Kapitola:
Pridaná: 1.1.2011, 13:20:40
Čítaná: 3576×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lilly Evans, James Potter

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3

James sa zastavil v klubovni. Remus tu spal v kresle v Petrovej tichej spoločnosti, Sirius sa niekde zatúlal.

„Ty žiješ?“ zasmial sa Peter, keď si James prisadol k nim.

„Prešlo mi to až príliš ľahko. Možno som nemusel vyvíjať až takú námahu, zrejme im to nefungovalo ideálne,“ odvetil James a džugol do Remusa. „Spíš?“

„Už nie...“

„Evansová ma nezabila,“ referoval James , kým sa Remus naťahoval a preberal z ríše snov, odkiaľ ho kamarát tak náhle vytiahol. „Bola úplne v pohode. Skoro ma pobozkala.“

Remus sa zamračil. „Tomu hovoríš úplne v pohode?“

Ozval sa Petrov chichot a dupot krokov. Vedľa nich si zastala Jane, ruky založené v bok, a ostrým pohľadom prebodla Jamesa. „Prečo si im to urobil?“

„Ale no taaak, Jane,“ prevrátil oči. „Keď mi Evansová nerobila scény, hádam nebudeš po mne vrieskať ty?“

„Ale áno, BUDEM po tebe vrieskať ak chcem!“ naježila sa, ale potom si sadla a nevšímajúc si pár pobavených pohľadov sa úplne pokojne spýtala. „Lily ťa nezabila?“

„Zjavne nie,“ z jej správania bol trochu vykoľajený. „Nebola mnou nadšená, ale ani sa ma nepokúsila zabiť a...“

„Skoro ho pobozkala,“ doplnil Peter pohotovo.

„Oh,“ odvrátila od nich hlavu, akoby sa dívala na niečo nechutné a vstala. „A Potter. Lily je moja kamarátka, ak jej ublížiš akýmkoľvek spôsobom... potom si ma nepraj. Máš nehorázne šťastie, že Matt to teraz schytal namiesto teba, ale my dobre vieme, kto bol mozgom celej veci a budeme si to pamätať.“

„Ženy,“ uškrnul sa Remus a zatvoril oči. „Už môžem spať?“

James užasnuto hľadel za Jane, pokiaľ sa nestratila vo dverách internátu, až potom venoval pozornosť Removi. „Ešte nie. Pamätáš, keď sme boli pred pár týždňami v knižnici... Keď sme prehadzovali knihy v policiach...“ počkal si, kým Remus s úškrnom prikývne, až potom pokračoval, „ako vyzeral ten zväzok zo zakázaného oddelenia?“

Otvoril oči. „Vy ste vyberali knihy zo zakázaného oddelenia?“

„Áno, nepamätáš... Nie, to bol Siriusov nápad,“ James sa zamračil. Remus si to nemohol pamätať, v tom čase bol na druhej strane knižnice a snažil sa do obalu z knihy Herbológia dneška napasovať publikáciu Draky Austrálie a Tichomoria. „Spi.“

„Lily, si v poriadku?“ spýtala sa Jane a trochu poodhrnula závesy, aby kamarátku skontrolovala. Čakala, že celú noc bude držať ruku okolo jej pliec a upokojovať ju, že to bude dobré, ale Lily si spokojne sedela na posteli a bola taká zahĺbená do knihy, že ju odbila letmým úsmevom a prikývnutím. „Nechceš sa porozprávať?“

„Nie, si naozaj zlatá. Vieš, že si moja najlepšia priateľka? Mám ťa veľmi rada, Jane. Ďakujem, že sa o mňa tak staráš, ani si to nezaslúžim...“

„Hmm... Nie je za o čo. A čo čítaš?“ sadla si k nej na posteľ, no závesy nechala zastreté.

Lily sa mykla a odtiahla sa do rohu postele. „Požičala som si ju z knižnice.“

„Ale čo to je?“ zasmiala sa Jane. Pobavil ju Lilin vlastnícky prístup ku knihe aj neurčitá odpoveď.

„Kniha, predsa,“ zasmiala sa. „Nechaj ma. Chcem si čítať.“

Jane si vzdychla. Možno to je pre Lily najlepší relax, keď sa dostane do sveta fantázie, kam nemôže vojsť nijaký Potter ani Matt. Poodhrnula závesy a vykĺzla von.

A Lily čítala. Čítala si dlhé hodiny. Sedela bez pohnutia, len občas v náhlivosti prevrátila stránku, aby náhodou o niečo neprišla. Čítala ešte dlho do noci a hoci už ostatné obyvateľky izby dávno spali, ona držala v jednej ruke rozsvietený prútik a... čítala. Necítila únavu, bola šťastná, keď si uvedomila, že ju vôbec neštípu oči a čím viac čítala, tým bola šťastnejšia, zaplavovala ju energia, oveľa mocnejšia ako tá, ktorú načerpávame spánkom a sviečka v jej vnútri horela stále mocnejšie...

Neuvedomovala si čas. Hoci za oknom už dávno vystrkovalo slnko svoje dlhé prsty do povetria, vtáčiky sa prebúdzali a hlásali nové ráno a domáci škriatkovia sa vrátili do kuchyne, aby ich náhodou nezazreli obyvatelia hradu, jej sa zdalo, že prešlo iba pár minút.

„Lily?“ závesy sa odhrnuli. „Lily, vnímaš ma?“

„Hej,“ odsekla a zamračila sa na Jane v pyžame a teplých papučkách.

„Zase si čítaš? Vstávaj, treba sa naraňajkovať a...“

Lily neodpovedala, opäť zatiahla závesy. Nehnevalo ju, že ju Jane vyrušuje. Prečo ju vytrhla z úvah? Bola predsa taká šťastná, keď si nerušene čítala... „Nechaj ma.“

Jane nadvihla obočie. „Máme najvyšší čas vyraziť, ak sa chceš stihnúť najesť pred vyučovaním, nezazeraj tak na mňa... Lily, ja viem, že je to teraz ťažké, že si naštvaná na Pottera a Matta a najradšej by si nevyliezla z postele taký mesiac, ale... Počúvaš ma?“

„Nie, čítam si. Choď kam len chceš, ja chcem dočítať túto knihu,“ odvetila.

„Včera si mi povedala, že som tvoja najlepšia priateľka a ako taká ti nemôžem dovoliť, aby si stvrdla tu, v izbe. Musíš ísť na vyučovanie a všetkým ukázať, že si silná a nejaký sprostý Matthew ťa nezlomí, chápeš? Daj mi tú knihu.“

Nech povedala čokoľvek, nič nemalo taký účinok ako jej posledná veta. Lily priam vyskočila na rovné nohy a oblapila knihu rukami akoby to bol najvzácnejší poklad na svete. „Ja MOJA! Nedám ti ju, je to moja kniha. Nemáš právo brať mi ju!“

„Nič ti neberiem, len chcem aby si ju odložila a...“

„Nie. Je moja! Nemôžem ju odložiť. Nikto mi ju nevezme...“ hovorila skôr sama sebe ako svojej priateľke.

„Dobre, Lily, nezblázni sa z nej. Zober tú sprostú knihu so sebou, ale už, preboha, poď,“ rezignovala napokon a na chvíľu sa stratila v kúpeľni.

Lily si uvedomila, že má pravdu. Musí ísť na vyučovanie. Chytila knihu medzi dva prsty a rozhliadla sa okolo. Nezvládne sa obliecť dvoma prstami. Zdvihla prútik. Nepoznal žiadne zaklínadlo, ktoré by ju oblieklo, no to teplo, radosť a bezstarostnosť v jej vnútri jej našepkávali, že to zvládne. Mávla prútikom a bez toho, aby čo i len vyslovila zaklínadlo, bola kompletne oblečená a pripravená na odchod.

„Už si hotová?“ nevychádzala Jane z úžasu. Keď sa vrátila, Lily už sedela na posteli, akoby ju čakala a hľadela do knihy.

„Hej.“

„Tak poďme,“ potešila sa, keď si Lily prehodila tašku cez plece a na sekundu privrela knihu, no vzápätí ju znovu roztvorila a hoci pri chôdzi nemohla čítať, aspoň ju držala v rukách a občas mrkla na písmenká. „Musí to byť naozaj zaujímavé.“

„Najlepšia kniha, čo som kedy čítala,“ zasmiala sa Lily.

Trochu zrýchlili, aby stihli raňajky. Veľká sieň už bola poloprázdna, väčšina študentov bola po raňajkách a teraz sa už vytrácali do učební alebo, tí šťastnejší, sa vracali do klubovní užiť si voľnú hodinu. Matthew Farrels však nepatril ani k jednej z týchto skupín. Vytrvalo sedel za chrabromilským stolom a hľadel pred seba so zaťatými zubami ako nahnevaná dravá šelma. Nikto by sa nečudoval, keby začal vrčať. A oproti nemu - v namyslenej, povýšeneckej zúrivosti - sedel James Potter.

„Zaobídeme sa aj bez raňajok,“ usúdila Jane a chcela vycúvať, ale Lily pokračovala, akoby si tých dvoch ani nevšimla. Sadla si len kúsok od nich a položila knihu na stôl. Zdalo sa, že raňajky ju vôbec nezaujímajú. Jedlo a nápoje odsunula dostatočne ďaleko, aby nepoškodili knihu a začítala sa.

Jane si k nej trochu nervózne prisadla a pozdravila chalanov. Matt okamžite vyskočil a sadol si k nim. V ten deň vyzeral akosi inak. Nebol taký sebavedomý, nežiaril ako lampión ukazujúci na svoje vlastné šťastie a navyše, nedalo sa prehliadnuť ako nevrlo sa správal k Jamesovi. Žeby sa nakoniec predsa len prebral zo svojej nezmyselnej lásky k jeho úžasným metlobalovým schopnostiam?

„Lily, chcem sa s tebou porozprávať,“ vyhlásil a naklonil s ak nej. „Nič viac, len ma vypočuj. Ja... bol som hrozný debil. Naozaj bolo hnusné, čo som spravil. Lily, prosím, odpusť mi. Už ma nezaujíma Potter a metlobal. Je mi ukradnuté koľko krát chytil ohnivú strelu a aj to, že má dnes narodeniny.“

Nevšímala si jeho slová, ale zaregistrovala, že ju niekto chytil za ruku. Prekvapene na neho pozrela. Usmiala sa. „Ahoj, Matt. Tak ako sa dnes máš?“

James sa zaškeril sledujúc toto divadielko.

„Nehneváš sa na mňa?“ s nádejou sa spýtal Matt a zovrel jej ruku v dlani o niečo silnejšie. „Ja som tomu tak veril...“

Lily sa usmiala trochu slabšie a šeptom sa otočila k Jane. „Mala by som sa na neho hnevať?“

„Je to priam tvoja svätá povinnosť,“ povedala Jane.

„Počul si, Matt. Nemôžem ti odpustiť,“ do jej zorného poľa padol James, stále sa uškŕňajúci na tých troch. „Čau, Potter.“

Kývol jej.

„Prečo nie?“ ťahal ju zatiaľ Matt za ruku ako malé dieťa, keď sa dožaduje pozornosti dospelých tým, že šklbe mamu za sukňu. „Daj mi ešte šancu, prosím. Vieš čo sa hovorí, že človek nevie čo má, kým o to nepríde... Len včera som pochopil čo tie slová naozaj znamenajú, Lily.“

„Nechaj ma. Chcem si čítať,“ odvetila a vytrhla si ruku z jeho zovretia.

James v tej chvíli vstal a postavil sa tesne za ňu. Vedel, že to je tá istá kniha, ktorú čítala včera, no mala z nej už poriadny kus prečítaný. Kedy to vlastne stihla a prečo sa jej tvár odvčera tak zmenila?

„Evansová, vedel som, že je to s tebou zlé, ale...“ natiahol sa za knihou, no Lily ju zakryla vlastným telom.

„Prestaň!“ zvreskla. „Nechajte ma na pokoji. VŠETCI!“

„Ale...“ Mattov slabý protest umlčal jej vystrčený prútik.

Nevyslovila žiadne zaklínadlo a predsa... Matt preletel cez lavičku a stratil sa pod bifľomorským stolom.

Lily úplne pokojne zložila prútik, vzala knihu zo stola a šľahla pohľadom po Jamesovi a Jane. Zelené oči mala nezvyčajne sýte a celá na nich pôsobila akosi matne a krehko, akoby sa dala rozbiť jediným slabým buchnutím a predsa... Jane nikdy nepocítila taký strach, ako keď sa Lily opäť pohla ľahkým rozhodným krokom a všetky svaly na tvári mala hnevlivo napäté. Pomaly vyšla z Veľkej siene, ale nikto sa ju nepokúsil zastaviť.

„Čo to bolo?“ zašepkala Jane, kým sa Matt snažil dostať spod stola. „James, čo to bolo?! Ako to urobila?“

Pokrútil hlavou. „Neviem. Ale myslím, že aj tomu chumajovi, čo leží pod stolom je jasné, že to musíme zistiť. Ona stále číta tú knihu?“

„Áno, tvrdí, že je to najlepšia kniha, akú kedy držala v rukách. Nie je s ňou rozumná reč, keď ide o tú knihu... Myslíš, že... ?“

„Ja neviem,“ mračil sa James. „Je to len kniha, čo už len s ňou mohla urobiť? Prečítala si tam takú silnú myšlienku, že jej z toho začalo šibať?“

Jane pochybovačne stiahla obrvy. „Asi by sme mali nájsť skutočnú podstatu problému. Najskôr sa asi zbláznila z vás dvoch...“

James sa zasmial.

„Idem už na hodinu,“ vzala si veci a pomaly odchádzala. „A mimochodom - všetko najlepšie.“

Lily sa skláňala nad prakticky čistým pergamenom. Čo to len hovorila profesorka o Osľom uchu? V pamäti si vedela presne vybaviť ten moment, keď James štuchol končekom prútika do nemo stojacej sivasto zelenej rastlinky pripomínajúcej puding a ona sa celá roztriasla...

Pousmiala sa. Pootočila hlavu k nemu sedel jeden rad napravo od nej a s unudeným pohľadom niečo čmáral do písomky. Vyzeral, akoby sa nevedel dočkať konca tejto trápnej hodiny, na ktorej sa profesorka rozhodla preveriť si ich vedomosti. Zrazu zdvihol hlavu a pozrel priamo na ňu. Uškrnul sa.

Pomaly sa obrátila späť k písomke, no niečo ju buchlo po pleci. Pozrela tým smerom a podľa pokrčeného papierika na zemi jej bolo jasné, že Potter teraz nedá pokoj. Neprekážalo jej to. Z tej previerky aj tak veľa nevedela...

James bol naklonený trochu dopredu a hľadel na ňu. „Evansová, chceš ísť so mnou na rande?“

Zasmiala sa a opäť sa venovala previerke. Čakala nejakú rozumnejšiu otázku.

Oslie ucho, áno... James do tej odpornej veci štuchol a potom sa rozliala na kolomaž a vliezla mu do rukáva ako živá! Ale čo hovorila profesorka o jej prirodzenom prostredí? Bolo to niečo s vodou?

Znovu jej niečo kleplo po chrbte.

„Hej, Evansová! Tak chceš?“ syčal James. „Evansová... No tak, Evansová, poď so mnou na rande. Bude víkend v Ro...“

„Potter! Ešte slovo a beriem vám previerku,“ upozornila profesorka sediaca za stolom.

James zmĺkol, no písomke sa nevenoval. Hľadel na Lily tak uprene, až jej to bolo nepríjemné. Sledoval každý jej pohyb ako pes a Sirius, ktorého nemala možnosť vidieť, keďže sedel kúsok za ňou, ich mlčky sledoval.

Lily s úsmevom posunula prázdny pergamen na kraj stola. Nemalo význam trápiť sa tým. No a čo, že jednu previerku nezvládne, veď tam má samé V-čka a navyše... pod lavicou má oveľa zaujímavejšiu literatúru akou je Herbológia. Na kolenách mala rozprestretú knihu. Keď si ju prevrátila a začala čítať, James sa obzrel a niečo naznačil Siriusovi. Zachytila to len kútikom oka a nestihla tú informáciu ešte ani spracovať, keď sa niečia ruka natiahla a vytrhla jej knihu z ruky.

„POTTER!“ zvreskla a už siahala po prútiku. Čo si to dovoľuje? Siahol na JEJ knihu! Vzal jej ju z rúk!

„Expelliarmus!“ vykríkol Sirius a jej prútik vyletel vysoko do vzduchu.

„Prestaňte! Okamžite si sadnite!“ kričala profesorka, no nikto jej nevenoval pozornosť. „Strhnem vám po desať bodov, ak sa...“

Lily sa však nahnevane otočila k Siriusovi. Bola odzbrojená a on na ňu mieril prútikom pod hrozbou, že ho použije, ak si nesadne na miesto. Stačilo však, aby sa zahnala rukou a... Sirius zmeravel. Trieda zhíkla. Ako sa jej to podarilo? Bez prútika?

„Evansová, upokoj sa...“ snažil sa jej dohovoriť James, no Siriusovo znehybnenie ho omráčilo. „Neurob žiadnu...“

„A s tebou nechcem nič mať. Nikdy sa ťa nedotknem a nikdy nás nebude nič spájať,“ zahučala na Jamesa. Vystrela ruky dopredu a kniha jej poslušne skočila do dlaní. Objala ju ako malé dieťa, ešte raz zazrela na Jamesa a pomedzi vydesených a úplne sparalyzovaných spolužiakov vybehla von.

„Čo to bolo?“ pišťala profesorka a utekala sa pozrieť na znehybneného Siriusa, či mu môžu nejako pomôcť.

James klesol na svoju stoličku a chytil do ruky Lilinu previerku. Na pergamene bolo napísané len meno.

Lily zatiaľ rýchlo kráčala chodbami hradu. Upokojovalo ju, keď roztvorila knihu a len tak hladila jej stránky. Opäť ju zaplavoval pocit radosti. Je tu. Nič sa nestalo. Má ju. Svoju knihu. Svoj vlastný malý svet...

Zasmiala sa.

Malý? Je to svet obrovských možností! Jej vlastný veľký svet!

Siriusa odniesli do Nemocničného krídla, kde čakal na svoje vyslobodenie v podobe profesora Dumbledora. Riaditeľ školy práve v týchto dňoch, bohužiaľ musel súrne odcestovať vo veci ministerstva mágie. Vraj to bolo tak naliehavé, že už včera bolo neskoro odísť a jeho návrat bol zatiaľ v nedohľadne. Profesorka McGonagallová mu však poslala sovu s odkazom a spolu s profesorom Slughorneom si vypočula od Jane, Jamesa a Matta, čo sa vlastne stalo.

„Dobre, na začiatok... nepribližujte sa k nej. V žiadnom prípade ju nedráždite a ak by ste videli, že na niekoho zaútočila...“ profesorka McGonagallová ich vyprevádzala zo svojej pracovne a tvárila sa nanajvýš znepokojene. „Nepleťte sa do toho. Čím menej študentov príde k úrazu, tým lepšie.“

Vrátili sa do klubovne. James vyhlásil, že na vyučovanie dnes už úplne zabudol a chcel odísť do svojej izby zložiť si veci, aby mohol ísť navštíviť Siriusa, keď mu niečo napadlo.

„Jane vybehni hore do izby a pozri, či je Evansová tam. Ak je, otvor okno a vráť a späť. Chcem niečo skúsiť,“ požiadal ju a Jane po krátkom zaváhaní vybehla hore. Vrátila sa v momente, bledá ako stena a s krivým úsmevom.

„Áno, je tam... číta si,“ povedala a sadla si na stoličku v klubovni. „Ideš za ňou?“

James prikývol a vybehol do svojej izby, odkiaľ si zobral metlu a preletel k Lilinmu oknu. Vkĺzol dnu bez toho, aby si ho všimla. Sedela na zemi pri dverách a nerušene prevracala stránky knihy. Odložil si metlu k oknu a pomaly sa priblížil k nej. Sadol si na päty a chvíľku ju pozoroval, kým zdvihla hlavu.

„James,“ usmiala sa, akoby hľadela na niečo úchvatné, čo jej vyrazilo dych.

„Ahoj,“ odvetil. „Môžem ťa vyrušiť?“

Zasmiala sa jemne ako vánok a zastrčila si pramienok vlasov za ucho. Bola neskutočne krásna.

„Potreboval by som tvoju pomoc,“ pokračoval potichu.

Pridržala si knihu jednou rukou a naklonila sa k nemu. Voľnú ruku mu položila na koleno. Stále sa krásne usmievala. „Hovor. Urobím čokoľvek.“

„Neviem si spomenúť... Ako sa volal ten elixír,“ James sa tváril, že úporne premýšľa. „Ty si ho iste pamätáš. Hovorí sa mu aj tekuté šťastie.“

„A záleží na tom?“ priblížila sa ešte viac.

„Veľmi,“ odvetil. „Ide o Siriusa. Vieš čo sa mu stalo? Ak to vieš, povedz mi ten názov, potrebujem to. Je to veľmi dôležité. Však si ho pamätáš? Povedz mi to! Je to nejaký Felix... ?“

„Neviem,“ zasyčala zrazu a odtiahla sa k stene. „Prečo sa ma pýtaš hlúposti? Vôbec na tom nezáleží! Netuším čo sa stalo Siriusovi a ani ten názov neviem.“

„Prepáč, asi máš pravdu,“ rýchlo ju upokojoval James. Už vedel, čo potreboval a teda, že Lily si prinajmenšom neuvedomuje, čo robí. Nepamätá si základné veci, ktoré sa stali ani učivo, ktoré ešte včera ovládala, hneď po profesorovi, najlepšie. „Záleží na niečom úplne inom...“

„Áno,“ znovu sa usmiala a vychladla tak rýchlo ako vzbĺkla. „Záleží len na tebe a na mne.“

Natiahla k nemu ruku a pohladila ho po tvári. „NA ničom inom, James. Si ten najúžasnejší muž, akého som stretla. Milujem ťa.“

Priblížila sa ešte kúsok a pobozkala ho.

Kniha v jej rukách sa rozochvela, keď jej suché staré telo pohlcovalo Jamesa v bielej žiare. Písmenká sa rozostupovali, menili a vytvárali nové slová. Dej pohltil novú postavu. James Potter sa stal súčasťou knihy a ona sa už nevedela dočkať, kedy v nej natrafí na jeho meno.

Sneh pomaly padal na jeho plecia. Poobzeral sa okolo. Kde je? Všade bola tma. Po jeho pravici sa črtal les. Ako sa tu dostal? Ešte pred chvíľkou sa predsa bozkával s Lily v jej izbe a všetko bolo úžasné, boli to jeho najlepšie narodeniny a zrazu je tu a... v diaľke zablikotalo svetielko. Podvedome sa pohol tým smerom, aby zistil, čo to je. Nohy mal po kolená zaborené v snehu, ale nemal inú možnosť ako kráčať. Bolo to veľmi namáhavé a v študentskej uniforme aj bolestivo studené. Netrvalo dlho a roztriasol sa na celom tele. Svetelný bod v diaľke nadobudol podobu okna. Blížil sa k nejakému domu. Dúfal, že tu nájde niekoho, kto mu poskytne aspoň trochu tepla. Pristúpil až celkom k dverám a udrel do nich tak mocne, ako mu to dovoľovali skrehnuté prsty. Zvnútra sa ozvali vzrušené hlasy. Keď utíchli, dvere sa poodchýlili a v páse svetla, ktoré preniklo von sa zjavil kúsok dievčenskej tváre.

„Kto ste?“ spýtala sa a jediné vykúkajúce sivomodré oko si ho premeralo. „A čo chcete?“

„Dobrý večer,“ váhavo začal James. „Ja... akosi som sa stratil...“

„Kto ste?“ zopakovala neoblomne. „A odkiaľ prichádzate?“

„James Potter,“ predstavil sa, hoci pochyboval, že jej to meno bude na niečo dobré. A potom začal hovoriť bez rozmyslu. Akoby mu niekto šepkal do ucha slová a on ich len opakoval nerozmýšľajúc nad tým, čo hovorí. „Som nový profesor na vašej škole a trochu som sa zatúlal. Je mi hrozná zima, takže by som vám bol vďačný, keby...“

Dvere sa otvorili a on zabudol dopovedať, keď ju uvidel v celej kráse. Dievča malo dlhé zlatisto hnedé kučeravé vlasy a jemné sivomodré oči zasadené v jemnej tvári. „Poďte dnu, lebo celkom zmrznete.“

Konečne vošiel do chalúpky. Celý skrehlý a premoknutý sa postavil tesne za dvere. Dievča zatvorilo a James, okrem toho, že sa nestačil čudovať jej pôvabu, sa rozhliadol okolo. Domček bol zvnútra oveľa väčší, než sa zdal pri pohľade zvonku. Izba, v ktorej sa ocitol, pohltila kuchyňu s veľkým priestranným stolom, dlhou kuchynskou linkou a veľkou skriňou na potraviny, ale aj obývačku s krbom, pohodlným sedením a priam umeleckými dielami povešanými na stenách. Na druhom konci izba ústila do dreveného schodiska vedúceho na ďalšie poschodie, ktoré by sa tu však podľa prvého pohľadu nemalo šancu zmestiť.

„Trochu sme si to tu upravili,“ vysvetlilo dievča bezstarostne a s úsmevom pristúpilo ku schodom. „Poďte dolu. Je to nový profesor!“

James si spomenul, že predtým, než sa dvere otvorili, počul viacero hlasov. „Smiem vedieť kde to vlastne som?“

„Sadnite si. Ja som Sophie,“ predstavila sa. „Zašli ste poriadne ďaleko od školy. My so súrodencami v takomto počasí ani nechodievame na vyučovanie. Iste to po dnešku pochopíte. Dáte si šálku čaju?“

„Veľmi rád,“ odvetil James opäť akoby to ani nebol on. „Milujem čaj, Sophie. Viete, ja mám dnes narodeniny a nechcel som ich stráviť sám zavretý v škole, tak som sa vybral na prechádzku. Dúfam, že vás nebudem príliš obťažovať...“

Lily sa nenechala vyrušovať, no teraz, keď už literárna postava James Potter našiel svoje miesto v chalúpke plnej tepla a dobrých ľudí, mala iný plán.

Zišla dolu do klubovne. Matt a Jane tu sedeli v tichom rozhovore, ktorý utíchol hneď, ako vošla.

Usmievala sa a zamierila priamo k Mattovi. Chcela aj jeho. Cítila sa silnejšia, krajšia a šťastnejšia odkedy sa James ocitol v príbehu. Kniha ju ovplyvňovala čím ďalej viac, stávala sa jej súčasťou, energiou a životom. Nedalo sa celkom iste povedať, či sa kniha vpisovala do Lily, alebo Lily sa menila na postavu z knihy.

„Oh, Matty!“ sladko sa mu prihovorila a sadla si na operadlo jeho kresla. „Tak veľmi ma mrzí, že som sa hnevala... Jane... Jane, zlatko, môžeš nás nechať osamote?“

Jane vstala a keďže Matt. Úplne omráčený Liliným správaním a výzorom ju k tomu len povzbudzoval, zamierila do izby.

„Matthew, mal si pravdu. Je hlúpe hnevať sa na teba, keď si to napokon myslel dobre. Odpustíš mi to?“

„Pokiaľ to myslíš naozaj...“

„Samozrejme. Milujem ťa,“ povedala upokojujúco a pobozkala ho.

Matthew sa stratil vo víre bielej žiary a kniha v jej rukách sa zachvela.

Vstala a vykročila k portrétovému vchodu. Vo svojej šialenej túžbe do ďalších bozkoch si vôbec nevšimla, že Jane stojí na schodoch a sotva dýchajúc pozoruje jej počínanie.

Želám krásny, šťastný a láskyplný nový rok 2011!

[ » na začiatok « ]