Poviedka:
Pridaná: 29.8.2011, 21:49:16
Čítaná: 4840×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Charlotte, George, Fred, Jessica
Stručný dej: Charlotte odprevádza Georgea na nebezpečnú cestu za Harrym, ktorého treba dostať do bezpečia od Dursleyovcov.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

1.kapitola Odlet a čakanie

„Dávaj na seba pozor“, upozorňovala som Georga pred odchodom k Harrymu. Dnes večer ho mali ísť vyzdvihnúť k nemu domov a doviesť sem do Brlohu.

„Neboj. Vieš, že ja si vždy dávam pozor“, odpovedal s úškrnom. Ako vždy nechcel si pripustiť vážnosť situácie. Kúsok od nás Jessika odprevádzala Freda. Na dvore čakali Lupin, Moody Kingsley

a pán Weasley. Pár metrov od nich sa rozprávali Ron, Hermiona, Bill, Fleur a Tonksová. Najradšej by som išla s nimi aj ja s Jessikou, ale Fred s Georgom nám to výslovne zakázali. A aj keď sme sa snažili presvedčiť Lupina o tom ako im môžeme pomôcť zhodnotil, že bude fajn ak tu zostaneme s pani Weasleyovou a s Ginny. Tak sme nakoniec súhlasili. Ale aj tak som nahnevaná keďže Fleur a Hermiona idú. Mňa proste dobrodružstvo láka.

„Hej Charlotte? Vnímaš?“ Mával mi pred tvárou George.

„Ale hej vnímam, len som sa nachvíľu zamyslela. A čo si potreboval?“ usmiala som sa.

„No čo asi pusu pred odchodom,“ prekrútil očami.

„Čo? Veď sa ešte čaká na Hagrida,“ zarazila som sa.

„Miláčik ty si naozaj dlho nevnímala. Už stojí na záhrade asi päť minút,“ smial sa. Čože? Poobzerala som sa okolo seba a zbadala som Hagrida ako sa pridal k Lupinovi, Kingleymu a Tonksovej. Otočila som sa k nemu a pobozkala ho, no ešte predtým som mu nezabudla vyplaziť jazyk.

„Je čas ísť!“ zahlásil Moody a všetky metly a testraly sa zdvihli k nebu nasledované hukotom Hagridovej motorky. Posledný krát som sa pozrela Georgovi do očí a už bol preč. Hukot pominul a na dvore zostalo ticho. Zostali sme tam iba ja, Jessika, Ginny a pani Weasleyová. Prvá odišla pani Weasleyová asi po dvoch minútach. My sme sa pobrali dnu chvíľu po nej. . Vnútri pobehovala pani Weasleyová po kuchyni a stále niečo robila.

„Mami klud všetko bude dobré,“ oslovila ju Ginny. „Tu sa usaď a my sa o všetko postaráme,“ usadila ju na pohovku a pozrela na nás. Ja a Jessika sme vytiahli prútiky a začali sme pracovať. Riad sa začal umývať a utierať, prádlo sa začalo skladať...

„Ďakujem dievčatá. Viete som moc nervózna. Proste musím niečo robiť,“ zahľadela sa do prázdna. „ Už viem! idem im uvariť večeru. Určite budú hladný keď a vrátia.“ Začala pobehovať po kuchyni a chystať veci, ktoré bude potrebovať. S Jessikou a Ginny sme iba pozreli na seba a povzdychli si.

„Pani Weasleyová pomôžeme vám?“ opýtala sa Jessika.

„Netreba zlatíčka. Zvládnem to sama,“ roztržito odpovedala.

„Mami , naozaj nechceš pomôcť?“ uisťovala sa Ginny.

„Som si tým úplne istá,“ usmiala sa na nás. Znova sme si povzdychli, ale už sme nič nehovorili. Urobili sme si čaj, a nezostávalo nám nič iné ako si sadnúť po tichu do obývačky. Ja som skúsila čítať knihu ale moc sa mi nedarilo. Jednu stranu som čítala skoro 15 minút, a to nebola veľká kniha. Nakoniec som skončila s hrnčekom v ruke a pozerala som do ohňa snažiac sa na nič nemyslieť. Hlavne na moje tušenia, ktoré sa často vyplnia. A dnes som mala tušenie, že sa stane niekomu niečo zlé. Ani Jessike som o tom nepovedala, bála som sa o ňu, už aj bez toho bola dosť nervózna. Uvedomovala som si, že si k nám prisadla pani Weasleyová, a že sa rozpráva s Jessikou a Ginny. No nebola som schopná ich vnímať. Bola som dosť zaujatá myšlienkami na ostatných a či som ich nemala upozorniť na moje tušenie. Ale ako poznám Freda a Georga určite by to obrátili na žart. Náhle precitnutie prišlo v podobe jasnomodrého svetla, ktoré sme videli cez okno. Ani chvíľu sme neváhali a rozbehli sme sa von. Bohužiaľ to bola stará zhrdzavená plechovka, ktorou mali prísť Ron a Tonksová. . Zhrozene sme na to pozerali a uvažovali čo sa mohlo stať, že ho nestihli. . Otočili sme sa, že ideme dnu no boli sme iba pri dverách keď znova niečo padlo na zem. Znova sme sa išli pozrieť, ale bola to iba stará plátenná teniska. Bolo to prenášadlo pána Weasleyho a Freda. No ich nikde nebolo. Jessika sa ku mne otočila a začala plakať. S Ginny sme jej pomohli dnu. Tam sme ju usadili na pohovku a podali jej čaj. Ginny ju začala upokojovať, že sa určite nič nestalo, že sa iba zdržali a nestihli prenášadlo. Ja som začala viac uvažovať nad svojím tušením, no naďalej som nič nehovorila. Teraz by to iba zhoršilo situáciu. Čím ďalej tým viac som sa bála o Georga a ostatných. S nádejou som pozerala von oknom, či nezazriem jasnomodré svetlo aj s niekým kto by nám to celé vysvetlil. Náhle na dvore zasvietilo jasnomodré svetlo. Všetky štyri sme sa rozbehli a už z diaľky sme videli, že je to Hagrid spolu s Harrym. Ginny sa rozbehla ešte rýchlejšie a hodila sa Harrymu okolo krku. Ten ju pevne objal a vyzeral, že ju už nechce nikdy pustiť.

„Harry čo sa stalo? Kde sú ostatný?“ vychrlila otázky pani Weasleyová, ktorá došla ako posledná.

„Smrťožrúti nás napadli. Museli o nás vedieť,“ dodal znepokojene. „ Ako to myslíte, že ešte nikto nedošiel?“ opýtal sa zarazene.

„Bodla by whisky Molly,“ poznamenal Hagrid.

„Poď Hagrid dám ti niečo napiť.“ Pani Weasleyová ho hnala dnu.

Niečo potom sa Jessika skrúšene pobrala do domu. Aj keď bola ďaleko bolo vidno, že sa rozplakala. Harry na nás pozrel s otázkou v očiach.

„Ron s Tonksovou a Fred s otcom tu už mali byť,“ vysvetlila mu Ginny.

Len čo dokončila vetu blížilo sa k zemi ďalšie prenášadlo. Ako bolo nižšie videli sme, že je to Lupin s Georgom. Rozbehla som sa za nimi no v polovici som zastavila ako obarená. Niečo nebolo v poriadku. Lupin podopieral Georga. Harry sa k nim rozbehol a pomohol Lupinovi odniesť Georga dnu. Ja som išla za nimi podopierajúc sa o Ginny. Keď sme došli dnu položili ho na gauč a ja som si vtedy všimla čo sa mu stalo. George prišiel o ucho. Dovtedy som bola v šoku, ale vtedy som sa rozplakala. Kľakla som si k nemu a začala ho hladiť po tvári. Harry s Lupinom išli von a za nimi išla aj Ginny. Pani Weasleyová začala ošetrovať Georga. Ja som jej išla pomôcť. Potrebovala som niečo robiť. Práve som stála pri presklenej skrinke keď som v nej zbadala odraz jasnomodrého svetla. Moc som ho nevnímala, ale Jessika sa išla pozrieť kto prišiel. Po chvíľke sa vrátila a oznámila nám, že sa vrátili Kingsley s Hermionou. Za ňou prišiel Harry a vyslovil otázku, ktorú som sa ja bála položiť.

„Ako mu je?“

„Ucho už nedorastie. Ale žije,“ povzdychla si a ja som si vydýchla pri tom jednom slove.

Žije. Našťastie. Ale zlého pocitu, že sa ešte niečo stane som sa nezbavila. Náhle bolo počuť v kuchyni krik.

„Kingsley! Okamžite ma pusť za mojím synom!“ rozzúrene kričal pán Weasley. Vtedy sa rozbehla do kuchyne Jessika. Tesne minula medzi dverami pána Weasleyho, ktorý ráznym krokom kráčal ku gauču kde ležal jeho syn. Pozrel na svojho syna, opýtal sa ako mu, ale potom sa otočil na svoju manželku. Do obývačky vošli Fred a Jessika ruka v ruke. Fred pri pohľade na brata zbledol a bolo vidieť, že nevie čo povedať.

„Ahoj švagrova,“ pozdravil ma aby odľahčil atmosféru.

„Nazdar švagor,“ pozrela som na neho cez uslzené oči a pokúsila som sa usmiať.

Vtedy sa prebral George.

„George zlatíčko ako sa cítiš?“ oslovila ho ako prvá pani Weasleyová

„Do smrti môžem chodiť po vodu,“ uškrnul sa George. Všetci sme na neho nechápavo pozreli.

„Čo do čerta?“ ozval sa šokovane Fred.

„Nechápeš?“ zamrmlal George. „ Som bez ucha. Môžem chodiť do smrti po vodu.“

„Hej ale si môj krčah bez ucha,“ šepla som.

„Dobre, teraz ho nechajme oddychovať.“ Vyhnala všetkých z izby pani Weasleyová. S Georgom som zostala v obývačke iba ja.

„Mal by si spať,“ povedala som mu a pohladila ho po tvári.

„Ale ja nechcem. Chcem byť hore s tebou a rozprávať sa,“ usmial sa na mňa. „A už neplač. Som v poriadku.“

„Hej si. A to je hlavné,“ zamrmlala som a usmiala som sa na neho.

Za mnou sa ozval známy hlas

„Ešte sme na chvíľu prišli,“ šepol Fred.

„Prišli ste sa pozrieť ako idem po vodu?“ zasmial sa George. Jasné to by nebol on keby nežartoval j v tej najhoršej chvíli.

„Nie, prišli sme vám povedať čo sa stalo,“ pozrel na Jessiku.

„Moody je mŕtvy,“ povzdychla si.

„Ako?“ opýtala som sa šokovane.

„Hermiona povedala, že ho zasiahli niečo po odchode od Harryho,“ oznámila mi.

„Čo sa ešte stane?“ povzdychla som si. George ma chytil za rameno a chcel ma utešiť.

„My si už pôjdeme ľahnúť,“ ozval sa Fred.

„Dobrú noc,“ šepla Jessika.

„Dobrú,“ odpovedala som neprítomným hlasom.

Keď odišli dovnútra vošiel Lupin. Vraj ho poslala pani Weasleyová aby pomohol Georgovi vyjsť schody hore do izby. Ja som ešte dostala príkaz aby som mu za takú polhodinku vymenila obväzy. George dal príkaz aby mu Lupin pomohol na posteľ. Ja som si k nemu ľahla a viac som sa k nemu pritúlila. Tak som bola rada, že žije. Bola som rada, že ho môžem vidieť, cítiť a počuť. Neviem čo by som robila ak by to skončilo horšie. Ležali sme vedľa seba potichu. Nebolo treba sa rozprávať. Obaja sme boli radi, že sa vidíme. Po nejakých 20 minútach som mu vymenila obväzy. George hneď nato zaspal. Ja som ležala a snažila sa zaspať. Náhle som z dola počula hlasy. Rozhodla som sa zísť dole a zistiť kto to je. Už zo schodov som rozoznala hlasy Jessiky a Harryho.

„Ani vy nemôžete spať?“ ozvala som sa od schodov.

„Nie,“ šepla Jessika.

„Ako je Georgovi?“ opýtal sa ustarostene Harry. Bolo vidno, že si to kladie za vinu.

„Nanovo som mu obviazala ranu. Pred chvíľou zaspal. Ja som len prišla pozrieť kto tu dole sedí, lebo som počula hlasy,“ odpovedala som a povzdychla som si. „ No idem si ľahnúť. Dúfam, že už zaspím.“ Zívla som si a išla som hore. Znova som si ľahla k Georgovi. Tento krát sa mi podarilo zaspať.

[ » na začiatok « ]