Poviedka:
Pridaná: 15.9.2011, 22:14:46
Čítaná: 7775×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Dej musel súvisieť s Harry Potterom alebo jeho svetom a hlavnou postavou mala byť jedna z nasledujúcich: Minerva McGonagalová, Vernon Dursley, Dobby, Lucius Malfoy, Leopold – šmukel žijúci v Rokvile, Luna Lovegood, Hermiona Grangerová, Martin Miggs (hlavná postava Ronových komiksov), Kingsley Shacklebolt

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Fantastická čakáreň (Jin) 2 » Dobby byť domový škriatok (Aurora Brook) 3 » Z denníka Minervy Mc Gonagallovej (Dominika Black-Oldman) 4 » Ze života puberťáka Jela Maghara 5 » Červené ruže (Mirkin Marsí) 6 » Nikdy neklesni na duchu (Draco Malfoy) 7 » Pomsta (Dado) 8 » Cintorín lásky (Raniya) 9 » Bez nadpisu (2) (Haničkaaa) 10 » Nie všetko malé je milé ( Gabriel Delacourova) 11 » Nová smrťožrútka (Almonde) 12 » Martinov šťastný deň (® Lussy Noir Meteur™)

„Ale ty si povedal, že Slughorn chcel dať tú fľašku na Vianoce Dumbledorovi,“ pripomenula mu Ginny. „Takže travičovi mohlo ísť o Dumbledora.“

„Tak v tom prípade ten travič Slughorna dobre nepoznal,“ po prvý raz po dlhých hodinách prehovorila Hermiona a znelo to, akoby mala silnú nádchu. „Každý, kto pozná Slughorna, by vedel, že niečo také chutné si nechá pre seba.“

„Er-mio-ná,“ nečakane zachripel Ron. Všetci stíchli a znepokojene naňho pozreli, ale iba chvíľu nezrozumiteľne mrmlal a potom začal chrápať. Hneď na to sa mu zase začal snívať sen o Martinovi.

„Ahoj Ermína,“ veselo pozdravil Martin a prisadol si k nej v knižnici.

„Tichšie!“ zahriakla ho a vystrašene sa obzrela či niekde nablízku nesliedi knihovníčka.

„Prepáč. Čo to píšeš?“ opýtal sa stíšeným hlasom.

„Domácu úlohu z Herbológie. Teraz ma neruš,“ odbila ho hľadiac do hrubej knihy.

„Och, to je náhoda,“ zvolal natešene, za čo si vyslúžil nahnevaný pohľad. „Neviem si rady s piatimi nebezpečnými vlastnosťami Klepcodrapa. Niekde by som tu mal mať svoju prácu,“ hundral zatiaľ čo prehadzoval veci v taške.

„Na to hneď aj zabudni, nebudem za teba robiť domácu úlohu,“ povedala rázne a posunula si pergamen aby naňho nemohol vidieť.

„No tak, Ermína. Aspoň mi to skontroluj, či je to zatiaľ v poriadku,“ hodil na ňu psie oči. Rezignovane si povzdychla a vytrhla mu pokrčený pergamen z ruky. Martin sa pohodlne rozvalil v kresle a začal si prezerať tituly kníh na stole.

„To nemyslíš vážne,“ vyprskla po chvíli čítania.

„Čo, čo je? Mám tam niekde chybu?“ opýtal sa vystrašene. „Nechce sa mi to písať odznova. Vieš koľko námahy mi dalo, kým som to napísal?“ Ermína naňho hodila pochybovačný pohľad.

„Námahy? Máš tu sotva tri vety! Klepcodrap je veľmi nebezpečná a zvíjajúca sa rastlina. Má tiež ostré časti, pred ktorými si musíme dávať veľký pozor. Pracujeme výlučne v rukaviciach.“ prečítala nahlas. „Také niečo by nenapísal ani na mol opitý troll.“ Podala mu pergamen, „Mal by si to radšej prepísať.“

„Prepísať to?“ zahundral zhrozene a snažil sa vyrovnať pokrčené časti. „A ako by si to napísala ty, keď si taká múdra?“ uškrnul sa na ňu.

„Ja?“ ozvalo sa spoza hrubej knihy. „Klepcodrap je predovšetkým známy pichľavými a zvíjajúcimi sa úponmi, medzi ramenami v diere sa nachádza pulzujúca zelená guľa, plod. Jeho listy sú nesmierne drahé, má obrovské využitie v uzdravovaní rán a pri príprave elixírov. Tiež by som napísala, že sa dá použiť ako...“ Ermína sa zrazu zarazila v polovici vety a vykukla spoza knihy. Líca jej sčerveneli hnevom.

(A teraz to schytám. Och, ale je rozkošná keď sa takto hnevá.) pomyslel si Martin s úsmevom na tvári.

„TY!“ zvolala ukazujúc naňho prstom. „Využil si ma, keď som sa začítala do knihy. Ani som nevnímala čo ti hovorím...“

„To nevadí,“ skočil jej do reči, „Hlavné je, že to znelo inteligentne a pravdivo.“

„Ono to nemalo znieť pravdivo, ty somár. Ono to JE pravda!“ Martin vystrašene sledoval ako sa jej tvár mení z červenej na krvavočervenú. Rýchlo si vzal zo stola pergamen, skôr ako mu ho stihla roztrhať.

„Vďaka Ermi, si poklad,“ dodal a uháňal preč z knižnice.

„Neopováž sa napísať to do práce, inak skončíš v nemocničnom krídle,“ zakričala za ním, keď prebehol okolo knihovničky („Tu je zakázané behať!“)

Na nasledujúcej Herbológii profesorka Sproutová na začiatku pozbierala od študentov práce. Martin v tej chvíli radšej nepozrel na Ermínu no aj tak vedel, že ho prepaľuje zúrivým pohľadom.

„Dobre trieda, utíšte sa,“ zvolala profesorka a práce sa jej sami poskladali na stole. „Dnes budete presádzať a hnojiť Čemerice. Kto mi povie, aké je ich hlavné využitie? Slečna Greenová?“ Ukázala na Ermínu.

„Čemerica, je malá fialová kvetina. Správne pripravený sirup z jej kvetov sa používa ako hlavná prísada v odvare pokoja. Jej vôňa je nebezpečná a čarodejníka môže omámiť aj na niekoľko hodín,“ odpovedala Ermína bez najmenších problémov, za čo získal Chrabromil pätnásť bodov.

„Výborne, slečna Greenová. Pri bočnom stole nájdete v škatuli ochranné rúška na tvár, nepotrebujem aby ste mi tu poodpadávali. Takže, viete čo máte robiť, pusťte sa do práce.“ Profesorka sa vrátila ku svojmu stolu a začala opravovať práce, zatiaľ čo si študenti nasadzovali rúška.

„Za to, čo si včera urobil, by som ťa najradšej zakliala,“ ozval sa za Martinom tlmený hlas. Pomaly sa k nej otočil.

„Ale no tak, Ermína. Kúpim ti v Medových labkách Ministrovu XXL čokoládu, čo ty na to? Okrem toho, nakoniec som si to napísal celkom sám. Nepoužil som nič z toho, čo si mi včera povedala.“

„To ti tak verím,“ odfrkla si Ermína.

„Anthony mi to dosvedčí, je tak kámo?“ Martin sa obrátil na tmavovlasého dlháňa, ktorý stál pri ňom a úporne bojoval s rúškom v ruke.

„Čo to zase vystrájaš?“ začudoval sa Martin.

„Nepočul si čo vravela Sproutová? Niekoľko hodín mimo. To by som sa vyhol Transfigurácií,“ zašepkal Anthony nadšene počas snahy roztrhnúť rúško. Martin len pokrútil hlavou a otočil sa späť ku Ermíne.

„Keď na dnešnej hodine Anthony neodpadne tak ti to určite dosvedčí,“ zašepkal presvedčivo. Ermína už otvára ústa, že mu odvrkne no profesorka Sproutová na nich pozrela zamračeným pohľadom a Ermína sa radšej vrátila ku svojmu črepníku.

Počas hodiny stihli okrem Anthonyho odpadnúť ďalší piati žiaci. Profesorka ich na nosidlách odniesla do Nemocničného krídla a hodina ďalej pokračovala v pokojnej atmosfére. Martin si najprv myslel, že je to tou jednoduchou prácou, ktorú mali za úlohu, no ku koncu hodiny si uvedomil, že to spôsobili Čemerice. Študenti sa malátne pohybovali po skleníku a nikto nemal za potreby vyrušovať. Keď zazvonilo na prestávku, všetci sa pomaly vytackali von. Cestou do hradu Martina udrel do nosa čerstvý vzduch. Po upokojujúcej sladkastej vôni zo skleníka to bola príjemná zmena. Za sebou začul Ermínu, ako si niečo hundre keď kontrolovala svoju prácu. Počkal ju.

„Tak čo? Zase máš V?“

„Čo? Nie! Mám len P! Prekonáva očakávania! Ona mi dala obyčajné P!“ zrúkla naňho.

„Čo si mala zle?“ opýtal sa opatrne.

„Vraj som, citujem, nesprávne pochopila prispôsobenie sa Klepcodrapa v chladom prostredí. Čo si dostal ty?“ oborila sa naňho keď vošli do Vstupnej haly. Martin sa s pochybami pozrel na svoj poskladaný pergamen. Ešte stále si neskontroloval známku. Ak by mal ďalšie S, znamenalo by to, že neprešiel ročníkom z Herbológie a riaditeľ by o tom upovedomil jeho rodičov. Mama by ho zabila. Pomaly roztvoril pergamen a v tom šoku ostal stáť v strede chodby. Ermína mu nakukla ponad plece a ústa sa jej roztvorili v nemom úžase.

„Ako si pre Merlina mohol dostať V? Sproutová prišla načisto o rozum?“ zvolala zhrozene keď zbadala jeho známku. Martin sa konečne prebral.

„Vďaka Ermína,“ natešene sa na ňu vrhol a ju pobozkal. Šokovane sa od nej odtiahol, keď si uvedomil, že mu bozk opätovala. „Čo to?“ opýtal sa zmätene keď zbadal jej zahanbený pohľad. S úsmevom na perách pokrútil hlavou.

„A vieš čo? Je mi to jedno. Áno, Ermína, napísal som do práce všetko, čo si mi včera povedala. A vieš prečo? Pretože som vedel, že to musí byť správne. A vieš ešte čo? Ľúbim ťa. Áno, ľúbim ťa a je mi jedno čo si kto myslí, nech sa všetci strčia do pr...“ Ermína sa naňho vrhla a vášnivo ho pobozkala.

„Och Miggs, sklapni už konečne.“

Rona zobudili hlasy v Nemocničnom krídle. „Opäť ste tu? Ešte sa neprebral.“

„Ako mu je?“ opýtal sa povedomý hlas.

„Jeho stav sa zlepšuje, no ešte tu bude musieť ostať,“ odvetil druhý ženský hlas a hneď po ňom nasledovali vzdiaľujúce sa kroky. Pomaly otvoril oči.

„Hermiona?“ zachrapčal keď ju zbadal sedieť pri posteli.

„Ron! Ty si hore!“ zvolala a silno ho objala. Ron na ňu prekvapene pozrel. „Prepáč,“ zahundrala zahanbene keď zbadala jeho pohľad a odtiahla sa späť na stoličku.

„Čo sa stalo? A prečo som v Nemocničnom krídle? Pamätám si, ako som jedol čokoládové kotlíky potom si nejasne spomínam na Slughorna.“

„Och, Ron, konečne si sa prebral. Spal si celé tri dni. Na svoje narodeniny si zjedol čokoládové kotlíky naplnené Elixírom lásky. Harry ťa vzal ku Slughornovi, ktorý ti namiešal protijed. Potom ste si však pripili medovinou, ktorá bola otrávená. Harry ti zachránil život, keď ti do krku strčil bezoár.“

„Slughorn ma chcel zabiť?“ opýtal sa Ron šokovane.

„Nie, on nevedel, že tá medovina je otrávená. Nebolo to úmyselné.“

„Kto ju teda otrávil?“ Ron sa išiel oprieť o vankúš no Hermiona ho zatlačila späť do postele.

„To nikto nevie a ty máš ostať ležať,“ zakročila rázne. V miestnosti nastalo trápne ticho. Hermiona sa nervózne obzrela po miestnosti a Ron sa medzitým začal hrať s rukávom pyžama.

„No nič,“ začala Hermiona po chvíli, „Ja už budem musieť ísť. Ešte potrebujem skočiť do knižnice a poobede máme Čarovanie. Harry ti strašne závidí, že sa nemusíš učiť. Poviem mu, že si sa už prebral.“

„Jasné, dík. Pokojne sa zastav, kedy len budeš chcieť. Pomfreyovej aj tak ďaleko neujdem,“ usmial sa na ňu a sledoval ako vyšla z miestnosti. Zamyslene ležal na posteli a potom sa rozhodol.

„Madam Pomfreyová?“ zakričal nesmelo. Chvíľu ticha prehlušil zvuk sestričkiných dverí udierajúcich o stenu.

„Kto to tu zase huláka? Čo nevidíte, že ten chlapec potrebuje pok... Weasley! Vy ste sa prebrali!“ zvolala šokovane, keď ho zbadala ako na ňu hľadí s úškrnom. „Prečo ste ma nezavolali už skôr?“ pribehla k nemu a začala mu kontrolovať pulz. „Ako sa cítite? Nebolí vás hlava?“ uisťovala sa a začala mu stláčať spánky a temeno hlavy.

„Hm, nie,“ odpovedal Ron prekvapene. „Mohol by som vás o niečo poprosiť?“

„Iste, iste chlapče. Najprv ale vypite toto,“ dodala neprítomne a niečo si zapísala na pergamen. Ron vzal pohár s obavami do ruky a jeho obsah naraz vypil.

„Fuj, dopekla,“ rozkašľal sa na všetky strany. „To je odporné!“

„Čo tí študenti stále čakajú, že to bude? Horúca čokoláda, alebo čo?“ hundrala si madam Pomfreyová a podala mu čistú vodu. „No čo si to chcel?“

„Pergamen a... pergamen a nejaký atrament,“ zahundral Ron a vďačne vypil obsah pohára. Sestrička to na Ronovo šťastie nijako nekomentovala. Zmizla vo svojej pracovni a keď sa vrátila v ruke držala poskladaný pergamen a kalamár s brkom.

„Ostaňte ležať v posteli a oddychujte,“ zvolala k nemu cez rameno a zmizla vo svojej pracovni. Ron si ledva stihol schovať pergamen s atramentom a dvere nemocničnej izby sa rozleteli. Dnu vplávalo svetlovlasé dievča.

„Och pre Merlina, Lavender,“ zaskučal a rýchlo sa zvalil na vankúš.

„Och Won-Won, prepáč, že meškám no Parvati ma zdržala pri obede,“ zašepkala pri jeho posteli a on zacítil ako ho chytila za ruku. Oči mal silno privreté a snažil sa pokojne dýchať. „Dnes som zase stretla tú... tú kučeravú potvoru! Keď som prechádzala okolo nej tak niečo rýchlo pošepkala Harrymu. Dúfam, že tu tá mrcha nebola. Mala by si konečne uvedomiť, kto je tvoje dievča. A to som ja, však Wonko?“ Ron si otrávene povzdychol. „Och Wonko-Wonko. Ty ma vnímaš! Samozrejme, že áno. Musíš cítiť, že tvoja láska je tu s tebou. Teraz už budem musieť odísť, ale neboj sa. Cez prestávku som tu opäť. Ja sa o teba postarám, keď sa preberieš,“ zašepkala mu do ucha a pohladila ho po tvári. Ron ešte chvíľu predstieral spánok, no keď počul ako sa za ňou zavreli dvere namrzene sa dvihol z postele.

„Dočerta s tebou, baba jedna bláznivá,“ zašomral smerom k dverám. Spod vankúša vytiahol poskladaný pergamen a zo šuflíka nemocničnej skrinky kalamár s brkom. Opatrne otvoril atrament, aby nezamazal biele nemocničné obliečky. Povzdychol si a v mysli preletel stránkami papiera, ktoré za svojich 17 rokov pokreslil. Pomaly namočil brko do atramentu a na vrch napísal „Martin Miggs a jeho šťastný deň“. Chvíľu hľadel na prázdny pergamen a posmelený posledným snom sa pustil do kreslenia.

„Nemali by ste to dievča tak trápiť, pán Weasley,“ poznamenala jedno popoludnie madam Pomfreyová, keď mu vymieňala prázdnu fľašu rutovej esencie za plnú.. „Je tu počas každej prestávky a robí si o vás starosti.“ Levander len pred chvíľou odišla spolu s jej otravným „Wonko-Wonko“ a Ron mohol opäť pokojne dýchať.

„Ani mi ju nepripomínajte,“ zahundral a s odporom v očiach hľadel na fľašu plnú fialovej tekutiny. „Ako dlho to ešte budem musieť piť?“

„Dokiaľ to bude nutné!“ zahriakla ho rázne a zmizla vo svojej pracovni.

„Keby to nechutilo ako trollí moč tak sa nesťažujem,“ zakričal smerom k dverám. Poobzeral sa po nemocničnom krídle, no od včera bol jediným pacientom. Bifľomorský druhák Lukas odišiel ešte pred obedom hneď po tom, čo v jeho príznakoch madam Pomfreyová rozoznala požitie viacerých Weasleyovských ulievakov naraz.. Ron rovnako ako po iné dni siahol rukou pod vankúš a vytiahol dotiaľ papier plný kresieb. Očami preletel po cikcakovitom nadpise a začítal sa do komiksu, ktorí len nedávno dokončil.

„Keby som aj ja mal také šťastie ako ty, kámo,“ zahundral si pre seba, keď sa mu oči zastavili na obrázku kde metlobalový strážca Martin Miggs po prvýkrát pobozkal jeho lásku Ermínu. Ron ešte chvíľu hľadel na šťastného Martina ako drží Ermínu za ruku, kým sa rozhodol. Položil pergamen na zem a namieril naň prútikom.

„Nemôžem dovoliť, aby to Hermiona objavila a zistila čo k nej cítim,“ zašepkal do ticha a pergamen pohltili plamene. Keď sčernal aj posledný kúsok rýchlo ho uhasil papučou.

„Ron, ty debil, načo máš prútik?“ zanadával keď vo vzduchu zacítil vôňu spálenej látky. Rýchlo všetko skopal pod posteľ a vrhol sa pod prikrývku. Cez zatiahnuté závesy sledoval siluetu madam Pomfreyovej, ktorá vyšla z pracovne.

„Weasley, čo to zase stvárate, že tu cítim spáleninu?“ zakričala naňho a náhlivo k nemu kráčala. „A netvárte sa, že spíte. Ja vám na to neskočím.“

[ » na začiatok « ]