Poviedka:
Pridaná: 25.9.2011, 20:19:11
Čítaná: 7115×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Luna, Umbridgeová, Harry, Neville,...
Stručný dej: Ako Luna Lovegoodová znášala týranie od Umbridgeovej?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

„Šaluna! Šaluna!“ zakričal na ňu akýsi Bifľomorčan, ale ona sa nenahnevala. Na takéto správanie si už za tie tri roky, čo bola na Rokforte zvykla. Vo Veľkej Sieni sa to ako vždy hemžilo žiakmi, ale aj profesormi, ktorí si dovolili trocha pospať. Aj Luna na tom bola rovnako a tak si sadla na okraj Bystrohlavského stola, bližšie ku profesorom a s chuťou sa pustila do hrianky s medom.

„Slečna Lovegoodová?“ ozvalo sa odrazu od profesorského stola a ona sa otočila za hlasom, ktorý takto zrána nedokázala identifikovať. Skoro skamenela, lebo ju zavolala nová profesorka OPMČ – profesorka Umbridgeová. Nikto ju na škole nemal rád, možno okrem pár detí, ktorých rodičia pracujú na ministerstve.

„Áno pani profesorka?“ opýtala sa tak pokojne ako to len bolo možné a snažila sa tváriť normálne a nie akosi podivne vystrašene.

„Slečna, voláte sa Luna, však? Aké pekné, zaujímavé meno.“ hovorila akosi priveľmi milo na to, aby to bola pravda a to Luna samozrejme vedela. „Váš ocko má svoj vlastný časopis je tak?“ rozprávala ďalej a ani nepočkala na Luninu reakciu. „Sršeň sa to tuším volá. Veru zaujímavé. Ale vy nie ste taká ako váš otecko, že? Vy rada pomôžete aj Ministerstvu a nie ste proti nemu ako váš ocko?“ riekla a teraz sa jej pohľad prvýkrát zastavil na Lune, od ktorej zrejme teraz očakávala odpoveď.

„Ach pani profesorka, je mi vážne ľúto, že vás musím sklamať, ale ja som bohužiaľ ako môj ocko verná Dumbledorovi a verím aj jemu, aj Harrymu.“ odpovedala a trošku vydvihla hlavu vyššie, aby jej mohla čeliť z očí do očí a nie pozerať do zeme ako pri jej monológu.

„Och slečna, to našťastie nie je vaša vina, ale je to chyba výchovy.“ povedala a mierne pokrútila hlavou nad Luniným mierne smutným pohľadom. „Našťastie, ste ešte mladá a určite sa dá prevychovať vás.“ žmurkla na ňu a roztiahla ústa do toho jej strašného žabacieho úsmevu.

„Čo...“ začala otázku Luna, ale hneď sa uvedomila a našťastie to povedala dostatočne ticho na to, aby to Umbridgeová nepočula.

„Tak prosím slečna príďte do môjho kabinetu dnes večer o piatej a možno sa ešte porozprávame o vašej dodatočnej prevýchove.“ znova sa usmiala a otrasná ružová sponka na hlave jej zahrkotala.

„Nevieš prečo sa tam bojím ísť?“ už len, čo túto otázku vyslovila Ginny Weasleyová sa na ňu začudovane pozrela. Toto jej správanie bolo presne také, akoby nelunovské.

„Umbridgeová je šialená a krutá, veď vieš. No predsa to, čo som ti hovorila, že som počula ako sa rozprávajú Hermiona s Harrym.“ vysvetlila jej, hneď čo si všimla jej zarazený pohľad. „Ale myslím, že by si sa nemala až tak báť, veď je to len človek a ako vieme, nie je smrťožrút.“ utišovala ju pár minút pred piatou, keď postávali pred Veľkou Sieňou, kde Luna všetko Ginny vyrozprávala.

„Ach dobre. Prosím mysli na mňa a ak sa mi niečo stane...“ začala, no Weasleyová na ňu škaredo zazrela.

„Nič sa ti nestane, neboj sa. A teraz už choď aby nemala aj iný dôvod.“ povedala a mierne ju postrčila do chrbta. Túto charakterovú črtu ako jediná z detí Weasleyových zdedila po ich mamke. Lune to našťastie dodalo akúsi podivnú sebadôveru a znova nasadila ten svoj zamyslený, pôvabný- pre niekoho možno šibnutý úsmev.

Zaklopala a mierne sa striasla, keď začula akési odporné mačacie mňauknutie. „Vstúpte moja drahá. Takže nepremysleli ste si svoje rozhodnutie ostať na strane pána Pottera?“ opýtala sa a jej veľké svetlohnedé oči sa upreli do jej svetlomodrých.

„Stále mu verím.“ povedala zaťato, ale ani očkom nemrkla.

„Tak si prosím sadnite a napíšete mi vetu: Nesmiem klamať, ani veriť klamstvám.“ povedala jej a Luna si ani nestihla otvoriť batoh, aby si vybrala pero, a Umbridgeová jej už jedno podávala.

„A atrament?“ opýtala sa opatrne a mierne sa jej zatriasol hlas. Tušila, že niečo nebude v poriadku, keď jej ho nepodala, ale nedalo jej nespýtať sa.

„Nebudete ho potrebovať. Tak prosím dokedy sa vám to dostatočne nevštiepi.“ zasmiala sa žabaco a Luna si len potichúčku ťažko vzdychla.

Priblížila brko k pergamenu a svojím typickým, krasopisným písmom napísala Nesmiem klamať, ani veriť klamstvám. a veľmi ju prekvapilo, keď sa jej to vyrylo na ruku, ale nedbala. Vedela, že je to zlé, kruté, priam až masochistické, ale nedala na sebe nič vedieť- písala ďalej. Po hodine písania jej už slová neschádzali z miesta na ruke- medzi zápästím a hánkami, a boleli ju tak veľmi, že už skoro ani písať nevládala, ale nedala na sebe nič vedieť. Mierne zdvihla hlavu, aby sa pozrela, čo tá vraj „profesorka“ robí a keď sa jej oči zabodli do Umbridgeovej svetloružového svetríka, hneď ich sklopila a rýchlo spočítala koľko za ten čas, čo tu je – zrejme to boli už dve hodiny, ale Luna si to neuvedomovala. Narýchlo počítala a až ju striaslo, keď sa dostala na konečné číslo. Stodvanásť! Úplne ako zamrazená na to hľadela a ani si nevšimla, že na ňu pozerá Umbridgka.

„Tak moja drahá poďte ku mne a pozrieme sa, či sa vám to dostatočne vštiepilo.“ hovorila jej a Luna ako pod hypnózou podišla k nej a dala jej ruku do ruky. „Vidím, že na dnešok by to mohlo stačiť a do budúcna vám radím aby ste prehodnotili vašu vieru k riaditeľovi a hlavne pánu Potterovi.“ zdôraznila ich mená a poslala ju von.

„Luna! Pre Merlina, čo sa ti stalo?“ opýtala sa namiesto pozdravu Ginny, keď čakali pred učebňou.

„Pohrýzol ma trpaslík neďaleko Zakázaného lesa. Ich sliny sú liečivé, vieš?“ odpovedala výhovorkou, ktorú si vymyslela v noci a opravila si obväzy na ruke.

„Poď,“ prikázala jej automaticky Ginny, zdrapila ju za ruku a potiahla kúsok ďalej od ostatných. „Umbridgeová, že?“ podozrievavo a ticho jej položila otázku a Luna len nebadateľne prikývla. „Ja som to vedela. Ale mám pre teba jednu takú zrejme dobrú správu. Harry sa rozhodol založiť akýsi krúžok a tam sa budeme zdokonaľovať v OPMČ. Som si skoro istá, že sa zapojíš.“ veselo jej zaiskrili oči.

„Vieš, že áno. Bojkot proti nej mi bude len po vôli.“ usmiala sa svojím normálnym uvoľneným úsmevom, ale vzápätí sa znova zatvárila zasnene. Musí sa tak tváriť, lebo to chce jej otec. Lebo ocko chce aby sa čoraz viac podobala na mamku. Nečuteľne si ťažko vzdychla a vošla do miestnosti povzbudená Harryho nápadom. „Ginny? To nebol jeho nápad, však?“ buchla do nej, keď si posadali. Vždy sedeli spolu, keď mal Chrabromil hodiny s jej Bystrohlavom.

„Hej máš pravdu. Bol to Hermionin nápad, ale psst! Odo mňa nič nevieš okrem toho plánu.“ zasmiala sa potichu a započúvala sa do výkladu učiteľa.

„Ako je na tom tvoja ruka?“ mierne ustarostene sa Luny opýtal Neville na druhej hodine DA- Dumbledorovej Armády. Už bolo zvykom, že Luna mala deň alebo dva pred hodinou zvyčajný trest u Umbridgeovej. Jej jazvám trvalo čoraz dlhšie dokedy sa zacelili, ale Luna sa už naučila znášať tú bolesť.

„Vieš, že stále bolí, ale už som si zvykla.“ odpovedala mu s úsmevom.

„Ale veď sa bolesť sa zvyknúť nedá!“ zakričal na skoro celú Núdzovú miestnosť a všetky hlavy sa otočili ku nim.

„Ale dá, len treba vedieť ako.“ usmiala sa ešte viac a vypálila naňho Expeliarmus, ktorý mali práve teraz trénovať. Podarilo sa jej ho zastihnúť nepripraveného a tak schytal plnú dávku.

„Luna si si istá, že si nechceš oddýchnuť? Viem ako to bolí, keď sa potom takto namáhaš ako teraz ty.“ prišiel k nim už aj Harry a podozrievavo sa zadíval na jej obväzy. „Vidíš, že ti pri každom kúzle praská jazva. Nenamáhaj sa tak.“ starostlivo ju prehováral a ona nakoniec povolila.

„Dobre, ale len pod jednou podmienkou a to, že tu môžem ostať a dívať sa na vás.“ zasmiala sa a Potter veľkoryso prikývol.

***

Decká nevšímajte si, že je to také ak je, ale ja som to najprv chcela do MP, ale potom som si pomyslela, že na to nemám a teraz som to našla, troška som to predĺžila a tak. Prosím si komentár ku hodnoteniu a keď sa hanbíte tak aspoň sovkou...

[ » na začiatok « ]