Poviedka:
Pridaná: 31.10.2010, 22:53:34
Čítaná: 6768×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: Fiction
Postavy: Maxim a jeho kamaráti, mama
Stručný dej: Školská práca na tému "Mal som strach". Max ide so svojimi kamarátmi von, ich cesta však vedie na hrôzostrašné miesto - nočný cintorín.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

'„Max, tak pohni konečne, lebo tu všetci zamrzneme!“ počul som výkriky svojich netrpezlivých spolužiakov.

„Už idem!“ zavrčal som na nich z otvoreného okna a zbehol som dolu schodmi do predsiene.

„Rukavice?“ ozval sa hlas z chodby. Usmial som sa a nechal som mamu, aby mi ich natiahla na ruky.

„Vďaka,“ povedal som. Vtisol som jej na líce jemný bozk a vybehol som na ulicu.

Čosi tvrdé ma zasiahlo do hrude.

„Veľmi vtipné,“ sucho som utrúsil smerom k Viktorovi, ktorý už usilovne utláčal studený sneh, snažiac sa vyrobiť ďalšiu guľu.

„Kam ideme?“ otočil som sa k ostatným.

„Ani srnky netušia,“ odpovedala mi Lenka, zatiaľ čo sa so mnou nacvičeným gestom zvítala a ešte sa aj stihla uhnúť letiacej guli. Ženy toho vedia robiť v jednej chvíli fakt veľa, pomyslel som si.

Naša tradičná piatková prechádzka nás tentokrát zaviedla do odľahlejšieho kúta mesta. Prechádzali sme polorozpadnutým podchodom, kde sa radi schádzali príslušníci mestskej “elity“. Plechovky od piva a rozbité fľaše kedysi naplnené lacným alkoholom lemovali múry preplnené chabými pokusmi o grafity. Prázdne krabičky od cigariet sa spolu s nedopaľkami váľali v kalužiach roztopeného snehu. Golier vetrovky som si vytiahol až nad nos. Ak ste niekedy boli na neplatených verejných záchodoch, potom si viete predstaviť odér, ktorý sa niesol tmavým podchodom.

Tiché ulice nás doviedli k starej škôlke. Okenné rámy zívali prázdnotou a vnútro budovy bolo na tom podobne. Dierou v plote sme preliezli na malý, dávno zabudnutý dvor s preliezkami a kolotočom. Peťa s Lenkou sa k nemu hneď rozbehli a po chvíli aj vo mne zvíťazila duša dieťaťa. Martin sa svojimi sedemdesiatimi kilami zaprel do jedného zo sedadiel a svet sa dal razom do pohybu. Vŕzganie kolotoča sprevádzané prenikavým babským piskotom napokon spôsobilo, že sme sa museli vzdialiť. Akási babka totiž po nás začala vskutku nevkusne pokrikovať.

V šere, ktoré sa nečujne dostavilo sme sa pobrali ďalej po úzkej ceste. Vo svetle pouličných lámp som videl padajúce vločky bieleho snehu. Snažil som sa ich chytať na jazyk a nechvímal som cestu okolo seba...

„Max, kde sa túlaš?“ ozval sa hlas takmer z konca ulice. Spamätal som sa a rozbehol za ostatnými. Dobehol som ich až pri veľkej bráne, pred ktorou všetci zastali. Pozrel som sa na ich tváre osvetľované blikajúcou lampou a zbadal v nich ten fanatický výraz, ktorý nemohol veštiť nič dobré. Môj pohľad padol na miesto za bránou a zreničky sa mi rozšírili strachom.

„Cintorín?!“ vyhŕklo zo mňa vyšším tónom, než som chcel. Niektorí zo skupinky sa posmešne uškrnuli. Lenka ku mne priskočila a schmatla ma za rukáv.

„Poď, bude prča,“ zasmiala sa a otvárala tú veľkú, strach naháňajúcu bránu. Ja som sa však z jej zovretia vytrhol a cúvol som o dva kroky.

„Nebuď srab, Max!“ doberal si ma Peter, „Mŕtvych sa boja len malé deti!“ vyzývavo sa na mňa zahľadel. Porazene som sklopil zrak a do hlavy ma trafila dobre namierená snehová guľa.

„Maxim sa bojí, Maxim je decko!“ začal Viktor skandovať, no Peter ho pohľadom umlčal. Otočil sa opäť ku mne a spýtal sa:

„Ideš, či nie?“

Rozhodne som zavrtel hlavou. Peter ľahostajne mykol plecom a nasledovaný ostatnými zmizol sa bránou oddeľujúcou mŕtvych a živých.

Dotknuto som si čupol k stĺpu blikajúcej lampy a snažil som sa nemyslieť na cintorín za mnou. Neviem, ako dlho som tam čakal, keď som zrazu začul nepatrné vŕzganie snehu pod topánkami. Spočiatku som si myslel, že ide o nejaký hlúpy žart mojich spolužiakov, no potom som začul ich smiech kdesi v diaľke. Vyplašene som sa otočil a nestihol som ani vykríknuť. Čiesi ruky mi zakryli ústa a-'

Nemohla som pokračovať. Mala som strach... Všetko nasvedčovalo tomu, že sa moja poviedka opäť skončí tragicky. Nejaký gýčový “happyend“ by z nej totiž spravil akúsi strašidelnú rozprávku pre päťročné deti. To som nechcela. A predsa som sa bála pokračovať. Skrkvaný papier takmer nehlučne dopadol na dno odpadkového koša...

[ » na začiatok « ]