Poviedka:
Pridaná: 11.1.2011, 17:41:07
Čítaná: 6719×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lilly Evansová, James Potter, Angelika, Sirius Black
Stručný dej: Kto by si pomyslel, že aj metlobal dokáže spojiť dve duše

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Venujem: Tibbnke-Shäe pretože miluje Jamesa takmer tak ako ja :D a možno aj viac :) A preto, že jej komenty mi vždy urobia radosť :) Ďakujem!

Prstom prešla po výraznom zlatom zdobení drobnej šálky. Potočila ju v ruke a naklonila do svetla.

Angelika na ňu napäto zízala, žmoliac ruky na kolenách. Čo čakala? Záškodníci sa vyvaľovali vedľa nich. Len pred pár minútami dostali poriadnu nádielku od profesorky McGonagallovej za to, že nejakému štvrtákovi prilepili topánky na nohy trvalým lepidlom a tak teraz sedeli ako päť peňazí. Lily ani nemala chuť vyháňať ich ironickými poznámkami.

„Nič tam nevidím,“ odložila Lily šálku na stôl a usmiala sa. „Je to len kopa nechutných mokrých čajových lístkov prilepených o dno šálky. Mali my sme ich umyť, je to nehygienické.“

Veštenie. Na tento predmet sa zapísala len a len kvôli svojej priateľke v treťom ročníku a už vtedy vedela, že z toho nič nebude, tak prečo ju Angelika znovu s tým otravuje? Po troch rokoch povinného vymýšľania si možnej budúcnosti a jedinom prekonáva očakávania na VČÚ sa tohto predmetu nadobro vzdala. Tvrdila, že tento predmet jej pomohol len rozvinúť fantáziu do takej hĺbky, o ktorej ani netušila, že ju má. Napriek tomu Angelika bežala hneď za ňou, keď sa poobede precvičovala v čítaní z čajových lístkov a zazdalo sa jej, že na ňu zo šálky pozerá znamenie zla.

„Si hrozná,“ zamračila sa Angelika a schmatla šálku do ruky, aby si osobne skontrolovala svoje tvrdenie. „Možno sa mi to naozaj len zdalo, ale také niečo človeka vydesí.“

Lily chápavo prikývla. Vedela, že Angelika až prehnane verí týmto veciam a veštenie pre ňu znamenalo asi toľko, čo pre Lily elixíry. Ochotne teda vypila svoju šálku čaju a skepticky ju podala kamarátke. Nečakala nijaké zázraky. Angie si ju vždy brala ako pokusného králika vrámci prípravy na MLOK-y, a zakaždým jej prečítala inú verziu budúcnosti. Lily bola v podstate pripravená na všetko.

„Máš tu niečo...“ zamračila sa Angie a naklonila sa so šálkou dopredu. „Niečo chlpaté.“

Lily sa rozosmiala. Teraz sa naozaj prekonala. Niečo chlpaté. „Áno, má to dve nohy, štyri oči a je to Potter.“

James sa na ňu uškrnul. „Vidíš ma vo svojej budúcnosti?“

„Nie,“ úplne vážne ju opravila. „Je to pes.“

Lily nadvihla obočie. Pes? James so Siriusom si vymenili zvláštne pohľady.

„Ukáž,“ Sirius sa načiahol ponad operadlo kresla a doslova jej vytrhol šálku z ruky. Tváril sa veľmi vážne, keď ju skúmal zo všetkých uhlov. „Mne to skôr pripomína jeleňa. Áno, vidím úplne zreteľné parohy!“

James sa zasmial, keď Angie vstala a rýchlo sa ponáhľala pozrieť. „Nijaké parohy nevidím!“

„Pozri sa poriadne,“ nabádal ju Sirius a prstom nakreslil tvar, ktorý tam chcel mať. „Vidíš? Tuná je hlava a toto je určite paroh!“

„Hm,“ vzala si šálku späť priam ju hypnotizujúc pohľadom. „Jeleň značí uspokojenie z očakávaného víťazstva.“

Jamesovi zasvietili oči. „Môžeš vyveštiť aj mne? Máš ešte čaj?“

„Na to netreba ani čajové lístky, Potter, všetkým je jasné, že ty tam budeš mať somára,“ vyhlásila Lily s úškrnom.

„Osol značí múdre rozhodnutia,“ usmernila ju Angie a vrátila sa na miesto.

„Ale ja hovorím somár,“ zopakovala Lily a vzala do ruky vešteckú guľu. „Nechceš si skúsiť radšej toto?“

Angelika odložila všetky veci z malého stolíka a prikázala jej, aby položila guľu na stojan presne doprostred. „A teraz dúfaj, že niečo uvidím.“

„Sústreď sa,“ zašepkala Lily a bola rada, že sa konečne môže venovať svojej úlohe na OPČM, ktorú nedokázala nijako zmysluplne ukončiť.

Ticho však nepanovalo dlho.

„Uhm,“ ozvala sa Angelika uškŕňajúc sa na guľu. „Tak to ma podrž...“

„Čo vidíš?“ vyzvedal James, ktorý tiež sústreďoval pohľad na bielu hmlu prevaľujúcu sa v sklenej guli ako nadýchané oblaky.

„Nejaký pár,“ odvetila.

„Mňa a Evansovú?“ škeril sa James, zatiaľ čo Lily za pergamenom prevracala očami.

Angelika prikývla. „Asi áno.“

V tej chvíli Lily vyprskla pohŕdavým smiechom. „Čo ti za to sľúbil?“

„Naozaj to tam vidím!“ odradila sa a urazene vstala. „Neviem ako si môžeš myslieť, že si vymýšľam. Vieš, že by som to nikdy neurobila! Veštenie nie je nijaká zábavka!“

„Tak prepáč,“ ospravedlnila sa Lily. „Ale ty zase vieš, že sa s Potterom nikdy nedám dokopy, a neviem, ako si mohla niečo také vidieť! Máš asi pokazenú guľu!“

Sirius zapískal. James pozrel na guľku zblízka. „Podľa mňa je úplne v poriadku. Dokedy máš na ňu záruku?“

„Je to možná budúcnosť, Lily! Netvrdím, že sa to stane. Je to len veľmi pravdepodobné... !“

Lily sa zamračila. „Veľmi?! Videla si len nejaký pár, ako si z toho vyvodila záver, že... ?!“

„Nekrič na mňa, dobre?!“ Angie si opäť sadla, hruď sa jej od rozčúlenia prudko dvíhala a klesala. „V rámci prípravy na MLOK-y som sa trochu hrabala v tvojej budúcnosti a viackrát sa mi odhalil váš potenciálny zväzok. Mali sme si to na niekom vyskúšať, pretože veštba vzťahov je veľmi častá forma otázky.“

Lily a James si vymenili pohľady.

„Kde ti to vyšlo?“ spýtal sa James nadšene.

„No... Pri vykladaní kariet, čítaní z hviezdnej mapy, veštení z dátumov, mien a tvaru plameňa - tam to bolo obzvlášť výrazné - a v guli,“ priznala rátajúc na prstoch. „Skúšala som to viackrát, či som sa nepomýlila.“

Možnosť, že Lily každú chvíľu niekoho zabije bola rovnako pravdepodobná ako to, že James upadne do kómy. Obaja mali na to dobré predpoklady a podľa toho, ako sa tvárili to bolo veľmi pravdepodobné.

„A koľkokrát ti vyšiel ten vzťah?“ spýtal sa Remus v snahe nejako odľahčiť situáciu.

Angelika sa pousmiala. „Vždy.“

Ani pri najlepšej vôli vám nedokážem opísať ten výkrik číreho zúfalstva, ktorý sa vydral z Lilinho hrdla. „Nie... Veď to je tak...“

„Úžasné,“ doplnil James smejúci sa z celého hrdla, akoby práve vyhral napínavý zápas.

Lily si skryla hlavu za skrčené kolená a reálne sa rozplakala.

„Nebude to také zlé, Lils,“ objal ju Remus cez ramená. Zdvihla hlavu a oprela sa o jeho plece, zatiaľ čo James úplne nechápavo sedel oproti a sledoval jej depresívnu reakciu. „On je celkom v pohode. Keď sa učeše...“

Vrhla na Jamesa nedôverčivý pohľad cez slzy a pokrútila hlavou. „Ale ja ne...“ Kvôli ďalšiemu návalu vzlykov však nedopovedala.

„ Tak toto mi zdvihlo sebavedomie,“ ironicky podotkol James. Vstal chytil jej ruky, ktorými zvierala Remusovo tričko, do dlaní. „Lily?“

Pozrela naňho a zjavne sa snažila ovládnuť plač.

Remus sa nenápadne vytratil.

„Neplač, prosím ťa,“ povedal James a sadol si na uvoľnené miesto. „Nemusíš so mnou chodiť, keď nechceš, dobre? Ja si počkám, keď budeš chcieť.“

„Uhm,“ prikývla a zrazu sa mu hodila okolo krku. „Prepáč.“

Opäť plakala.

„To nič nie je,“ uisťoval ju, pričom hladil jej červené vlasy. „To sa spraví. Všetko bude dobré, láska. Už neplač.“

„Tak to je sila,“ uškŕňal sa Sirius pri pohľade na tých dvoch.

„Tiež mám z nich dosť,“ priznala Angelika a začala spratávať svoje veštecké potreby.

„A mne nevyveštíš s kým sa dám dokopy?“ spýtal sa.

„Nie, to by bolo na dlho,“ odsekla a potom trochu nápadne dodala: „Ale so mnou nie.“

Pousmial sa. „A chcela by si?“

Mykla plecom, akože jej je to ukradnuté.

„Tak dobre,“ povedal akoby nič. „Dávno som s nikým nechodil. Môžeme to skúsiť.“

Lily sa medzitým konečne odlepila od Jamesa a utierala si slzy do rukáva. „Je to hlúpe. Prepáčte...“

Všetci sa tvárili, akoby sa nič nestalo, len James sedel v tej istej polohe ešte dlho po tom, ako sa stratila vo dverách internátu a nič nebolo natoľko zaujímavé, aby ho to vytrhlo z úvah. Ani Remusov pokus vtiahnuť ho do rozhovoru o metlobale, dokonca ani Sirius bozkávajúci sa s Angie, akoby k sebe patrili odjakživa.

„Paroháč, poď hore,“ buchol ho Sirius do pleca a okázalo zazíval.

James akoby sa prebral z tranzu. Pozrel na Siriusa a pomaly prikývol. „Tichošľap, potrebujem tvoju pomoc.“

Vykročili hore schodmi.

„Možno si si všimol, že Evansová prejavuje istú neochotu ísť so mnou na rande,“ uškrnul sa otvárajúc dvere izby.„Počul som o perfektnom návode ako niekoho zbaliť, ale problém je v tom, že si ho nepamätám.“

„A čo ja s tým?“

„Ty...“ James pozrel zo Siriusa na Remusa prehodeného na posteli ako handrová bábika. „Vy mi ho musíte pomôcť vymyslieť.“

Remus sa uškrnul. „A to ako?“

„Bolo to niečo ako... prvý deň jej vyčaruj kvety, druhý deň ju pozvi na rande, tretí deň napíš ľúbostný list...“

„A ako dlho to má trvať?“ zamračil sa Sirius. Vôbec samu nepáčila predstava, že James sa bude dobrovoľne strápňovať ešte viac ako doteraz kvôli jednej jedinej babe.

„Bolo to na tridsať dní, ale ja by som to skrátil na tento víkend. Potrebujem len viac nápadov,“ posadil sa za stôl, vytiahol kus čistého pergamenu a napísal pár slov. Potom sa otočil k Remusovi. „Nejaké nápady?“

James nevybral tento víkend náhodou. Oznam o výlete do Rokvillu visel na nástenke už dva týždne dopredu a študenti tešiaci sa z príjemného jarného počasia sa húfne chystali na pár hodín vypadnúť z hradu.

V sobotu ráno sa vyhrabal z postele pomerne skoro, aby si stihol ešte raz všetko premyslieť a zopakovať. Nechcel na nič zabudnúť, hoci toho navymýšľali veľa, on si vybral len pár bodov a rozhodol, že takto to bude nenápadnejšie a o to krajšie. Kým čakal na kamarátov, ktorí neboli v to ráno až takí rezkí, po prvý raz, odkedy si uvedomoval sám seba cítil, že je nervózny. Možno už dnes večer, alebo zajtra... ? To je zanedbateľný časový rozdiel oproti tomu, ako dlho budú spolu.

Keď sa konečne dostali do Veľkej siene, Lily vstávala od stola, keď videla jeho úsmev od ucha k uchu, otrávene sa obrátila k Angelike. Vždy sa tváril takto, keď sa ju opäť pokúsil pozvať von. „Zase sa tu rúti Potter,“ oznámila jej celkom zbytočne, no potom sa diabolsky uškrnula. „Ako ho odmietnem dnes?“

„Dnes by stačilo jednoduché nie,“ odvetila.

Lily zavrtela hlavou. Už boli len kúsok od seba. „A je to tu.“

„Ahojte,“ pozdravil James a prešiel okolo ponáhľajúc sa k mise s lahodne vyzerajúcimi párkami.

„To ti trochu nevyšlo,“ zasmiala sa Angie na jej prekvapenom výraze a už sa venovala Siriusovi, ktorý ju chytil okolo drieku a pobozkal.

„Čo to bolo?“ otočila sa ešte Lily, no James, ktorý si už naložil párky pred seba a na niečom sa smial s Remusom, si ju nevšímal.

Sirius sa na ňu uškrnul. „Počkajte na nás. Pôjdeme spolu.“

„Jasné, že pôjdeme,“ súhlasila Angelika a pobozkala ho na líce, potom ukázala hore, na slnečný strop. „Počkáme vonku je tam už teraz krásne.“

Vzala Lily popod pazuchu a odišli.

Vonku bolo naozaj krásne. Slnko žiarilo a vzduch voňal jarou. Z trávy vykúkali prvé kvety, nežné biele sedmokrásky.

„Neverím, že som sa dožila dňa, kedy čakám na Pottera,“ zahundrala Lily, čupla si do trávy a odtrhla zopár kvetov.

Angelika sa len zasmiala. Odkedy začala chodiť so Siriusom, bola oveľa spokojnejšia.

„Aký je?“ spýtala sa Lily žmoliac kvety v ruke. „Nikdy som si nedokázala predstaviť ako sa správa Sirius, keď je sám s dievčaťom.“

„Je úžasný. Stále má prílišné sebavedomie a nadutú aroganciu,“ hodnotila s úsmevom. „Ale je to naozaj dobrý chalan. Zábavný a zároveň galantný. Nech akokoľvek odmieta svoju rodinu, je na ňom vidno tú konzervatívnu výchovu... Páči sa mi to.“

Usmiali sa na seba. Lily pomaly odtrhávala lupienky z drobného kvetu.

„Ľúbi ťa, nemusíš sa na to pýtať trávy,“ zareagovala Angie na jej počínanie. Lily však pokrútila hlavou a usmiala sa.

„Nepýtam sa, či ma ľúbi,“ odtrhla ďalší lupienok. „Ľúbim ho? Neľúbim ho?“

„Tá byľ to nevie. Je to potrava pre ovce, ako môže odpovedať na takú ťažkú otázku?“

„Rovnako ako sklená guľa naplnená parou,“ podpichla priateľku. „Vždy si mi tvrdila, že Sirius o teba ani nezakopne a teraz... ?“

„To je niečo iné,“ odsekla a žiarivo sa usmiala, pretože Sirius s priateľmi sa práve ponáhľali k nim. „Sirius sa veští veľmi ťažko.“

Opäť sa zavesila na Siriusa a nechala ju samú s Jamesom, Remusom a Petrom. Zamierili do dedinky.

James sa okamžite prikmotril k nej, vzal jej z ruky kvet, ktorý práve ošklbávala a začal nahlas vykrikovať trhajúc lupienky: „Ľúbi ma? Neľúbi ma? Ľúbi ma Evansová? Neľúbi ma?“

„Prestaň,“ zasmiala sa, pretože natrhané lupienky jej hádzal do vlasov.

„Počkaj,“ zastavil ju a poctivo povyberal všetky biele lupienky, ktoré mala zamotané do vlasov. „Hotovo.“

Sirius s Angie boli už poriadne popredu a Remus s Petrom sa zrejme rozhodli, že ich dobehnú.

„Poďme, lebo nám ujdú,“ popohnala ho a rýchlo vykročila.

„Evansová ma ľúbi?! Neľúbi ma?“ vykrikoval stále James za jej chrbtom, až sa ozvalo prenikavé: „Ľúbi ma!“

Obzrela sa cez plece. James zamával ošklbaným kvietkom, na ktorom zostal len jediný chabý lupienok.

„Never tomu,“ povedala, no počkala, kým ju dobehne.

„Môžem?“ spýtal sa a keď sa neuhla pred jeho rukou zastrčil jej jednolupienkový kvet do vlasov. Uškrnul sa. „Ľúbi ma.“

Zasmiala sa. „Si blázon.“

„Jasné, že som,“ povedal celom vážne a zase pokračovali v ceste, tentoraz mlčky.

Zvyšok skupinky sa už takmer stratil v diaľke, no tí dvaja sa ich už neponáhľali dobehnúť. Asi sa domnievali, že to už nemá význam, alebo si proste uvedomili, že si vystačia aj sami.

Až keď prišli k hraniciam Rokfortu, Lily prehovorila: „Nie je to irónia? Už si ani nepamätám kedy si ma naposledy nepozval do Rokvillu. Okrem dneška.“

Zrazu zastal. „Evansová, ja nemôžem ísť do Rokvillu.“

„Čože?“ otočila s ak nemu úplne zmätene. Prečo nemôže ísť? Čo si to zase vymýšľa?

James si však rozmýšľajúc prehrabával vlasy. „Mám metlobal... Nie dlho, len chcem povedať družstvu pár slov a...“

Pozrel na ihrisko črtajúce sa v diaľke a potom na ňu. „Nejdeš so mnou? Bude to naozaj len minútka. Veľmi ma to mrzí. Nechcem ťa zdržiavať, ale oni tam budú čakať.“

Zatvárila sa váhavo. „Jedine ak...“

„Čo?“

„Ma necháš dobehnúť prvú!“ zakričala a rozbehla sa cez lúky k ihrisku.

James ju nenechal vyhrať tak ľahko ako by sa mohol niekto domnievať. Naozaj sa musela posnažiť, aby ho predbehla, no keď sa prvá dotkla tribúny a so smiechom sa obzrela, stálo jej to za to. Vyhlásila, že James nie je ani spolovice taký rýchly na zemi ako vo vzduchu a preto metlobal nie je žiaden šport.

„Nie je šport?“ zopakoval a zamieril k šatni. „Metlobal že nie je šport, Evansová?“

„Ani toľko ako nakupovanie,“ trvala na svojom mysliac si, že James sa ponáhľa za svojim mužstvom, ktoré čaká vo vnútri. O to viac bola prekvapená, keď sa o minútku vynoril s dvomi metlami a debničkou v ktorej bývajú odložené lopty.

„Budete mať tréning?“ spýtala sa trochu zamračene. Nechcelo sa jej tu zostávať pozerať tréning, keď všetci šli do Rokvillu.

Zasmial sa, položil debničku na zem a podal jej jednu metlu. „Ty budeš mať tréning, srdiečko.“

Váhavo chytila metlu do ruky a sledovala, ako ľahko sa na to drevené niečo vysadol chrabromilský kapitán.

„Ja mám hrať?“ spýtala sa pre istotu ešte raz. Nebola si úplne istá tým, či správne pochopila, čo jej chcel James povedať.

„Bojíš sa?“ pozrel na ňu pobavene a vyzývavo zároveň.

Vzdorovito prehodila nohu cez metlu, no nevedela ani, ako ju má správe chytiť, aby sa po odraze neprevrhla. Má ju držať vodorovne, alebo môže jej chvost držať kúsok nad zemou a rúčku uchopiť vo výške brucha? Zostala stáť.

„Tak sa predveď,“ povedala Jamesovi a rýchlym pohľadom odkukala jeho techniku. Držal ju vodorovne.

Zaškeril sa, jemne sa odrazil a zostal sa vnášať pár metrov nad zemou.

Lily sa ho pokúsila napodobniť, no nech sa snažila akokoľvek, zostávalo faktom, že na metle nesedela šesť rokov. Nervózne sa naňho pousmiala. Pevnejšie chytila rúčku a odrazila sa. Začala stúpať, no bola len kúsok nad zemou, keď si povedala, že to by mohlo stačiť a v snahe zastať vo vzduchu rovnako ako James, naklonila sa mierne dopredu. Metla sa však rýchlo spustila k zemi, až narazila na trávnik.

„Si v poriadku?“ spýtal sa James vyškerený od ucha k uchu. Už sa vôbec nedržal rúčky, sedel na metle vystretý ako na koni a nielenže mu nerobilo nijaký problém držať rovnováhu, ale navyše sa zdalo, že je to preňho celkom pohodlné. Naštvalo ju to.

„Keď ideš hore, nakloň rúčku mierne hore. Ale len veľmi jemne,“ napomínal ju. „Potom ľahko zastavíš tým, že vyrovnáš metlu vodorovne.“

„Ja viem,“ zasyčala. „Len mi to trochu nevyšlo.“

„Odrazila si sa vodorovne,“ vysvetľoval, akoby o tom nevedela. „Musela by si počkať, kedy zastane metla sama, alebo zmeniť smer a potom ju vyrovnať.“

„Naozaj ma to trápi,“ zaironizovala a opäť sa vzniesla do vzduchu. Tentoraz sa jej to podarilo.

James si ju spokojne premeral. „Nádherný pohľad.“

„Ďakujem,“ zaklepala viečkami. „Aspoň vidíš, že lietanie nie je žiadna veda.“

„Súhlasím. Ale ty si vravela, že metlobal nie je šport. Dáme si taký bežný metlobalový tréning?“ navrhol a začal stúpať pomaly hore bez toho, aby sa dotkol rúčky. Lily bola presvedčená o tom, že ju ovláda silou vôle.

„Tak to skúsme!“ zakričala, keďže už bol vysoko.

„Poď sem hore,“ zavolal ju a počkal, kým sa vyvezie k nemu. Snažila sa zastaviť presne na jeho úrovni, ale prestrelila dobrý meter a pol, tak sa pomaličky zviezla zase dolu.

„Vidíš. Už na to pomaly prichádzaš. Dáme si desať koliečok okolo ihriska,“ pozrel na ňu a uškrnul sa. „Snaž sa ma predbehnúť.“

Vyštartoval, pričom sa prilepil na metlu, aby nadobudol aerodynamický tvar. Lily sa ani nepohla z miesta. Sledovala, ako urobil elegantný oblúk a vrátil sa k nej. „Ty si ešte tu?“

„Nie. Som tu už znova. Slabé, Potter,“ zhodnotila, keď zabrzdil hneď vedľa nej.

„Nepodvádzaj. Toto je tréning a ja som tvoj kapitán a keď ti poviem, že budeš lietať desať otočiek, tak budeš!“ prikázal nezvyčajne drsne. Potom sa uškrnul. „Uvoľni sa, Evansová. Je to len metla a urobí len to, čo jej prikážeš.“

„Jasné. Prosila som ju, aby sa zapichla do zeme ako oštep,“ povedala upozorňujúc na svoj prvý pád.

Prisunul sa celkom k nej. Položil jednu ruku na rúčku jej metly a druhou držal tú svoju. Napomenul ju, aby sa pozorne dívala a spúšťal obe metly rovnakými plynulými pohybmi hore, dole. „Je to ako malé dieťa. Reaguje na každý pohyb.“

„To už viem,“ odbila ho.

Pustil jej metlu. „Tak poď dopredu.“

„Hm... jasné,“ zadumane pozrela na kus dreva pod svojimi rukami. Ako má prinútiť tú vec, aby sa hýbala dopredu? Začala vyvíjať tlak na rúčku ťahajúc ho dopredu, no okrem toho, že sa začala celá triasť, nič nedosiahla.

James vyzeral náramne spokojne. „Nakloň sa nad rúčku. Uchop ju pevne...“

„Viac to nejde, ver tomu,“ uistila ho.

„A pritisni kolená viac k sebe.“

„Čo?“

„Kolená,“ zopakoval, zohol sa a chytil ju za nohu.

„Potter, čo to...?“

„Máš ich spustené ako dve handry,“ ozval sa zospodu. „Zatlač kolená k sebe!“

Urobila ako jej povedal. Keď sa vynoril, všimla si jeho mierne načervenkastlý odtieň na lícach.

„Sedí sa ti lepšie?“

„Cítim sa istejšie,“ odvetila. „Ale stále nejdem dopredu.“

„Presuň váhu na prednú časť, ale veľmi... jemne,“ dokončil, keď Lily vystrelila vpred. „A teraz lekcia brzdenia.“

Mal čo robiť, aby ju dohnal a v tej rýchlosti jej vysvetlil ako bezpečne zabrzdiť. Vôbec to nebolo jednoduché. Ak by zabrzdila príliš prudko, bolo veľmi pravdepodobné, že sa skydne na zem ako vrece zemiakov a s tým by nevedel nič urobiť ani on. Napokon sa mu ju však podarilo zastaviť.

„Tak?“ zaškeril sa.

„Bolia ma nohy,“ priznala a spustil ich voľne ako predtým, aby ju tak nepálili.

„Takže je metlobal šport?“

Prevrátila oči k slnku pražiacom nad ich hlavami. „Ale áno, je.“

„A nie je to veľmi príjemný šport?“ vyzvedal ďalej.

„Páči sa mi to,“ priznala a rozhliadla sa z tej výšky okolo seba. Vďaka jasnému počasiu bolo vidno takmer celý Rokfortský areál a dokonca aj študentov hmýriacich sa v uliciach Rokvillu. Zrazu sa jej zdalo strašne hlúpe, že tam chcela ísť tiež. Bola tam predsa už stokrát a ma metle nesedela celých šesť rokov! Prečo jej niekedy nenapadlo len tak si ísť zalietať? Bolo to veľmi príjemné a uvoľňujúce. Doteraz si vždy myslela, že James lieta, aby sa ukázal, čo bola síce sčasti pravda, ako až teraz videla, čo to naozaj je, sedieť na metle. „Nie, páči sa mi to nie je správny výraz. Je to... úžasné!“

„Vedel som to,“ nafúkol sa James, no príjemne sa usmieval. „Dáme si ešte zopár okruhov?“

Pokrútila hlavou. „Teraz nie. Potrebujem si oddýchnuť. Trochu sa dať dokopy.“

„Fajn. Ale neoddychuj dlho, lebo ešte dnes musíš chytiť ohnivú strelu!“ kričal za ňou, keď sa spúšťala k zemi.

Nepodarilo sa. Ohnivú strelu nechytila, hoci snahu mala asi takú veľkú ako chuť. No poraziť Jamesa Pottera, najlepšieho stíhača všetkých čias, to by chcelo viac ako jeden deň tréningu a viac ako jeden pár roztrasených rúk.

„Ale takmer som ju mala!“ vyhlasovala cestou späť do hradu, keď už sa deň chýlil ku koncu. Bola neskutočne hladná. Od raňajok nič poriadne nezjedla a pritom celý deň športovala! „A mali sme sa ísť naobedovať. Z nepravidelnej stravy budeme mať vredy na žalúdku.“

„Toho sa neboj. Teraz by ťa skôr mali trápiť vredy na zadku,“ podpichol ju.

Zasmiala sa. „Nerob si nádeje, Potter, nedám ti skontrolovať, či mi nenavreli.“

Skrčila sa po jednu zo sedmokrások. „Potter ma ľúbi...“ odhodila jeden z lístočkov a výrazne naňho pozrela. „Potter ma ľúbi. Ľúbi ma. Ľúbi ma. Ľúbi ma...“

„Evansová, začínam nadobúdať pocit, že sa so mnou pokúšaš flirtovať.“

„Naozaj?“ nadvihla obočie a odhodila kvietok. „Aké nezvyčajné.“

„Áno. Veľmi ti to nejde,“ ohodnotil, zastrčil si ruky do vreciek nohavíc a mykol hlavou k hradu. „Nie je tamto Sirius s Angelikou? Poďme ich dobehnúť.“

A tak ich dobehli. Čerstvý pár žiaril radosťou. Angie rozprávala o najkrajšom výlete do Rokvillu, aký zažila až kým nezakotvili pri dlhom stole vo Veľkej sieni.

„A vy ste čo robili?“ spýtala sa sprisahanecky tichým tónom a žmurkla na Jamesa.

„V podstate nič zvláštne,“ odvetila Lily a tiež žmurkla na Jamesa.

Ani jednému sa nechcelo rozpitvávať ich deň na drobné. Bol totiž krásny ako celok.

Lily sa na druhý deň zobudila príliš skoro na to, aby to bolo normálne. Zvyčajne vedela spať aj doobeda, no hneď ako otvorila oči a zazrela prvé slnečné lúče, blažene sa usmiala. Ležala na posteli a premýšľala z čoho má takú dobrú náladu, nehovoriac o zvláštnom pocite v bruchu, ktorý vôbec nesúvisel s hladom. Keď si uvedomila, že jej myšlienky blúdia od ničoho k ničomu, usúdila, že najviac zo všetkého potrebuje studenú vodu, aby sa prebrala.

Prevalila sa na bok a chystala sa potichu vstať, no keď jej pohľad padol na podlahu, zmeravela. Vedľa jej postele ležala na zemi hlava. Keby bola v menšom šoku, určite by vykríkla, no hlas jej zamrel na pol ceste a zmohla sa len na hlboký nádych.

Upokojila sa a prizrela sa lepšie. Nebola tu nijaká krv. Hlava pokojne ležala so zatvorenými očami, akoby spala. Bola to Jamesova hlava.

Lily sa naklonila ponad okraj postele a natiahla sa za jeho tvárou, aby zistila, či je skutočná. Jej prsty však zľahka na niečo narazili ešte prv, než sa dostali k tvári. Bol tu aj zvyšok jeho tela? Chytila medzi prsty niečo mäkké a pomaličky potiahla. Objavil sa kúsok Jamesovho krku. Vydýchla si a narovnala sa na posteli.

„Hlúpe vtipy,“ zašepkala a už aj sa chystala zobudiť ho. Pohľad na jeho pokojnú spiacu tvár ju však zadržal.

Okuliare mal trochu nakrivo, usúdila, že si ich nestihol dať dole, než zaspal. Usmiala sa naňho. O čom sa mu asi sníva? Možno o nej, keďže prikvitol k jej posteli. Alebo nie? Teraz, keď už spoznala aké to je sedieť na metle a uháňať s vetrom opreteky, zdalo sa jej nepravdepodobné, že by niekto sníval o nej. Určite sa v myšlienkach preháňa nad metlobalovým ihriskom a vychutnáva si ten pocit slobody. Slobody? Áno. James Potter miloval slobodu a veľmi mu pristala. A zrazu sa jej zdalo nespravodlivé, že by si ho malo nejaké dievča pripútať a obrať ho o niečo z jeho voľnosti.

Vzdychla si. Čo ak ten chudáčik natrafí práve na niekoho, kto nemá rád metlobal a lietanie? Na dievča, ktoré bude pozerať so stiahnutým obočím ako si berie metlu a odchádza si zalietať, keď je taký krásny deň, ktorý si vie predstaviť v oveľa príjemnejšej činnosti.

Pousmiala sa. James musí byť s ňou, pretože ona to chápe. Nikdy by neverila, že bude chcieť byť s ním kvôli tej hlúpej hre. Musí byť s ním, aby zostal slobodný.

Sadla si a uškrnula sa naňho.

„Teraz máš, čo si chcel, Potter,“ zašepkala a z plného hrdla vykríkla.

„Čo je?“ ozvalo sa zo susedných postelí. James vyskočil.

„Potter!“ chytila sa za srdce, akože sa veľmi zľakla. „Tvoja hlava... Bola tu LEN HLAVA!“

„Nie, neboj sa,“ upokojoval ju. „Som celý.“

„Čo tu robíš?“ zazívala jedna z ich spolužiačok a bez toho, aby čakala na odpoveď sa zvalila späť na vankúš. „My chceme spať.“

Lily sa stále tvárila vystrašene a šokovane. Zhlboka dýchala, akoby sa dostávala zo šoku a s nevôľou naňho zazerala. „Vieš ako si ma vydesil? Človek sa zobudí a vedľa... Vedľa postele leží HLAVA!“

James si pokojne prehodil cez ruku plášť zvláštnej farby a uškrnul sa na ňu. Ostatné dievčatá, keď zistili, že sa nič nedeje, sa vrátili k svojej predošlej činnosti a teda sa pokúšali zaspať.

„Nič sa nedeje,“ povedal a sadol si na jej posteľ. „Len som trochu zaspal.“

Lily však pozerala na neviditeľný plášť. „Čo je to?“

„Oh,“ položil ho na posteľ, aby si ho mohla lepšie obzrieť a stíšil hlas. „To je tajomstvo môjho úspechu. Neviditeľný plášť.“

Dotkla sa hebkej tkaniny. Medzi prstami bola veľmi príjemná a trochu klzká, akoby utkaná z vody. „Je tvoj?“

„Dal mi ho otec,“ odvetil a prehodil jej ho cez plecia. „Keď som šiel na Rokfort.“

Zasmiala sa. Tým sa mnohé vysvetľovalo. Natiahla si ho až na hlavu a natočila sa zboku, akoby ju James mohol vidieť a zhodnotiť. „Ako vyzerám?“

„Výnimočne ti pristane,“ odvetil.

Zachichotala sa. Taký kompliment. Pozerala mu uprene do očí, vychutnávajúc, že ju nevidí, mu poslala vzdušný bozk a opäť sa zasmiala.

„Čo tam robíš?“ uškrnul sa.

Dlho neodpovedala, ani neodložila plášť. „Ľúbim ťa, James.“

„Hm, Evansová,“ poškriabal sa na hlave. „Nechcem ti kaziť náladu, ale asi by si mala vedieť, že hoci ťa nevidím, počujem, čo hovoríš.“

Vo vzduchu sa mihol plášť a zakryl aj jeho. Zrazu sa ocitli sami tam, kde ich nikto nemohol vidieť.

„A to je všetko, čo mi povieš?“ spýtala sa.

„Vzhľadom na tvoju reakciu pred pár dňami som si nie úplne istý, či si zo mňa nerobíš srandu. A musím ťa upozorniť, že by to bol naozaj nepodarený vtip,“ povedal, nevšímajúc si jej ruku vo svojich vlasoch.

Usmievala sa, ale nič nehovorila. Už mu to začínalo byť nepríjemné. Prečo je stále ticho? A je tak... blízko.

Začal ju bozkávať.

„Pôjdeš so mnou na rande?“ spýtal sa, keď s tým skončil.

„Ak poviem nie... pobozkáš ma tak ešte raz?“

„Nie,“ odvetil radikálne, no usmial sa.

„Tak potom áno,“ rozosmiala sa. „A teraz ma zase pobozkaj.“

[ » na začiatok « ]