Poviedka:
Pridaná: 21.5.2010, 00:10:48
Čítaná: 4345×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Upozornenie: preslash. Pár Remus/Sirius. Samej sa mi ten štýl nepáči, ale je neskoro a nechce sa mi s tým vyhrať v tom peknom slova zmysle (aby som neriskovala, že sa zas dám na dráhu Kirovho písania, čo sa mi už raz podarilo, keď som sa príliš piplala v utrpení...).

Je to dosť prepletené s KM, kde bol tento typ lásky medzi nimi, takže som nevymyslela nič nové. Len som mala chuť písať o utrpení, šialenstve, vlkolačstve a ich láske. Lebo hoci ja milujem Rema a on Dorku tiež, vždy tu bude slasherský smer príbehu, v ktotom bude patriť Siriusovi a on Remusovi :)

Stál tam, neschopný pohybu, stál pred tým zasadnutím a nepočul, čo sa pýtajú. Videl pohyb pier, nepočul však slová. Počul hukot, ako keď sa more otvorí, voda sa valí po okrajoch neviditeľnej priepasti a stredom novej súše kráča postava. Krok za krokom sa za čiernou kožou topánok tvorí ohnivá čiara, plamene sa prelievajú a šíria, voda ustupuje, namiesto toho, aby klesla a so špľachotom ho udusila spolu so životom, ktorý nikdy nemal byť stvorený...

"Remus Lupin," ozve sa hlboký hlas a zarezonuje mu až v kostiach. Privrie jantárové oči volajúce po odplate a cítil, ako sa v tej slabohnedej rozhorel oheň. Pálili ho končeky prstov, cítil jeho dotyk, pokožku zradcu pod perami.

"Lupin!" tentoraz hlasnejší, bezcitnejší hlas, stále ten istý chladný tón, no menšia trpezlivosť. Otvoril oči a ženy v nižších radoch zasadania sa zdesene stiahli pred divokosťou tých zúžených zreničiek. Zdorovito pozrel na sudcu v červenom habite a dôležitý monokel na oku vnímal ako ochranu pred pravdou, ktorú cez sklo nemohol ten muž vidieť.

"Neverím, že to urobil," vyhlásil rozhodne, trasúci hlas sa sotva mohol niekedy nazvať pevným tónom. Už nedokázal vzdorovať svojmu hnevu, prúdil mu v žilách a bil sa so zdravým rozumom. Samozrejme, že to urobil," tvrdil mu rozum, ale vlk v ňom odmietal. Nie. On nebol vrah. Možno zabil jeho srdce, možno mu nedal ani kvapku nádeje, zavrhol ho a odmietol možnosť, že by ho tento vlk miloval, no nikdy nebol zlý. Iba sa bál...

"Vy svedčíte PROTI Siriusovi Blackovi!" napomenul ho ženský hlas, odpor v ňom bolo počuť na míle. Pozrel na ženu so žabacím výrazom a vyceril špicaté zuby, ktoré sa za roky zmenili z ľudského chrupu na náznak tesákov. Žena sa stiahla, no oči prezrádzali hlbokú nenávisť k miešancovi, ktorého mala pred sebou.

"Som tu preto, aby som svedčil. Nie proti, nie za," vyslovil s posledným vypätím síl jeho mozog. Vlk na to zareval a ten zvuk prenikol do každého kútu okrúhlej miestnosti. Vlk sa vzoprel tomu tvrdeniu, žil len pre neho, preto, aby ho ochránil, preto, aby sa navždy oddal jeho veci.

Oni nechápali...

Silné ruky ho zdrapli a on v mukách zvieraťa v srdci a teraz aj v tele všetkou svojou silou protestoval. Ďalšie páry rúk sa zapojili a snažili sa premôcť nadľudskú silu hnedovlasého čarodejníka, ktorý tak veľmi niekoho miloval. Niekoho, koho oči plakali na stoličke s reťazami, niekoho, kto nemal ľudí, ktorí by verili... mal len jedného vlkolaka a vedel, že ho stratí ako každého.

Traja ľudia naraz zaťali čeľuste. Kráčal nervózne, fialový habit zavial pri každej otočke, biele vlasy aj brada boli teraz jediné, čo pripomínalo jeho starobu. Čierne očká fénixa ho pozorovali s tichým porozumením.

"Zrútil sa, Albus," zašepkala Alice Longbottomová, posledná z radu ľudí, ktorí kedysi za štvoricov priateľov stáli. Kto zostal? Už len jeden zo štyroch. A práve ten, na ktorého nepripadal nijaký priateľ, ktorý by veril...

"Všetci sa zrútili," dodal jej manžel. Frank bol bledý a bál sa, to videl Albus veľmi dobre. On nikdy neveril ľahkým riešeniam. Neveril v JEHO odchod.

"Zošalel?" spýtal sa riaditeľ kamenným hlasom. Obaja prikývli a nezdravo bledá postava pri Félixovom bidle sa zamračila.

"Zabil dvoch aurorov, keď ich hodil o stenu," povedal Frank. "Museli ho omráčiť ôsmimi zaklínadlami."

Albus sa otočil a prenikavo sa na neho zahľadel, za rámami podivných okuliarov prudkosť.

"Kto to dovolil?!"

Unisono sklopili pohľady.

"Nikto. Konali v sebaobrane. Nedá sa im nič vyčítať. A Remus zostane mimo pár dní. Možno potom..."

"Nepochopili!" Albusov hlas praskol ako bič. "Nezošalel. Len podľahol."

Severus zavrel oči v ťarche pochopenia.

"Čo budeme robiť?" spýtal sa cez tenké pery. Albus pozrel na neho. Nech bol muž akýkoľvek, zaujímal sa o osud zamilovaného vlkolaka.

"Nemôžeme nič robiť, Severus..." uniklo mu ticho. "Remus sám musí zistiť, čo chce. Či byť vlkom, či človekom. Nemôžeme ho nútiť prežívať ľudské city, keď ho ničia... dáme mu na výber a potom je ot na ňom. Ak si vyberie šialenosť, dáme mu ju."

Vzdychol, prešiel ku fénixovi a natiahol ruku, aby sa o neho vtáčia hlava otrela zobákom.

"Existujú štyri dvere vyrovnávania sa s bolesťou. "Spánok tak dobrý pre nervy, zabudnutie traumy, šialenosť, keď jediná realita je bolesť... a smrť."

Toľko rokov...

Nešťastne vzdychol. Vtedy prepadol. Stal sa tým, čomu sa tak bránil celé tie roky. Ale vtedy jediný raz žil. Naozaj žil, bez obmedzení, dokonca bez bolesti... stratený od sveta. A čo si vybral?

Vybral si bolesť. Ako každý správny chrabromilčan. Vybral si ťažkú cestu, ktorá mu nikdy nepriniesla nič dobré.

Možno len...

Zahľadel sa na muža po svojom boku. Čierne vlasy silno kontrastovali s bielym vankúšom, pokožka stále mierne popolavá mu dodávala nezdravý výraz muža, čo prežil peklo a zavreté viečka skrývali tmavé oči plné bolesti z minulého.

Remus sa jemne prevalil na bok, obkrútil pažu okolo prikrývkou zahaleného tela a privinul sa k nemu.

Ale áno. Tá cesta mu dala niečo dobré... dala mu to najlepšie.

[ » na začiatok « ]