža, ktorý jej bol skoro ako otcom mohla len ťažko zamaskovať.

„Ale moja drahá, o mňa si starosti nerob. Mám ešte svoj domček a aj tak som mal už dávno prestať pracovať. O múzeum sa bude starať nový majiteľ a ja len dúfam, že ho pozdvihne a zachráni pred krachom. A personál môže zostať, ale najprv si chce nový šéf každého preveriť a začne s tým už dnes.“

Hermiona s Kyleom prehodili ešte niekoľko slov, no potom musel ísť túto novinu oznámiť aj ostatnému personálu, preto sa pobral preč. Hermiona tak zostala sedieť za svojim pracovným stolom a s hlavou schovanou v dlaniach premýšľala čo bude robiť ďalej, ak ju nový šéf vyhodí.

O niekoľko minút na to sa ozvalo ďalšie zaklopanie na dvere. Dotyčný ani nečakal na vyzvanie a prudko ich otvoril.

Hermiona razom stála na nohách s prútikom v ruke, pretože rovno pred ňou stál Blaise Zabini v celej svojej nablýskanej paráde. Síce bol starší, niekoľko vrások mu pribudlo a pár vlasov ubudlo, ale stále to bol on.

Blaisovi sa len rozšírili oči prekvapením. Takéto privítanie v novej práci rozhodne nečakal. Obzvlášť, keď išlo o svet muklov.

„Okamžite mi povedz, čo odo mňa chceš a čo tu robíš?“ vykríkla Hermiona mierne hystericky trasúcou rukou zvierajúc prútik.

„Len pokoj, neprišiel som sem nikoho ohrozovať. Ja som toto múzeum kúpil a sem ma poslal pán Morrison, aby mi jeho najlepšia zamestnankyňa vysvetlila, ako to tu chodí. Môžeš mi, prosím ťa, povedať, kto si?“ spýtal sa jej, lebo naozaj nespoznával túto čarodejnicu s orieškovými očami a jemnými kučeravými vlasmi prehodenými na pravú stranu.

„Čože? Ty si môj nový šéf? To predsa nie je možné. Veď si smrťožrút, navyše z arogantnej čistokrvnej rodinky, čo hľadáš v muklovskom svete? A neverím tomu, že si nespomínaš, že som Hermiona Grangerová-Weasleyová!“ zvolala nafučane skladajúc prútik. Nebolo by totižto vhodné mieriť na svojho šéfa, ak si tú prácu chcela udržať, aj keď tón, ktorým s ním hovorila tiež nebol práve priateľský.

„Ty to naozaj nechápeš? V skutočnosti som sa smrťožrútom ani nestal, len som im a jemu pomáhal. Wizengamont ma odsúdil na tri roky v Azkabane. Počas tých troch rokov, čo som tam sedel mi zomrela matka. Nakoľko veľmi zle znášala to poníženie.

Čarodejnícky svet mi nedôveruje za moje predošlé skutky. To je dôvod, prečo som odtiaľ odišiel a našiel útočisko v tomto svete, kde ma nikto nepozná,“ dorozprával svoj príbeh a prosebne sa na Hermionu pozrel. Naozaj chcel, aby mu uverila. Nechcel aby sa naňho znova niekto kukal s tým odporom.

Hermiona si sadla na stoličku a pozorovala Blaisa Zabiniho, ktorý spravil to isté.

_______________________________________________________________

Ak by ste mali dotaz na to, prečo mal aj Blaise s týmto problémy v čarodejnickej komunite, tak si to predstavujem asi tak, že ľudia proste nevedia tak ľahko odpúšťať. No a potom, čo stratili vo vojne príbuzných naozaj odsudzovali a pohŕdali všetkými, čo mali niečo s Voldym spoločné.

[ » na začiatok « ]