Poviedka:
Pridaná: 10.8.2010, 14:48:32
Čítaná: 4322×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: Fiction
Postavy: Poviedka
Stručný dej: Poviedka o poviedke...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Od teba som sa naučila...

Keď píšeš poviedku, pľúca vdychujú nové slová, mozog

rozmýšľa čo sa bude diať, žalúdok uskladňuje bodky a čiarky,

srdce má nápady a oči smútok a radosť, ktorú vložíme do

poviedky.

Každý je dobrý!

Venované všetkým webmastrom a administrátorom ktorí tu robia

poriadok a pripravujú pre nás súťaže a mnoho iného...

Ďakujem(e).

Poviedka o poviedke

JEDNORÁZOVKA

„Meškáš,“ zamrmlala sestra keď sa pozrela na hodiny.

„Aj ty,“ odvrkla som jej, schmatla tašku a rýchlo vyšla von.

Cestou som takmer bežala.

Keď som sa vrútila do triedy, všetky oči ma prebodli ako keby mi chceli vytrhúť dušu.

„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa a sadla si do lavice.

Učiteľka rozprávala ďalej.

„Takže napíšete poviedku na akúkoľvek tému. Ak bude krátka,

napíšete dvojnásobne toľko. Tak, a poďme na učivo.“

Poviedka? To čo je zač... Nikdy som o niečom takom

nepočula... No zdalo sa, že ostatní vedia čo to je, tak som

mlčala.

Zvalila som sa na posteľ.

Únava ma skoro zlomila už na predposlednej hodine. No teraz sa mi zdalo

ako keby to boli nejaké prášky ktoré vyprchali.

Rýchlo som si urobila úlohy a prišla k mame.

„Čo je to poviedka?“ spýtala som sa.

„Ehm.. Je to akýsi príbeh. Krátky príbeh.. Na akúkoľvek

tému...,“ odvetila mama.

To mi stačilo. Vybehla som späť do izby, zapla som si

internet a vyhľadala ešte nejaké informácie a aj samotné

poviedky.

Začala do notebooku písať:

STANICA

Bežala som na stanicu. Už je tu vlak! Všetci sa doňho

hrnuli... Predierala som sa. Dvere sa zavreli.

Nestihla som to...

Čo bude teraz? Kam pôjdem? Ja tam musím ísť!

Začala som búchať na dvere. Sklo sa rozbilo a porezala som

sa. Zdesená som pozerala čo sa stalo. Vlak sa pohol.

Mám tam skočiť?

Pozerala som na moju krvavú ruku... Na tú červenú ruku...

Obzerala som sa, či mi niekto pomôže. Ale nikto už na

stanici nebol. Rozhodla som sa že do vlaku vstúpim.

Ale vlak tam nebol.

Snažila som sa udržať krvácajúcu ruku, ale nešlo to, bola

akási horúca. A potom sa to stalo.

Hm.. Čo sa stane? Pozrela som sa na strop, prižmúrila oči a

rozmýšľala. Nech je to čo najlepšie.. Hm.. Tak už to mám!

Ruka mi začala horieť.

Zdesená som pozerala čo sa to deje. Zľakla som sa. Ale

nemohla som zo seba vydať žiadny hlas.

Nadychovala som sa z nádejou že niečo vykríknem, no márne.

Zobudila som sa.

Bol to sen! Bol to sen!

Veď to bolo také skutočné.. Ale takéto sny sa snívajú

často.

Písala som ešte hodný čas. Sama som nevedela ako sa to bude

vyvíjať, ale skončilo to dobre.

Do školy prišiel každý žiak so svojou prácou. Spolužiak

sediaci v druhej lavici mal prácu o hrdinovi ktorý bol elf.

Nezvyčajné, ale dobré. Páčilo sa mi to. Spolužiačka sediaca

za mnou o slnku. Bola to akási úvaha. Toto bola asi

najlepšia práca. Bolo to krásne.

Potom ešte niekoľko žiakov predviedlo svoju prácu. Niektoré

boli naozaj, hm, nenormálne. Napríklad ako sa sekera vedela

meniť na myš. Čudné. Veľmi čudné.

A potom som prišla ja a predložila som svoju prácu.

Učiteľka sa na mňa žmurkla. Čo tým myslela? Ktovie čo, možno,

že je to začiatok konca, možno, že je to koniec, a možno, že

je to len začiatok.

Mini epilóg od autora

Poviedky píšeme pre zábavu a radosť. Aby sme si mohli vyliať

srdce. Ľudia by mali autorov podporovať, a nie aby im

hovorili že je to zlé, už nepíš.

Ako by sa vám páčilo keby to hovorili vám?

Potom nemusíte byť taký namyslený.

Uvedomte si prečo píšeme poviedky. Pre iných ľudí, pre

zábavu, pre radosť z písania, a chýba nám už len to slovo.

Podpora.

[ » na začiatok « ]