Poviedka:
Pridaná: 27.10.2010, 14:19:51
Čítaná: 6038×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Albus Dumbledore
Stručný dej: Menej je niekedy skutočne omnoho viac.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dobrodružstvo

Venujem: Hermione Suzane Weasley

Poriadne čítaj, aby si vedela, aké zlo by sa mohlo stať, keby uskutočníme našu debatu. :)

Polnočnú oblohu zas a znova ožiarila červenozlatá žiara. Zopár farebných hviezd vyletelo až k obrovskému mesiacu, kde sa v tichosti rozplynuli. V okolí sa však nepohol ani lístok. Každý bol pohrúžený do svojho sna, či už sladkého alebo trpkého. Nikto sa neprechádzal po chodbe, len kde – tu bolo počuť slabé zamraučanie. Dve zelené oči sa v tichosti blížili k dverám žalárov. Chvíľu ich nehybne pozorovali. Pani Norissová znovu zamraučala, potiahla nosom, labkou buchla do dverí, no nič sa nestalo. Sklamane odišla.

Vo vnútri sa zatiaľ Severus Snape s plne sústredeným výrazom zvŕtal okolo hlbokého kotlíka, odrátaval žiarivé kvapky, odskakoval nabok, keď z tekutiny, víriacej sa v nádobe vyletovali iskry. Jediným zvukom boli jemné puf! a svišťanie jeho plášťa. Po dvoch hodinách privoňal k elixíru a spokojne si pomädlil ruky: „Výborne. Už len zopár šalviových lístkov a bude to dokonalé.“

Kvôli nezvyčajnému jasu v jeho očiach sa nasledujúci deň k nemu otáčali mnohí študenti, čudovali sa jeho pohybom na dvore, keď hľadal ešte potrebné lístky šalvie. I Dumbledore si ho mierne podozrievavo prezeral a tváril sa, akoby aj tušil, čo sa deje, no nepovedal nič.

V noci Severus dokončil elixír. Kabinetom sa niesla omamná vôňa, ktorá vytvárala ťaživý opar. „Moje ja, povstaňte, žite a užívajte život ako sa patrí! Nech vás nič nezastaví, nech prinášate len obdiv a úctu vášmu stvoriteľovi! Povstaňte!“ Mávol prútikom, žiarivá tekutina sa rozčerila, objavili sa havranie vlasy, krivý nos, svalnaté plecia, až sa vynoril celý Snape. A za ním ďalší. A ďalší. Severus ich pozoroval bez slova, na jeho tvári sa neodzrkadľovali žiadne emócie a predsa mu v srdci vybuchoval radostný ohňostroj. Konečne!

„Obliecť!“ znovu mávol prútikom a Snapovia pred ním sa zahalili do tmavých plášťov. Toto mali byť odrazy jeho duše. Každý predstavoval určitú vlastnosť Severusa Snapa. Chcel to skúsiť. Aspoň raz byť všade, zažiť všetko, všetko vedieť. A toto bol jediný spôsob.

„Od zajtra na svitaní užívajte život plnými dúškami!“ vyriekol predurčenú formulku. Snapovia sa uklonili a vyšli von. To ešte Severus netušil, akú pohromu spôsobia.

Hneď ráno ho prebudil vzdialený chichot a výkriky. Nahnevane vstal, že strhne body najbližšiemu študentovi, keď však otvoril dvere a zbadal pred sebou ten neuveriteľný obraz, celkom zabudol na to, čo chcel urobiť.

Hlúčik dievčat vytváral polkruh okolo jedného Snapa a akejsi kyprej študentky. Snape ju pritískal o stenu, vášnivo bozkával všade kam dočiahol a študentka sa vôbec nebránila. Ba práve naopak, bozky mu opätovala ešte odvážnejšie. Ani jedny mandle rozhodne nezostali nepreskúmané.

No, toto nie je až také strašné, upokojoval sa v duchu Severus. Veď i tak som už dávno necítil žiadne telo či bozky. Potichu prešiel okolo nich, no nikto si ho nevšimol. I naďalej povzbudzovali bozkávajúcu sa dvojicu. Aspoň viem, že som žiadúci. Ešte stále mal pred sebou obraz dvojice, keď tu okolo neho prebehol ďalší Snape s mnohými natáčkami vo vlasoch a s červeným rúžom na perách.

„Hej!“ skríkol Severus a v hlase mu zarezonovalo zhrozenie. „Čo to máš na sebe?“

„Cmuk,“ žmurkol na neho Snape, znovu cmukol, tentoraz nespokojne a pozrel sa do skla na okne. „Merlin, tento rúž je príliš odvážny, čo povieš? Potrebujem niečo bledšie. K tej tvári... Ach, Sev, čo nechodíš do solárka? Zišlo by sa ti, veď si ako cmar!“

Severus na neho neveriaco hľadel. Snape s nátačkami však pokračoval: „A tie vlasy. Musel som ich umyť. Zopár lupín a vší poodpadávalo... Nesvrbí ťa hlava? Nechápem, ako tak môžeš chodiť. Pozri, takéto kučery by boli úžasné, chceš aj ty? Ešte nejakú sukňu do toho... No, uvidíme sa poobede, idem sa spýtať Trelawneyovej, či nemá navyše nejaký šál a sukňu.“

„Merlin!“ Severus si prehrabol vlasy. V živote by mu nenapadlo, že je v ňom niekto, kto je ako... ako žena? Začínal sa báť pohnúť ďalej. Čo uvidí tentokrát? Odpoveď nenechala na seba dlho čakať. Zhora sa ozvalo plesnutie a znovu výkriky.

„Čo sa to tam zase deje?“

Vybehol po schodoch a zaskučal. Nie! Nie! NIE! Na chodbe sa prechádzal ďalší Snape. Na hlave mal vysoký klobúk, na hrudi nejaké sieťované tričko, latexové nohavice a topánky na vysokom opätku. V rukách držal bičík a plieskal ním všade navôkol. Sem-tam urobil piruetu, pleskol pomedzi študentov, ktorý na neho šokovane hľadeli, nežne prešiel prstami po bičíku, znovu pleskol a omotal ho okolo McGonagallovej.

„Výborne, Minerva, teraz ma chytíte okolo pása, túto ruku dáte okolo krku, ták... Vidíte, toto je veľmi sexi,“ šepkal jej nahlas do ucha a vrtel sa s ňou dokola. „Zavrťte trochu bokmi, no tak!“

Minerva mala ústa pevne zomknuté do úzkej čiarky, tvárila sa nanajvýš pohoršene a pohľadom by zabíjala.

„Profesor Snape, neviem, koľko ste toho vypili a čo ste vlastne pili, dokonca si myslím, že vám niekto podstrčil nápoj pomätenia, ale nebojte sa, to sa dá všetko do poriadku. Pôjdeme za riaditeľom.“

„Ale kde! Minerva,“ vtisol jej mľaskavý bozk na čelo, „cítim sa výborne, len žiadny strach. A pozerajte na toto.“

Tak prudko ju pustil až sa zatackala. Skrútil sa na zemi do klbka a potom, akoby na tóny vlastnej piesne sa začal vlniť. Rozhadzoval rukami, predvádzal nožničky, piruety... Strhol zo seba tričko, hodil sa na kolená, ešte raz sa roztočil a urobil šnúru. Znovu plesol bičom... Obecenstvo nedýchalo a v duchu sa pýtalo, čo sa stalo ich profesorovi elixírov.

Potom začal vlniaci sa Snape spievať: „Som na tebe závislý, iba ty máš, čo chcem. Nedýcham a nemyslím, keď ťa nemám... Som na tebe závislý, ja to už dávno viem, nedýcham a nemyslím, keď som tu sám.“ Pohľad neustále upieral na Minervu.

Zhrozený Severus si musel priznať, že sa niekde stala chyba a je treba navštíviť Albusa. Náhlivými krokmi zamieril ku kamennej príšere, aby sa skončilo toto šialenstvo, no jeho pohľad upútala postava, tancujúca na dvore len v plavkách. Severus vyvalil oči a pritisol svoj krivý nos na chladivé sklo.

Vonku, v lúčoch zubatého slnka sa zvŕtal Snape len v uzučkých plavkách.

„A teraz všetci ruky nad hlavu. Najprv jednu, potom druhú a takto vrtíme bokmi. Dóóóprava a dóóóľava, áno, super! A teraz nimi zatrasieme. Ako tie indické tanečnice. Poďme!“ Nadšene pozeral na odvážlivcov, ktorý sa pripojili, sem – tam im pomohol s nejakou kreáciou...

„Ja som sa asi zbláznil!“ zreval Severus.

„Výborne a teraz Macarena. Pravá ruka dopredu takýmto vlnivým pohybom, teraz ľavá a teraz ich dáme za hlavu!“ vykrikoval Snape v plavkách. „Nezabúdajte, stále vrtíme bokmi. Teraz sa otočíme a ideme do kolien. Vynikajúco. Teraz si môžeme dať... kankán!“

„Nie!“ Severus sa nestihol odtrhnúť od okna a už prichádzal posledný Snape, oblečený v koženej bunde i v nohaviciach rovnakej látky, na nohách mal vysoké čižmy a v rukách držal gitaru. Krk i zápästia mu zdobili obrovitánske ostrohy a na Severusovo úplne zhrozenie, mal vlasy vystrihané do hola, len stredom hlavy sa mu tiahol krvavočervený chochol. Oči mal nahrubo orámované čiernou ceruzkou a pery mu zdobil tmavý trblietkový rúž.

„Áj láv rááákenrol... Ták póďme všetci spooolu, so – o – o mno – o – ou! Ví láv rááákenrol!“ reval chrapľavo a trieskal gitarou do všetkých strán.

„Héj, ty, zmizni z mojej trávičky!“ namieril naňho prstom Snape v plavkách.

„Ani ma nehne. Já milujem rááákendol!“ vykrikoval rocker.

„Zmizneš!“

Plavky sa vrhli na ostrohy a vznikla mela.

„Toto musí skončiť!“ Severus nečakal, kým ho schody vyvezú až k riaditeľovej pracovni, bral ich po troch a bez klopania vtrhol dnu.

„Prepáčte... ale... mám... problém!!!“

„Ó, Severus,“ privítal ho Albus so žiarivým úsmevom. Ani čoby robil reklamu na zubnú pastu. „Akýže problém trápi tvoju dušičku?“

Severus sa zatváril znechutene, no predsa pokračoval: „Ja som sa nechal... naklonovať. A nejako sa to... pokazilo.“

„Naklonovať? Tak to chcem vidieť!“ vybehol Albus z miestnosti ako pätnásťročný. Severus bežal za ním.

„Mohol si povedať, že ti niečo takéto chýba,“ žmurkol Albus na Severusa, keď okolo nich prešiel Snape, ešte stále prilepený na ústa onej študentky.

„Urobte niečo! Nič mi nechýba! Len nech je všetko ako bolo doteraz!“ zvolal Severus hystericky.

„No, no.“

Albus mávol prútikom, z ktorého vzápätí vytryskli zlaté hviezdy. Pomaličky dopadali dolu a vždy, keď sa dotkli nejakého Snapa, začal sa roztápať. Hlas sa im menil na piskot, rozhadzovali rukami, prosili o pomoc, vypľúvali nadávky, až z nich zostali len mláčky. Po každom. Bol koniec.

„Ďakujem,“ ozval sa bledý Snape.

„Hm, nie je začo. Ibaže... si nebezpečný. Máš zvláštne túžby. Tu sa to ukázalo...“

„Nie! To neboli moje túžby! Ja som sa nikdy nechcel prechádzať v latexe a... s bičom!“

„Ak by tie klony nemali niečo z teba, neboli by také. Takže... Budem ťa musieť izolovať.“

„Izolovať?“ preskočil Severusovi hlas.

„Izolovať.“

Skôr, než sa stihol Severus brániť, Albus mávol prútikom, zo Severusa sa stal muž veľkosti palca a bol uzavretý v priesvitnej bubline, ktorá sa vznášala vo vzduchu. Márne búchal na steny, nepovolili.

„Neboj, budem sa o teba dobre starať,“ žmurkol na neho Albus a dlhou šnúrou si pripevnil bublinu k pásu. „Takto aspoň narobíš menej zla. To vieš, menej je niekedy viac.“

***

Len taká blbosť. Neviem, či sa vám páčila.

[ » na začiatok « ]