Kapitola:
Pridaná: 21.1.2011, 21:05:27
Čítaná: 5629×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eliza, Severus, Alex
Stručný dej: Nič iné k tomu nedodám, len to, že je to pokračovanie k poviedke "Listy". Má to len 3 časti, takže až také hrozné to nie je. Zopár vecí sa vysvetlí, čosi pochopíte, niečo sa udeje :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Kapitola: 1 » Blesky 2 » "Ja ho stem obesiť!" 3 » Keby...

Túto časť nečítajte...

Nečítajte, nebude sa vám páčiť a ja si to nevezmem na svedomie...

Ako chcete...

To je tak, keď ma nepočúvate...

_______________________________________________________

Keby...

Striebristé vločky tíško dopadali na chladné mramory, nežne ich objímali, šepkali im upokojujúcu pieseň, zvedavo sa obzerali okolo a prizerali sa náhliacej sa postave s vencom v rukách. Tak dávno tu nikto nebol! Celé dva mesiace. Spočiatku tu plakávala žena v stredných rokoch, alebo tu len postávala s prázdnym výrazom... Chodila sem každý deň. Až raz neprišla. A ani ďalší deň. Ani ten ďalší. Párkrát sa tu zjavil pán s dlhou bielou bradou a dvakrát položil na hrob veniec i muž v čiernom plášti. Nepreniknuteľným výrazom hľadel na vyryté litery a po chvíli sa náhlivo vydal k bráne. Či ho hnala túžba byť čo najskôr so svojou rodinou a neochota hľadieť na znaky vyhasnutých životov, alebo pocit viny, nikto nevedel.

Medzi snehovými vločkami to zašumelo.

„Eliza,“ smrkla Alex a položila na zasneženú hlinu kahanec. „Prepáč, že som tu tak dlho nebola, no dostala som zápal pľúc a potom ma dlho nechceli pustiť von. Okrem toho Veď - Vieš - Kto sa akoby zázrakom vrátil a Dumbledore zaviedol veľmi prísne pravidlá.“

Alex stíchla a cez slzy hľadela na mohutný kríž, na ktorom bola vyrezaná Elizina obľúbená veta. Posledná, ktorú od nej počula. Nádej zomiera posledná. Ak ju máš. Ak nie, si už len vyschnutá schránka bez slnka.

„Merlin, Eliza,“ znovu sa rozplakala Alex. Koľko sĺz už vyronila za posledné týždne! A načo, keď ani jediná trblietavá kvapka jej ju už nevráti?! Keby boli vtedy Dumbledora poslúchli a nešli na tú operáciu... Keby verili, že tie elixíry pomôžu... Keby sa Eliza nezaľúbila do toho sviniara... V Alex vzkypela nenávisť. Za toto všetko môže len jeden človek! Svojou nevšímavosťou a krutosťou.

„Prečo si sa len doňho zaľúbila? Hm?! Bolo ti to treba? Bolo?! Kiežby si ma vtedy počúvla! Vlastne,“ povzdychla si Alex, „poslúchla si ma. Napísala si list Charliemu a ešte aj tam vysvitlo, že je to ten... Ani na meno mu nemôžem prísť. Počuješ ma vôbec?“ Pozdvihla oči k nebu, akoby čakala, že jej spomedzi mrakov zakýva. „Kedy tu naposledy niekto bol? Všetko tu máš suché, fuj! Upravím ti to tu, dobre? Počkaj chvíľku.“

Alex mávla prútikom a vyčarila veniec z červených ruží. „Ták, toto je už lepšie. Hneď to tu máš veselšie. A toto do smetiaka...“ Ďalšie mávnutie prútikom a zoschnuté kytice sa stratili.

„Vlastne je to všetko moja vina,“ pokračovala, akoby si predtým vôbec nebola skočila do reči. „Mala som ťa viac odhovárať. Obe sme predsa videli, že je z rovnakého cesta ako Ben, ak nie z horšieho. A vieš, čo som sa nedávno dopočula?“ nahla sa Alex dôverne k hrobu. „Snape ťa nikdy nemal rád. Pamätáš, ako si ho v ten deň, keď si sa mala stretnúť s Charliem, stretla v tom hostinci? S tou ženou? To skutočne bola jeho... neviem ani ako to nazvať. A vraj sestra,“ vyprskla Alex s hlbokým opovrhnutím. „Ak to bola jeho sestra, zjem vlastné topánky. Neviem síce, či ma počuješ... Hej, vidíš?! Mne už celkom šibe! Zhováram sa s hrobom a čakám na odpoveď, ktorá nepríde...“

Alex sa na chvíľu odmlčala a pozorovala mihotajúci sa plameň sviečky.

„Chodieval za ňou. A asi sa preto naozaj menil na netopiera. Počula som ho, keď sa zhováral s Dumbledorom. Nemala som tam byť, no aspoň som informovaná, nie? Vraj cítil nejakú zodpovednosť. Ale akú? Bol s tebou len preto, že cítil akúsi vinu, že kvôli nemu si ochorela. Nechcel ti pridávať. Aké šľachetné!“ zahodila vyhorený kahanec do neďalekého kríka. „Mal ťa nechať tak, ty by si to prežila. Si silnejšia ako ostatní. Teda, bola si.“

Alex sa znovu stratila v spomienkach. Pred očami sa jej vynárala Elizina prepadnutá tvár, ktorá i napriek chorobe žiarila optimizmom. V deň operácie ju upokojovala ona, že sa čoskoro stretnú na izbe, hoci to malo byť práve naopak. No ten strach jej v očiach, hoci ho skrývala, tam videla. Nepovedala však nič. V tichosti jej stisla ruku a prisľúbila, že na ňu bude čakať. Čakala. A s ňou i Elizina mama. Spoločne sa prechádzali po izbe, nervózne si obhrýzali nechty... Alex nikdy nezabudne na tú chvíľu, keď sa otvorili dvere a v nich sa zjavila doktorka. Posol zlých správ. Chvíľu tam len stála, žmolila si spodok plášťa...

„Čo je s Elizou? Kde je?! Hovorte!“ zvreskla Evelin hystericky.

„Je mi to ľúto. Nádor bol príliš rozšírený. Nastali komplikácie a nedalo sa už nič robiť. Skutočne mi to je ľúto.“ Nechala ich tam. So slovami, že jej to je ľúto. Je mi ľúto. Obyčajné klišé. Alex musela ratovať Elizinu mamu, hoci ona sama mala problém udržať sa na nohách, pochopiť to, čo im práve povedala tá... osoba. Elizu už neuvidí. Už nebudú spolu sedávať v lavici, nebudú spolu čarovať. Už sa nebudú konať žiadne siahodlhé rozhovory o všetkom a zároveň o ničom. Nebude už nič.

Snape nevyronil na pohrebe ani jedinú slzu. Takmer ľahostajne hľadel do tej tmavej jamy a prvý odišiel. Či skôr ušiel. Pred minulosťou, pred výčitkami svedomia... Ostatní horlivo hádzali do jamy hrudky hliny, načúvali tomu nepríjemnému dunivému zvuku... Neznamenala pre nich nič. Urobili, čo mali a ich život plynul ďalej.

Poslední tam zostali Alex a jej mama, Evelin a Dumbledore. No aj Alexina mama sa po chvíli ospravedlnila, že sa musí vrátiť do práce... Dumbledore tam ešte chvíľu rozpačito postával, no i on sa vzdialil. Nechcel Evelin svojou prítomnosťou pripomínať jej chybné rozhodnutie. Zostali len dve. Dve trúchliace ženy. Tie, pre ktoré Eliza znamenala najviac. Nikto nechápal tú vypálenú jazvu na ich srdci. Možno raz. Keď stratia toho, koho milujú najviac. A to by im nepriala ani jedna z nich. S tou bolesťou sa dá len ťažko zmieriť. A naučiť sa žiť nový život. Bez nej, bez Elizy.

„Budem musieť ísť,“ vstala Alex zo zeme. „Asi sem nechám namontovať lavičku, alebo budem so sebou vodiť aj nejakého psa či čo, lebo ak ma tu niekto začuje, ako sa tu rozprávam sama so sebou, bude si myslieť, že som celkom na hlavu.“

Alex naposledy prebehla pohľadom po hrobe a vykročila. Po pár krokoch sa však vrátila. „A odpusť svojej mame. Nemôže zato, bolo toho na ňu veľa, ale dá sa dokopy, uvidíš. A potom aj ona príde. Snáď jej tam pomôžu.“

Zdvihol sa vietor.

„Chýbaš mi, Eli. Lizák,“ usmiala sa Alex jemne a v tichosti sa vracala domov.

***

Ja som vám vravela, že to nemáte čítať. Ak ste ma nepočúvli, vaša chyba. Myslím, že to bolo od začiatku jasné, že Eliza umrie, lebo ja osobne poznám tak málo ľudí, čo by nejakú rakovinu prežili. Vlastne... nikoho. No ale čo už. Či sa vám to páčilo, alebo nie... Nemusíte ani hovoriť. Pevne verím, že ma moja drahá Vala neznesie zo sveta, pretože sa narobila s touto rubrikou na blogu a nakoniec to má len tri časti. Toto je KONIEC. Možno by bolo lepšie, keby to skončilo tak, ako to skončilo v Listoch. Každý by ste si (ak ste toto čítali :D) domysleli, čo by ste chceli, koniec podľa seba a bolo by všetko v poriadku. Ale keď som už povedala, že to pokračovanie bude... Snáď nie ste sklamaní, nahnevaní, ani nič podobné...

Ale aspoň to malo silnú myšlienku. Teda, silnejšiu ako tie ostatné. No dobre, nie až tak veľmi.

Takže, čo vám z tejto poviedky vychádza? Aké ponaučenie? No? Neviete? No predsa: Nikdy sa nezaľúbte do učiteľa, lebo to nedopadne dobre. To si poriadne zapíšte za uši :P Jasné? Alebo skôr, nikdy sa nezaľúbte do Severusa :D :D To už je lepšie.

Fajn, nebudem sa tu rozpisovať, i tak to nikto nebude čítať, ale považovala som to za svoju povinnosť.

Pekný večer.

Raniya

[ » na začiatok « ]