Poviedka:
Pridaná: 21.2.2011, 15:07:53
Čítaná: 7615×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: Fiction
Postavy: lyrický subjekt, Élodie, rybička
Stručný dej: Báseň o strate všetkého, čo lyrický subjekt miloval...

Literárna forma: poézia
Žáner: romantika, tragédia

Mon poisson rouge

C’était un court jour ensoleillé,

quand des oiseaux qui gazouillaient

chantaient de belles mélodies,

les chantaient pour ma Élodie.

J’étais assis a ce temps-la;

sur une grande chaise en bois,

ses mains douces posées sur moi,

elle mes yeux en riant voila.

Et dans un instant, pas de rire,

seulement son visage pincé

que je pus ressentir

en l’imaginant dans mes pensées.

D’ouvrir les paupieres lourdes -

c’était un seul ordre qu’elle me donna

et apres que je lui eus obéi,

j’apperçus ma propre primadonna.

Comme une fée toute blanche,

les mains mises sur les hanches,

les cheveux ni de cuivre une tranche,

ni le soleil brillant qui se levait le dimanche.

Le long de ses jambes élancées,

il y avait une vieille table qui balançait.

Sur elle, comme de verre une boîte,

un aquarium était tourné a droite.

Bulle a bulle, ride a ride,

y nageait un petit poisson timide.

Si rouge – comme le sang coulant,

le sang rouge qui était si lent.

L’année suivante était dans la brume,

il éclata soudain une guerre cruelle

et depuis que mon tout tomba dans ce duel,

je buvais, je me droguais et aujourd’hui… je fume.

Je suis en train d’etre assis dans ma chambre

sur une grande chaise pleurante en bois,

je regarde par la fenetre ce froid décembre,

et plus aucunes mains douces posées sur moi.

Derriere moi, comme un miroir des souvenirs,

armoire, mémoire et en meme temps avenir,

de verre une petite boîte sur la table posée

et dans sa profondeur, plus rien… rien rosé.

Preklad:

Bol to krátky slnečný deň

keď vtáky, ktoré štebotali,

spievali krásne melódie,

spievali ich pre moju Élodie.

Sedel som v tom čase

na veľkej stoličke z dreva,

jej jemné ruky položené na mne,

ona moje oči smejúc sa zakryla.

A v jednej chvíli, žiaden smiech,

iba jej napätý výraz,

ktorý som mohol pocítiť,

predstavujúc si ju v myšlienkach.

Otvoriť ťažké viečka,

to bol jediný príkaz, ktorý mi dala

a po tom, ako som ho poslúchol,

zbadal som svoju vlastnú primadonu.

Ako celkom biela víla,

ruky v bok, na bedrách,

vlasy ani plátok medi,

ani jagavé slnko vychádzajúce každú nedeľu.

Pozdĺž jej štíhlych nôh,

kolísal sa tam jeden starý stôl.

A na ňom, ako sklená krabica,

bolo doprava otočené akvárium.

Bublina za bublinou, vlnka za vlnkou,

plávala si tam malá tichá rybička.

Tak červená – ako tečúca krv,

červená krv, ktorá bola tak pomalá.

Nasledujúci rok bol v hmle,

zrazu vypukla krutá vojna

a odkedy moje všetko padlo v tom dueli

pijával som, drogoval som a dnes fajčím.

Práve sedím vo svojej izbe

na veľkej plačúcej stoličke z dreva,

sledujem cez okno tento studený december

už žiadne jemné ruky položené na mne.

Za mnou, ako zrkadlo spomienok,

skriňa, pamäť a zároveň budúcnosť,

sklená krabica na stole položená

a v jej hĺbke už viac nič, nič ružovkasté.

Napísal: Martin Thomas Uckermann, III.BF, 4. februára.

(Pre prípad, že by nám profesorka francúzštiny zadala napísať báseň, ja by som odovzdal túto a ona by ju našla na internete. Nebojte, pani profesorka, písal som to ja! :))

[ » na začiatok « ]