Poviedka:
Pridaná: 16.7.2011, 19:11:06
Čítaná: 7346×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Typ: Fiction
Postavy: On, Ona
Stručný dej: Tragický príbeh dvoch zamilovaných ľudí, ktorí urobili veľmi zlé rozhodnutia. Keď Ona poletí na dovolenku so svojím manželom, Jemu sa úplne zmení svet. Odvtedy je Jeho srdce navždy stratené.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika, tragédia

Svietilo slnko. Prefíkane a sebecky som sa ukrýval za múrikom a sledoval dvojicu, ktorá práve vystupovala z auta. Chlap, nie o moc vyšší odo mňa, otvoril kufor a začal vykladať batožinu na kovový vozík. Žena, s toľkou krásou, ktorú by jej mohla nie jedna závidieť, sa s istou dávkou opatrnosti pozerala na miesto len o kúsok ďalej od toho, za ktorým som stál, skrytý a napätý.

Muž odišiel. Lepšia príležitosť sa už nemohla naskytnúť. Žena to pochopila. Vystúpila z auta a pod nepochopenou zámienkou sa ponáhľala na už spoznané a predtým dohodnuté miesto.

Cítil som v sebe adrenalín, lebo muž sa mohol každú chvíľku vrátiť. Zahasil som ho a pohltila ma vášeň. Bozkávali sme sa ako vždy. Vychutnávali sme si túto chvíľku do posledného okamihu. Potom som ženu objal, tak tuho ako nikdy predtým a zabudol som, že odchádza... s ním... niekam ďaleko odo mňa. Prial som jej to.

„Uži si more a mysli občas na mňa, dobre? A poslúchaj! Milujem ťa!“ Poslednýkrát som objal svoju milovanú osobu ako len najsilnejšie sa dalo. Toto nezopakujem celé dva týždne a už teraz mi je za tým tak strašne smutno. Polovica mojej existencie odchádza s mužom, ktorého poznala dávno predo mnou. S mužom, s ktorým si zažila toho oveľa viac ako so mnou. S mužom. S jej manželom! Snažil som sa s týmto pocitom vyrovnať od vtedy, ako mi to oznámila, ale aj tak som túžil nasadnúť do toho prekliateho lietadla spolu s ňou.

„Zavolám ti hneď ako pristaneme,“ utešovala ma a jemnou dlaňou ma pohladila po vlasoch, až mi naskočili zimomriavky. Len teraz som si začal poriadne uvedomovať, o čo o najbližších nekonečných dní prichádzam.

„Sľubuješ?“ Overoval som si.

„Sľubujem,“ šepla mi do ucha a stihla mi narýchlo vlepiť bozk.

Vracal sa. Rýchlo vybehla spoza múru a tvárila sa nenápadne. Už naposledy sa na mňa stihla pozrieť a žmurkla. Cítil som jej pohľad plný pochopenia, to mi však nemohlo pomôcť. S pocitom nenávisti budem bojovať najbližšiu dobu!

Díval som sa na slnko, ktoré dva týždne nevylezie spoza mračien, ktoré ho začali skrývať. Bude chladno, cítim to.

Rukou som si otrel slzu, ktorá mi stekala po líci. V tej chvíli som nevedel, čo ten prejav citov predvída. Či je to znamenie toľkého žiaľu, ktorý vo mne bude pretrvávať, alebo toľkého šťastia, ktoré vo mne vrelo vždy, keď som bol v jej blízkosti.

Keď už sa za rohom stratil aj jej posledný vlások, keď slnko definitívne zapadlo za šeré mračná, dovolil som si odlepiť päty z miesta, na ktorom som doposiaľ stál a rozhodol sa ísť domov, schovať sa pred búrkou skôr, než udrie blesk.

Ako som predpokladal. Búrka prepukla než som stihol zaliezť do postele. Prečo je slnko v opare nekonečne tvarujúcich sa mrakov a v pozadí zvukov hromov a svetiel bleskov? Mal som chuť ísť na cintorín, pochovať sa tam... Mohlo tam byť perfektne. Človek, alebo skôr – to, čo z človeka ostalo, nevníma okolo seba nič. Nijaký pocit, nezažíva depresie, nie je unavený, ale zároveň ani šťastný a nemá dôvod na radosť. Ja som mal! Pretože nijaká búrka nekoná večne. Tak ako keď slnko každodenne zalieza a po západe ostane tma a chlad, máme istotu, že o pár hodín sa opäť vráti a zobudíme sa do čerstvého rána.

Takže plán pochovať sa som zavrhol. Malý plamienok nádeje sa vo mne ešte stále zachovával.

Neostávalo mi nič iné, len hypnotizovať môj mobil a čakať na správu, telefonát, informáciu, že je moja láska v bezpečí a ako neskutočne ma miluje a teší sa, ako po prílete domov budeme spolu tráviť pekné chvíle.

Rozhodol som sa, že čas nebudem presedávať doma, zavretý vo svojej izbe. Oprášil som si staré kolieskové korčule. Vonku bolo celkom príjemne, aj keď podstatne chladnejšie ako včera, tak by dobre padlo trochu si zašportovať na hrádzi. Lenže keď mne sa tak neuveriteľne nechcelo!

Posadil som sa na roh postele, v oboch rukách držal korčule, a očami pendloval medzi hodinkami a mobilom. Stále neprichádzala nijaká správa. Už som myslel, že sa jej niečo stalo. O tom čase mali už dávno pristáť.

Znova som spozoroval blesk. Prenikavé svetlo mi opantalo zmysli. Následný, tradične očakávaný hrom bol hrôzostrašný a žalúdok sa dostal do veľkého nepokoja.

Nie, nie, nie! Hovoril som si, že všetko musí byť v najväčšom poriadku! Nebol dôvod, prečo by nemalo byť všetko v poriadku. Bol som asi až priveľmi histerický. Alebo bola moja láska taká silná, že som si neuvedomoval, ako niekedy preháňam. Musel som sa vzchopiť. Prestalo pršať.

Nevládol som urobiť už ani jediný krok. Prešiel som vyše päť kilometrov a v blízkosti nijaký stánok s občerstvením? Čo som mal urobiť? Vrátiť sa by som už asi nezvládol. Mal som ísť ďalej?

Cítil som sa ako uprostred nekonečnej osemsmerovky, bez riešenia.

Pozrel som sa na mobil. Prešla už hodina. Upokojoval som sa, že prevzatie batožiny nie je rýchla záležitosť a nejaký čas to trvalo. Lietadlo mohlo takisto meškať, let sa mohol predĺžiť... Ale keď... Sľúbila mi, že hneď, ako pristanú, dá vedieť, či je všetko v poriadku.

Nie! Opäť som preháňal. Len som si opäť niečo namýšľal. Alebo, som tak zamilovaný, že...

Do riti! Tak ale toto naozaj bolelo!!!

Ako som stál na jednom mieste, na kolieskach som stratil rovnováhu a spadol do jarku. Nevedel som, či si budem schopný odopnúť korčule a uvoľniť si nohy. Snažil som sa dať na štyri... Síce krkolomne, ale podarilo sa. Skontroloval som si vrecká, či mi z nich nevypadlo až príliš veľa drobných, keďže peňaženku som si nechal doma.

Drobné by aj boli v poriadku, skôr ma trápil môj mobil. Musel tam niekde byť, nemohol sa odkotúľať ďalej. Rukami som prehrabával vysokú trávu, či ho niekde medzi ňou neucítim.

Niekto mi telefonoval, počul som zvonenie. Ale bolo až príliš vzdialené...

Donútil som sa postaviť a v korčuliach sa prechádzať po tráve.

Našiel som ho! Síce už dozvonil, ale zvuk ma vedel výborne navigovať tým správnym smerom. Rýchlo som odblokoval klávesnicu a zbadal, kto sa ma na linke nevedel dočkať. Bola to ona! Tak, ako som predpokladal, že mi určite zavolá práve vtedy, keď nebudem mať po ruke telefón.

Bez váhania som vyťukal číslo a slúchadlo si priložil k uchu. Čakal som, kým začujem zvonenie, ale...

„Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Zavolajte neskôr prosím.“

To bolo zvláštne, veď pred chvíľou sa mi toto číslo snažilo dovolať, ako je možné, že teraz je nedostupné? Okamžite som číslo vytočil ešte raz a dúfajúc čakal, že tentoraz sa dovolám.

„Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Zavolajte neskôr prosím.“

Nerozumel som tomu! Prečo?

Srdce mi začalo biť oveľa rýchlejšie a silnejšie ako dovtedy. V hlave mi vírilo toľko myšlienok... Snažil som byť pokojný, ale myseľ ma vždy predbehla. Nevedel som, ako sa tohto pocitu zbaviť.

Rozhodol som sa nehľadať bufet, radšej som sa vrátil po ceste, odkiaľ som prišiel, aj keď to trvalo oveľa dlhšie ako prvá cesta. Stále dokola a dokola som vyťukával rovnaké telefónne číslo a dúfal v zázrak. Nahováral som si, že sa jej mohla vybiť batéria. Bolo to najpravdepodobnejšie. Ale neveril som, že by v takomto prípade nepožiadala muža, či by si nemohla vybaviť jeden telefonát. Kvôli mne by jej to hádam za to stálo. Kvôli môjmu dobrému pocitu a pokoju, ktorý ma veľmi úspešne obchádzal.

Začalo pršať.

...o 3 dni neskôr...

Zachvátila ma panika. Bolelo ma brucho a celý víkend som v kŕči preležal v posteli. Od čísla, ktoré som dokola vytáčal, som nedostal žiadnu odpoveď. Správa, telefonát, nič, čo by mi dalo vedieť, že som sa zbytočne znepokojoval.

Stratil som chuť k jedlu a to už je čo povedať. Každú chvíľu som pre istotu kontroloval telefón, či nebude bez signálu a či mám dobre nastavené prijímanie hovorov.

Na internete som si overil jej let. Lietadlo, v ktorom sa nachádzala, pristálo bez akýchkoľvek problémov. Musí tam potom byť. Musí byť aj v poriadku, i keď, o tejto myšlienke som sa nevedel presvedčiť úplne na isto.

Neostávalo mi nič iné len čakať. Čakať na moment, aby sa to všetko dalo do poriadku.

...o 3 dni neskôr...

„Láska! Si to ty? Konečne, si v poriadku? Ako sa máš?“ Hovoril som nadšeným tónom a čakal, kým započujem ten známy hlas.

„Haló, miláčik, prepáč, že som ti nevolala, nemala som signál, vieš? Viem ako si sa musel o mňa báť, ale naozaj som v poriadku,“ hovorila pokojným hlasom. Naozaj bolo počuť, že sa pre nič netrápi a možno sa aj teší.

„A čo more? Hotel? Čo mi celé dni robíš?“ Vyzvedal som.

„Na dva dni sme si zaplatili fakultatívny výlet autobusom k vodopádom, bolo to fakt pekné. Preto nešiel ten signál. Ale... chýbaš mi tu. Predstavujem si, ako by sme tu boli spolu.“

„Viem láska, aj to bude, sľubujem. Tak si to uži aj bezo mňa a už sa vráť!“

„Veď už je polovica za nami, vrátim sa skoro.“

„Sľubuješ?“

„Sľubujem. Pá miláčik, milujem ťa!“

„Aj ja ťa veľmi milujem.“

Otvoril som oči. Budík na nočnom stolíku ukazoval tri hodiny ráno. Prečo som mal pocit, že to, čo sa stalo pred pár sekundami sa naozaj udialo už veľmi dávno, alebo vôbec... Akoby som bol v ošiale. Ako pútnici na púšti, ktorí po dňoch hľadania pitnej vody majú vidiny s oázami a keď dopijú, zistia, že ústa majú iba plné piesku.

Ako to mohol byť iba sen? Bolo to také skutočné, až ma to naozaj presvedčilo, že som telefonoval s mojou láskou, všetko bolo poriadku a už čoskoro sa vráti domov. Naspäť ku mne.

Rozsvietil som lampu, ktorá stála vedľa budíka a zo stolíka zobral kalendár, na ktorom som si každodenne odškrtával dni, ktoré už ubehli, a spočítaval zostávajúce, ktoré ostávajú do jej návratu. Nech som rátal akokoľvek, na letisko najbližšie pôjdem až o osem dní. Chcel som ju vidieť čo najskôr. Aj keď možno nebude ani len tušiť, že som tam, chcem byť čo najskôr pri nej.

Behom krátkej chvíle mračná zatemneli už aj tak sivastú oblohu a nechali mesiac v zátiší svietiť osamote a zbytočne.

Pršalo čo raz viac a viac. Zo začiatku sa drobné kropaje jemne odrážali od povrchu a časom silneli a zväčšovali sa. Prvý blesk osvietil temné okolie, ale iba na chvíľu. Po ňom prišli hromy, hrôzostrašne silné a pevné.

V tom okamihu ma zo snov prebralo vybrovanie spod vankúša. Tam som si ešte predtým, než som išiel večer spať, položil svoj telefón. Volala mi. Ona!

Nie, toto je opäť iba sen, len blúznim. Nebudem to zdvíhať.

Telefón som trochu drsnejšie, ako som mal v pláne, hodil na stolík, nech ma už neotravuje a privrel som oči. Vibrácie ustali. Pod perinou som sa schúlil do klbka a pred očami sa mi tvorili obrazce hustých čiernych mračien. Zem uzrela ďalší blesk a tentoraz spôsobil oveľa viac ostrého svetla ako naposledy.

Do čerta, ten mobil neprestane?

Opäť som sa strhol zo sna, schytil do ruky telefón a znenazdajky potlačil zelené tlačidlo vôbec nedúfajúc, že to bude mať nejaký zmysel.

Čakal som, nič sa neozývalo.

Stále nič, iba neobyčajný šum.

Nie, to nie je šum. Je to... nárek? Plač? Odhodlal som sa ozvať.

„Haló?“

Počul som potiahnutie nosom. Spozornel som na ten známy hlas a pozrel sa na displej. Na volajúceho, ktorého som predtým úplne ignoroval, pretože som nedúfal, že teraz by už telefonát mohol byť skutočný.

„Miláčik? Si to ty?“

Započul som ju. Oslovila ma veľmi krehkým a tichým hláskom, až mi naskočili zimomriavky.

„Láska? Čo, čo... čo sa stalo? Prečo si mi nezavolala doteraz? Vieš, aké muky som kvôli tomu prežíval, vysvetli...“ prerušila ma v momente, keď som bol nedočkavý a na jazyku som mal toľko otázok...

„Počúvaj ma. Ja...“ kolísal sa jej hlas, nevedela udržať jeden tón.

„Ty plačeš? Čo sa stalo? Prosím ťa, hovor!“

„Ja, ja... Nemôžeme sa stretávať, vídať, už nikdy!“ Hlas sa jej podlomil. Určite sa musela snažiť rozprávať oveľa tichšie aby u muža nevzbudila podozrenie. Čo to ale rozprávala?

„Prosím ťa, nerob mi to ťažším. Nechcem ti ubližovať, tebe nie! Už ma viac nebudeš môcť milovať. Nevyhľadávaj ma, a... nevolaj mi. Zabudni na mňa, prosím... prosím!“

Najprv som nedokázal do seba vstrebať to, čo som práve počul. Nič inšie ako: „Čo to hovoríš?“ som zo seba nevedel dostať von. Akoby mi zamrzol jazyk a zuby sa spojili. Mal som v hlave toľko toho čo povedať, reagovať, ale nedokázal som to.

„Vieš, som tehotná,“ padol jej hlas a rozvzlykala sa do telefónu.

„So... so mnou?“ Bol som vystrašený.

„To je jedno, nie, počúvaj!“ Stačilo mi to. Zahovárala. Nemohol som tomu uveriť. Časť zo mňa je teraz v nej a my sme tak naveky spojení... Hruď mi zvieralo tak, že som nevedel ani dýchať.

„Nie, nemôžem. Pozri sa, nechcem, aby si bol nešťastný. Nájdeš si inú, ktorá ťa bude milovať možno aj viac ako ja a budeš mať vlastné deti. Ale so mnou nie. Nemôžem ti to urobiť. Prosím ťa niekedy mi odpusť, prosím odpusť mi to. Aspoň raz, aspoň raz...“

Bolo zjavné, že viac už nezvláda ani ona a opak som nevedel povedať ani o svojom psychickom stave. Po líci mi stekala slza, ktorá ma šteklila po pokožke, mierila na zem. Šikmo ma pošteklila po brade a tiekla po krku, až sa zastavila a uschla. V tej chvíli mi prišlo zle. Zatočila sa mi hlava a nevedel som, či ešte ležím na posteli, alebo som spadol na studenú podlahu. To posledné, čo mi zmysly ešte dokázali vnímať bolo „zbohom“ a od vtedy si nepamätám už nijakú sekundu, počas ktorej som zažíval peklo.

...o osem dní neskôr...

Veľmi ťažko som sa vedel vyrovnať s osudným telefonátom. Rana, ktorá sa drala cez pokožku až ku srdcu ma zakaždým neuveriteľne pálila. Bolesť bola taká silná, že som niekedy aj zabudol, prečo sa mi v tele dejú tieto veci. Dieťa... moje dieťa!

Čakal som na letisku. Lietadlo malo pristáť pred pár minútami. Vonku som strávil necelé tri hodiny, no nedočkal som sa.

Bol som pod bránou, v paneláku, kde bývala s mužom. Tam, kde bude vyrastať moje dieťa. Moje! Vedel som to, vychádzalo to, bolo by aj moje, bolo by... Zvonček pri ich priezvisku svietil, tak ako všetky ostatné. Bola tma. Neutíchajúca melódia svrčkov sa ozývala z neďalekých krovín a stebiel trávy. Zvuk zo zvončekov však nepočul nikto.

Skončila jej dovolenka v práci. Sedel som na zábradlí múru pred jej robotou. Jej dve kolegyne stáli vedľa seba. Ona však pri nich nestála. Akoby si ani nevšimli, že im chýba. Až na mňa. Srdce mi išlo roztrhnúť pri myšlienke, že som ju stratil.

S mobilom som to vzdal. Jej telefónne číslo bolo už naveky nedostupné. Každým dňom som myslel na to, kde sa môže skrývať. Kde môže tráviť svoj čas. Kde sa nachádzala a má hlavu v smútku. Alebo aj nie. Určite menej ako ja. Veď to ona potrebovala mať odo mňa pokoj. Ona mi vraj nechce ubližovať a ona nechápe, že takto mi ublížila ako ešte nikdy nikto. Na čo žiť, žiť v domnienke, že toto je stále ten zlý sen, kde je upršané počasie. Svet bez slnka a mesiaca, ktoré sa ukrývajú pod hustou hmlou vznášajúcou sa nad zemou. Nechcem žiť! Nemá to zmysel! Bez nej už nie, už nie! Začalo sa blýskať.

...o rok a pol neskôr...

Cestou popri promenáde mi napadlo, že sa pôjdem prejsť do parku. Možno (o čom som veľmi pochyboval) natrafím na nové myšlienky, pohľadám novú inšpiráciu pre moju existenciu. Nie, nezabudol som na tú osudnú noc. Každým dňom sa mi pred očami vybavoval obraz, ako ona trpí a ja tým, že to dáva najavo, trpím ešte viac.

Ruky som si ukryl do vačku, pretože bola celkom slušná zima. Boli Vianoce. Na december to ale dnes to počasie skutočne prehnalo. Listy zo stromov už dávno opadali a vyschli. Na zemi bolo bahno od toľkého dažďa, ktorý nás ešte ani jeden jediný deň neminul.

Nesnežilo. Niečo také vznešené sa nemohlo objaviť. Celé dni len pršalo a lialo. Akoby z kanvice bez dna, ktorá hrdlom smerovala na moju hruď. Napĺňala ma žiaľom a ja už som viac nedokázal zniesť. Ani búrka sa mi nevyhýbala. Stále ma prenasledovali hrozivé rany bleskov a ich hromov, ktoré mi neprestajne duneli v hlave. Bolo to na zbláznenie, ale nič som s tým nedokázal urobiť. Myslel som len na ňu. Moje srdce tĺklo len pre deň, kedy by sa mi ju podarilo aspoň na chvíľku vidieť. Nech som sa akokoľvek snažil nemyslieť, moja myseľ sa mi otvorila ešte do väčších rozmedzí ako predtým a pripomenie mi, prečo vlastne...

Bola tma. Na uliciach sa rozsvietili pouličné lampy a ja som sa teda konečne prinútil postaviť z lavičky, na ktorej som sedel a premýšľal. Noc je celkom fajn, človek je taký vyrovnanejší. Avšak naháňala mi strach.

Kráčal som si svojím tempom domov, keď som za sebou niečo začul.. Neboli to zvony, ktoré predstavovali polnočnú omšu. Bol to zvuk oveľa pôvabnejší, bol to hlas. Ľudský hlas. Bol to... jej... smiech!

Kútikom oka som sa z ľavej strany pozrel, ako ďaleko stoja odo mňa. Žena, muž a malé dieťatko hrajúce sa so svojím vianočným darčekom v kočiariku. Všimol som si, že zrýchľujú krok. Zrýchlil som aj ja ale dbal, aby ma nevideli. Okolo seba som nevidel nikoho. Len pár psíčkarov, ktorí pred spaním vyšli z neďalekých panelákov vyvetrať svojich maznáčikov.

Bozkávali sa, vášnivo. Tak, ako sa bozkávala so mnou.

On podišiel k dieťatku, zohol sa a vybral ho. Bol krásny. Chlapec, s ktorým som cítil silné puto. Bol môj, vedel som to. A on ho držal vo svojich rukách a bral ho ako svojho.

Ona stála stále tam. V náručí muža a dieťaťa, s ktorým som sa cítil tak podobný.

V tej chvíli ma pochytilo zúfalstvo. Také silné, že mi neostávalo nič iné, len rýchlo vydychovať zo seba vzduch. Z úst mi vychádzal opar a hypnotizovane som sa díval na malú rodinu. So sklamaním, s nenávisťou.

To posledné, čo som v mojom živote zacítil bol príval ničivého zla a negatívnej energie. Bol to blesk, strmý a ostrý. Prenikal mojím telom až celkom do srdca. Bolo po búrke. Vyčasilo sa. Zvony z neďalekého kostola doznievali. Bol to krásny zvuk. Ona sa vzďaľovala preč, preč odo mňa, preč od môjho sveta. Raz to muselo prísť – spoznal som, aké to je byť odľahčený od všetkých myšlienok a pocitov.

Bol som mŕtvy.

[ » na začiatok « ]