Poviedka:
Pridaná: 13.8.2011, 11:42:37
Čítaná: 6264×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: Fiction
Postavy: Ja, Tulák
Stručný dej: Príbeh o nešťastnej láske.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika, tragédia

Venujem môjmu najlepšiemu učiteľovi: Alchymistovi

________________________________________________________

Bozk. Jeho chladné pery sa na pár sekúnd dotkli mojich - roztúžených a bažiacich po ňom.

„Prečo?“ šepkala som so slzami v očiach. On sa na mňa pozeral, v očiach surový chlad.

„Ty dobre vieš prečo. Nemôžem zostať.“

Vedela som, že to myslí vážne. A vedela som aj, že jeho chladná tvár je len falošná maska. Nemohol zabudnúť... Naše spoločne strávené chvíle, naše vášne, naše sny. Na to sa nedá zabudnúť. Obom sa nám to vrylo do srdca. Bude to v nás prebývať po celý život. Láska pretrvá... Aspoň ja som v to naivne verila.

Odišiel. Všetko, čo by mi ho mohlo pripomínať, odstránil. Fotografie z obdobia, keď pre mňa slovo šťastie ešte niečo znamenalo. Prívesky, ktoré mi dal vždy po jednej zo svojich “pútí.“ Všetko je to preč. Ale jeho obraz ma v myšlienkach stále prenasleduje. Jeho tvár, jeho úsmev, jeho oči. Oči také hlboké a vnímavé, ktoré ma vždy s láskou úpenlivo sledovali...

Vedela som, že sa to raz skončí, že pôjde preč a nikdy sa nevráti.

„Pôjdem vždy tam, kam fúka vietor,“ hovorieval. A ja som predsa hlúpo dúfala. Predstavovala som si budúcnosť po jeho boku. Verila som na večnosť. Na večnosť s ním. Nepočúvalo som a zamilovala sa do neho. Do jeho tajomstvami opradenej osobnosti. Myslela som si, že ho môžem mať...

Človek dokáže byť taký hlúpy. Obetuje celý svoj život za chvíľku večnosti strávenú v náručí milovanej osoby. Ani sa nenazdá a všetko je preč...

Bolo odo mňa hlúpe, zaľúbiť sa do tuláka, ktorého domov je celý svet... Boli sme si takí blízki a predsa sa mi niekedy zdalo, že je medzi nami hlboká priepasť, cez ktorú som sa nikdy nevedela dostať. On mal svoj život, do ktorého nemalo prístup mnoho ľudí. Obrnil sa pred láskavosťou a srdečnosťou človeka vrstvou opatrnosti. Chránil si svoje súkromie, nedovolil, aby mu ostatní zasahovali do jeho života. Vedel, čo by to pre nich znamenalo. Každému z nich by ukradol kus srdca, schoval si ho do vrecka a ušiel...

Lámač sŕdc, zberateľ ľudí, tulák, nazvite si ho ako chcete... Moje srdce ukradol celé, pošliapal ho a potom rozorval na milión kúskov. Už nemám dôvod žiť. Patrila som jemu. Milovala som ho napriek všetkému, čo mi urobil. Slepo som ho nasledovala.

Varoval ma. Neustále mi hovoril o tom, že raz odíde. Odmietla som ho počúvať. Nemyslela som na to, čo bude. Užívala som si každú minútu strávenú s ním. Často sa ma stránil, nechcel mi priveľmi ublížiť, vzbudzovať falošné nádeje... A teraz, keď sa deje to, čoho som sa v kútiku duše stále obávala, nemôžem urobiť nič. Vôbec nič. Som bezmocná. Som len človek. Odsúdený na doživotie v cele smútku. Nepoznám radosť, nepoznám smiech. Som len ja a moje slzy.

Už navždy...

[ » na začiatok « ]