Poviedka:
Pridaná: 16.10.2011, 23:05:26
Čítaná: 5277×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Iná fan fiction - Doctor Who
Postavy: Doctor Who
Stručný dej: Je však z môjho druhého milovaného vysneného sveta, ktorý som objavila cez prázdniny vďaka svojej sestre a ktorý mi zmenil život podobným spôsobom, ako pred mnohými rokmi Harry Potter =). Volá sa Doctor Who (tí, čo ma majú na FB vedia, že som sa doňho absolútne zamilovala) a aj táto poviedka je aspoň tak okrajovo z jeho prostredia, no hlavne z jeho spin-off seriálu Torchwood.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Tak, a konečne po strašne dlhom čase ju tu nová poviedka odo mňa, hoci len jednorázovka a nie zo sveta Harryho Pottera, žiaľ =/.

Je však z môjho druhého milovaného vysneného sveta, ktorý som objavila cez prázdniny vďaka svojej sestre a ktorý mi zmenil život podobným spôsobom, ako pred mnohými rokmi Harry Potter =). Volá sa Doctor Who (tí, čo ma majú na FB vedia, že som sa doňho absolútne zamilovala) a aj táto poviedka je aspoň tak okrajovo z jeho prostredia, no hlavne z jeho spin-off seriálu Torchwood.

Ale už nebudem veľ rozpisovať, chcela by som túto poviedku venovať Lilly Heathcliff - zlatíčko, je len a len pre teba, za to, že si vo mňa verila =). Ľúbim ťa veľmi =)

A nakoniec, fotky toho fešáka, o ktorom píšem, len aby ste vedeli, prečo o ňom vlastne píšem =).

Dúfam, že sa bude páčiť =).

http://media.tumblr.com/tumblr_lmrn0hYU7Q1qaxvr5.jpg

http://doctorwhocompanions.com/files/2011/03/jack_harkness-john-barrowman-9.jpg

----------------------------------------------------------

Zazipsovala som ruksak a vyhodila si ho na chrbát. So slzami v očiach som sa pozrela na Jacka a prehltla bolesť, ktorá sa mi drala von hrdlom.

Pomaly som sa postavila, vyložila si druhé ramienko a zahľadela sa Jackovi priamo do jeho nádherných, modrých, večných očí. Vedela som, čo mi chce povedať. Toľkokrát som to v nich videla. Nechoď.

Len jedna prosba. Jedna, jediná, obrovská prosba. Nechoď. A ja som musela. Musela som. Už som mala dosť jeho tajomstiev, jeho spomienok, jeho bôľu a žiaľu, s ktorými sa o mňa nedelil. Už som nevydržala byť s ním, milovať ho, ľúbiť ho a nevedieť, čo je zač, prečo je tu, ako sa sem dostal, odkiaľ, kto je ten Doctor, ako to, že nemôže zomrieť, že všade, kde ide, nachádza stopy po svojej minulosti aj budúcnosti, prežil obe svetové vojny, každú jednu smrť, z ktorej sa prebral, kde sa to v ňom berie, prečo je taký posadnutý všetkými tými myšlienkami na mimozemšťanov a Doctora...

Nedokázala som byť s ním a nevedieť o ňom nič, nič, absolútne nič, aj keď som si bola istá jednou vecou, ktorá mi bola jasná od chvíle, keď sa naše oči tam v podzemí, na základni Torchwoodu, po prvý raz stretli – že ma ľúbi. Ľúbi ma oddane, až na večnosť, tak ako ľúbil Estelle, ako ľúbil Jacka, hoci len na kratučkú, kratulinkú chvíľu, vtedy, pred toľkými rokmi v tanečnej sále pri bombardovaní Cardiffu, ako ľúbil Iantoa, až kým mu neskonal v náručí. Vedela som, že ma ľúbil, a práve preto mi nemohol povedať veci, ktoré ho trápili, ktoré predo mnou tak dlho a starostlivo ukrýval. Nič som o ňom nevedela, nič, musela som sa spýtať Gwen, musela som pátrať na internete, a hoci som mu bezvýhradne verila, snažila som sa nájsť niečo, čo by mi o ňom povedalo viac, než on sám. No nepomohlo to. Vždy mal svoje tajomstvá, svoju minulosť, aj svoju budúcnosť, a nikdy mi ju neprezradil. „Žijeme tu a teraz, na tom jedinom teraz záleží,“ vravieval a prebodával ma svojimi nádhernými, zafírovomodrými očami.

A ja som vedela, že to hovorí iba preto, pretože nechcel spomínať na minulosť. Na to, čo sa mu stalo. A ja som to už viac nedokázala zniesť. Celý ten čas sa snažil utiecť pred svojimi spomienkami, no vždy do nich narážal, stretával sa s nimi na každom kroku a jediné, čo som mohla robiť, bolo objať ho a povedať mu, že všetko bude v poriadku. Aj keď som vedela, že nebude. Že nikdy nebude, pokiaľ sa jej nepostaví a nerozhodne sa o ňu s niekým podeliť. A po čase som pochopila, že ja to nebudem. No nevadilo mi to. Až kým sa mi táto situácia začala zdať nezvládnuteľná.

V ten večer, keď ho postrelili pred mojimi očami, iba pár dní po tom, čo som nastúpila do Torchwoodu, som videla, ako ho štyri guľky zasiahli priamo do hrude. Padol na zem, mŕtvy, nehybný a bledý, bez akéhokoľvek pulzu či dychu. A ja som len sedela pred obrazovkou monitoru, kričala do telefónu a prosila, modlila sa, aby sa mi ozval. Aby mi povedal, že to všetko, čo sa stalo, bol len omyl, že nie je mŕtvy, že tá kamera klame. A potom, keď sme sa všetci vzdali možnosti, že žije, sadli si na gauč a čakali, že Pete privezie jeho telo, som plakala tak, ako nikdy v živote. Ľúbila som ho, aj napriek tomu krátkemu času, čo som ho poznala. A zrazu sa objavil, dvere sa odrolovali a v nich stál on, v deravej košeli, špinavom kabáte, s úsmevom na perách, akoby sa nikdy nič nebolo stalo. Podišla som k nemu a len som tam stála a čumela naňho, ako na najväčší zázrak života. A bol. Bol, prežil štyri strely do hrude a vyzeral byť úplne zdravý. Bola som vtedy taká šťastná, že ho vidím. Nezmohla som sa na nič, z hrdla sa mi vydral vzlyk úľavy a hodila som sa mu okolo krku. Jack ma objal, držal ma tak tuho, akoby som bola len ja, akoby som bola jediná vec, ktorej sa na tomto svete drží, sklonil sa ku mne a zašepkal: „Ja nemôžem zomrieť. Mrzí ma to. Nemôžem zomrieť, pokoj...“

Pri tých slovách do mňa vošla taká obrovská zlosť, nenávisť a hnev, až som mala chuť jednu mu vraziť. Zmlátiť ho do bezvedomia za to, čo všetko nám spôsobil, ako ľahostajne bral svoju schopnosť žiť večne a nikomu sa neobťažoval oznámiť, že umrieť a potom sa prebrať je preňho rovnako ľahké, ako dať si na raňajky kávu.

Pomaly som od neho odstúpila, premerala si ho, zaťala päsť a jednu mu strelila. Nikdy predtým som nikoho neudrela, ani súrodencov, ani muža, ani ženu, dokonca ani mačku, keď vliezla tam, kde nemala. A teraz predo mnou stál kapitán Jack Harkness s roztrhnutou perou a napoly vystrašene, napoly pobavene hľadel, ako mi po tvári stekajú slzy smútku, úľavy a hnevu a ako sama so sebou bojujem, aby odo mňa ešte jednu nedostal.

Odvtedy sme boli spolu. Ľúbili sme sa. A bola to jediná vec, ktorou som si bola v tomto svete plnom mimozemšťanov, cestovania v čase a vesmíre istá. No čím viac som ho ľúbila, čím som s ním bola šťastnejšia, tým väčší bol mrak nad našou láskou. Mrak jeho minulosti, jeho tajomstiev, záhad, ktoré ho obklopovali...

„Nechoď,“ chytil ma za rameno a prenikavo sa mi zahľadel do očí.

Pokrútila som hlavou. „Musím, Jack,“ odvetila som pevne a smutne sa usmiala.

„Nechoď Yasmine, prosím,“ zašepkal, trhol mnou a pritiahol si ma k sebe. Chytil mi tvár do dlaní, oprel si hlavu o moje čelo a zadíval sa na mňa.

„Prosím, prosím, prosím,“ opakoval zúfalo.

„Musím,“ zopakovala som nešťastne.

„Ale ja ťa ľúbim,“ zaprotestoval chrapľavo.

„A práve preto, Jack,“ povedala som potichu. „Ľúbiš ma príliš na to, aby si mi povedal o všetkom, čo si zažil. No ja už tie tajomstvá neznesiem. Nedokážem to zniesť, Jack,“ vysvetľovala som mu plačlivo, pomaly som sa k nemu priblížila a jemne ho pobozkala. Nemala som to urobiť. Vedela, som že po tomto bude ešte ťažšie odísť, no musela som ešte naposledy cítiť jeho nežné pery na mojich, všetku tú živú energiu, tie nádherné city, ktoré z neho prúdili vždy, keď sa naše pery spojili. Jack ma objal ešte tuhšie, jeho bozk sa stal ešte vášnivejším a v tej chvíli som vedela, že ak okamžite neprestanem, bariéra, ktorú som si po celý čas budovala, padne a ja tu ostanem, napospas jemu a budúcnosti takej neistej, že iní by sa z nej už zbláznili.

Moje ruky skĺzli na jeho hruď, zapreli sa do nej a silou vôle som ho od seba odtisla. „Musím ísť, Jack, musím ísť,“ šepla som so slzami v očiach a snažila sa zabrániť vzlykom, ktoré sa mi drali von hrdlom.

„Ľúbim ťa,“ povedala som takmer nečujne, zhlboka sa nadýchla a vyšla von.

Rýchlo som kráčala k dverám, natiahla som ruku k obrazovke a vyťukala kód. Dvere sa s hrmotom otvorili.

„Kam pôjdeš?“ spýtal sa Jack chvejúcim sa hlasom a v očiach sa mu zaleskli slzy.

„Do Londýna, možno,“ odvetila som. „Chcem začať od začiatku,“ nadýchla som sa. Tie slová zneli nahlas strašne. Vedela som, že zajtra, že už vo chvíli, keď definitívne vyjdem z týchto dverí, ma čaká už len pár hodín spomienok na Torchwood, na našu prácu, mimozemšťanov, časovú trhlinu a Jacka, a potom bude po všetkom. Všetky moje spomienky, moje radosti, aj strasti, nebezpečenstvo, ktoré som prežívala, zmizne a ja sa budem cítiť voľná, no vo vnútri budem vedieť, že mi niečo neznesiteľne chýba. A nebude to ani tak práca a kolegovia ako ten nádherný, dokonalý muž, ktorý stál teraz predo mnou, s očami modrejšími než najjasnejší oceán a úsmevom takým žiarivým, že by sa pred ním mohlo skryť aj slnko a zem by ani nepocítila, že mu radosť a svetlo dodáva výnimočný človek a nie obrovská hviezda.

„Takže chceš zabudnúť?“ opýtal sa Jack a podišiel ku mne o tri kroky bližšie.

„Nie,“ pokrútila som hlavou. Nechcela som naňho zabudnúť. Nechcela som zabudnúť na tú lásku, na to trápenie, ani na to všetko čo som s ním prežila. Urobilo ma to silnejšou, lepšou ako som bola. Ak mi vymažú spomienky, čím budem? Dva roky môjho života budú preč. Dva roky, ktoré pre mňa znamenali všetko, a vždy aj budú.

„Ak chceš,“ začal váhavo a strčil si ruky do vrecka, „mohol by som...“

„Vieš vymazať iba niektoré spomienky?“ skočila som mu do reči nádejne.

Jack pokrútil hlavou. „Nie. Ale ak chceš, mohol by som... mohol by som ťa nechať ísť so spomienkami. Nik by sa o tom nedozvedel,“ hovoril roztržito a neisto na mňa hľadel.

Pozrela som sa do zeme. „To naozaj môžeš urobiť?“ spýtala som sa chvejúcim sa hlasom.

„Pre teba by som urobil všetko,“ odpovedal rýchlo.

„Okrem jednej veci,“ podotkla som nešťastne a vošla do chodby. Tak veľmi som túžila vrhnúť sa mu do náručia, pobozkať ho a povedať mu, že ostávam, byť s ním až na večnosť, až kým nezostarnem a neumriem, no nemohla som. Nemohla.

Jack sa smutne pousmial a zabodol sa do mňa očami. „Mrzí ma to,“ šepol.

„Mňa tiež,“ odvetila som chrapľavo.

„Nezabudni na mňa,“ zašepkala som zbohom, otočila sa a vykročila matne osvetlenou chodbou.

„Sľubujem,“ doľahla ku mne ozvena jeho spevavého hlasu a to slovo sa mi vrylo do srdca navždy ako tá posledná vec, ktorá mala pre mňa kedy zmysel.

A Jack ostal sám. Znova. A ja som sa nenávidela za to, že ho opúšťam, pretože som vedela, že ma potrebuje, že ma ľúbi a že mojím odchodom mu lámem srdce na milión kúskov a nechávam ho zničené a pomliaždené rovnako ako všetci ostatní, ktorých ľúbil a ktorí ho opustili. Tak ako ja. Tak ako ja...

[ » na začiatok « ]