Kapitola:
Pridaná: 26.4.2011, 19:30:01
Čítaná: 5659×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Tom Riddle, Damaris
Stručný dej: Dokáže obávaný lord Voldemort vyhrať vojnu so svojimi citmi?

Literárna forma: próza
Žáner: romantika, tragédia

Kapitola: 1 » I. 2 » II

A tu je pokračovanie...

o dvadsat rokov.

Nemohla si pomôcť. Musela za ním ísť. Už týždeň sa jej neozval. Potrebovala ho vidieť, cítiť, počuť, dotýkať sa ho... Vyšla po schodoch a uvidela mohutné dubové dvere. Určite je tu, pomyslela si. Iba ona jediná ho poznala tak dobre, že presne vedela kde ho nájde. Potichu opatrne zaklopala. Nič. Opäť zaklopala, no teraz hlasnejšie. Opäť nič. Už vyberala z habitu svoj prútiť aby použila zaklínadlo, no v tom sa dvere prudko otvorili, až ňou trhlo.

„ Ach, Červochvost,"nevrlo pozdravila a bez slova vošla dnu. Podala Červochvostovi habit a usadila sa do kresla. „No čo stojíš ako tĺk zaves ho!" prikázala mu. ČErvochvost to s miernymi pochybnosťami vykonal.

„Ehm..."začal, no Damaris mu skočila do reči.

„Áno?"

„Neviem či by ste tu mali byť..."

„A prečo by som nemala?" prudko, so zvýšeným hlasom sa ho opýtala.

„Viete, Môj Pán je teraz zaneprázdnený..."

„Toho sa nebojte, on si na mňa čas nájde," sebaisto odvetila Damaris.

„Ale..." nestihol dokončiť, vtop sa dvere prudko rozleteli, a v nich stála jej láska.

„Červochvost, ty naničhodník, povedal som ti... Damaris?" neveril vlastným očiam. „A ty tu čo robíš?"

„Chýbal si mi. Neozval si sa."

„Ja som ti povedal, že sa ozvem!" začínal byť rozčúlený.

„Tom..."

„Nehovor mi Tom!" vykríkol Voldemort

„...od školy sme sa nestýkali, zabudol si na mňa, no ja na teba nie. Pred mesiacom si si po vyše dvadsiatich rokoch na mňa spomenul a teraz ti na mne zase nezáleží?" Damaris už mala v očiach slzy.

Voldemort toho už mal plné zuby: „ Všetko sme si vysvetlili! Potreboval som pauzu! Teraz mám náročnú prácu keď skončím zase sa ti budem venovať!"

„A tá práca je ako zabiť toho chlapca že? Prečo si necháš babrať ruky nejakým pubertiakom?"

„Čo to nechápeš? Ten chlapec je dôležitý!"

„Dôležitý ako získať nadvládu nad celým svetom ako si to už opisoval. Áno, viem. Ale prečo nedovolíš aby som ti s tým pomohla?"

„To je moja práca!" Voldemort už vrieskal, a každý jeho smrožrút by sa pod jeho hnevom začal triasť od strachu. No Damaris sa na neho len nemo pozerala."

„To som ti dobrá iba na užívanie si? Prečo mi nedovolíš byť smrťožrútkou? Ja by som ti bola oddaná..."

„Mám pocit že sa musím donekonečna opakovať! Ty by si nedokázala zabiť, si moc posadnutá emóciami nemôžem sa na teba spoľahnúť! City sú pre mňa niečo úbohé a podradné čo človeka robí zraniteľným! A ty mi s tým ideš riadne na nervy! Takže ťa varujem odíď!" Voldemort sa pomalým krokom približoval k Damaris, no tá necúvla. Iba sa mu nemo dívala do očí. Voldemort zbadal, že jej tmavé oči sa lesknú slzami. Tak sa mu to znechutilo, že musel odvrátiť hlavu. Nie, city sú zlé, city s zradcovia, nepotrebujem mať niekoho kto sa neustále dá ovládať citmi, rozmýšľal.

„ Prečo? Prečo si sa tam zmenil Tom?" opýtala sa, a mala čo robiť, aby sa nerozplakala. Dobre vedela ako city neznáša.

„Už mám toho dosť!" Voldemort už stál tak blízko nej, že ich delil iba jeden krok.

„Fajn, zabi ma. Ale najprv mi povedz, cítil si ku mne niekedy niečo?" Damaris bolo jedno či zomrie, alebo nie. Chcela zomrieť pre neho.

„Áno, a bola to chyba! Odteraz sa nenechám ovplyvňovať niečím tak podradným..."

„Len do toho." vyzvala ho Damaris. „Dokážeš ma zabiť?"

„ Dokázal som mnoho iných pred tebou prečo nie teba? Avada Kedavra!" A potom Damaris uvidela iba zelené svetlo a poslednú myšlienku venovala človeku, ktorého nikdy neprestala milovať.

[ » na začiatok « ]