Kapitola:
Pridaná: 12.5.2010, 20:57:29
Čítaná: 6088×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ataira Malousová, Dumbledore, Severus Snape
Stručný dej: Profesor Dumbledore znova zháňa učiteľa OPČM. Nik lepši ako Ataira Malousová mu nenapadne. Vyštudovala strednú školu a vo Fínsku sa na vysokej škole OPČM. Ako to Ataira príjme. Kto z učiteľského zboru ju zaujme a ako sa jej bude dariť s učením?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ataira 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » Severus 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » 11.kapitola 12 » 12.kapitola 13 » 13.kapitola 14 » 14. kapitola - KONIEC

Tak, a je tu posledná kapitola. Neviem či sa mám tešiť, že som to vydržala napísať do konca, alebo má mi byť smutno, že ten rok, čo som ju písala prešiel tak rýchlo a všetko je za mnou. A tak posledné venovianie tejto kapitoly patrí všetkým ktorí ju vydržali čítať až do teraz. A teraz prajem príjemné prečítanie.

****************************************************

O štyri roky neskôr

**********************************************************

Ataira

*****

Sedela som v kresle a čítala knihu, keď zazvonil zvonček.

Otvorila som dvere a stál tam on.

„Čo tu chceš?“

„Prišiel som ti všetko vysvetliť.“

„Nemyslíš, že po štyroch rokoch je trochu neskoro?“

„Viem. Ale bolo ťažké ťa nájsť.“

O to mi predsa išlo.

Poriadne som sa na neho zahľadela. Nezmenil sa. Stále rovnaký.

Odstúpila som od dverí a zaviedla ho do obývačky.

„Ocko!“ pribehla s krikom Jesica a vrhla sa mu okolo krku.

Nechápavo na mňa pozrel ale nič nevravel.

„Jesica choď sa hrať do izby.“

„Áno mami,“ odpovedala smutne a odišla preč.

„To...to...“ začal koktať.

„Áno, tvoja dcéra.“

„Koľko má?“ spýtal sa stále šokovaný.

„Ťažká matika. Nevieš si vyrátať?“ odsekla som mu ľadovo. Po takom čase mi zaklope na dvere, prichádza s vysvetlením a mám byť k nemu milá? Nehrozí. Aspoň zatiaľ nie.

„Ataira. Prosím ťa. Ja som ti to fakt prišiel vysvetliť. Chcem aby si vedela prečo.“

„To je už nepodstatné.“

„Nie, nie je. Prišiel som, aby som ti to vysvetlil a to aj urobím. Potom ak budeš chcieť, odídem.“

Poslednú vetu povedal s bolesťou.

Čo mám spraviť? Asi ho vypočujem. Veľmi ma zaujíma, prečo mi vtedy tak ublížil.

„Spusti.“

„Ataira. Vtedy čo som ťa opustil nebolo s mojej vôle. Voldemort mi dal na výber. Buď ťa opustím, ale nepoviem ti pravý dôvod, alebo ostanem s tebou a on ťa zabije. Nechcel som o teba prísť.“

„A takto si neprišiel?“

Smutne na mňa pozrel a odpovedal: „Prišiel. Ale mal som nádej, že raz mi odpustíš. Ale tak...tak by som o teba prišiel úplne.“

Mlčky som na neho hľadela a nič nepovedala. Živo som si vybavovala, keď ma opúšťal. Tú jeho záhadnú nerozhodnosť v očiach. Žeby bola naozaj pravda to čo hovorí? Milujem ho. Aj po toľkých rokoch. Ale predsa nemôžem zabudnúť na to, čo mi urobil. Aj keď na to mal vážny dôvod.

„Ataira, povedz niečo. Prosím ťa.“

„Neviem čo odo mňa očakávaš. Ty si prídeš po toľkých rokoch s vysvetlením a čakáš, že sa ti hodím okolo krku? Že všetko bude tak ako bolo pred tým? To nie je také jednoduché, ako si predstavuješ.“

V očiach mal bolesť. Áno, to mu spôsobujem svojimi slovami.

„Pochopil som. Nechceš mi odpustiť. Chceš ma vyhodiť zo svojho života. Zo života NAŠEJ dcéry.“

„Ja že ťa vyhadzujem? Ty si sa z neho vyhodil sám pred štyrmi rokmi. Skús sa rozpamätať.“

Najradšej by som ho na mieste prekliala a zároveň pobozkala. Lenže neviem, čo skôr.

,Ataira,´ Ozval sa mi v hlave. ,Milujem ťa. Ale ty už mňa asi nie.´

Nič som mu nepovedala len mlčky na neho hľadela.

„Si bezcitná,“ povedal mi zrazu.

No tak týmto si si to pokašľal Severus.

„Vypadni. Nechcem ťa ani vidieť.“

Sedel a ani sa nepohol.

„Nepočul si ma? Vypadni!“ zakričala som na neho.

Pomaly sa zodvihol, pozrel mi do očí a odišiel. Buchli dvere a ja som sa so slzami zviezla na zem.

Bože. Som ja ale krava.

„Mamička, čo sa stalo?“ spýtala sa ma Jesica a položila mi ruku

na plece.

„Nič Jesica, zlatko. Všetko je v poriadku.“

„A prečo potom plačeš?“

Rukou som si rýchlo zotierala slzy, ale tie stále tiekli.

„Vieš, mamička spravila hlúposť.“

„Ty ocka stále ľúbiš, že?“

Prekvapene som na ňu pozrela a potom mi to došlo.

„Zabúdam na to aká si vnímavá. Vždy vidíš, to čo je druhým skryté.“

„Mamička, on ťa ľúbi.“

Nezmohla som sa ani na slovo. Ako to vie? Ale Jesica ako by vedela na čo myslím pokračovala: „Bolo mu to vidieť na očiach. A vyžarovalo to z neho. Bolelo ho, keď si ho poslala preč. Aj ty ho ľúbiš. Že?“

Povzdychla som si. Nesmiem zabúdať na Jesicine schopnosti. Keď sa narodila, časť mojej moci prešla na ňu a toto to malo za následok. Je veľmi vyspelá a vnímavá.

„Ľúbim ho. Nikdy som neprestala. Ale teraz je to všetko jedno je preč!“ hlasno som skríkla a schovala si tvár do dlaní.

„Nie je to jedno,“ ozval sa blízko pri mne jeho hlas. Pomaly som zodvihla hlavu a on kľačal pri mne a chytil mi ju do rúk.

„Ty si tu...“

„Áno. Keď som odišiel Jesica ma zastavila hneď za dverami a povedala mi aby som počkal. Máme veľmi šikovné dieťa.“

„Áno, to máme: Severus, prepáč mi to všetko. Ja...“

„Nemusíš sa ospravedlňovať,“ skočil mi do reči.

„Nechaj ma dopovedať.“ Keď nič nevravel, pokračovala som: „Ja som ťa nikdy neprestala milovať. To zaklínadlo som použila na Dumbledorov príkaz. A s tým Voldemortom...To bolo len akože. Potrebovala som byť s ním sama, lebo všetkých by som nepremohla naraz a potrebovala som zabiť Nagini.“

„Ja viem. Dubmbledore mi to porozprával, keď si odišla.“

„Ale teraz som ťa odháňala, lebo tá bolesť čo si mi vtedy spôsobil bola veľká. Aj keď to nebola pravda čo si hovoril, vtedy som to nevedela a...“

Moje slová prerušil bozkom.

„Teraz je to ale za nami. A ja by som ti to rád vynahradil. Tie roky, tú bolesť,“ povedal, keď sa naše pery odlepili od seba.

Vstali sme a ja som sa mu oprela o hruď. Konečne opäť cítim teplo vyžarujúce z jeho tela a srdce bijúce v jeho hrudi. Je to nádherný pocit.

Odtiahla som sa od neho a stiahla si z krku retiazku s jeho prsteňom.

„Toto je tvoje,“ povedala som a navliekla mu prsteň tam, kam patrí. Na jeho ľavú ruku.

„Tak sme kompletná rodina?“ ozval sa za nami detský hlások.

„Áno sme Jesica,“ povedal jej Severus. So šťastným výkrikom k nám pribehla, Severus ju zodvihol na ruky a všetci sme sa objali.

Sme rodina. Konečne. Po toľkých prekážkach sme konečne došli do cieľa a budeme si už len v pokoji vychutnávať víťazstvo.

Večer, keď Jesica zaspala a my sme si ľahli do posteli, začali sme sa rozprávať o udalostiach posledných rokov.

„Prečo si odišla? Dumbledore mi všetko povedal. Čo si urobila a tak. Ale nevedel mi povedať prečo si odišla.“

Ležali sme nahí vedľa seba, ale ja som sa pretočila na brucho, dlane položila na jeho hruď a o ne si oprela bradu.

„Neviem. Po tom, čo som zničila horcruxy a zabila Medana, nedokázala som zniesť myšlienku, že zabijem niekoho ďalšieho, hoci aj smrťožrúta. Harry sa mal nechať zabiť, ako mi povedal Dumbledore, a tým oslabiť Vodlemorta. Čiže už na neho stačilo zoslať avadu.“

„Áno, ale bolo ešte veľa smrťožrútov, ktorých bolo treba zničiť.“

„Ja viem. A je mi jasné, že nikdy plne nepochopíš prečo som to urobila, ale musela som. Niečo vo mne sa zablokovalo a vedela som, že to nezvládnem. Že nemôžem ostať. Sama tomu poriadne nerozumiem. Je mi jasné, že sa na mňa väčšina ľudí pozerá ako na zbabelú krysu, ale proste nešlo to. Nemohla som.“

Jemne ma pohladil po tvári a vtisol mi do vlasov letmý bozk.

Severus

******

Nedokážem to úplne pochopiť, ale asi viem. Niečo vnútri mi našepkáva ako to myslí. Jedno čo viem na 100 percent je, že ju milujem. Viem, že som jej tým, že som ju opustil ublížil, ale nemohol som. Bál som sa, že ju Voldemort zabije. Ale nakoniec to dopadlo dobre.

„Povedz mi. Veľké boli straty?“ tichým hlasom prerušila moje myšlienky.

„Dosť. Zomreli stovky ľudí. Väčšina aurori, študenti, fénixi.“

„Vojna bola v Rokforte?“

„Áno.“

„A kto zomrel?“

Povzdychol som si a začal menovať: „Potter, Grangerová, dvojčatá Weasleyové, Ginny, Bill Weasley, Lupin, Tonsková, Moody, Kingsley, McGonagalová, Hagrid a našiel som aj tvoju matku. Na strane smrťožrútov. Potom už väčšina neznámi.“

„Ó Bože,“ zatiahla so smútkom, vstala a vykročila ku oknu.

„Matka dosiahla čo chcela. Nie je mi za ňou ľúto. Ale nepochopím, že sa pridala k smrťožrútom. Veď nechcela aby som si ťa zobrala práve kvôli tomu, že si bol smrťožrút. Nech je tam kde teraz je. Ale tí ostaní.“ Zastala pred ním, oprela sa o parapetu a hlavu nechala padnúť na prsia. Vstal som, pomaly prešiel za ňu a objal ju.

„Je to moja vina. Nemala som odísť. Mala som ostať aj keď som nemohla.“

„Láska moja. Nie si za to zodpovedná. Také straty by boli tak či tak. To je vojna. Tomu sa nedá vyhnúť. Hlavné je, že je Voldemort aj so svojimi smrťožrútmi mŕtvy.“

Chytila mi ľavú ruku, natočila ju aby videla znamenie a to isté urobila so svojou. Prstami pravej ruky mi začala obkresľovať línie znamenia.

„Nie všetci. Dvaja ešte žijú.“

„Áno, ale boli sme zbavení viny, lebo Dumbledore a pár ďalších dosvedčili, že sme boli špióni.“

„Ale aj tak.“ Otočila sa tvárou ku mne a pozrela mi do očí.

„Severus, už nás neopustíš?“

„Nikdy. Chcem stáť naveky po tvojom boku a vychovať našu dcéru.“

„Tak nám dávam nový život.“

Zavrela oči a sústredene zvraštila čelo.

„Ataira, čo to...“ umlčala ma kývnutím ruky. Zrazu som ucítil svrbenie na ľavom predlaktí a pozrel sa tam. Znamenie začalo blednúť až nakoniec úplne zmizlo. To isté sa stalo s tým jej.

„Ako si to urobila?“ spýtal som sa jej , keď otvorila oči.

„To zaklínadlo mi dalo moc. Neviem, niečo mi hovorilo, že to dokážem.“

Sklonil som sa a pobozkal ju na pery.

,Milujem ťa, Ataira,´ poslal som jej myšlienkou.

,Aj ja teba Severus.´

Naše pery sme nechali spojené, začal som cúvať k posteli a zvalil sa na ňu. Atairu som stiahol na seba, ale po chvíli som sa pretočil, aby som bol nad ňou. Začal som jej bozkami posýpať celé telo. Slastne vzdychala a rukami mi prehrabla vlasy. Po chvíli som to nevydržal a jedným pohybom spojil naše telá. Bol to nádherný pocit. Po toľkých rokoch sme sa opäť spojili v jedno telo. Rozprestrel som myseľ a jemne sa dotkol Atairineho vedomia. Pochopila a urobila to isté. Spojili sme sa aj mysľami. Natoľko to zintenzívnelo náš pôžitok, že sme rýchlo došli k vrcholu. Unavene som sa zvalil vedľa Atairy. Pevne som ju objal, privinul si ju a spolu sme zaspali s dobrým pocitom, že sme opäť spolu.

Ataira

*****

V živote sa človek naučí mnoho vecí. Ja som sa naučila, že každý človek si určuje svoj osud sám. Ale musí mať sakramenské šťastie, aby sa mu do toho niekto nevložil a neposral mu to na plnej čiare. Potom všetka snaha vyšla nazmar a musí sa začať odznova. Človek si musí stanoviť čo chce od života. Ale pravidlom je, že ak chce od života príliš veľa, môže prísť o všetko. Ale naopak ak chce veľmi málo, nemusí dostať vôbec nič. Proste sa musí držať toho zlatého stredu, aby...

„Ataira, zlatko, poď už. O chvíľu tu bude Jesica s deťmi,“ vyrušil moje myšlienky Severus.

Namáhavo som vstala z kresla a chytila ho za nadstavenú ruku. Jemne ma pobozkal na pery a išli sme do obývačky čakať na Jesicu.

Áno. Naša dcéra má svoju rodinu. Je dospelá. A tak isto náš syn Artyom. Študuje na vysokej škole elixíry. Povedala by som, že talent získal po otcovi.

Prišli sme do obývačky a sadli si na gauč. Severus ma objal, ja som si o neho oprela hlavu a v tichosti sme čakali.

A takto sa splnil môj sen. Voldemort je mŕtvy a mám rodinu. So Severusom sa stále milujeme, ibaže nie sme mladí. Už si len užívame spoločný život a ticho v dome, keď naše deti odišli. Osamostatnili sa a čaká ich vlastný osud.

[ » na začiatok « ]