Poviedka:
Pridaná: 6.11.2010, 14:53:33
Čítaná: 5773×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Sue, Sonya
Stručný dej: Snape sa konečne pomstil Petigrewovi.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, tragédia

Bol sparný májový deň. Študenti sa skrývali v tieňoch košatých stromov, uchlipkávali si z chladivej vody, potichu sa rozprávali a sem – tam túžobne pozreli na bezoblačné nebo. Kiežby im zoslalo aspoň zopár kvapiek na ovlaženie!

Sue sedela na tráve v tričku na ramienka a lakovala si nechty krvavočerveným lakom. Vedľa nej pochrapkávala jej najlepšia priateľka Sonya.

„Nemyslíš, že je až príliš výrazný? Budeš mať problémy,“ nadvihla viečka Sonya.

„Ále, prosím ťa, Dumbledore odišiel na niekoľko týždňov preč a...“

„... a McGonagallová ti dá trest.“

„No tak, Sonya, nekaz mi náladu,“ vyhrnula si Sue tričko, aby sa jej opálilo aj brucho, „mám nejaké plány na večer a musím vyzerať tip – top.“

„Pevne verím, že tie plány nezahŕňajú to, čo si myslím.“

Sue sa roztopašne zasmiala: „Áno, aj to. Hej, netvár sa tak skepticky. Veď on je taký kus.“

„On je kus a ty si hus. Snáď si nemyslíš, že ti vbehne do náručia?!“

„Závidíš.“

„Snapa? To určite,“ odfrkla si Sonya pohŕdavo. Sue sa zachichotala: „Uvidíš, o pár dní sa tu budeme prechádzať ruka v ruke.“

„Si šibnutá,“ prevrátila sa Sonya na bok.

Konečne sa ozvalo posledné zadrnčanie zvončeka a študenti sa vyrútili von. Sue sa zamkla do prefektskej kúpeľne a nachystala si voňavý kúpeľ. Keď sa o hodinu obliekala do riflovej sukne a červeného trička, vznášala sa okolo nej jazmínová vôňa.

„Mám ťa potom čakať alebo môžem ísť spať?“ spýtala sa Sonya, pozorujúc Sue ako si prečesáva dlhé husté vlasy.

„Ako chceš, možno v noci ani neprídem,“ žmurkla na ňu Sue nezbedne.

„Aby si sa nepopálila. Pády zvyčajne bolia.“

„Sonya, ty si vždy ako taká babka. Staromódna. Veď si trochu užívaj života, urob aj ty niekedy niečo proti pravidlám! Inak prídeš o všetky slasti života.“

„Ja som len zodpovedná a presne viem, čo je dobré a čo zlé.“

„Dobre, dobre,“ mávla Sue netrpezlivo rukou a obúvala si sandále, „nechajme to tak. Keď sa zaľúbiš, pochopíš. Pá.“ Zakývala jej a vyšla z klubovne. Za sebou zanechala Sonyu so strachom, že jej priateľka bude v živote trpieť.

Sue sa potichu presúvala po chodbách, obozretne sa obzerala, či nie je na blízku nejaký učiteľ až konečne zastala pred železnými dverami vedúcimi do žalárov. Slnko pomaly zapadalo a po hrade sa rozlievala zlatistá žiara, ktorá dopadala Sue na tvár. Hoci sa tvárila suverénne, srdce jej v hrudi poskakovalo ako splašené vtáča. Sama nevedela, prečo to robí, čo ju k tomu viedlo, ale kľučku predsa len stisla. Bolo zamknuté. Žeby tu Severus nebol?! Vytiahla prútik: „Alohomora!“ Zámka cvakla a dvere sa roztvorili. Sue rýchlo vkĺzla dnu, zamkla za sebou, prebehla triedou, znovu si odomkla dvere do kabinetu a vošla k Snapovi. Na stole mal porozhadzované rôzne papiere a brká, knižnica bola plná kníh a skrinky sa prehýbali pod fľaštičkami elixírov. Sue pomaly prechádzala po pracovni, dotýkala sa tmavého dreva, keď tu jej zrak padol na ďalšie dvere. Boli poodchýlené a tak nič nebránilo jej zvedavosti.

S jemným úsmevom hľadela na postlanú posteľ. Zrazu ju niečo pritiahlo k nej a ona sa do nej s pôžitkom zvalila, vdychujúc korenistú vôňu Snapovej kolínskej s predstavou, ako ju jej profesor objíma. Zakrútila sa do prikrývok a ani nevedela ako a na viečka jej sadol spánok.

Severus sa vracal školským areálom zaliatym svetlom z tisícok trblietavých hviezd. Jemný vetrík mu rozfúkaval vlasy a šteklil ho na tvári, kde kraľoval víťazný úškrn. Toľko to pred ním tajili, toľké roky si vymýšľali chabé výhovorky a predsa to tajomstvo odhalil. Už len vymyslieť, ako sa jej zbaviť. Vošiel do svojho kabinetu, zložil si plášť a sadol si k papierom. Sue sa v jeho posteli len prevrátila nabok a i naďalej s úsmevom na perách spala.

Severus zodvihol hlavu. Určite počul nejaký šuchot vychádzajúci z jeho izby. Vzal do ruky prútik a opatrne otvoril dvere. Na prahu zostal prekvapene stáť. Hľadel na schúlenú študentku vo svojej posteli a keď ho opustilo počiatočné prekvapenie, diabolsky sa uškrnul. Pomsta sa mu v hlave vynorila v priebehu sekundy. To bude ono.

Podišiel bližšie, že Sue zobudí, tá však tesne predtým otvorila oči a keď ho zočila, vyskočila. Udrela si hlavu o poličku a do lona sa jej zosypali flakóny s tyrkysovou tekutinou. Pokúšala sa vymotať z prikrývky, no zviezla sa na zem, kde sa chvíľu mrvila.

„Veď počkaj, nech ti pomôžem!“ trhol Severus prikrývkou a Sue sa z nej konečne vykotúľala.

„Pre Merlina, ďakujem!“ vykríkla a treskla na stola, ktorý si nevšimla. „Au. Prepáčte, ja vám všetko opravím, sľubujem. Ja, nechcela som... bolo to... nie,“ bľabotala.

„Héj,“ chytil ju za ruku, „pokoj, zhlboka dýchajte.“

Tá ruka ju pálila, srdce cítila až v hrdle.

„Radšej sa nepýtam, čo ste robili tu, v mojej izbe, ale...“

„Je mi to ľúto, naozaj,“ vytrhla sa mu. „Dobrú noc!“ V tej chvíli už Severus zvieral len vzduch. Chvíľu za ňou len pozeral a potom sa miestnosťou ozval smiech. Dobre videl, že tá krpaňa je do neho zbláznená až po uši a to mu perfektne nahrávalo do kariet. To ešte využije.

„Ja som ti to hovorila! Keby si ma počúvala... Ale ty nie. Si tvrdohlavá ako mulica a teraz budeš musieť niesť následky. Čo ti to napadlo liezť mu do postele?!“ rozčuľovala sa Sonya na druhý deň cez prestávku vo voľnej triede transfigurácie. „Budeš mať trest!“

„Ja by som taký trest brala!“ odvrkla Sue. „A vôbec, som hlúpa. Mám ho pred sebou, drží ma za ruku a ja zdrhnem!!! Vôbec neviem, čo to do mňa vošlo. Vyplašila som sa... a ach!“

„Hlúpa teda si, ale preto, že...“

„Slečna Lawrenceová, môžete na chvíľu?“ ozvalo sa z dvier.

„Pán profesor... áno, áno.“

Sue vyšla za ním na prázdnu chodbu. „Ak chcete vysvetlenie...“

„Nie, nechcem.“

„Tak potom... čo?“

Severus sa poobzeral, či sa neblíži nejaký študent alebo učiteľ, schytil Sue do náruče a vášnivo ju pobozkal. Keby bola mala otvorené oči, všimla by si znechutený pohľad jej profesora. Takto mu však len zoslabla v náručí, opätovala bozky a v duchu nadšene výskala.

„Takéto vysvetlenie je lepšie,“ usmial sa, keď sa odtiahol. Sue na neho zmätene hľadela. „Predpokladám, že cítiš to isté čo ja,“ vyhlásil vecne, ani keby hovoril o počasí. Sue sa však nedala pomýliť: „Myslím, že áno.“

„Tak v tom prípade... čo takto večerná prechádzka? Okolo deviatej vo Veľkej sieni.“

„Výborne. Výborný nápad, skutočne.“

„Tak zatiaľ dovidenia.“ Vtisol jej ešte jeden bozk a počkal, kým sa Sue stratí. „Takú hlupaňu som teda fakt ešte nevidel,“ zhnusene si odpľul a utieral si ústa.

„Mením s pri ňom na rôsol, ale... ach, Merlin, ja sa mu páčim, chápeš, páčim sa mu a chce sa so mnou stretnúť!“ poskakovala Sue cestou do klubovne. Tam ju už čakala Sonya, ktorej oči horeli od zvedavosti.

„Čo chcel?“

„Nó,“ naťahovala ju Sue, „dal mi trest.“

„A aký? Tváriš sa akosi šťastne.“

„Ha... Večer idem... s ním na prechádzku!!!“

„Prosím?!“

„Ako si počula. A ako úžasne bozkáva...“ Sonya naznačovala, že si strká prsty do hrdla a zvracia.

„Tak veru. Ale vidím, že teba to veľmi netankuje, takže ťa tým nebudem zaťažovať.“

„Ale ako bolo mi môžeš povedať,“ zahlásila Sonya nevinne.

„Uvidím. Musím sa ísť pripraviť.“

Vzduchom sa nieslo cvrlikanie svrčkov. V korunách stromov, ukryté pred očami ľudí, húkali sovy a okrúhlymi očami pozorovali pár, prechádzajúci sa po zarosenej tráve. Nebolo chvíle, kedy by dievča (ktoré tak žiarilo, že len slepý by si to nevšimol), nezvýsklo a neochutnávalo bozky svojho učiteľa. Sue sa vrátila až na svitaní, unavená ale šťastná. Stále nemohla uveriť tomu, že si ju Severus všimol, hoci ešte nič nepodnikla. Vznášala sa po schodoch až do klubovne, oka však už nezažmúrila, len ticho pozorovala vychádzajúce slnko, ktoré vrhalo všade naokolo ružovkastú žiaru.

Máj prehupol do júna. Študenti boli zavalení úlohami, poctivo sa pripravovali na MLOKY, no Sue si vždy našla čas stretnúť sa so Severusom v nejakom kútiku. Jej stačilo, že je s ním a Severus si aspoň mohol všetky informácie, čo mu povedala, skladať ako puzzle. V jeden večer ho už tá pretvárka omrzela a rozhodol sa so všetkým skoncovať. Konečne sa pomstí.

Prechádzal sa so Sue po Astronomickej veži, čo bolo ich obľúbené miestečko, keďže tam ich nikdy nikto nerušil. Severus spaľoval Sue svojimi bozkami, opieral ju o zábradlie... Nemusel nič hovoriť, Sue sa mu poddávala sama. Severus ju posadil na kamenný múrik.

„Neboj sa, držím ťa,“ šepkal jej rozhorúčene do ucha.

„S tebou sa nebojím ničoho,“ usmiala sa.

Severus sa uškrnul, ešte raz ju pobozkal na ucho a vtom prehodil Sue cez múrik a pustil ju. S chladným smiechom pozoroval jej zhrozenú tvár, vďaľujúcu sa, priťahovanú zemskou príťažlivosťou.

„To máš za Lily, Pettigrew!“ zreval Severus. Zdola sa ozvalo žuchnutie, praskot kostí a posledný výkrik zanikol v čvirikaní vrabcov. Severus si spokojne oprášil ruky a popiskujúc si zišiel dolu. Necítil výčitky. Veď odkedy zistil, že Pettigrewova neter je na Rokforte, len pod falošným menom z bezpečnostných dôvodov, nerobil nič iné, len spriadal plány ako sa pomstiť. Zato, že Peter podviedol Lily. Že zradil jeho Lily. Pomstil sa a on môže byť pokojný.

Keď ho vypočúval minister mágie, ktorý bol šokovaný, že Severus neprejavil ani štipku súcitu či ľútosti, Dumbledore na neho len smutne hľadel. Sám sa priznal a pokojne sa nechal odviesť do Azkabanu, kde ho čakalo sedem rokov utrpenia. Usmial sa na ministra mágie, keď odchádzal a s pokojom v duši si sadol na železnú lavicu. Čo tam po nevinnom živote? Veď klin sa klinom vybíja.

[ » na začiatok « ]