Poviedka:
Pridaná: 1.5.2011, 10:40:43
Čítaná: 4301×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Alison, Tom Riddle
Stručný dej: Alison je dievča, ktoré sa odlišuje od svojich rovestníkov tým, že veľmi rada číta. V jedno prázdninové popoludnie ju osloví neznámi chlapec, Tom Riddle. Stanú sa z nich priatelia. Alison však čaká na konci tohto príbehu jedno veľké prekvapenie.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Sedela som na fontáne, čítala knihu, a na tvári cítila teplé lúče slnka. Na námestí nebolo veľa ľudí, a takmer nikto, kto by robil to čo ja.

Narozdiel od iných som sa veľmi rada učila a čítala. Aj keď ma volali bifľoš neskončila som z tým. Bez knihy žiť nemôžem...

Vtedy som nevnímala okolitý svet, a kniha ma vtiahla niekde inde. Bolo to zvláštne.

"Ahoj," pozdravil ma niekto spoza knihy.

Pozrela som sa na neho. Bol to chlapec z neposlušnými vlasmi, nádhernými očami a chudou postavou. Proste dokonalý, no iný od ostatných. Ako ja.

"Ahoj," usmiala som sa na neho, a zaklapla knihu.

"Prosím ťa..," začal. "Nevieš kde je Goolveho ulica?" spýtal sa ma a pod nos mi podstrčil mapu mesta.

"Musíš ísť vpravo," naznačila som mu smer ukazovákom. "A tam potom máš tabuľu, kde ju nájdeš."

"Ďakujem."

"Prisťahovali ste sa?" rýchlo som sa spýtala, lebo som sa s ním ešte nechcela rozlúčiť.

"Áno..," odpovedal mi opatrne. "Volám sa Tom. Tom Riddle."

"Som Alison. Alison Strollová," podala som mu rukou a zatriasla som ňou. "Na akú školu budeš chodiť?"

Zarazil sa a dlho neodpovedal. "Mimo mesta..."

"Aha," zarmútila som sa. "Tak sa už asi nestretneme, však?"

"Neviem, ale ak chceš..," prisadol si ku mne, a pozrel, akú knihu čítam.

"Ak by si sa nudil.. Ja tu sedávam každý deň," povedala som mu po chvíli ticha. "Príď kedy chceš."

"Budem rád..," venoval mi posledný pohľad, zoskočil z fontány, a vydal sa smerom ktorý som mu ukázala.

Ešte som ho pozorovala ako kráča, a keď zmizol za rohom znova som sa ponorila do knihy.

Od vtedy ako som stretla Toma som bola očarovaná. Bol taký úžasný...

Prešiel už asi týždeň, a stále som ho pri fontáne nevidela, tak som sa musela zmieriť s tým, že ho už zrejme nestretnem.

Letné prázdniny končili, a on pôjde niekde ďaleko do školy, och.

"Alison?" spýtal sa ma známy hlas v ešte krajší slnečný deň.

Odložila som knihu, a pomaly sa na neho pozrela.

"Tom?" Zoskočila som z fontány a objala ho. "Och, aká som rada že si prišiel."

Zasmial sa.

"Prepáč," odtiahla som sa od neho, a vysadla na fontánu.

"Nemal som čas," pomaly povedal, a prisadol si.

"Kde to vlastne chodíš do školy?" potichu som sa ho opýtala.

"Na.. Neviem ako sa volá," rýchlo odvetil.

Tom bol veľmi zvláštny. Takmer nič mi o sebe nepovedal, iba o svojej rodine.

"Som sirota," hovoril. "Nemám ani súrodencov," smutne dodal. "Preto neviem, aké to je."

"Čo? Čo aké je?" nechápala som.

"Aké je to žiť s rodinou... Súrodenecké rady, mamine objímania.. Chcel by som.."

"Viem," skočila som mu do reči. "Musí to byť hrozné."

"Ale o ľútosť nestojím," surovo odvetil Tom.

Pozrela som na hodiny. "O desať minút musím byť doma," povedala som mu. "Musím ísť.."

"Jasné," sklopil zrak. "Jasné..."

"Ale ak chceš mama dnes odíde do Nemecka za tetou... Môžeš u nás zostať."

Na chvíľu som sa zarazila. Dva krát, len dva krát som videla a už ho pozývam domov? Som normálna? Ale no a čo...

"Ja neviem... Nenahnevajú sa tvoji rodičia?" pochyboval.

"Nie, veď ti hovorím."

"Tak dobre, ako myslíš," privolil, zoskočil z fontány a pozeral sa na mňa ako si obúvam korčule.

Tom za mnou bežal veľmi rýchlo, až som sa čudovala.

Keď som prišla domov, mama už v kuchyni čítala časopis a čakala na mňa.

"Už som tu! Ahoj," pozdravila som ju, a umyla si ruky.

"Ahoj, ech," pozrela sa na Toma.

"To je Tom Riddle," predstavila som jej ho. "Môže tu zostať?"

"Jasné," odvetila bez rozmýšľania. "Som zbalená, tak ahoj," skrčila časopis do rolky, vložila si ho do kabelky pobozkala dcéru na líce a poučovala ju: "A dávaj pozor na dom... Nerob vý..."

"Jasné," skočila som jej do reč. "Už sa neboj."

Mama sa na mňa usmiala, a rýchlo utekala na taxík.

"Tak, pozrieme si nejaký film?" spýtala som sa ho popri vyzúvaní korčúľ.

"Dobre," znova sa na mňa usmial, chytil za ruku, a vošiel do obývačky.

Pustila som prvý film, ktorý mi prišiel pod ruku.

"Prespíš tu?" spýtala som sa ho, no neskôr som to oľutovala.

"Prepáč, nemôžem.."

Bola som prekvapená zo svojho aj z jeho správania.

"Musím ísť," rýchlo povedal, "ale o päť dní idem na nástupište. Môžeš ma odprevadiť."

"To je tak ďaleko?" bola som prekvapená. "Tá škola. Ideš tam vlakom, super."

"Tom, ja to bez teba nevydržím," povedala som smutne. Síce som ho poznala len týždeň, mala som k nemu veľký vzťah.

Pomaly ma pobozkal. "Vydržíš. Ale už radšej choď."

Stáli sme medzi dvoma stĺpmi s nápismi deväť a desať.

"Počkám... Kým príde vlak," odvetila som rozhodne.

"Tak ti to teda poviem," povedal mi netrpezlivo Tom, pozerajúc na hodiny.

"Čo?"

"Som čarodejník," ticho mi zašepkal do ucha,

"Čo? Prečo? Ale.."

"Nemám čas na vysvetľovanie," chytil ma za ruku. Ešte raz ma pobozkal, a prebehol múrom s nápisom desať.

Bola som ako očarovaná. Ničomu som nechápala.

Aj ja som sa tam rozbehla, a myslela som, že narazím, no aj ja som prebehla. Ocitla som sa na druhej stanici, kde bol druhý vlak.

"Čo sa to deje?" spýtala som sa Toma, ktorý sa ponáhľal do vlaku.

"Ako si sa sem dostala?" prekvapene na mňa zízal Tom.

"Ako ty, predsa..."

"Ale sem sa dostanú iba čarodejníci," povedal už pokojnejšie.

"Tak teda... Čarodejnica som aj ja?"

--------------------------------------------------------------------

Chápem že to nie je najlepšia poviedka, ale napadlo ma to.

A viem, že by sa to mala aj viac rozpísať, ale naozaj sa mi to nechcelo, takže.. Dúfam že to pochopíte :)

Nehodnoďte písanie ale dej :)

[ » na začiatok « ]