Poviedka:
Pridaná: 18.2.2011, 20:43:19
Čítaná: 5552×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Shanya, Remus Lupin, Severus Snape
Stručný dej: Dumbledore si pod ochranu vezme Shanyu, ktorá by mohla znamenať veľa pre Temného pána, no skôr, ako ju stihne ochrániť, umiera. Pomstí Shanyia Dumbledorovu smrť?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Vlasy. Prečo práve moje krásne dlhé vlasy? Prečo nie moje sukne a tričká alebo šperky?! To je nespravodlivé!

Shanya hľadela do zrkadla a s trasúcimi rukami odstrihávala tmavé kučery. Okolo nej sa už preháňali klbká pochlpených vlasov, ktoré v Shanyi vyvolávali nesmierny smútok. Ešte stále nevedela Dumbledorovi odpustiť, že jej prikázal, aby sa ostrihala, ako to ona nazvala „na šerbeľ“. Nechcela veriť, že by ju smrťožrúti mohli spoznať podľa jej koruny krásy. No nič sa nedalo robiť. Dumbledore bol vraj neoblomný a najmä presvedčený, že je to správne.

„Merlin,“ zaševelila, keď zavŕšila svoje dielo. Zo zrkadla na ňu hľadelo strašidlo s vypúlenými hnedými očami a s krátkymi štetinkami po bokoch hlavy. „Ak táto robota vyjde navnivoč, Dumbledorovi to spočítam!“ S ľútosťou pozmetala chumáče vlasov a hodila ich do plameňov. Jej pohľad každú chvíľu zalietal k zrkadlu, až sa ho nakoniec rozhodla prevrátiť naruby.

Zbalená už bola. Zostávalo jej len čakať. Keď sa v ohni ozvalo slabé puknutie, s úľavou si vydýchla. Bála sa, že sa prihodilo niečo, čo zabránilo niekomu z Rádu prísť po ňu.

„Konečne!“ vyhŕkla, keď z kozuba vyliezol Remus Lupin. „Už som myslela, že neprídete.“

„Ahoj! Mrzí ma to, ale jedno stretnutie sa nám pretiahlo. Ako vidím, svoju prvú úlohu si zvládla na jednotku.“

„Vtipné. Vyzerám ako mimozemšťan,“ poznamenala Shanya kyslo a zovrela kufor. „Nepozerajte tak na mňa a poďme. Cítim sa blbo aj bez toho.“

„Prepáč. Tak daj, kufor ti vezmem. Pripravená?“

„Áno.“ Dievčina hrabla do nádobky s hop – šup práškom a onedlho už stála v kuchyni rodiny Weasleyovej.

„Kde sú všetci?“ V dome bolo podozrivé ticho. Odkedy Dumbledore zomrel, mlčanie bývalo pravidlom, ale toto bolo v tomto dome jednoducho čudné.

„Myslím, že Harry s Ronom a Hermionou sú hore ako aj vždy a ostatní si plnia svoje povinnosti.“

„Som rada, že odteraz sa k vám budem môcť pripojiť i ja,“ usmiala sa Shanya. Až doteraz žila vo Francúzsku, no nedávno jej rodičia záhadne zmizli a keďže Dumbledore bol blízkym rodinným priateľom a v tej chvíli aj jediným, rozhodol sa, že sa o ňu postará, hoci už bola dva roky plnoletá. Shanya ho upodozrievala, že to nie je len tak a ukázalo sa, že mala pravdu, keď jej Dumbledore tesne pred smrťou oznámil, že bude musieť prejsť pod ochranu Rádu, pretože hrozí, že sa ju smrťožrúti pokúsia zajať, lebo pre Voldemorta by mohla mať vysokú cenu. Nedozvedela sa prečo, ani čo presne má na mysli. Vedela len to, že si má dávať pozor a byť v neustálom kontakte s Fénixovým rádom. Chcela sa ho spýtať prečo, či vie niečo dôležité... Nestihla. O pár dní ho zavraždil smrťožrút menom Severus Snape. Zúrila, plakala, vyhrážala sa mu bolestnou smrťou a zas plakala... To jej však Dumbledora nevrátilo a tak sa pozbierala. Povybavovala veci okolo domu a súhlasila s návrhom, že sa presťahuje k Weasleyovcom. S jeho obyvateľmi sa už párkrát stretla, cítila sa s nimi dobre a najmä... chcela bojovať. Vyčistiť zem od tých zloduchov, ktorí oddane slúžili Temnému mágovi a ničili všetko, čo mala rada. No keď jej pred dvomi dňami oznámili, čo jej vraj odkazuje Dumbledore, pochytili ju pochybnosti. Dumbledore vedel, ako si zakladá na svojich vlasoch a predsa ju prinútil ostrihať sa a vydávať sa za muža. Aký to malo mať zmysel?

„Fred, ahoj!“ kývla smerom k schodom, keď sa tam zjavila strapatá štica.

„Nya, ahoj, konečne si došla, s Ronom sa to už nedalo vydržať.“

„S Ronom? A to prečo?“ nechápala Shanya.

„Bál sa, že neprídeš a dáš prednosť niekomu inému,“ vyplazil Fred jazyk.

„Jaj,“ začervenala sa, no i tak mu neverila. Tušila ako to Rona s Hermionou ťahá k sebe. Aj keď sa rozprávali s ňou, nezabránilo im to v kradmých pohľadoch poza jej chrbát. A hoci im to Shanya priala, nedokázala v sebe potlačiť pocit osamelosti.

Z vážnych stretnutí Fénixovho Rádu sa dozvedela, že smrťožrúti ustavične sliedia okolo Ministerstva a tak bolo potrebné byť neustále v pohotovosti. Shanya denne strávila niekoľko hodín pred zrkadlom, keď sa snažila zakryť všetky ženské krivky a zjemniť črty svojej tváre, čo bolo nesmierne náročné. Nezostávalo jej nič iné, len si sťahovať kapucňu do čela a okolo tela si obmotávať pevnú látku. Netrvalo dlho a mohla si svoje maskovanie vyskúšať naostro.

V jeden večer pristál na chodbe striebristý havran so správou, že Voldemortovi spoločníci napadli nejakých muklov a medzi nimi i Tonksovú. V okamihu nastal zhon a behom sekundy sa všetci odmiestnili na miesto aj so Shanyou, ktorá ledva stihla siahnuť po plášti.

Keď sa primiestnila na miesto, boj už bol v plnom prúde. Všetci z Rádu boli ochotní zlikvidovať čo najviac protivníkov a zachrániť omráčenú Tonksovú, ktorá sprevádzala svoju starú mamu, i za cenu života.

Shanya sa nestihla ani obrátiť a už ju od chrbta zasiahla Impedimenta. Odletela o pár metrov ďalej a tvrdý dopad jej na chvíľu vyrazil dych. Keď však k nej letela ďalšia kliatba, automaticky mávla prútikom. Znovu vyskočila a začala páliť zaklínadlá všade na vôkol. Trochu ju brzdilo neustále pridržiavanie si kapucne na očiach, ale smrťtožrúti sa okolo nej motali i tak častejšie, akoby vycítili, že niečo nie je v poriadku.

„Pozri na toho krpatého,“ ukázal jeden na Shanyu, tancujúcu v množstve farebných lúčov.

„Taký chatrný, toho dáme dolu.“

Shanya sa v poslednej chvíli obrátila a uskočila. Keby nezačula tichý hvizd, ani by si ich nebola všimla. Jej protivníkov osvetľovalo len slabé svetlo mesiaca.

„Expelliarmus!“ Jedného odzbrojila, no vrhli sa na ňu ďalší traja. Mukli, visiaci vo vzduchu kričali, malé deti plakali, zem sa otriasala pod množstvom nôh, sklátených tiel, nebo osvetľovali zlaté, zelené i červené záblesky a mesiac sa akoby náročky schoval za nadýchaný mrak.

„No poď sem, maličký, poď...“

„Uvidíme, kto tu je maličký,“ uškrnula sa Shanya a zaútočila. Smrťožrút však jej kliatbu s ľahkosťou odvrátil.

„Nauč sa presnejšie mieriť,“ posmieval sa, „veď ty by si netrafil ani slona.“

„Relaxio!“

„Crucio!“ Shanya sa uhla, no kliatba jej zhodila kapucňu z hlavy. Na okamih zamrela, no zjavne si nikto nič nevšimol.

„A bude sa tu vyhrážať... Crucio! Crucio! Crucio!“ štekal jednu kliatbu za druhou. Dievčina sa zadychčane prevracala na zemi, pokúšala sa nahmatať prútik, ktorý jej vypadol, keď vrazila do Kingsleyho, no nedarilo sa jej. Medzitým Lupin dotieravého smrťožrúta zneškodnil a tak mala Shanya aspoň chvíľu na pozviechanie sa zo zeme. No len čo vstala, zasiahlo ju omračujúce zaklínadlo a skotúľala sa im pod nohy. Keď začali účinky kúzla vyprchávať, zmätene sa posadila. V prvej chvíli si nevšimla, že sa k nej približuje ďalší prízrak v kapucni.

Vyskočila a bez rozmyslu sa rozbehla k ceste. Kľučkovala pomedzi trúbiace autá, obzerala sa ponad plece... Postava sa i naďalej náhlila za ňou. Ticho a rýchlo akoby bola len parou. Uvedomila si, že by sa nemala vzďaľovať od svojich priateľov a dávať tak šancu svojmu prenasledovateľovi a tak znenazdajky zmenila smer a prudko sa zvrtla doprava. Vbehla do uličky, kde ju objalo hlasné ticho. Prerušoval ho len šialený tlkot jej srdca. Bez dychu upierala zrak k ceste, čakala, kedy sa smrťožrút vyberie k nej, no ten na jej prekvapenie pokračoval ďalej.

Neverila mu. Ešte hodnú chvíľu sa tisla k stene, akoby s ňou chcela splynúť a až potom sa v najväčšej tichosti vybrala v ústrety hustej tmy. Bála sa, že ju postava čaká na rohu a len čo vyjde, zrazí ju k zemi smrteľnou kliatbou a tak si radšej vybrala neznámu cestu, podľa jej názoru však bezpečnejšiu.

Krok. Nádych. Krok. Výdych. Krok. Húkanie sirén. Krok. Šuchot napravo. Shanya si div nebuchla hlava o stenu, čo tak prudko odskočila a hľadala pôvodcu hluku. Dlho sa nič neozývalo, tak Shanya dospela k názoru, že to bola len myš. I tak sa však presúvala popri stene a ohmatávala všetko navôkol.

Dotkla sa niečoho mäkkého. Pokúšala sa zistiť, čo by to mohlo byť. Plášť. Na bránke, ktorá bránila jej ďalším krokom, visel zabudnutý, starý plášť. S úľavou si vydýchla a prešmykla sa popri ňom. Z diaľky začula zúfalý výkrik. Tonksová. Merlin, čo sa stalo?! Rozbehla sa do tmy, smerom odkiaľ prišla. Nestihla urobiť ani tri kroky, keď tu ju ktosi schytil okolo pása. Plášť ožil.

Shanya zvreskla. Pokúšala sa vytrhnúť z pevného zovretia, no čím viac sa metala, tým silnejšie bolo. „Pustite ma!“ Chyba. Chlap jej prikryl ústa svojou obrovskou dlaňou a hoci sa ho pokúšala uhryznúť, ním to ani nehlo.

„Nemykaj sa, lebo za seba neručím,“ ozvalo sa jej pri uchu. No Shanya sa nemienila vzdať. Nenechá sa predsa zabiť v smradľavej uličke! Metala sa ako divá, mrnčala, koľko jej ruka na ústach dovolila...

„Čo si hluchá? Okamžite prestaň, lebo ťa prekľajem a už sa odtiaľto nedostaneš!“

Shanya sa hneď upokojila. Nebolo to preto, že by sa naľakala jeho vyhrážky. Skôr ju zarazila prvá časť jeho vyhrážky. Hluchá? Odkiaľ vie, že nie je chlapcom? S maličkou dušičkou ochabla v jeho náručí a čakala, čo s ňou urobí. Zabije ju hneď? Alebo ju odvedie k Voldemortovi, aby to urobil on? Nebola si istá, či je dostatočne dôležitá.

Chlap si ju obrátil k sebe, pozorne si ju pri slabom svetle prútika premeriaval... Je to ona? Vyzerá ako chlapec, ale má ženské črty... Shanya sklopila zrak a chystala sa na útok.

„Si to ty!“ Pred Nyou sa zaligotali tmavé oči. Dievčina nečakala, z celej sily ho kopla do píšťale, vytrhla sa mu a rozbehla sa preč.

„Perfitus Totalus!“

Shanya sa vrhla na kolená, aby sa vyhla striebristému pásu, pričom si odrela dlane, no bežala ďalej. Za sebou počula čvachtavé kroky. Už len chvíľu a dobehne ju...

„Shanya, tu si, pre Merlina, vieš, ako sme sa o teba báli? Na, tu máš prútik a poď!“ schytil ju Remus za plecia a rýchlo odvádzal od nebezpečného muža.

„Remus, tam je... tam je nejaký chlap! Chce ma zabiť!“

Lupin zastal a pozorne sa zahľadel do nepreniknuteľnej tmy: „Si si istá?“

„Vyzerám, že nie?“

„Počkaj tu, prútik maj pripravený.“

„Dávajte si pozor, on vie, že ja som ja!“

Remus zastal: „Ako to môže vedieť? Povedala si niečo?!“

„Nie!“

Puk!

„Nepovedala mi nič, som dostatočne inteligentný, aby som si to domyslel,“ ozval sa za Nyou posmešný hlas.

„Snape!“ vykríkol Lupin.

„Snape?“ Shanya sa prudko zvrtla a konečne hľadela toľko nenávidenému mužovi do očí. „To ty si zabil Dumbledora!“

„Áno.“

„Expelli-“

„Impedimenta!“

Remus sa zvalil na zem.

„Crucio!“ zvolala Shanya, preplnená nenávisťou. Ten muž zabil najlepšieho človeka na svete!

„Expelliarmus,“ mávol Snape pokojne prútikom a jej prútik vyletel do tmy.

„Ty... Ty...“

„Nečakal som milý pozdrav, veru nie,“ uškrnul sa. Takisto nečakal, že sa Shanya rozoženie a s nemalou silou mu vrazí päsťou do zubov. Snape sa zatackal. Shanya mu vylepila ešte jednu. Zvalil sa na zem. Všimla si, že za ním leží jej prútik a jedným skokom bola pri ňom.

„Teraz sa ukáž, či si chlap, keď nemáš prútik. Predstav si, ako sa musel cítiť Dumbledore, keď tam tak bezbranne ležal a ty si len zdvihol prútik a... zniesol si ho zo sveta!“ zatriasol sa jej hlas.

„Nič o tom nevieš,“ ozval sa Snape pokojne, utieral si pramienky krvi a aj naďalej ležal na tráve.

Nya sa k nemu nahla: „Harry mi všetko povedal. Bol tam! To si nevedel, čo?!“ takmer ho prepichla prútikom. „To v tebe nie je ani kúsok súdnosti? Zaslúžil by si si len jedno!“

„Je to možné.“

„Nechceš sa brániť!“

„Zachránilo by ma to? Si predsa rozhodnutá zabiť ma. Alebo nie?“ Pokojne hľadel do dievčininých očí, oberal ju o rozhodnosť. Prečo je taký pokojný? Mal by sa brániť! Mal by ju zraziť k zemi, odviesť k Voldemortovi a nie tu na ňu pozerať, uškŕňať sa ako nejaký hlupák!

Hlboké oči. Farby polnoci. Niečo v nich je... Shanyin prútik sa zatriasol a trochu klesol. Niekoho jej pripomínajú... Remus za ňou sa začal preberať.

Snape na ňu stále bez slova hľadel.

Zabiť?

Nezabiť?

Mučiť?

Pustiť?

Prečo tie oči rozprávajú? Snažia sa ju oklamať! Nechce, aby jej pripomínali oči jej matky!

Zabiť?

Nechať žiť?

„Shanya, nechaj ho mne!“

„Zmizni!“ sykla tmavovlasá dievčina a porazenecky sklopila prútik. Hnusila sa sama sebe, no nedokázala by žiť s vedomím, že niekomu siahla na život.

„Snáď to neoľutuješ,“ ozval sa Snape a už ho nebolo.

„Shanya! To... čo si urobila?! Uvedomuješ si, čo si spravila? Ty si...“ Remus bol šokovaný a ona sa mu vôbec nečudovala.

„Prepáčte... ja...“

„Prepáčte? Chápeš? Mala si pred sebou Dumbledorovho vraha, priamo pod nosom, bezbranného a ty si ho nechala odísť?! Nemôžem tomu uveriť! Som zvedavý, ako to chceš vysvetliť ostatným!“

Shanya sa ešte viac schúlila. Na to nepomyslela. Čo im povie? Že nechce vraždiť? Že ju niečo v jeho očiach zastavilo? To je šialené! A ona neschopná.

Bez slova sa odmiestnili k ich domu. Najradšej by bola ušla. Nechce vidieť tie pohľady...

„Nya, ach, ste v poriadku! Tak som sa o vás bála,“ objímala ju pani Weasleyová a pozerala na znechuteného Lupina. „Čo sa stalo? Dostali vás?“

„Nie, práve naopak. Všetko už bolo vyriešené, Kingsley odviedol muklov preč, aby im upravil pamäť, ostatní sa odmiestnili, len Nya sa oddelila.“

Dievčina nemohla počúvať ten odsudzujúci tón. Zašepkala niečo ako „som unavená, idem si ľahnúť“, no Molly sa spýtala: „Oddelila? Ale nič sa ti nestalo, zlatíčko, však?!“

„Nie.“

„Tak je to potom v poriadku.“

„To teda nie je.“

„Pre Merlina, Remus, povedz mi konečne, čo sa stalo!“

Remus veľavýznamne pozrel na Shanyu: „Veď nech ti to povie ona. Som unavený, dobrú noc, Molly.“

„Čo sa...“

„Nechala som odísť Snapa. Nedokázala som ho zabiť!“ Vyzývavo zdvihla bradu. No a čo?! Bolo to jej rozhodnutie. Možno by urobili to isté.

„Aha.“ To bolo všetko. Žiadne výčitky, pochvaly, nič.

„Molly...“

„Iste si unavená. Osprchuj sa a ľahni si. Dobrú noc.“ Pani Weasleyová sa mlčky vzdialila a nechala Shanyu stáť samu uprostred kuchyne.

V nasledujúcich dňoch okolo nej všetci prechádzali s odvrátenými tvárami, v tichosti sa rozprávali a odmietali ju brať so sebou na výjazdy. Spočiatku to Shanya akceptovala, no po čase jej to začalo liezť na nervy. Cítila sa nepotrebná.

„Remus, môžeme sa porozprávať?“ pristavila ho raz na večer pri odchode.

„Ponáhľam sa...“

„Budem stručná. Prečo ma odstrkujete? Odmietate mi oznámiť, čo je nové, neberiete ma so sebou...“

„Shanya...“

„Ja viem! Urobila som chybu! Ale človek je predsa tvor omylný! Musím dostať druhú šancu!“

„Severus Snape patrí k jeho najvernejším a zavraždením Dumbledora to len a len potvrdil. A my ho musíme zastaviť. Vieš, koľko toho vie? O Ráde? O škole?“

„Ja viem...“ vzdychla si Shanya. „Ale chcem byť užitočná a nie sa tu len tak poflakovať, cez deň naháňať záhradných trpaslíkov, prípadne kŕmiť kurence! Chcem pomáhať! Remus, prosím, dovoľte mi niečo robiť!“ chytila ho za rukáv.

Lupin úporne premýšľal: „No... možno... možno by tu niečo bolo. Bola by si tam užitočná a... áno, študenti budú potrebovať podporu.“

„Študenti?“

„Spýtam sa madam Pomfreyovej, či by ťa nevzala do Nemocničného krídla. Myslím, že tam bude treba nejakú posilu.“

Shanya síce nebola dvakrát nadšená predstavu, že sa bude ponevierať po Nemocničnom krídle bez dôležitej práce, ale na druhej strane bola zvedavá na hrad, ako to tam, kde Dumbledore býval, vyzerá.

„Dobre, ďakujem,“ usmiala sa.

O dva dni už stála na prahu Brloha, lúčila sa s ostatnými, ktorí v nej vyvolávali pocit, že sa im uľaví, ak odíde a spolu s Tonksovou sa odmiestnila k bráne Rokfortu.

„Nebudem ani na svadbe,“ zahundrala Shanya, keď jej Pomfreyová ukázala jej malú izbietku a odišla zmiešavať liečivé maste.

„Prísť predsa môžeš, to ti nikto nezakazuje,“ odvetila Tonksová a so záujmom si prezerala Nyin rodinný fotoalbum.

„To nie, ale odkedy som nechala Snapa odísť, všetci sa tvária, akoby som bola vzduch.“

„To nie je pravda!“

„Dora... ďakujem ti, že ma chceš upokojiť, ale ideš na to zle,“ trpko sa uškrnula Shanya.

„Nya...“

„Nie, nechaj to tak. Vďaka, že si šla so mnou.“

„Nie je začo,“ žmurkla na na ňu Tonksová a po chvíli sa rozlúčila.

Dva dni v nemocničnom krídle a Shanya mala pocit, že je tam už celú večnosť. Keďže študenti ešte v škole neboli, nemali ani koho ošetrovať a jedinými obyvateľmi boli duchovia, s ktorými sa až tak často nerozprávala.

„Nya, mohla by si mi ísť vziať do Deravého kotlíka prísady do niektorých mastí? Dnes má prísť nový riaditeľ, musím byť tu.“ Poppy sa tvárila nesmierne vážne.

„Nový riaditeľ? A kto ním je?“

„Rýchlo choď a dávaj si pozor, vezmi si plášť a...“

„A správaj sa ako chlapec, jasné,“ odfrkla Shanya ako vždy, keď musela utajovať svoju identitu. Vzala si plášť a za bránami Rokfortu sa odmiestnila.

Náhlivými krokmi zamierila do Šikmej uličky. Snažila sa ukryť pred hustým dažďom, no márne. Do obchodu, ktorý zíval prázdnotou, vošla celá premočená. Vetchý starček od strachu nadskočil, no keď zistil, že nakupujúcim je len malý chlapec, upokojil sa. Shanya mu vysvetlila, po čo prišla a o pár minút sa už rozhliadala pred výkladom. Ulička bola prázdna, obchody pozatvárané a hustý dážď vydával nepríjemné tóny na zhrdzavenej streche.

Shanya sa neustále obzerala. Mala zvláštny pocit. Akoby na ňu hľadeli neviditeľné oči. Tesnejšie si utiahla plášť, kapucňu stiahla hlboko do čela a vykročila. Každú chvíľu zastavovala a rozhliadala sa, ale okrem kvapiek nikde nikoho nebolo.

„Relaxio!“ Z jej prútika vyšľahol ohnivý pás. Vedela to. Nejaký smrťožrút ju sleduje.

„Perfitus Totalus!“

„Expelliarmus!“ Vedela, kto to je. Nechcela s ním bojovať, ani ho stretnúť. Pripomínal jej vlastné zlyhanie.

„Prestaň!“ skríkla do uličky, kde sa kúzla strácali. Prečo ich len odráža?

Pocit, že niekto stojí pred ňou sa znásobil. Zvrtla sa a o pár metrov ďalej zbadala Snapa. Tváril sa ľahostajne, akoby to, že tam stojí, nebolo ničím výnimočné. Upieral na ňu svoje magické oči a čakal.

„Čo chceš?“ spýtala sa zachrípnuto. Cítila sa čudne. Vari ju preklial? Uvalil na ňu nejaké zaklínadlo a ona si to nevšimla? Zvláštna kliatba, nepozná ju... Zvieranie a šteklenie v žalúdku...

„Len zopár vecí...“

„Nie, nepoviem ti, kde je Harry! Ani nikto iný!“ zvolala.

Snape len pokrčil plecami. Pozdvihol ruku s prútikom a vystrašená Shanya si pomyslela, že to možno svojím ráznym odmietnutím prehnala. Skôr než ju stihol prekliať on, vykríkla prvé zaklínadlo, čo jej prišlo na um: „Conjunctivitus!“

Tentoraz sa nestihol ubrániť, pretože kúzlo vyslala doľava, kde sa odrazilo od plechového smetiaka, čo Snapa značne zmiatlo. Nečakala, kým jej to vráti, preletela popri ňom, aby sa čo najskôr mohla odmiestniť.

V Nemocničnom krídle položila madam Pomfreyovej prísady na stôl a utiahla sa do svojej izbičky, aby sa upokojila. Akurát sa prezliekla, keď začula, ako na ňu Poppy naliehavo volá. Možno ju potrebovala už skôr, no na oslovenie Nyo si ešte stále nezvykla. Tak ju volala len vtedy, keď prišiel niekto neznámy ako zrejme aj teraz.

„Áno?“

„Prišiel pán riaditeľ,“ oznámila Poppy premáhajúc znechutenie a pomáhala mu na lôžko. „Je trochu dezorientovaný a...“

„Slepý...“ dokončila vetu šokovaná Shanya. V prvom momente čakala, že sa na ňu vrhne, ale očividne si ju nevšimol. Keď podišla bližšie, zistila, že jej kúzlo zapôsobilo perfektne. Snape upieral svoj sklený, nevidomý pohľad do steny a potichu postonával. Ju nezaregistroval. Aspoň zatiaľ.

***

Pôvodne to mala byť jednorázovka, ale už toto je samo o sebe príliš dlhé, takže to bude predelené na niekoľko častí. Neviem ešte celkom presne, či bude len jedna, alebo ešte dve, uvidím, koľko múz ma kopne. Ak by to však čítalo málo ľudí, pokračko nebude :P

Ak sú tam nejaké chyby, prosím, odpusťte mi to, ale prepisujem to už štyri hodiny a som parádne unavená.

[ » na začiatok « ]