Poviedka:
Pridaná: 26.2.2011, 11:21:16
Čítaná: 6828×
Hodnotenie: (počet hlasov: 18)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: čo by sa stalo, ak by na Rokforte zaviedli internet a študnetky by sa dostali k poviedkam o profesorovi Snapeovi?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia

Upozornenie: Táto poviedka nebola písaná na požiadanie. Slúži len ako neziskový reklamný produkt =D

http://www.polyvore.com/snape_cute/set?id=10980455

- námet z obrázka použitý v poviedke!

Každý má talent na niečo iné. Ja som, okrem toho, že úžasne píšem, zdedila otcov talent zachytiť niečiu podobu veľmi verne, no vždy, keď som sa snažila nakresliť Severusa, nezdalo sa mi to dostatočne dobré. Nijaká farba nemohla úplne vystihnúť čerň jeho očí.

„Asi by bolo na čase povedať mu to,“ pošepkala som kamarátke, skláňajúcej sa nad kotlíkom plnom zelenej tekutiny. Nemalo by to byť zelené, ale radšej som to nekomentovala. Môj elixír sa len pred pár minútami odparil. A to všetko len a len kvôli tým jeho očiam!

„Čo?“ nesústredene sa spýtala Nancy a pokračovala v miešaní do protismeru, hoci nám obom bolo isté, že sa tým nič nezlepší.

„Že ho beznádejne milujem, odkedy som pred piatimi rokmi prekročila prah tejto školy,“ odvetila som a opäť som sa venovala jeho portrétu, ktorý som začala kresliť hneď ako mi naparil T za elixír.

Nancy prevrátila oči. Keby som jej to nepovedala už milión ráz, možno by ju to vzrušilo. Ale vzhľadom na to, koľko ráz už počula z mojich úst niečo podobné, aj tentoraz moje vyhlásenie prehliadla netušiac, že vo mne rastie niečo nové, čo doteraz v mojej hrudi nevyrástlo. Odhodlanie.

„Tak mu to povedz,“ zašepkala, domnievajúc sa, že to aj tak dopadne ako vždy. Že aj keď pristúpim k Severusovi, pri prvom pohľade z očí do očí sa zvrtnem na päte a zdrhnem niekam do útrob hradu, aby ma náhodou v ten deň nestretol druhý raz. No dnes, keď moje odhodlanie dosiahlo vrchol, tieto slová nadobudli novú silu.

„Áno,“ mrmlala som si dokončujúc kresbu. „Už je naozaj čas...“

Zazvonilo. Žaláre sa vyprázdnili a hoci som mala v pláne povedať mu to, vedela som, že jestvujú aj romantickejšie miesta na zrod lásky ako studené podzemie. Nasledovala som teda ostatných do Veľkej siene na obed. Zastihnúť Severus mimo žalárov sa napokon dá len v čase, keď sa vybehne hore najesť.

Zastala som vo dverách siene. Tu. Toto je to správne miesto.

„Ideš?“ postrčila ma Nancy, ale ja som pokrútila hlavou.

„Musím na niekoho počkať,“ povedala som veľavravne.

Uškrnula sa. „Veľa šťastia.“

„Nebudem ho potrebovať,“ odvetila som sebaisto a z tašky som vylovila moju kresbičku. Mala som dojem, že sa mi konečne podarila.

Lúče slnka, ktoré sa kotúľalo po strope Veľkej siene ma hriali na chrbte. Bol nádherný deň ideálny deň na lásku!

Netrvalo dlhšie, než zvyčajne, kým sa zjavil v tom dlhom čiernom plášti a na sekundu na mne zastal pohľadom. Vystrela som sa v celej svojej kráse. Vykročila som k nemu, no v tej chvíli sa Severus otočil a zamieril von z hradu. Kam, dočerta, ide?

Vykročil mäkkým zeleným trávnikom a ja som sa pod záštitou hesla „teraz alebo nikdy“ rozbehla za ním.

„Pán profesor... pane...!“

Zastal. Obzrel sa na mňa a jeho čierne vlasy sa elegantne zavlnili. Vyrazilo ma to dych.

„Slečna Duffeková?“ zabodol do mňa pohľad. Možno si už tiež zvykol na to, ako mu občas skrížim cestu a potom nezmyselne utečiem.

Tentoraz som však nemohla odísť len tak. Už vie, že tu nie som náhodou, ale idem cielene za ním. Len za ním.

Otvorila som ústa, aby som to konečne ukončila, ale moje odhodlanie niekam zmizlo spolu s mojím hlbokým výdychom. Naprázdno som ich zase zatvorila.

„Budete ma zdržiavať ešte dlho, alebo...“

„Nie,“ rezolútne som pokrútila hlavou. Mala som si pripraviť, čo mu poviem. Teraz sa mi žiadne slová nezdali dosť dobré na to, aby som vyjadrila, čo k nemu cítim. „Ja len...“ natiahla som k nemu ruku v ktorej bola moja kresba. „Toto je asi vaše...“

Pristúpil ku mne a trnutím mi vzal pergamen z ruky. Zamračil sa na mňa a roztvoril ho. Jeho obočie vyskočilo v prekvapení vysoko nad čierne oči, keď zazrel svoju podobizeň. „Čo to má byť?“

„To ste mali byť vy...“ hlesla som.

„Ja,“ zopakoval s maximálnym chladom v hlase. Keby som mala v rukách horúci čaj, určite by zamrzol na ľad. „To ste kreslili vy?“

Trhane som prikývla. Je to vonku. Teraz na mňa uprie rozcítený pohľad plný nehy a citov, ktoré musel celé roky potláčať, pretože sa bál, že jeho lásku neopätujem!

Opäť pozrel na obrázok a potom na mňa. Nič nežné a rozcítené v tom však nebolo. „A môžete mi vysvetliť, prečo, premerlina, kreslíte moje portréty?“

Merlin! On to chce počuť! Stále tomu neverí! Bojí sa, že sa s ním len zahrávam?

Pousmiala som sa. „Pretože ste strašne rozkošný!“

Chvíľkový šok v jeho tvári vystriedal meravý chlad. Sotva pohybujúc perami, s očami zabodnutými do mojich, sa potichu spýtal: „Čo konkrétne tým myslíte, že som rozkošný?“

Prečo to takto naťahuje? Nemôže ma rovno strhnúť do náručia a pobozkať ako normálny chlap?!

„Tie vaše... pohľady...“ nervózne som sa zasmiala a ukázala som naňho prstom. „Ako tento... Ste úplne chutnučký, pane.“

„Chutnučký,“ zopakoval ohúrene. Jemne sa zamračil a vrazil mi kresbu späť do ruky. „Straťte sa mi z očí.“

Automaticky som si vzala obrázok späť, ale stratiť som sa nechystala. Čo to robí? Mal ma pobozkať a povedať, že ma ľúbi! Mal ma pohladiť po vlasoch a sexi ironicky sa uškrnúť, pretože ten jeho úškrn milujem!

„Ale, Severus...“ zašepkala som s úmyslom vysvetliť mu to.

„Kto vám dovolil oslovovať ma inak, že pane alebo pán profesor?“ zavrčal.

„Páči sa mi vaše meno,“ priznala som a prinútila som sa nedodať, že ani jeho zadok nie je na zahodenie. „Myslím, že ste celkom nepochopili, čo som vám chcela naznačiť...“

Poobzeral sa okolo. Chcel sa uistiť, že nás nikto nezačuje... pretože teraz mi to konečne povie!!

„Ešte dnes požiadam profesora Dumbledora, aby odstránil prípojku na internet,“ povedal pomaly.

Zamrazilo ma. „Ale...“

„Všetky fanfiction poviedky o mojej osobe sú už teraz zakázané, takže buďte rada, že vaša fakulta nepríde o ďalšie body, Duffeková!“

„Ale...“

„A nabudúce, skôr ako sa rozhodnete čítať niektoré z tých nezmyslov, ktoré píšu pubertálne decká...“ priblížil sa až na doraz. Srdce mi bilo ako splašené. „Skúste si prečítať záver siedmej knihy.“

„Áno, pane,“ hlesla som so slzami na krajíčku. Neľúbi ma. Ako ma môže neľúbiť? A navyše nám odpoja internet!

Zvrtol sa a pokračoval v ceste cez trávnik. Po pár krokoch sa však ešte raz obzrel. „A čo sa týka vašej June Evansovej...“

S nádejou som naňho pozrela. June je moja fanfiction poviedka a Severusovi a Voldemortovej dcére... Čo je s ňou?

„Bolo by naivné očakávať, že mi venujete niektorú kapitolu?“

Napriek bolesti z jeho odmietnutia som prikývla. „Venujem, pane. Ale ak nechcete, aby zostala nedokončená, nemôžte nás odpojiť od internetu!“

Uškrnul sa a nechal ma tam stáť.

Možno mal pravdu. mala by som menej čítať tie úžasné poviedky! Teraz si musím nájsť nový objekt záujmu. Čo tak... Sirius Black?

Severus zaklopal na dvere jeho izby. Tiché bzučanie mu prezradilo, že zase sedí za počítačom. Nesklamal sa. Keď pootvoril dvere a nakukol dnu, Voldemort práve vyvaľoval červené oči na monitor a nahnevane sipel: „Buď ticho, dievča, lebo ťa zabijem.“

„Chceli ste ma vidieť... Deje sa niečo, môj pane?“ spýtal sa Severus opatrne.

Voldemort sa strhol. „Ona ma provokuje!“

„Môžete mi povedať, kto presne provokuje, pane?“

„June! Čítal si túto kapitolu? Je nesmierne papuľnatá! Nech je ticho, lebo ju zabijem a potom...“ do červených očí mu vyhŕkli slzy. „Ak ju zabijem, nikdy nebude s tebou!“

„Upozorním na to slečnu Duffekovú,“ prikývol Severus a s úškrnom odišiel.

Zostáva mi len dúfať, že ma Marika nezabije...

Lilly

[ » na začiatok « ]